Démonka schmatla teraz už vychladnutý prívesok. „Čoskoro budeš žiariť na mojej ceste k víťazstvu," šepla nehybnému objektu a skrútila pery do úškrnu.

Šla nám v ústrety, ignorujúc Christie, ktorá jej kľačala pri nohách. Dýchala – prekvapivo pokojne a prirodzene. Plecia i ruky mala zvesené. Prázdny pohľad upierala pred seba. Žila, no nevyzerala tak. Necítila som ju. Nevnímala som jej psychickú bolesť či strach. Neprichádzali ku mne ani tie základné emócie.

„Priznávam, že ste prekonali moje očakávania, dievčatá."

Carmen so zavrčaním vrhla Joiným smerom ohnivú guľu. Tá sa rozprskla o neviditeľnú stenu, ktorá ju z ničoho nič obklopila. Bola to rovnaká obranná mágia, akú používal Casey.

„Unikli ste z môjho väzenia. Zabránili ste mi vyvolať apokalypsu. Máte guráž opätovne sa mi stavať do cesty." Oči sa jej leskli. „Na rozdiel od iných vás zabijem, aby som nič neriskovala. Berte to ako prejav úcty."

Cam rozhodila rukami a zastavila démonkin postup ohnivým pásom, ktorý nás od nej oddelil. „Ešte si nevidela všetko, čo dokážeme," zavrčala cez zuby. Ruky sa jej ani trochu netriasli. Ten pás by medzi nami udržala dosť dlho na to, aby Jo odradila. Ibaže Christie zostávala na opačnej strane a z tohto miesta sme ju nemohli ochrániť.

Démonka si všimla, kam som hľadela a zazubila sa. „Začnem teda s ňou."

Alexandra zakvílila a Carmenin oheň sa zachvel. Chcela ju napadnúť, ale znamenalo by to vzdať sa obrany. Premenila som sa, pripravila a zovrela päste.

„Ja som ochrana a ochrana sme my." Christinin hlas sa niesol lesom ako šepot, ako šum lístia v ľahkom vánku.

Chlad mi prebehol po chrbte a primrazil ma k zemi.

„Ja som sila a sila sme my."

Jo nakrčila čelo.

Dýchala som čoraz plytšie. Okolo žalúdka som vnímala nepríjemné brnenie. Al i Carmen hľadeli pred seba s vypúlenými očami a pootvorenými ústami. Iste som sa tvárila rovnako. Chĺpky na rukách sa mi postavili do pozoru. Nohy mi oťaželi. Voľačo sa dialo. Voľačo neznáme a mocné nám viselo nad hlavami. Prenikalo to do vzduchu. Vietor sa dvíhal a privieval mi vlasy do tváre.

„Ja som drak," pokračovala Christie, „a drak sme my."

Démonka si v prázdnej dlani pripravila čiernu energiu. Urobila som krok vpred, no telo sa nepohlo. Carmen zahodila našu ochranu a medzi rukami jej narastala ohnivá guľa. Zodvihla ju vysoko nad hlavu. Zaťala zuby. Zatvorila oči. A napokon iba šokovane vydýchla, keď ju nedokázala odhodiť.

Jo napriahla ruku a namierila na neškodne sa tváriacu blondínku. Medzi obočím jej naskočila vráska.

Protestne som vykríkla.

Christie mávla rukou a môj rev sa zlial s hrdelným zaskučaním unikajúcim z Joinho hrdla. Démonkina ruka sa rozletela na kúsky a žiariaci prívesok padol do trávy. Hoci rozletela na kúsky asi nebol adekvátny výraz. Z končatiny jej od lakťa dole zostala iba zakrvavená kostra s kúskami mäsa zaseknutými v úzkych priestoroch. Klesla na koleno a škriekala.

Blondínka s prudkým nádychom zaklonila hlavu vzad. Oči sa jej pretočili. Dúhovky zmizli a na ich mieste ostalo beľmo popretkávané žilkami. Carmen vedľa mňa so zastonaním klesla k zemi. Kŕč jej znemožňoval pohyb i dýchanie a doháňal ju k slzám. Al padla s nemým výkrikom na kolená vedľa nej.

Potom to dostalo mňa.

Všetko som videla jasne a zreteľne, len zvuk ku mne prichádzal ako ozvena. Šum lístia. Autá jazdiace po neďalekej ceste. Nárazy oceánu na skaly. Joino ťažké dýchanie a stonanie, ktoré sa menilo na vreskot, zatiaľ čo ju obklopovalo svetlo. Žlté. Červené. Svetlomodré. Fialové.

„Neskončila... som... s vami!"

Vyparila sa. Démonka sa preniesla preč a farebný jas sa stratil spolu s ňou. Moc, ktorá ma zväzovala, sa uvoľnila. Skončila som na lopatkách a plytkými nádychmi som držala obsah žalúdka dnu. Pripadala som si ako trikrát prejdená tankom, posadená na húsenkovú dráhu fungujúcu na spätný chod a zhodená zo samotných nebies rovno na skaly. Cam ležala tvárou napred a chrčivo dýchala. Al vracala a popritom skučala i plakala.

