Keď som sa vrátila, Ryan vyzeral šokovane. Nie nepríjemným, nešťastným spôsobom, skôr úprimne zmäteným.

„Sľúbil si mi to."

Zaklapol pootvorené ústa. „V poriadku. Keď ti to urobí radosť."

Pohladila ho prstom po línii nosa – od koreňa ku špičke a naspäť. „Dávaj si naň pozor." Vtom jej ruka klesla a jej pohľad sa ako obvykle vyprázdnil. Ako keby bola robot, ktorého niekto vypol cez diaľkový ovládač.

„Čo od teba chcela?"

Vstal. „To je tajomstvo."

Zrejme som si sedela na vedení. „Prosím?"

„Nepoviem ti to. Je to medzi nami."

„To myslíš vážne?"

Rozhodil rukami.

So zavrčaním som si zložila tvár do dlaní. Tak zúfalo sme sa jej potrebovali dostať do hlavy a on bral jej sľub a slová o tajomstve takto vážne? Najradšej by som ho chytila pod krkom a vytriasla to z neho. No nezachovala by som sa voči nej fér. Bola chorá, nie nesvojprávna. Zatiaľ nie.

„Vypadni, než to z teba vymlátim."

Cestou okolo mňa mi stisol plece. Ruky som však zvesila, až keď zbiehal dolu schodmi. Frustrovane som si zavrčala a zovrela päste. Želala som si do niečoho udrieť. Kosti mi zapraskali. Už-už by som vrazila do Christininých otvorených dverí, keby ku mne zdola nedoľahla ozvena úderu a zastonanie.

Vystrelila som z izby, ale už v polovici schodiska som sa zarazila. Ryan si držal krvácajúci nos a nádychy ústami striedal so štipľavými nadávkami. Casey mu blokoval cestu k východu.

„Bolo to naozaj nutné?!" Zbehla som do obývačky po vreckovky, než Ryan pokropil krvou dlážku vstupnej haly.

„Nerozčuľuj sa, Carry. Chápem ho," zahuhňal. „Veď i ja som brat." Priložil si k nosu vreckovky. „Mal by som ďakovať, že použil päsť namiesto mágie."

„Možno zmením názor, pokiaľ sa mi nestratíš z očí."

Ryan sa uškrnul a vzápätí zastonal.

„Neviem, ako ti pomôcť s hojením." Doposiaľ som hojila iba otvorené rany. A nevidela som jeho situáciu až tak tragicky, aby som mu dovolila napiť sa. „Môžem ti nakvapkať krv do nosa –"

Odtlačil ma od seba. „Nerieš to. Aj tak som sa chystal navštíviť Alexandru. Hádam sa nado mnou zľutuje a vylieči ho, ak je zlomený." Docúval k dverám a Casey mu konečne láskavo uhol. „Iba dúfam, že sa pre toto," ukázal prstom naňho a na seba, „nepohádate. Prosím." Znovu sa zaškeril, no sotva za sebou zatvoril dvere, zaskučal.

Založila by som si ruky vbok, lenže v dlani som zvierala krvavé vreckovky. Vybrala som sa do kuchyne.

„Počula si ho," nasledoval ma Caseyho hlas. „Chápe to."

„Nie je to od teba pokrytecké?" Hodila som vreckovky do koša a saponátom si vydrhla dlane. „Ktoviekoľko bratov by chcelo tebe nakopať zadok za to, že si zranil city ich sestier."

„Kto tvrdí, že sa to nestalo?"

Obzrela som sa za ním. Jeho výraz bol neutrálny a vnútro také tiché, že som neodhadla, či si zo mňa uťahoval, alebo vravel pravdu. Bez slova som sa vrátila k drhnutiu, dokiaľ moja dlaň nebola krásne čistá.

„Aby si vedel, hovorila s ním."

„O čom?"

„O niečo ho poprosila. Netuším, o čo. Potom..." Prešla mu prstom po nose a varovala ho, aby si naň dával pozor. Ako keby vedela, že ho niekto zraní.

„A potom?" zopakoval naliehavejšie.

Zastavila som vodu a dôkladne si ruky poutierala. „Potom prestala vnímať. A on mi to odmietol povedať."

S povzdychom sa oprel o pult v strede kuchyne. Ja som zostávala na mieste. Netušila som, čo urobiť. Otočiť sa a obísť ho? Otočiť sa a čeliť mu? Neotáčať sa vôbec a počkať, kým neodíde ako prvý? Priala som si vrátiť sa do doby, keď mojím najväčším problémom v jeho prítomnosti bola neschopnosť zosmoliť zrozumiteľnú vetu alebo nekontrolovateľné červenanie sa.

