„Si si tým istá, Joscelyn?" Jeho melodický hlas sa odrážal od stien v prenikavej ozvene a dodával jeho už tak impozantnej prítomnosti silu, ktorá ma robila maličkou. Nikdy som sa takto necítila. Ani vo Victorovej prítomnosti.

„Nebola by som tu, pokiaľ by som si nebola istá."

Jeho dlaň spočinula na mojom zväčšujúcom sa bruchu. Trhla som sebou pri tom nečakanom kontakte. Ako keby sa ma dotýkala samotná realita. Niečo, čo pre mňa doposiaľ existovalo len ako neurčitý koncept, ktorému chýbala pevná konzistencia. Lenže on bol skutočný. Stála som pred ním, chrbtom k jeho hrudi.

„Čo neurobíme pre naše deti, však?" zapriadol mi do ucha a ukázal rukou na stôl, jediný nábytok uprostred temnej miestnosti. Na jeho povrchu ležali dve veci – roztiahnutý zvitok a brko. Čakali tam na mňa. „Podpíš sa a tvoje želanie sa naplní."

Sťažka som prehltla. Vlastná dlaň mi spočinula na bruchu. Kopla ma. Bol to znak súhlasu? Alebo protestu? Vzala som pero do chvejúcich sa prstov. „Je to jediná cesta," šepla som. Jej. Sama sebe.

Podpísala som to.

„Koľko času mi zostáva?"

„Toto nie je o čase. Je to o rozhodnutiach, ktoré urobíš."

Zacvakala som zubami. „Tak aké rozhodnutie mi napovie, že si si prišiel vyzdvihnúť svoju daň?"

„Rozhodnutie obetovať to, na čom ti najviac záleží."

Situácia okolo mňa sa zdala pokojnejšia, keď som sa prebudila. Bolesť mi zmáhala svaly i kosti. Zmenila som sa na želé. Dokázala som však dýchať a to bol vždy dobrý začiatok. S námahou som odlepila viečka. Izbu osvetľovala iba lampa, ktorú niekto presunul z nočného stolíka na skrinku naproti posteli. Cez pootvorené dvere ku mne prenikali hlasy.

Déjà vu? Nie, táto scéna sa naozaj opakovala.

„Asi pred týždňom. Po tom, ako ste sa pochytili na parkovisku. Videla som ju. Pátrala. Po informáciách o lanách." Christie rozprávala nezvykle pomaly a hlásky sa u nej striedali s trhanými nádychmi.

Skontrolovala som si zápästie. Niekto mi vyhrnul rukáv až po lakeť.

Posadila som sa. Vyzerala som ako živá katastrofa pokrytá špinou a krvou. Položila som chodidlá na zem. Do nôh sa mi vrátil cit a to vedomie zo mňa dostalo vzlyk. Pricapila som si dlaň k ústam, ale nikto ma nepočul.

„O tomto so mnou chcela hovoriť. Potrebovala s niečím pomôcť... Poslala som ju do čerta." Posledné slová Carmen zamumlala s nepríjemným zvieraním v hrudi. „Bola som naštvaná. Nemyslela som si, že je to niečo vážne."

Vstala som. Kolená sa mi chveli ako žriebätku a desila som sa prvého krku.

„Skutočne si verila, že by ťa Carry žiadala o pomoc, keby nešlo o niečo vážne?!" zahriakla ju Christie.

Nespadla som. Horko-ťažko som sa došuchtala k dverám.

„Nie som až taká tvrdohlavá." Alebo áno?

Vyšla som z izby. Casey sa objavil predo mnou, sotva som prekročila prah. Najprv mi zovrel ramená, potom mi jednu vrelú dlaň priložil k tvári a ja som zatvorila oči. Des. Úľava. Pretrvávajúci strach. Zúfalstvo. Jeho emócie boli ako tank a mne nezostávala psychická ani fyzická energia bojovať s ním. Objal ma. Vtisol mi horúci bozk na spánok – tam, kde som nedávno krvácala. Načúvala som splašenému tlkotu jeho srdca.

