V pozitívnej nálade sme sa vrátili do šatne. Christie sa najprv prezliekala bez slova, ale napokon dala rozrastajúcim sa výčitkám slovnú podobu. „Mrzí ma, že sa pre mňa s Caseym hádate. Netuším, prečo mám na jeho vzťahy taký negatívny vplyv."

„Nehádame sa pre teba," namietla som. „Teda... Dnes sme sa hádali pre teba. Myslím. Za to ostatné si môžem sama."

„Prejde ho to. Má ťa priveľmi rád."

Mykla som plecami. „Možno ani on nezvláda moje šialenstvo." Možno je Ryan mojou jedinou možnosťou. Čo ak to so mnou nikto iný nevydrží?

„Takže ja by som sa s ním nudila a ty nie?"

Zagúľala som očami nad jej odpočúvaním. „Strávili sme spolu roky."

„Áno. Je to tvoj najlepší priateľ. Spája vás mnohé a zažili ste kopu skvelých vecí. Je sexy a vtipný a dokonalý..." Zavrtela hlavou, než ju znovu rozbolelo srdce. „Ryan je super, no ty ho aj tak nemiluješ. Je to tvoj maják – bezpečné miesto v tvojom živote, kde vždy nájdeš útechu a pokoj. Ibaže on nie je tvojou výzvou." Zatvorila skrinku a otočila sa ku mne s vakom na chrbte. „Potrebuješ iskru, aby si horela. Casey je tvoja iskra. A ty si tou jeho. Nevieš si predstaviť, koľko dievčat sa z neho pokúšalo vymámiť podobnú reakciu. Prinútiť ho stratiť kontrolu, reagovať prchko a bez toho tichého stoického výrazu, ktorý o ňom nič neprezradí. Nehneval by sa, keby mu na tebe nezáležalo. Nebdel by nad tebou ako strážny anjel každú noc, ak by sa ťa plánoval vzdať. Povedala si, že nie si ako Carmen, tak nereaguj ako ona. Neurob niečo hlúpe z vlastnej neistoty."

Mlčky som prikývla, lebo slovná odpoveď bola nad moje sily.

Spoločne sme opustili šatňu.

Pred školou čakala na Chris mama v naleštenom mätovo-zelenom sedane.

„Carry!" zvolala na mňa cez okienko. „Celý týždeň som ťa u nás nevidela." Vyzerala rovnako vyfintene ako pri každom našom stretnutí. Nevedela som si ju predstaviť v lyžiarskom overale – ktorý sa jej s dcérou dnes chystali kúpiť, keďže večer odchádzali s manželom na romantický víkend na hory.

„Mala som... veľa práce... so školou."

Usmiala sa. „To akceptujem. Žiadna správna matka by nemala podporovať flákanie u akéhokoľvek študenta."

Christie obrátila oči k nebesiam a sadla si na sedadlo spolujazdca.

„V každom prípade, si u nás vítaná," dodala s veľkými nevinnými očami. Až vtedy som zachytila odtiene nervozity a obáv v jej vnútri. Myslela si, že na mňa neurobili dobrý dojem. Desila ju predstava, že si jej syn nájde priateľku, ktorá ich nebude mať rada a odoženie ho od nich.

„Ďakujem." Hrialo ma pri srdci, ako jej na Caseym záležalo a aká bola voči mne otvorená. Málokedy sa ľudia starali o to, aby na mňa spravili dobrý dojem. Málokedy hocikomu záležalo na mojom názore.

Ich auto sa stratilo v diaľke a ja som vykročila dolu ulicou sama. Po zážitku so zlomenými nohami som ich nedokázala prestať používať a radšej som všade chodila pešo, naplno si užívajúc ten jedinečný kontakt nôh so zemou.

Odbočila som za roh vysokého múra, ktorý obkolesoval areál školy, a hneď som aj nemotorne podskočila, keď sa predo mnou vynorila postava. Jej ruka vyletela dopredu a zovrela mi zápästie prv, než som sa rozcapila na chodníku. Súčasne uvoľnila zovretie na štyroch hrubých knihách vo svojej náruči. So zadunením nám padli k nohám.

