„Carry," oslovila ma Kassandra s úsmevom, keď som sa ukázala na prahu jej kabinetu. „Som na odchode. Potrebuješ niečo?" Tie slová jej vyšli z úst, akoby sme sa na ničom nedohodli. Zjavne sa mi nemienila vtierať do priazne.

Musela som stiahnuť chvost ako prvá. „Môžem ísť s tebou?"

Takto sme spolu skončili uväznené v malom priestore jej auta smerujúceho na juh. Sídlila v tej istej komunitnej oblasti ako Carmen – bohatej, uzatvorenej a zastrašujúcej pre každého s prázdnym účtom. Samozrejme, že mala matka na konte veľa núl. Jej otec býval bohatým podnikateľom. Zdedila nejeden dolár.

S nervami na konci som jej vybľabotala, na čo sme prišli. Jednotlivé fakty som vyriekla tak, aby sama došla k záveru, že by mohol mať v smrti Deanovej matky prsty starosta. Vďaka tomu som puto s Jo udržala v tajnosti. Poďakovala mi za úprimnosť, za to, že som dodržala slovo, a sľúbila, že sa na to pozrie.

„Fíha," šepla som, keď sme zaparkovali pred okázalou stavbou, ktorú volala domovom. Pred dverami sa tiahol oblúk siahajúci na poschodie. Stĺpy a okenné rámy boli biele, vďaka čomu vynikali oproti zeleno-sivej fasáde domu. Nevošli sme autom do jedných z troch garážových dverí. Možno mali lokaja, ktorý to robil za ňu. Alebo rátala s tým, že ma čoskoro odvezie naspäť.

„Je to príliš, ja viem," povzdychla si. „Moja mladšia sestra Holly – stojí na čele otcovej spoločnosti – mi nedovolila vybrať si. Vraj ak mám reprezentovať jej firmu, musím bývať reprezentatívne." Zagúľala očami. Bol to taký detinský pohyb, ktorý ju omladzoval. „Nezaujímalo ju, že v tejto hrôze žijeme štyria."

„Na čo sa zameriava vaša firma?"

„Zastrešuje viacero podnikov orientovaných rôznymi smermi. Miestna pobočka je architektonickou firmou. Mám titul z architektúry, takže jej to pripadalo ako najpresvedčivejšie krytie pre náš skutočný biznis."

„Skutočný biznis?"

„Boj s nadprirodzenom, pravdaže." Kývla hlavou k dverám. „Ideme?"

Otvorila som ústa, ale nič z nich nevyšlo. Nepousmiala sa, ani sa nezasmiala na mojom výraze. Myslela to vážne. Zabíjanie oblúd mala v popise práce. Preto ma žiadala, aby som starosti s Jo a apokalypsou nechala na nej. Zamestnávala si na to ľudí. Ja som bola osamelý vlk – ona si z toho spravila profesiu.

Ocitli sme sa v hale, odkiaľ viedlo na poschodie točité schodisko lemované železným, staro vyzerajúcim zábradlím. Neprešli sme dvojkrídlovými dverami do neznámej izby. Viedla ma hlbšie do domu cez úzku chodbu s obrazmi. Jeden zachytával zelené pláne, modrú oblohu a les. Ten oproti nemu bol tmavý a plný tajomných tvarov. Z farieb tu prevažovala červená a hnedá. Ako som si ho tak prezerala, odprisahala by som, že sa na mňa odtiaľ pozeral démon. Mal žiarivé oči, tesáky i krvavé dlane a jeho rysy intenzívneli, čím dlhšie som ho sledovala.

„Carry?" Kassandra sa zastavila na prahu chodby a obývačky. Otec stál za pohovkou, na ktorej zrejme doposiaľ sedel, v miestnosti za jej chrbtom. Jeho tvár mlčala a neprichádzali ku mne ani žiadne emócie. „Pôjdeš ďalej?"

Odpoveďou som schladila jej neskrývanú nádej. „N-neprejdeme k veci?"