„Poprosil som ťa o jedinú vec. A ty si zlyhala na plnej čiare."

„Mrzí ma to," zamumlala som mu do trička.

„Prečo si nám nepovedala, že ťa prenasledujú démoni?" Carmen sa mračila, no uzol v jej žalúdku nepramenil v zlosti. Nemala na sebe stopy po útoku toho chlpatého monštra. Jej oblečenie bolo čisté a vlasy vlhké.

„Aby ste sa mi na striedačku držali za zadkom a strážili ma?"

Casey vzal moju tvár do dlaní. „Prečo si pred nami ukrývala to tetovanie? Vyzerá rovnako ako to Joine. Čo to znamená?"

V očiach som pocítila neznesiteľné pálenie. Nemienila som však plakať, než mi k tomu dal dôvod. Taktiež som nemohla zostávať takto intímne blízko, keď som sa mu chystala povedať pravdu, ktorá ho odo mňa isto odoženie. Odstúpila som dosť ďaleko, aby sa ma nedotýkal. Camin výraz sa nemenil. Alexandra sa rozvaľovala v kresle a zízala do stropu. Christie si k hrudi tisla kolená a kývala sa spredu dozadu. Oči mala ako svetlomety. Žiarili v nich zdesenie a beznádej. Ako keby dnes videla veci, ktoré nikdy nedostane z mysle.

Zakotvila som pohľadom na Caseym. „Je to to isté tetovanie. Doslova."

Povedala som im pravdu. Všetky detaily zo stretnutia s Jo v Zlatom údolí, ktoré som si doposiaľ nechávala pre seba. Rogerove pochybnosti, prevtelenia do Joinej hlavy. Vrátane toho v jaskyni, keď som videla zomierať Caseyho matku. To boli slová, ktoré ho primäli ustúpiť. Jediným svalom na tvári nedal najavo emócie. Vnútro však neovládal tak dobre. Ťažilo ma jeho sklamanie, nalomená dôvera a zlosť, ktorá postupne naťahovala chápadlá na každú stranu.

„Prečo si to pred nami tajila?" Carmen sa triasol hlas a hnevala sa na mňa, ale omnoho viac ňou lomcoval strach – taký, s akým som ja zápasila od toho dňa v jaskyni. Strach, pred ktorým som ich hodlala ochrániť. Hromadilo sa ho tu čoraz viac. Vsakoval sa mi do stien.

Jediná, ktorá sa voči môjmu priznaniu zdala otupená, bola Al. Práve som jej povedala, že Jo zabila jej babičku a ona necítila vôbec nič.

„Kvôli mne."

Casey našiel silu pozrieť sa na mňa a ja, aj keď by som sa najradšej ukryla, som mu pohľad opätovala. Sánka sa mu napínala, ako zatínal a uvoľňoval zuby. Okolo zovretých pästí mu lietali iskry. Nebála som sa, že by mi ublížil. Ibaže jeho zlosť sa do mňa zavŕtavala a dráždila môjho démona.

„Aby som sa nedozvedel pravdu." Vykročil dopredu – dva kroky, aby bol bližšie, no nie príliš blízko. Carmen v diaľke prešliapla na mieste. „Takže keď si ma ubezpečovala, že nie som ako otec, myslela si si opak?"

Objala som si hrudník. „To som nepovedala."

„Nemusela si, tvoje činy to hovoria za teba. Klamala si mi do očí zo strachu, že zareagujem rovnako ako on."

Skrátila som vzdialenosť medzi nami – neisto, roztrasene a zároveň dravo. „Áno, presne to som si myslela," zavrčala som. „Lebo ty na všetky citlivé témy reaguješ prchko! Ani v najmenšom som nepochybovala, že by si sa vrhol Jo v ústrety hlavou napred a dal sa zabiť!"

Mlčal. Súhlasil so mnou, ale mlčal. Hneval sa. Na úmysloch nezáležalo. Podstatné bolo, že som mu klamala.

