„Neprezradila si mi, po čom Jo pátrala," ozval sa Casey, zatiaľ čo mi pomáhal skladať oblečenie, ktoré som práve priniesla z práčovne. Dievčatá mali prísť o pár minút, ibaže čakali sme na ne vyše dvoch hodín. Neobsedela by som na zadku. A nemohla som kresliť, lebo ruka mi protestovala bodavou bolesťou.

„Hľadala prívesok. Či skôr kameň, z ktorého sa skladal. Netušíme prečo."

„Môžem sa naň pozrieť?"

„Ukryla som ho."

Zaútočil na mňa váhou svojho dvihnutého obočia.

„Pokúsili sme sa ho zničiť. Nešlo to ani kladivom, ani ohňom. Mohla som ho iba ukryť. A bude bezpečnejšie, ak nikto iný nebude poznať jeho polohu."

„Uhm." Podal mi tričko, ktoré práve úhľadne zložil, a odvrátil sa.

Povzdychla som si. „Fajn, je v diere v podlahe pod pracovným stolom."

Obočie mu opäť vyletelo hore. Fascinovalo ma, ako mohol taký jednoduchý pohyb vyjadriť toľko emócií. „Fíha. Tam by ho nenašiel ani Indiana Jones."

Uškrnula som sa. A potom som sa zasmiala, lebo takto nahlas to skutočne znelo ako stupídny úkryt pre mocný magický artefakt.

„Schováš ho, prosím, na bezpečnejšie miesto?"

Odpovedal mi jednoduchým prikývnutím.

Zaklopanie na dvere ma vyhnalo z malej šťastnej bublinky, do ktorej som zablúdila. Podskočila som ako človek s tým najčernejším svedomím a temer som zvalila kôš s poukladaným šatstvom. Casey ho včas zachytil a zovrel aj moju ruku – pre prípad, že by som sa nervovo zrútila.

„Asi to pre nás bude jednoduchšie bez tvojho dozoru," požiadala som ho tichým hláskom so zrakom zabodnutým do zeme.

Výnimočne sa so mnou nenaťahoval. „Keby niečo, zavolaj."

Venoval mi bozk na rozlúčku – tentoraz na pery. Po dňoch, kedy ma trestal letmými bozkami na čelo a na líce, mi to pripadalo ako prvý bozk v živote.

„Neopovažuj sa zomrieť," šepol a vzápätí sa vyparil.

Pustila som dievčatá dnu. Obe sa cítili a vyzerali rovnako, ako som sa cítila a vyzerala ja. Deprimovane. Mizerne. Porazene.

Carmen sa bez slova pustila do lepenia obrieho trojuholníka tenkou lepiacou páskou na podlahu, zatiaľ čo Alexandra šla za Christie. Rozprávala sa s ňou, ale blondínka nereagovala a iba si hmkala – nečakane melodicky na niekoho, kto nevnímal svet. Ak neležala, sedela, ak nesedela, postávala pri okne. Prišla do kuchyne a zjedla to prvé, čo jej prišlo pod ruku. Šla na toaletu a vrátila sa. Jej telo plne fungovalo, avšak myseľ zostávala otupená.

„Potrebuješ s niečím pomôcť?"

Cam zavrtela hlavou. „Radšej sa do ničoho nepleť."

Bez protestu som si sadla do kresla a pozorovala jej postup. Zachytila som v nej náznak zlosti i drobné chápadlá úzkosti, obáv a nepohodlia. Prebodávala som ju pohľadom. Zavŕtavala som sa jej hlboko do duše, aby som pochopila jej zmýšľanie. Lenže nech som sa snažila akokoľvek, nevysomárila som sa z toho.

O pol hodiny neskôr sme dotiahli Christie do obývačky a usadili ju na jeden z hlavných cípov trojuholníka. Uvelebila sa v tureckom sede, zložila si ruky do lona a naďalej hľadela skrz nás.

„Musíme priniesť obetu," skonštatovala čarodejnica ledabolo.

„Obetu?" zopakovala som omnoho vyššie posadeným tónom. „Nespomínala si, že mám zaobstarať jahňa. A vy ste tiež žiadne nepriniesli."

„Jedna z nás obetuje krv. Je to cena za to, že sme čerpali moc Kruhu bez toho, aby zmenil našu podstatu." Čiže bez toho, aby sa z nás stali bosorky či démoni. Škoda, že sa z nás namiesto toho vykľuli blázni a závisláci.

„Fajn." Vzala som si od nej sklenenú misku a pripravila si kuchynský nôž. Zaujala som miesto v strede trojuholníka, kde sa dotýkali vrcholy troch menších trojuholníčkov. Sedela som čelom ku Christie s Alexandrou po jednom a Cam po druhom boku. Hlbokým dýchaním som odháňala paniku, ktorá mi pomaly liezla hore chrbticou. Čo sa ešte môže v tomto bode pokaziť?

Zapálili sme knôty dlhých sviečok a naše plamene postupne menili farbu. Carmenin ostával žltý, Alexandrin sa stmavil do červenej, Christinin zažiaril svetlomodro a ten môj nabral sýty fialový odtieň. Chvíľočku zľahka plápolali v neexistujúcom vetre. Ten pohľad ma zhypnotizoval. Natoľko ma pohltil, že mi unikla pulzujúca vlna energie, ktorá medzi nami cestovala. Vnímala som ju ako prudký úder srdca – ani nie nepríjemný, ani nie pohodlný. Každá z nás sa napla, keď nami prechádzala. Dokonca i Christie.