S neúprimným úsmevom prikývla. „Počkáš na mňa v pracovni? Sú to tie prvé dvere." Ukázala smerom, odkiaľ sme prišli.

Než som opustila pozíciu, ešte raz som sa pozrela do obývačky. Zdalo sa mi, že som zachytila smútok, no bol to krátky záblesk. Omnoho silnejšie sa prejavila nechuť zo mňa samotnej. Som taká hrozná dcéra.

Pohyb po otcovej pravici mi objasnil zdroj toho zhnusenia. Lucy. Zahliadla som jej tvár na pár sekúnd – podozrievavé svetlomodré oči, bledá tvár, štíhle prsty zatínajúce sa do vankúša na gauči. Zaraz sa však otočila a ja som videla už len vršok hlavy, kde sa jej svetlohnedé vlasy hromadili v strapatom drdole.

V pracovni som narazila na Michelle.

„Carry!" zvolala z opačnej strany pracovného stola so širokým úsmevom na perách. Práve sa skláňala nad otvorenou knihou, zatiaľ čo si naťahovala svaly na lýtku priťahovaním si päty k zadku. Vykročila ku mne, istotne odhodlaná objať ma. Napokon sa sama zarazila. Pozrela sa na seba, na svoje prepotené voľné tričko, a radšej si spojila ruky za chrbtom. „Prišla si s matkou?"

Stroho som prikývla.

Prešla si prstami po celej dĺžke medového chvosta. Teraz, keď som poznala jej identitu, som medzi ňou, Rogerom a Caseym ľahko nachádzala podobnosti. Vysokí, blond, rovnaké nosy, veľavravné úsmevy. Iba jej oči boli kombináciou farieb jej rodičov – zelené zvonku a hnedé zvnútra. Od ostatných členov rodiny sa líšila skôr plnšou než svalnatou figúrou.

„Takže ty... ty chodíš s Caseym?"

Obočie mi vyskočilo do stredu čela. „Eh, áno?"

Nakrčila nos, ibaže nedoľahli ku mne ozajstné negatívne pocity. „Môj brat chodí s mojou sestrou."

„Prosím ťa, nikdy tú vetu neopakuj."

Svojou horlivosťou som ju rozchichotala. Jej radosť bola taká nákazlivá, že som sa neubránila úsmevu.

„Aspoň jeden z tvojich súrodencov ma má rád."

Oprela sa zadkom o hranu stola. „Lucy tomu nerozumie. Niežeby o tvojej existencii nevedela, iba... Považovali sme ťa za mŕtvu. A teraz si tu. Odkedy sa o tebe mama s Lukom dozvedeli, obaja mávajú čudné nálady." Dvihla ruky do vzduchu. „Nehovorím, že je to tvoja chyba, ale..." Myslela si to. Prezradzovalo to jej mĺkve obviňovanie. „Lucy trápi, že sa trápia a hádže to na teba. Navyše je nonstop zavretá v dome, pretože je magicky chránený pred vstupom nezvaných osôb. Rodičia ju vždy držali ako v bavlnke, takže nechápe hrozbu, ktorú pre ňu Jo predstavuje, a občas je pre to extrémne detinská."

Ignorovala som prvú časť jej prehovoru. „Aspoň nemusí chodiť do školy."

Michelle sa zasmiala. „Vlastne má dočasne schválené dištančné vyučovanie a okrem toho jej chýbajú kamaráti. Horko-ťažko presvedčila mamu a Luka, aby ju nechali dokončiť nižšiu strednú v Montane a teraz je tu zavretá."

„V Montane? To by tam žila sama?"

„Samozrejme, že nie. Bývala by u babičky. A máme tam oficiálnu pobočku firmy plnú lovcov, ktorí by sa za iných okolností postarali o jej bezpečnosť."

Zvraštila som čelo. Miatla ma čoraz viac. „U babičky? Nie je... mŕtva?"