Ticho panujúce v byte preťal Alexandrin chichot. Všimla si naše zamračené pohľady, priložila si prsty k ústam, zatvorila oči a smiala sa ešte hysterickejšie. Slzy jej v prúdoch stekali po tvári.

„Čo to s ňou, dopekla, je?" spýtala sa Carmen frustrovane.

Nebolo to očividné? Stála som na nohách, i keď mi ich pred pár hodinami zlomili. Necítila som bolesť v predtým poškodených rebrách. Tvár som nemala opuchnutú. Ani na Cam a na Christie nezostali stopy po útoku démona, i keď im spôsobil zopár otvorených rán. Pretože nás Al vyliečila. Pôsobilo to inak než moje vlastné hojenie. Rany a kosti sa zacelili, no telo bolo slabé a vyčerpané.

„Je v delíriu. Zdrogovaná. Sfetovaná. Nazvi to, ako chceš." Pretrela som si čelo. Dostávala som migrénu. „Je to vedľajší účinok používania jej schopností."

Casey sa zasmial, krátko a zlostne. „Takže to na vás nemá negatívny vplyv, však?" Slová smeroval na Carmen.

Čarodejnica nakrčila čelo a dívala sa na kamarátku, ktorá prešla zo smiechu k tlmenému chichúňaniu sa.

„Pochopil by som, ak by to bola jedna z vás, ale ako môžete byť všetky také hlúpe? Ako môžete prehliadať, že z vás tá mágia robí úplné trosky?"

„Prestaň sa do toho pliesť. Nie je to tvoja vec!"

„V okamihu, keď si do toho namočila moju sestru, si z toho urobila moju vec." Jeho zlosť, hoci ju nesmeroval na mňa, ma utláčala. Ruky sa mi triasli tak intenzívne, že som musela zovrieť päste a tie si následne pritlačiť k telu.

„Mal by si odísť," prerušila som ho dýchavične.

„Prečo? Rozčuľuje ťa, že som rozčúlený ja?"

Áno a túžila som mu za to vraziť päsťou! Odmietala som sa však podvoliť a znovu mu ublížiť. Zaryla som si nechty do dlaní a zahryzla si do jazyka. Slzy sa mi natlačili do očí od snahy nepodľahnúť. A práve slzy sa ukázali byť jeho slabosťou. Odvrátil sa a tlak, ktorým na mňa pôsobil, povolil.

Opäť sa zameral na Cam s hlasom tichším a pokojnejším, no zároveň oveľa chladnejším. „Mala by si čo najskôr nájsť spôsob, ako vás toho zbavíš. Inak ho nájdem za teba." Ukázal prstom na Christie. „Ak svoju sestru ešte raz uvidím v takomto stave, prestaneme o tom diskutovať."

Premiestnil sa preč a spolu s ním sa zo mňa vyplavili jeho emócie. Do pľúc sa mi natlačil veľký objem kyslíka a zatočila sa mi hlava. Stratila som balans a zviezla sa na vratkých nohách na podlahu.

„Stále je to rovnaký idiot," mrmlala si Carmen, zatiaľ čo mi pomáhala vstať.

„Lenže má pravdu." Zložila som sa na najbližšiu stoličku. „Sú z nás trosky." Al sa už nechichotala, jej pohľad bol nesústredený. Christie nezmenila polohu – naďalej si objímala kolená a kývala sa. „Alebo vari spĺňa toto tvoje predstavy? Myslela si si, že takto skončíme, keď si tak dychtila po tom rituáli?"

Trpko sa uškrnula. „Nehádž vinu na mňa. Šla si do toho dobrovoľne. Sama si túžila po schopnostiach."

„Z ničoho ťa neobviňujem. Uvedomujem si, že mám na tom svoj podiel. Iba sa pýtam. Pozri sa na nás a povedz mi, či ti toto stojí za tú moc. Mne totiž nie."

Naozaj si prezrela kamarátky, ale neodpovedala.