Presne podľa inštrukcií som si spravila na roztrasenej dlani rez. Nakvapkala som nebadateľné množstvo krvi do naleštenej misky. Tekutina tiekla, dokiaľ sa rana nezahojila. Otrela som zvyšné stopy do pripravených kuchynských utierok.

„Teraz povedz..." Cam nazrela do poznámok. „Povedz: ‚Moja obeť nech je cenou za tvoj dar.'"

Nadýchla som sa v snahe povoliť uzol vo svojom vnútri a s výdychom to zopakovala: „Moja obeť nech je cenou za tvoj dar."

Minúty v tichosti plynuli. Vymieňali sme si pohľady a čakali.

Nič.

Vtom na mňa zapôsobil nepríjemný tlak. Zovrelo mi vnútro. Nahrbila som sa a objala si hrudník. Vykríkla som. Ruky mi zahoreli, svaly mi zmáhali kŕče. Postupovali vyššie. Do ramien. Do chrbta. Krk. Sánka. Chcela som sa postaviť. Pohnúť nohami. Nešlo to. Nefungovali. Ako keby mi nepatrili.

„Č-čo sa deje? C-Carmen?" jachtala Alexandra z veľkej diaľky. „Nemôžem sa hýbať! Čo sa deje?! Carry!"

Zvládala som iba skuvíňať a fňukať. Do očí sa mi tlačili slzy a do pľúc mi vnikalo čoraz menej kyslíka.

„M-musí to byť súčasťou kúzla," ohradila sa Carmen, ale panika v jej tóne mi nedodávala istotu. „Prestane to. Určite to prestane. Musí!"

Oceňovala som jej optimizmus. Avšak to, ako sa mi sťahovali dýchacie trubice, ako mi zaliehalo v ušiach a rozmazával sa mi zrak, znižovalo moju ochotu súhlasiť s ňou. Umierala som. Znovu.

Carmenino a Alexandrino hysterické prekrikovanie sa prerušil smiech – tichý rytmický chichot prichádzajúci od Christie. Jej oči zasa stratili dúhovky a zmenili sa na desivé žilkované beľmá. A hoci nebolo reálne, aby čokoľvek videla, dívala sa na nás.

„Vy ste... hádam... nevedeli, čo znamená... obeta?" Blondínkin hlas sa zmenil. Bol hlboký, hrubý, chrapľavý – na míle vzdialený od jej obvyklého veselého piskotu. Za slovami robila pauzy, ako keby nerozprávala rodným jazykom. Hlavou vykonávala pomalé krúživé pohyby – naťahovala si svaly. Vyzerala ako posadnutá.

„Christie?" zavzlykala Alexandra.

„Povedz... mi, Carmen," obrátila slepé oči na čarodejnicu a zazubila sa, „čo... znamená... obeta?"

„Život," odpovedala jej bez dychu. „Nemáme obetovať krv, ale... život."

Až vtedy som to sama pochopila. Pokiaľ sme zamýšľali prerušiť Kruh draka, jedna z nás sa musela obetovať. Jedna musela zomrieť. A ja som sa prihlásila dobrovoľne.

„Nie!" vrieskala Al, frustrovane pritom skučala a mykala sebou. „Nie! Nemôžeme ju nechať zomrieť! Nie!"

„Mysleli ste, že... moja moc... nemá cenu?" Tvor usadený v Christininom vnútri sa zasmial. Ten sladký chichot nesedel k hlbokému tónu jeho slov. „Mali ste to... vedieť. Alebo... ste sa... mali opýtať." Zameral sa na Carmen. „Tvoja priateľka... sa na to... opýtala. Melinda to... vedela. Ona včas... prehodnotila svoje... rozhodnutie. Nesiahla na môj... dar, lebo... vedela, že ho... nedokáže splatiť. Ty... zjavne nie si... až taká... bystrá."

Ich hlasy a slová sa odo mňa vzďaľovali. Svet strácal pevné obrysy. Zvalila by som sa na chrbát, lenže telo som už mala celé v kŕči. Túžila som sa vykričať z bolesti. Zmohla som sa však len na zúfalé drobné skuvíňanie a stony.

„Moja moc... nepatrí hrdinom," vyštekol tvor so zavrčaním. „Moja moc... je záchrana. Slúži na... porazenie... zla. Keď uspejete, musíte zaplatiť. Každý musí... zaplatiť. Vy... takisto!"

„M-m-my sme naše zlo neporazili!" protestovala Carmen.

„Tak prečo plytváte... mojím časom? Prečo... nebojujete?" Chris si natiahla krk, až jej v ňom zapraskalo. Jej povzdych pripomínal zafunenie. Neprekvapilo by ma, keby jej z nozdier vyšli oblaky dymu. „Mám vás radšej... ako tie... pred vami. Dám vám... šancu. Bojujte. Porazte zlo. Potom zaplaťte. No nezdržujte. Pokiaľ nezaplatíte, vyzdvihnem... si odmenu... sám." Vystrela ruku a sklenená miska vybuchla. Krv sa rozprskla do strán zmiešaná s črepinami.