„U mojej babičky," opravila sa. „Z otcovej strany. Mama s ňou udržiavala dobrý vzťah aj po tom, čo sa stalo s otcom. Veľmi si Lucy obľúbila. Trávili sme s Evelyn veľa času." Povzdychla si. „Chcela som... Chcem sa ti ospravedlniť. Za to v jaskyni. Že som ťa ohrozila. Spanikárila som a dovolila otcovi, aby –"

„Netráp sa tým. S Rogerom sme sa... uzmierili."

Nadvihla blonďavé obočie, ale nesformulovala prekvapenie do slov. Dvere za mnou zavŕzgali a do pracovne vošla Kassandra. Do tela mi vstúpilo napätie, no keď som sa obzrela ponad rameno, usmievala sa.

„Necháš nás osamote, zlato?"

Michelle sa spakovala bez ďalšieho poháňania.

Kass nepokračovala v rozhovore o Rogerovi. Mĺkvo prešla k stene napravo odo dverí – od hora až dole pokrytej skriňami. Zvyšné dve strany izby vypĺňali okná, pod ktorými sa tiahol jednoliaty pult so zásuvkami a poličkami plnými kníh a zakladačov. Navrchu sa vázy striedali s fotkami. Dizajn miestnosti bol zmesou starého a nového – tmavé drevo a orientálny koberec, kožené kreslá a nevýrazné šedivé závesy na oknách blokujúce poobedňajšie slnko.

„Toto vytvorila matka." Roztiahla na stôl zožltnutý zvitok. Čiary aj slová, ktoré určite nenapísala bežným atramentom, perom či ceruzkou, bledli. „Všetko o jej rodine som sa dozvedela od Sandry. Až na tých pár detailov, ktoré mi dala skrz tento zdrap." Sťažka prehltla. „Je to jej rodokmeň."

Oprela som sa dlaňami po oboch stranách zvitku a skúmala tváre nakreslené v drobných ováloch i mená zaznačené okrasným písmom pod každým z nich. Začala som dole, kde som jednu z dvoch postáv spoznávala vďaka fotoalbumu pani Moorovej. Arialla. Napravo od nej sa vyškieral možno päťročný chlapec. Wyot. Nad nimi bola tvár z mojich snov. Caleb. Obklopovali ho dvaja muži. Alaric z ľavej strany, Osmund z pravej. Až potom nasledovala jeho žena Anna. O riadok vyššie sa nachádzali rodičia Caleba. Otec Patrick. Jeho staršia sestra Vita. Jeho manželka Korrina. Opäť matka bez súrodencov.

Pokračovala som vyššie a všímala si drobnosti. Vládcov odlišovalo červené lemovanie oválu a zakaždým ním bol mužský potomok – dokonca aj vtedy, keď sa prvá v danej línii narodila žena. Rodokmeň zachytával osem generácií a na jeho konči sa črtala tvár Victora, pána Kaelumu. Jeho rysy vysielali do okolia silu a energiu aj z desiatky rokov starej ilustrácie.

Avšak to hlavné, čo som si uvedomila, bola známosť kresieb, na ktoré som sa dívala. Poznala som ťahy ich autorky. Videla som jej obrázky v knihe, ktorú som ukradla zo stola pani Daltonovej, učiteľky Publikovania, u ktorej som pred pár týždňami trčala po škole. Ako sa ľudská žena dostala k Ariallinej knihe?

„Čas plynie v Kaelume pomalšie, preto sa tam vystriedalo tak málo vládcov, hoci ho Victor dobyl – z pohľadu tejto dimenzie – pred približne dvetisícdvesto rokmi. Matka by bola prvou ženou, ktorú by Victor pustil na trón. A ostane asi i poslednou, vzhľadom na to, ako to dopadlo."

„Victor? On... On žije?" Arialla v knihe napísala, že ho odsúdili k večnému trestu, ale predpokladala som, že šlo o metaforu. „Prečo potom nevládne sám?"

Sadla si do otočného kresla. Napodobnila som ju a uvelebila sa na mäkkej koženej stoličke. „Vravel, že jedine tak posunie ľud Kaelumu dopredu, že sa nezaseknú pri zastaralom spôsobe myslenia. Matka mu neverila. Je bábkarom, ktorý ťahá za šnúrky. Svoje konzervatívne riadenie sveta zakrýva každých plus-mínus päťdesiat rokov novými tvárami Prvorodených."