Christie stále kľačala. Oči sa jej vrátili do pôvodného stavu, no zízala do neznáma. Priplazila som sa k nej. Jej tvár bola ľadová s modrajúcimi perami, ale aspoň tep mala pravidelný. Z jej vnútra ku mne neprichádzali známky života. Zatriasla som ňou. Jemne. Tvrdšie. Nič.

„Čo sa to tu udialo?" zachrapčala som.

Carmen sa vytiahla do sedu. „N-netuším. Nikdy som... Čítala som o..." Pretrela si tvár dlaňami. „Čítala som, že sila Kruhu dokáže prevziať moc nad jeho členmi. Nikdy som... Nenapadlo by mi, že sa... Že budeme dosť mocné, aby..." Odmlčala sa. Desila sa toho, čo videla. Avšak uchovávala si v sebe aj tú prekliatu fascináciu, pred ktorou strach utekal do úzadia. Videla v tom šancu.

„Al," precedila som cez zuby, inak by som vybuchla. „Vyliečiš ju?"

Čupla si vedľa mňa. Ozelenela. Čelo mala orosené a dolu krkom jej tiekol pot. Priložila jej trhajúce sa ruky k spánkom. Zažiarili modrým svetlom, ale požadovaný účinok sa nedostavil. Christie hľadela do prázdna a Alexandra sťažka dychčala. „N-nejde to. Nie je zranená. Ani chorá." Sadla si na päty a rozplakala sa. „Ne-necítim sa d-dobre. Chcem... chcem ísť dom-domov."

„Ona sa vráti." Carmen ukázala na objekt v tráve. „Vráti sa po to."

Zodvihla som zakrvavený prívesok a strčila si ho do vrecka. Vytiahla som Chris na nohy. „Pomôž Al. Zmiznime, než sa dostaneme do ďalšej šlamastiky."

* * *

„Casey nás skántri, keď ju uvidí v takomto stave," zamumlala Alexandra do vedra, ktoré objímala v náruči rukami i nohami. Sedela na zemi pri jedálenskom stole, odkedy pred dvadsiatimi minútami opustila kúpeľňu. Už nevracala, no odmietala sa vzdať vedra pre prípad, že by sa situácia zmenila.

Zvesila som hlavu. Na Caseyho som nepomyslela, odkedy sme sa vrátili z lesa do prázdneho bytu. Mala som plné ruky práce s čičíkaním Al, snahou vrátiť Christie medzi živých a zachovaním si duševného zdravia. Ani jedno z toho sa mi nedarilo na sto percent a postupne som prepadala panike.

Cam odložila notebook na konferenčný stolík. „Nič som nenašla. Netuším, ako táto vec navráti moc kameňu večnosti. Prečítala som o ňom každú legendu a nikde sa nepíše o inom kameni, ktorý by sa s nim spájal." Krúživými pohybmi si masírovala spánky. „Nenávidím ten pocit, keď niečo neviem."

Nepotrebovali sme zisťovať, čo ten prívesok robil. Stačilo nám ho zničiť. Ibaže ani po rozbití kovových drôtov, ktoré sa okolo neho krútili, sme kameňu neublížili. Ani sa z neho neodštiepilo – na rozdiel od mojej podlahy a dlaždíc. Nevyzeral ako žiadny známy druh drahokamu. Bol tmavočervený, na svetle sa neligotal, nepriehľadný, matný, hladký na jednej, drsný na druhej strane. Nemal pach a chutil po kove – čo mohol zapríčiniť nedávny kontakt s krvou.

„Odbiehaš od témy," precedila som cez zuby. „Kameň počká. Christie nie."

Prekrížila si ruky na hrudi. „Nemyslím si, že je to dobrý nápad."

„S fázou nápadov sme skončili! Položila som ti priamu otázku a čakám od teba priamu odpoveď – dá sa zrušiť Kruh draka?"

„Áno," zavrčala. Oprela sa lakťami o kolená. „No zamyslela si sa nad tým, o čom tu hovoríme? Máme silu zastaviť Jo raz a navždy! Ty nás o ňu mieniš pripraviť a namiesto toho nám namaľovať na chrbty terče! Predsa ani nevieme, či zrušenie Kruhu Christie pomôže. Čo ak je... Čo ak je to poškodenie trvalé?"

„Toto nie je naše eso v rukáve, Carmen. Je to tikajúca bomba! Ak sa znova stretneme s Jo, nezabije nás iba preto, lebo to za ňu spravia naše schopnosti!"

Sklopila zrak. „Myslela som, že sme do toho šli s vedomím, že môžeme pri záchrane sveta prísť o život."