„Desím sa každého momentu, keď musím vyjsť medzi ľudí. Stačí, aby mi jedna silná emócia zastrela myseľ a ja niekomu ublížim. Al má delirické stavy z používania svojej moci. Ako dlho asi potrvá, kým sa na nich stane závislou? A nebudeme azda vôbec hovoriť o tom, že Christine nechala toho démona vyletieť do vzduchu?! Rozletel sa na kusy!"

Blondínka zavzlykala a zaborila si tvár do kolien.

„Chápem, že to nie je ľahké. Sama som mala problém nestrácať hlavu. No prekonala som to. I vy to časom prekonáte. Budeme nezastaviteľné!" Oči jej pri tej myšlienke žiarili a na perách jej tancoval detský úsmev plný nádeje. „Chceš predsa zastaviť Jo, nie? My štyri to dokážeme! To, čo dnes Christie predviedla, bolo úžasné! Čo by sme dali za takú moc počas súbojov s ghúlmi?!"

„Bolo to desivé!"

„Bola to ukážka moci, o akej sme ani nesnívali!"

Zavrtela som hlavou. „Možno si nad schopnosťami získala kontrolu, Cam, ale sebaovládanie si asi vymenila za empatiu. Absolútne netušíš, ako sa pri tom cítila. Akú neuveriteľnú bolesť jej tá sila spôsobovala. Želala som si vyškriabať mozog, len aby som sa toho zbavila. Chcela som zomrieť. My obe sme chceli zomrieť." Nedokázala som dlhšie potláčať slzy. „Poviem ti jedno tajomstvo – fyzická bolesť nie je pocit. Nemala by som ju cítiť. No cítila."

Jej výraz sa vyprázdnil spolu s jej vnútrom. „Bez Kruhu Jo nezastavíme."

„Dokiaľ ju nepresvedčíš, aby nám dala pár rokov na ovládnutie našich schopností, tak nám ani Kruh nepomôže."

Odfrkla si. Odvrátila sa odo mňa a odfrkla si aj druhýkrát. „Ste banda zbabelcov." S týmto priateľským vyhlásením opustila byt.

Nemohla som Christie s Alexandrou poslať domov, veď ani jedna z nich nebola v stave komunikovať so svetom. Taktiež mi nezostávala fyzická sila dopraviť ich tam osobne. Tak som ich uložila do postele. Pritúlili sa k sebe ako osamotené mačiatka čakajúce na matku. Sadla som si do kresla vedľa postele a bdela nad nimi, dokým mi neklesala hlava. Zašla som do sprchy, a keď som sa vrátila, moja posteľ bola prázdna. Strávila som tam veľa času – trvalo to, než som fyzickú špinu a výčitky ťažiace moju dušu spláchla do kanalizácie. Ibaže rozhodne nie toľko, aby sa prebrali, spamätali a odišli.

„Preniesol som ich k nám domov."

Súčasne na mňa zaútočili Caseyho prítomnosť, jeho vôňa, hlas i emócie. Zaváhala som, ale nakoniec som sa k nemu otočila.

„Vďaka," pípla som.

S povzdychom odklonil zrak od neznámeho bodu na stene za mnou a pozrel sa mi do očí. V tom jedinom kontakte prebehla celá konverzácia. Hneval sa na mňa, avšak nedokázal by žiť sám so sebou, keby sa mi voľačo stalo len preto, lebo bol tvrdohlavý a neprišiel na mňa dohliadnuť. Nemohlo ma ani uraziť, že som podľa neho bola taká zraniteľná. Veď keby mi niekto skutočne vpadol do bytu a pokúsil sa ma zabiť, asi by som s ním ani nebojovala.

Ležali sme vedľa seba na posteli, no pokojne sme sa mohli nachádzať každý v inej izbe. Keď som sa ráno prebrala, byt bol prázdny. Jediným dôkazom, že za mnou Casey v noci prišiel, bol umytý hrnček a doznievajúca vôňa kávy.