Prvorodený. To slovo mi rezonovalo v hlave. „Čo znamená Prvorodený? Teda, viem, čo znamená to slovo. Myslím v tomto kontexte."

„Bol to Victorov spôsob ako predísť bojom o trón. Všetci jeho potomkovia oplývajú nesmiernou magickou mocou. No na Prvorodených uvalil... nazvime to kúzlo zaručujúce časť jeho sily, ktorú Victor obetoval ako ilúziu pre ľud, že vládcovia majú reálnu kontrolu nad osudom ich sveta. V okamihu, keď sadnú na trón, ju získajú od predošlého panovníka. Akoby si predali žezlo a korunu. Pokiaľ pravý Prvorodený nespĺňa požiadavky – inými slovami, narodí sa ako žena – alebo zahynie, než prevezme trón, Victor presunie potenciál na iné dieťa.

Starý otec," ukázala na Caleba, „bol druhorodený. Alaric," presunula prst na muža s príliš hranatou sánkou a hustým obočím nad temnými očami, „jeho brat, zomrel predčasne. Stará mama sa mala stať jeho ženou. Bola pri tom, keď sa to stalo, a náhodou unikla smrti. Victor nechcel zahodiť tie roky, ktoré venoval jej vzdelávaniu a výchove ako vládcovej budúcej žene. Preto sa s ňou oženil Caleb. Nikdy ju však nemiloval – bez ohľadu na to, ako sa snažila."

Pretože miloval Jo. Hoci to medzi nimi skončilo katastrofálne a zradil ju. Hoci sa ona zmenila na démona. Miloval ju.

„Calebova vláda nezačala šťastne. Mal niečo cez dvadsať, keď jeho otec zomrel – krátko po Alaricovi. Trvalo im pätnásť rokov, kým s Annou počali prvé dieťa a vykľulo sa z neho dievča. Victor jej tvrdohlavo odmietol dať moc Prvorodenej. Radšej strkal Calebovi do postele iné ženy, lebo chyba isto musela byť v Anne. Koniec-koncov, matkou Prvorodeného by mohla byť akákoľvek mágiou obdarená Kaelumčanka, ktorá by zaistila mágiou obdareného potomka schopného niesť Victorovu silu. O osemnásť rokov neskôr mu jedna z tých žien predsa porodila syna, ktorý dostal moc Prvorodeného.

Časom sa Arialla – s vedomím, že je oslobodená od potenciálnej budúcnosti panovníčky – rozhodla vycestovať. Obišla desiatky, možno stovky svetov, než zakotvila tu. Zamilovala sa do môjho otca. Victora naštvala predstava, že by sa dieťa z jeho línie množilo s obyčajným človekom. Prvorodená či nie, mala voči nemu a svojmu ľudu povinnosti. Odmietla sa vrátiť a on jej za trest vzal všetku moc. To jediné, o čo ju nemohol pripraviť, bola jej dlhovekosť, pretože pre nich nie je magickou silou, je to niečo, s čím sa rodia – s čím sme sa narodili ty i ja. V očiach ľudskej vedy by to bola akási telesná vada.

Jej šťastie netrvalo dlho. Bez moci sa stala pre démonov ľahkým terčom. Lovili ju. Štvali ako zver. Mala som sotva pár dní, keď zomrela. V rovnaký deň ju vyhľadal môj starý otec. Jej malý brat zomrel a všetci prestali dúfať, že Caleb splodí tretieho potomka. Vrátili by jej moc a dali by jej aj trón – ako prvej žene v celej histórii Kaelumu. No musela by sa ma vzdať, pretože Victor si neželal mať na dvore hybrida. Odmietla a oni nedostali šancu zmeniť svoje podmienky, lebo v tú noc zomrela. A ak starý otec medzičasom zázračne nesplodil nového potomka, ich čistokrvná línia zomrela s ňou."