„Áno, prísť o život v boji! Toto by nebol boj, ale obeta, dopekla!" Ukázala som na Christie, ktorá ako telo bez duše sedela po mojom boku na pohovke. „Obetovali by sme ju. Pozri sa na svoju priateľku, Cam. Pozri sa na ňu!"

Konečne sa vystrela a prvýkrát, odkedy sme sa vrátili, sa na ňu skutočne zadívala. Poznala som ten rozdiel v jej vnútri. Bola unesená mocou, ktorú sme predviedli. Lenže pohľad na blondínku do nej vohnal drastickú úzkosť.

„Urobme kompromis. Dáme jej čas spamätať sa. Chris má právo rozhodnúť sa o svojom osude a –"

„Nie," prehovoril v strede obývačky Caseyho zúrivý hlas. Alexandra, ktorá sa pri ňom nachádzala najbližšie, sebou trhla a vyvrátila sa. Vedro – našťastie prázdne – sa rozkotúľalo po podlahe. Netušila som, ako dlho nás počúval. Moja moc ani zmysly ho nezachytili.

„Prestaneš sa do toho pliesť?!"

„Varoval som ťa, Carmen." Ukázal na ňu prstom. Okolo ruky mu skákali elektrické iskry a jeho pohľad sa zdal byť temnejší. Fyzicky temnejší – ako keby sa odtieň jeho očí stmavil.

Čarodejnica sama vykročila dopredu. „Nemôžeš rozhodovať za ňu! Nie je tvoj majetok! Máme silu zastaviť Jo, než ublíži komukoľvek inému!"

„Nie za cenu, že to zničí moju sestru!"

Vtesnala som sa medzi nich. Namiesto Carmen chytil moju ruku a pálčivá elektrická vlna mi prešla od lakťa po plece až do hrude, než sa jej tok uzatvoril. Zastonala som. Podlomili sa mi kolená.

Casey ma chytil, zaskočený a vyplašený bolesťou, ktorú mi spôsobil.

„Carmen má pravdu," sykla som, „Christie si musí vybrať sama." Hľadela som mu do očí, dokým so zaťatými zubami nemykol hlavou hore a dole. „No pokiaľ sa nespamätá do zajtrajšieho večera, rozhodneme za ňu." Obrátila som sa na čarodejnicu. „Tu je tvoj kompromis."

Po tomto Carmen s Alexandrou odišli. Najprv ma vydesila predstava, že aj Casey odíde preč spolu s Christie, ale neopustil ma. Preložili sme jeho sestru na posteľ a zvyšok večera sme bok po boku existovali. Inak sa to nedalo nazvať. Sedeli sme na pohovke a... existovali. Moja ranná smrť upadla do zabudnutia a vrátilo sa medzi nás napätie.

Ostala mi jediná možnosť – po neznesiteľnej hodine som sa pritúlila k jeho ramenu a obtrela sa oňho ako pozornosť si žiadajúca mačka. Zabralo to. Otvoril pre mňa náruč. Zaborila som mu tvár do hrude. Opätoval mi objatie. Obklopilo ma jeho teplo a prenikalo mi cez svaly do kostí. Zakrátko som zadriemala.

Christie sa uprostred noci prebrala dvakrát – v oboch prípadoch kričala na mamu a na otca a prosila ich, aby odstúpili od svetla. Nasledujúcu nedeľu to nedopadlo o nič lepšie. Nemusela spať, aby sa prebrala z toho čudného... Ani som netušila, ako to nazvať. Ilúzia? Vidina? Niekedy kričala tak intenzívne, že ju musel Casey omráčiť, aby neprilákala pozornosť susedov.

Tiché hmkanie ma vyšklblo z tranzu, do ktorého som sa ponorila neskoro večer pri kreslení. Neuvedomovala som si, že som kreslila Christinin veselý úškrn, dokiaľ som sa nepozrela na jej skrútenú podobu na posteli.

„Chris?" Odložila som papier i ceruzku a sadla si k nej.

„Bude to také nádherné."

Odhrnula som jej z tváre blonďavý pramienok. „O čom to hovoríš?"

Jej zasklený pohľad sa na mňa zameral tak nečakane, že som sebou mykla. Vyzerala ako bábika, nehybná a bez života. A ja som sa ocitla uprostred hororu. „Zachránim vás. Iná cesta neexistuje. Musím to urobiť."

„Nerozumiem, Christie. Hovoríš o Kruhu draka?"

Vyletela do sedu a zaťala mi prsty do nadlaktí. „Je to jediná cesta ako nás zachrániť! Jediná! Musím to urobiť!" Oči sa jej naplnili slzami – a aj napriek tomu sa usmiala. Smutne. Prosebne. „Prosím. Dovoľ mi to."

Prikývla som a ona sa pomaly uložila späť.

„Myslím, že to stačí ako súhlas," poznamenal Casey odo dverí.

Zasa som len kývla hlavou. Mal pravdu. Znelo to ako súhlas.