„Kedy prídu dievčatá dokončiť rituál?"

„Dnes nie."

„A kedy? Zajtra? O týždeň? Nikdy? Čím sa vám zas Cam dostala do hláv?"

Obrátila som sa k nemu – či skôr jeho hnev ma prinútil otočiť sa. „Neopýtal si sa, prečo som s tým rituálom v prvom rade súhlasila."

Pripravila som ho o reč. Intenzita jeho emócií poľavila. Zaváhal.

„Myslíš, že som nemala dôvod? Že som taká naivná a neviem, čo s tebou spraví nebezpečná mágia?" Prekrížila som si ruky na hrudi a pristúpila k nemu. Sledoval ma ostražito, ale napätie v jeho tele nesúviselo s pocitom ohrozenia či prípravou na boj. „Rozumieme si, pokiaľ ide o rodinu a naše postoje k rodičom. Tiež si to nemal ľahké. No aspoň si nežil roky v strachu, že sa vo dverách zjaví niekto, kto vám ublíži. Keď ma Roger našiel, spanikárila som."

Sklopil predo mnou zrak pri mene svojho otca a mne sa stiahol žalúdok.

„Neznelo to ako vynikajúci nápad. Znelo to ako výhoda, ktorú som zúfalo potrebovala. Môžeš si myslieť, že moja voľba bola hlúpa. Že netúžim, aby sa toto skončilo. Alebo že mi nezáleží na Christie. Neopovažuj sa však súdiť ma. Nedokážeš si ani predstaviť, čím som si prešla."

Odišla som bez toho, aby som si vzala veci. Netušila som, kam smerovali moje kroky. Neodvažovala som sa ísť domov a nepáčila sa mi ani myšlienka návratu. A tak som blúdila. Dolu ulicou smerom k lesu. Slnko sa ukrývalo za šedivými mrakmi. Vzduch bol nechutne teplý a vlhký. Z rôznych častí oblohy sa spúšťal dážď. Tlak v atmosfére sa uvoľňoval.

Prechádzka mi unavila telo, ibaže neutíšila konflikt v mojej duši. Tak som sa namiesto cesty späť vyšplhať na strom. Dívajúc sa na tmavnúce nebo skrz ihličie som sa hrala s prsteňom a rozjímala. Casey je tvoja výzva. V posledných dňoch mi náš vzťah skutočne pripadal ako výzva. Nechápala som, prečo by to mala byť dobrá vec. Rozumeli sme si. Záležalo nám na tom druhom. A akoby práve preto sme boli odsúdení vzájomne si ubližovať.

Minúty plynuli a z popolavej oblohy sa stali búrkové mračná. V diaľke som videla prvé blesky. Zdvihol sa vietor a aj cez moju hrošiu kožu ku mne prenikol chlad. Prešla som si dlaňami po odhalených rukách. Niečo by som mala urobiť. Sedela som na strome, zatiaľ čo sa ku mne blížila búrka. Neznelo to správne, ale ani za nič som si nespomenula, kde sa v tej rovnici nachádzala chyba.

„Našla som ich. Chceš, aby som to ukončila?" začula som čísi hlas.

„Nie," namietla som so spokojným úsmevom na perách. „Smrť tých dvoch si vychutnám. Vezmi ma k nim."

Svet navôkol sčernel. Prudko som sa nadýchla, stratila rovnováhu a spadla zo stromu na vlhkú lesnú pôdu. Vyskočila som na nohy. Vesmír sa so mnou krútil. Pritlačila som si hrany dlaní k očiam. Srdce mi bilo kdesi v krku a triasla som sa. Joine slová sa mi odrážali v mysli ako ozvena.

Zložila som ruky a otvorila oči. Les. Stále som v lese, stále vo svojom tele.

Žmurkla som. Les sa zmenil na dlhú rovnú cestu. Pršalo. Nie, lialo. Dážď mi zmáčal šaty a prilepil mi ich k telu. Voda mi v prúdoch tiekla po tvári a do očí. Neprekážalo mi to. Dokonca som sa usmievala.

Bez povšimnutia okolo mňa prefrčalo auto, ktorého svetlá v zúfalej snahe prerážali lejak a svietili na cestu pokrytú tenkou vrstvou vody. Nebola ešte noc. Neukrývala som sa pod rúškom tmy. To vedomie mi dvíhalo adrenalín.

„Tamto sú oni." Ukázala do diaľky na blížiace sa svetlozelené vozidlo.

„Drž sa stranou."