Ibaže Caleb mal tretieho potomka a Victor o ňom vedel, inak by mu nevzal moc Prvorodeného. Moc, ktorá Joinej dcére patrila právom.

„Prečo by Victora tak desilo, že v Calebovi chýba Prvorodený?" uvažovala som nahlas. „Nemôže si tú moc pri jeho prípadnom umieraní vziať späť a vložiť ju do niekoho iného? Do jeho brata či bratranca? Do hockoho, kto má rovnakú krv?" Niekto taký mocný by sa určite nezahrabal do podobnej pasce.

„Neuvažovala som nad tým." Vnútrom sa jej rozľahlo akési zadosťučinenie. „Predsa len to nikdy nebude moja starosť. Nech to Kaelumu spôsobí čokoľvek, zaslúži si to. Victor každým hýbe ako figúrkou po šachovnici. A teraz jeho kráľ zostal bez ochrany." Zrolovala zvitok a podala mi ho. „Chceš si ho požičať?"

„Nie, vďaka. Viem, čo som potrebovala zistiť." A nebola som vďaka tomu múdrejšia. Lepšie som rozumela Joinej zlosti a zatrpknutosti. Rozumela som jej a sčasti s ňou aj súcitila. Ibaže ani to ju neospravedlňovalo, nie? „Vlastne mám ešte jednu otázku," spomenula som si odrazu. „Vedela si, že to pani Moorová zachránila Caseyho pred Jo?"

Zvraštila obočie. „To sa mi nezdá. Mnohokrát sme o tom hovorili. Vedela, že som proti nej hľadala dôkazy, ale o ničom takom sa nezmienila ani slovom."

„Tvrdil to Roger. A ten to sa to dozvedel od Jo."

Odfrkla si. „A dobre vieme, aké spoľahlivé sú Joine informácie, však? Je to nezmysel, zlato. Keby Sandra tušila, že chlapec žije, zdôverila by sa mi s tým. Vyriešilo by to toľko vecí – minimálne to mohlo priviesť Rogera k rozumu. Ide o ďalšiu z Joiných rozprávok, nad ktorou sa ten idiot poriadne nezamyslel." Bez dodatočného polemizovania sa otočila ku skrini, odkiaľ vytiahla matkin zvitok.

Súhlasila som s tým, že konanie pani Moorovej nedávalo zmysel. No ako sa dalo vysvetliť to ostatné? Vari si Caseyho s niekým vážne len pomýlila?

„Neostaneš na večeru?" spýtala sa Kassandra v rovnakej chvíli, keď zo mňa vyšlo priškrtené: „Odviezla by si ma domov?"

Predstierala dosť silno, aby sa jej sklamanie neodrazilo na tvári. „Pravdaže."

V garáži ma posadila do iného auta, než ktorým sme prišli. Potom zistila, že jej chýbali kľúče a vybehla von s tichým: „Hneď som späť."

Kým som čakala, vytiahla som si telefón. Na displeji žiarila jedna správa od Caseyho: Sme s otcom na ceste do San Matea a vrátime sa až neskoro večer. Si si istá, že sa dokážeš za ten čas nedostať do maléru?

Prevalila som oči, ale k perám mi aj tak lipol úsmev. Samozrejme. Takže mám nechať odomknuté dvere a okná otvoriť dokorán?

Než som odložila mobil, odpísal: Prídem to skontrolovať.

Budeš ma pozorovať počas spánku?

Prečo by som ťa pozoroval, keď sa k tebe môžem pridať?

Zahryzla som si do pery, škeriac sa nad jeho slovami. Vďaka čomu bola moja reakcia na otcovu nečakanú prítomnosť za volantom o to zreteľnejšia. Trhla som sebou a vyvalila naňho oči ako na prízrak.

„Počul som, že potrebuješ odvoz."

V nemom šoku mi poklesla sánka. Slnko ešte nezapadlo za horizont. Ako plánoval vyjsť von a nezhorieť na popol? Testoval ma? Čakal, že ho zastavím? Že mu ukážem, ako mi na ňom záležalo? Že mi tým niečo dokáže?!