„Prepáč," zapišťala naša nová knihovníčka, ktorej obrovské modré oči sa na mňa dívali ako na ducha – ako keby som ja vyplašila ju a nie naopak. Chytro klesla na kolená a zbierala rozletené papiere a zväzky.

„Nič sa nestalo," zamumlala som a podala jej knihu s názvom Znamenia starého sveta, ktorú si s nesmelým úsmevom vzala a pridala ju na hromadu.

„Ďakujem," pípla. Skenovala ma pohľadom. Nie práve nenápadne. Akoby čosi analyzovala. Hodnotila ma. Nepoznala som však jej kritériá. „Musím ísť," odvrkla, stále s nehlučným, hanblivým hláskom. Sklonila zrak a s nahrbeným chrbtom sa ponáhľala na opačnú stranu.

* * *

Krátko pred západom slnka mi na dvere zaklopala Alexandra. Vnímala som jej zlosť i frustráciu, bolesť aj zúfalstvo. Prekypovala emóciami a ja som sa chvela už takto na diaľku a cez dvere. Lenže jej príchod znamenal, že bola pripravená porozprávať sa so mnou. A jej mlčanie a tiché opovrhovanie ma trápili väčšmi, ako keby na mňa chcela ziapať.

„Povedz mi všetko," odvrkla namiesto pozdravu, ledva som jej otvorila.

„Allie –"

Prešla popri mne. Prvýkrát nečakala na pozvanie. „Neprosím ťa o to, Carry. Žiadam to od teba. Opíš mi ako Jo... Ako..." Založila si ruky vbok a zhlboka sa nadýchla. „Ako zabila moju babičku," precedila cez zuby.

Splnila som jej požiadavku a prerozprávala jej každý detail. Rozhovor pani Moorovej s Jo. Spomienku na Ariu. Tú vec, po ktorej Jo pátrala a nezískala ju. Zmienila som napokon aj Rogerovo podozrenie, že to jej babička zachránila Caseyho ako bábätko – vrátane Kassandriných pochybností.

Alexandra mlčala. Slzy jej v potokoch tiekli po lícach, ale nevzlykala ani nekvílila. Brada sa jej chvela a zrak upierala mimo mňa. Každú chvíľu som chcela stíchnuť a utešiť ju. Ibaže potom by som sama podľahla plaču a nikdy by som to nedokončila. Zaryla som si nechty do dlaní a zastavila sa až na konci.

Minúty ubiehali a Al stále nič nevravela.

Opustila som pohovku a z hornej zásuvky stola som vydolovala retiazku s medailónom, ktorý dala Arialla pani Moorovej, aby ju chránila pred mágiou. Elena ho síce zverila mne, no nepatril do mojich rúk.

Vložila som ho Al do dlane. Z hrdla jej unikol prvý hlasitý vzlyk. Hneď ho otvorila a prešla prstom po slovách v jeho vnútri. Moja ochrana je naveky tvoja. „Aj tak si ju neochránila," zamumlala s horkosťou.

„Allie, hovorila si niekedy s babičkou o Zlatom údolí?"

„Nie!" zapišťala. „Netušila som, že poznala pravdu o nadprirodzenom svete. Nikdy mi nič nepovedala. Ani keď videla, že sa v tom s Carmen rýpeme. Stále si z toho uťahovala. Varovala ma, aby som sa do toho nemiešala, ale brala som to ako jej poverčivosť." Zložila si tvár do dlaní. „Babička nemala nič spoločné so Zlatým údolím a už vonkoncom nie s Howellovej pátraním! Nikdy v tomto meste nebývala. V tom čase tu nežili ani moji rodičia!" Ku koncu sa jej slová menili na vzlyky. Potom to vzdala a hystericky sa rozplakala. „Prečo... ona? Prečo... práve... moja babička?"