Sama som sa presunula do stredu vozovky. Dážď mi chladil bosé chodidlá. Vzdialenosť medzi nami sa skracovala. Nadšenie mi rozbúchalo srdce. Máločo ma potešilo tak ako spravodlivá pomsta. Ani bodavá bolesť, ktorá mi neustále prechádzala od končekov prstov až po rameno, sa nezdala taká neznesiteľná. Zabudla som na dorastajúce svaly a kožu. Vnímala som len chuť víťazstva.

Neušiel mi ten sladký moment, keď si ma všimli a pochopili, že sa nevyhnú prekážke. Muž trhol volantom. Vozidlo sa na mokrom asfalte nedalo ovládať. Brzdy škrípali, kolesá pískali, voda špliechala. Auto vrazilo do kmeňa jedného zo stromov lemujúcich lesnú cestu. Sklo, plech i železo sa rozleteli po okolí.

Podišla som k tej rozmlátenej kovovej škatuľke. Vo vzduchu sa niesol pach benzínu a olejov. Z motora sa dymilo, no prudký dážď uhasínal nádeje na oheň. Muž za volantom umrel okamžite. Jeho kosti sa roztrieštili po čelnom náraze. Oči uprostred zakrvavenej tváre sa dívali do prázdna.

Vykríkla som. Kričala som tak hlasito, intenzívne a dlho, že ma umlčala až strata hlasu. Unikla som z Joinej mysle a vrátila sa do lesa. Ležala som tvárou na zemi a prsty zatínala hlboko do hliny. Nedokázala som vstať ani hýbať sa. Nedokázala som sa nadýchnuť, pretože som chcela vrieskať a plakať.

„Nie je to skutočné," sipela som pomedzi stony. Opäť som si zarazila hrany dlaní do očí. „Nie je to skutočné! Vkladáš mi do hlavy falošné obrazy!" revala som na démonku, hoci som vedela, že ma nepočula.

Nemotorne som vstala. V priebehu žmurknutia som sa však vrátila do jej hlavy – na cestu uprostred ničoho, kde som videla to, čo zostalo z pána Halea.

„Pozri, táto stále žije," zamumlala Jo so zvráteným entuziazmom. Podišla k dverám a cez zvyšky okna nakukla dnu s dlaňami opretými o stehná. Žene na sedadle spolujazdca pretínal hruď kus železa. Perly z roztrhaného náhrdelníka jej zdobili karmínový sveter. Oči mala plné sĺz, a keď zbadala démonkinu tvár, natiahla k nej chvejúcu sa ruku.

„Pomoc," vydýchla.

Jo sa hrdelne zasmiala. „Oh, nie, nie som tu, aby som vám pomohla. Prišla som sem zanechať správu." Vzala zo zeme odpadnuté spätné zrkadlo. Po jeho povrchu sa šírila pavučinová prasklina, lenže jej odraz bol dosť jasný, aby som vedela, že sa dívala na mňa. „Takto skončí každý, kto sa mi postaví do cesty. Odkáž kamarátke, že jej rodičia zomreli pre ňu. Pre vás. Pre vaše rozhodnutia. Je mi jedno koľko bitiek vyhráš, Carry. Lebo vo vojne aj tak zvíťazím ja."

Ani som netušila, že som bežala, dokým som sa nepotkla. Pád a niekoľko premetov ma vytrhli z démonkinej mysle. Zastavil ma strom, do ktorého som vrazila hlavou. Zatmelo sa mi pred očami. Pokúsila som sa obnoviť stratenú rovnováhu. Nakoniec ma však omdlela.

Keď som sa prebrala, naokolo vládla tma. Nad hlavou mi žiaril dorastajúci mesiac, ktorého svit sa predral cez husté mraky. Bola som mokrá a špinavá od blata. Vo vzduchu som cítila dážď, vlhkosť a mokrú hlinu. Lesom sa prehnala búrka a ja som ju prežila bez toho, aby som sa v bezvedomí udusila.

Nespomínala som si, čo sa stalo. Ťarbavo som sa vymotala z lesa a vyšla na prázdnu ulicu. Na jej konci čosi blikalo. Modré a červené svetlá. Plahočila som sa za nimi ako mŕtvola. Jeden krok za druhým. Jedna noha pred druhú.

Zastavila som sa v strede ulice. Svetielka nabrali tvar majákov. Policajných majákov na policajných autách zaparkovaných pred domom, ku ktorému ma podvedome niesli roztrasené kolená.

Srdce sa mi roztĺklo a kráčala som rýchlejšie, dokiaľ som nezachytila cudzie hlasy a ich neznáme slová, ktoré mi zamrazovali krv v žilách.

Mrzí nás to. Nehoda na ceste. Mŕtvi. Identifikovať telá.

Mŕtvi.

Mŕtvi.