„Uvoľni sa." Poklopkal po bočnom skle. „Majú špeciálnu úpravu."

Opustil garáž a ja som zovrela sedačku pod sebou. Potom sa ho dotkli prvé slnečné lúče. Nezačal horieť ani rozpadať sa.

Srdce sa mi pozvoľna vracalo k štandardnému tempu.

„Rád vidím, že by ťa trápilo vidieť ma umierať."

Prekrížila som si ruky na prsiach.

„Páčil sa ti môj darček?"

Ticho.

„Chýba mi trpezlivosť na pomalé nenásilné prenikanie do tvojej priazne, ako to navrhla Kassie." Prešiel si prstami po vlasoch a uhladil ich na stranu, takže stáli o čosi menej. Vytiahol z priehradky slnečné okuliare.

Mlčky som sa zamerala na svet za oknom. Prečo sa mi s Kass rozprávalo o toľko ľahšie? Žeby preto, lebo ani s adoptívnym otcom som nemala blízky vzťah? Nesprával sa ku mne zle, on len nedával príliš najavo city – k bratovi, ku mne, väčšinu času ani k mame. Jeho najväčším výkonom bolo nemotorné narodeninové objatie, inak sa striktne držal pri potľapkaní po chrbte a potrasení rukou. Hoci mi v žilách nekolovala jeho krv, veľmi som sa naňho podala.

Drobné, zato ostré, bodnutie v hrudi ma pripravilo o dych. Pozrela som sa na otca, ale on sa díval vpred – pery zovreté, lícne kosti výrazné. Plátno v jeho vnútri sa zdalo dokonale čisté, ako keby vôbec nič necítil. No keď sa na ňom z ničoho nič zjavila tá nostalgická škvrnka, pripomínala úder kladivom.

„A-ako si sa k nej dostal? K... mojej dýke."

Neodvrátil sa od vozovky. „Dean mi pomohol."

„Naozaj?" Mysleli sme na toho istého človeka? Deana „Muža zákona" Harta? „Vyhrážal si sa mu," skonštatovala som presvedčene.

„Naopak. Poradil som mu, ako sa zbaví negatívneho vplyvu tvojej krvi."

Tak aspoň nejaká dobrá správa! Detektív vďaka mne neskončí v base, pretože mu rupli nervy a niekomu odtrhol hlavu.

„Vďaka."

„Rado sa stalo," odvrkol stroho. Neprekážalo mi to.

Cesta prebiehala v dokonalom tichu. A na rozdiel od jazdy s Kassandrou som ho nepotrebovala prerušovať v nádeji, že uplynie rýchlejšie.

Sotva som osamela, kráčajúc po chodníku ku vchodu som si vytiahla mobil. Čakala na mňa nová správa, avšak táto prišla od Rogera: Neboj sa. Nepodarí sa jej nájsť všetky chýbajúce kúsky.

Ako to myslíš? odpísala som mu zmätene.

Odložila som si telefón do zadného vrecka a vykročila k domu. Vtom ma čosi štiplo do krku. Vytiahla som si zo zasiahnutého miesta šípku a neveriacky na ňu zízala. Čo to, dopekla...?

Prešla mnou náhla slabosť. Kolená sa mi najprv iba zachveli, ale potom sa podlomili a ja som bezvládne klesla k zemi. Telom sa mi šírilo mravčenie a čím ďalej sa dostalo, tým ťažšia som si pripadala. Nehýbala som sa. Hruď mi čoraz rýchlejšie klesala a stúpala, ako sa mnou priamo úmerne šírila panika.

Nado mnou sa objavila postava. Svet sa otáčal, zrak sa mi rozostrel a to v kombinácii s ostrým svetlom pouličnej lampy zapríčinilo, že som rozoznala len nejasnú mužskú siluetu.

„Teraz sa zahráme," šepol cudzinec.

Moja tvár sa zoznámila s jeho podrážkou a tenúder ma odpojil od sveta.