Objala som ju a ona mi to dovolila. Fňukala veľmi dlho, dokiaľ nevyschla ako púšť a neostala z nej roztrasená prázdna schránka. Nepúšťala som ju, a hoci bol môj stisk intenzívny, nesťažovala sa na bolesť.

„Myslíš..." Potiahla nosom. „Myslíš, že tvoja mama o tom niečo vie?"

„Pochybujem. Kassandra o Zlatom údolí nič nevedela, dokiaľ neprišla do mesta. Obávam sa, že odpovede by nám dala len tvoja babička."

Al otvorila dlaň a zízala na medailón. „Možno máš pravdu." Vymámila sa z môjho objatia a vstala. „Mágia." Zavesila si retiazku na prst a medailón sa hompáľal zo strany na stranu, akoby ma ním hypnotizovala. „Opýtajme sa jej na to magickou cestou."

Zvierala v ruke telefón skôr, než som sa nadýchla k odpovedi. Carmen ju po zdvihnutí nestihla ani pozdraviť, než na ňu Al vybafla s požiadavkou.

„Existujú spôsoby, ako komunikovať s mŕtvymi, však?" spýtala sa na konci siahodlhého monológu, v ktorom jej prezradila väčšinu toho, o čo som sa s ňou podelila. „Niečo účinnejšie ako Ouija doska."

„Ja..." Čarodejnica očividne stratila reč. To sa nestávalo často. „Nemyslím si, že máme... dosť sily na to, aby sme... vyvolali... ducha mŕtveho." Odmlčala sa. Potom o čosi ráznejšie dodala: „Nie, som si na sto percent istá, že nemáme dostatok sily na privolanie niečej... duše. Taká mágia sa nachádza hneď vedľa nekromancie a to nie je príjemný level. Žiadalo by si to viac moci, než koľko jej náš Kruh môže beztrestne načerpať z prírody. Museli by sme niečo... obetovať. Alebo nechať kúzlo, aby vysalo našu silu. A to by nás mohlo zabiť. Človek na to skrátka neoplýva postačujúcou energiou."

Al sa usadila a ruku s telefónom zvesila dolu. Znovu krivila ústa.

Vzala som jej mobil. „Nenapadá ti niečo iné? Čokoľvek iné?"

„Ja neviem, Carry. Žiadaš ma, aby som získala odpovede od mŕtvej osoby bez priameho kontaktu s telom či duchom danej osoby." V pozadí som počula šuchot papierov, otváranie zásuviek a škrípanie stoličky o dlážku. „Uvedomuješ si, ako šialene to znie?" Ďalší šum papierov. „Na čosi také nemáme moc. Mohli by sme ju mať, keby ste sa tak vehementne nebránili, no... Počkať." Spravila pár krokov bosými nohami po podlahe. „Al spomínala, že ste našli jej prívesok. Myslíte si, že pre ňu znamenal veľa?"

„Predpokladám. Podľa Alexandry si ho málokedy dávala dole a –"

„To by mohlo fungovať," skočila mi bezostyšne do reči. „Poznám kúzlo, ktoré extrahuje z objektu spomienky jeho majiteľa. Je tu však háčik." Obliekala sa. Zreteľne som počula, ako si cez hlavu preťahovala sveter. „Sú to spomienky na situácie, ktorých sa ten objekt takpovediac zúčastnil. Na jednej strane nám to nevadí, pokiaľ ten prívesok nosila všade so sebou. Na druhej strane nám ukáže tisíce spomienok, ktorými sa budeme musieť prehrabať."

„Nemôžeme nájsť iný objekt?"

„Funguje to na veci, na ktoré bol majiteľ citovo naviazaný. A aj keby sme mohli použiť čokoľvek, ako by si našla presne to, čo sa nachádzalo v jej okolí v momente, keď sa dopočula o Zlatom údolí? Nevieme, kto jej to povedal či kde. Toto je naša jediná šanca."

„Fajn," rezignovala som. „Za pokus to stojí."