Jej hlasitý škrekot sa rozľahol knižnicou. Vyskočila zo stoličky, ktorá sa pri tom náhlom pohybe vyvrátila. „Oheň!" Ukazovala na knihu pred sebou. Vyvaľovala oči a ťažko vzdychala. V jej pohľade, hlase i duši sa usídlil nefalšovaný des.

Ľudia navôkol na ňu zízali.

„Potrebuješ lieky, Sall?" opýtal sa jej Grayson, ktorý sedel pri vedľajšom stole. „Poznám jedného chlapíka." Mal vážny výraz – dokým jeho spoluhráči nevybuchli bujarým smiechom. Potom sa doširoka uškrnul a zamykal obočím.

Sally bola natoľko zmätená z toho, čo si myslela, že videla, že jeho slizkosť ignorovala. „Ale ja som... Tá kniha! Horela, keď som ju otvorila!"

„To je Boží trest za to, že čítaš v škole erotické romány!" zvolal na ňu jeden z Graysonových kamošov. K ich hyeniemu smiechu sa pridali ostatní študenti. Knižnica praskala vo švíkoch a ona si získala pozornosť všetkých.

„Prestaň nás strápňovať, Sall," zašepkala jedna z jej kamarátok. „Nemyslíš, že keby horela, všimli by sme si to aj my?" Natiahla sa po onej knihe pohodenej uprostred stola a otvorila ju. Žiadne plamene z nej nevyšľahli. „Vidíš?"

Zamračila som sa na Carmen naproti mne. Ani sa nesnažila predstierať, že si rozruch naokolo nevšímala – a že zaň nezodpovedala. Hlavu si podopierala rukou a uškŕňala sa ako Zlá čarodejnica zo Západu.

„Čo?" zareagovala na môj pohľad nedotknuto. „Inšpirovala si ma."

Ako sa ukázalo, Cam s Christie postávali neďaleko, keď som dávala Sally na frak. V priebehu uplynulých dvadsiatich štyroch hodín som videla viacerých povedať kráľovnej do očí, čo si o nej mysleli, a o mnohých historkách sa po škole šepkalo. Aj výstup jej kamarátky svedčil, že jej pozícia v hierarchii sa menila. Doposiaľ som nezažila, že by na ňu niektorá z nich vyštekla.

„Nemienila som nikoho inšpirovať. Chcela som, aby dala Caseymu pokoj." Nechystala som dostať na čelo revolúcie.

Dvere do knižnice sa otvorili. Pri pohľade na riaditeľku som sa nevoľky vystrela. Za ňou kráčala neznáma žena. Priemerná výška, priemerná postava, porcelánová pleť posiata pehami, okuliare na špicatom nose a ostrá brada. Vyzerala všedne – s výnimkou divokých červených vlasov zopnutých do hustého chvosta. Modré oči jej padali z jamiek, zatiaľ čo sa obzerala po miestnosti plnej študentov, a často prehĺtala.

„Vrchol prehliadky," vyhlásila Decoursová v tichosti prívetivým tónom. Ukázala na slečnu Rochellovú, ktorá hneď opustila post za pultom. „Toto je Ingrid Rochellová, spomínala som vám ju."

Ženy si potriasli rukami. „Ste našou spásou, slečna Woodrowová," odvetila jej učiteľka dychtivo. „Po uplynulom polroku toho na mňa bolo priveľa."

Napravila si okuliare. „Volajte ma Olivia, prosím." Znovu sťažka prehltla a obzrela sa po knižnici. „Vždy je tu tak... plno?" Posledné slovo zapišťala.

Riaditeľka s učiteľkou sa zasmiali. „Na konci roka všetci doháňajú resty."

Červenovláska chápavo prikývla a zomkla pery.

„Určite to zvládnete, Olivia." Riaditeľka jej stisla rameno. „Váš životopis je pôsobivý a vaše odporúčania potvrdzujú, že je pre vás táto práca to pravé."

Takže nová knihovníčka. Na prvý pohľad síce pôsobila ako malé vyplašené jahniatko, no určite mala aspoň tridsať. Jej šaty vyzerali ako zo starého filmu – biela blúzka zastrčená do čiernej rozširujúcej sa sukne s dĺžkou pod kolená. Na hrudi jej žiaril strieborný krížik.

Ryan vedľa mňa si pretrel tvár dlaňami a popri zívaní zahuhlal: „Idem si vziať kávu. Chcete niekto niečo?"

Chris zastonala. „Áno! Inak ma budete dvíhať z dlážky. S mliekom a –"

„Bez cukru, ja viem."

Usmiala sa, hryzúc si peru, aby nebolo jej pobláznenie také zjavné. Zahrialo ju pri srdci, že si pamätal jej obľúbenú kávu. Lenže Ryan si vždy pamätal, kto pil akú kávu. Hodnotil ľudí podľa ich výberu. Napríklad Caseyho preferencia – čierna bez cukru a bez mlieka – z neho robila Satanovho potomka. Mne moju nechuť nevyčítal, lebo som mu kedysi dávno pohrozila zverejnením básničiek, ktoré v deviatej triede napísal o našej učiteľke.

Len čo sa za ním zatvorili dvere, Christie sa presunula na jeho stoličku a naklonila sa ku mne. „Rada by som ho niekam pozvala."

„Neboli ste spolu niekoľkokrát von?"

„Dvakrát." Skrútila ústa na stranu. „Mám zlý pocit, že sa niečo zmenilo." Bublala v nej panika a vo mne zakrátko takisto. Pokiaľ sa jeho postoj naozaj menil, nemýlila som sa v ňom. Možno sa pokúsil, aby to medzi nimi fungovalo, ale odmietal viac predstierať. „Páčila by sa mu tá nová sushi reštaurácia?"

„Nie je fanúšikom rýb," poznamenala Alexandra z opačnej strany stola, kde sa hrbila nad zošitom z matiky.

„Odkiaľ to vieš?" Dávalo zmysel, že som to vedela ja, no kde to zistila ona?

„Áno, odkiaľ to vieš?" zopakovala po mne Chris. Zmätene, nie žiarlivo.

Čiernovláska odlepila zrak od zošita. Líca sa jej červenali. „Asi ho počúvam lepšie než ty," odvrkla jej priamo, načo blondínke klesla sánka. „Neznáša ryby. Je ich, pretože sú zdravé, ale vôbec mu nechutia." To bol trefný opis Ryanovho vzťahu k rybám, ktoré sa nachádzali hneď o jedno políčko nižšie pod morskými plodmi na jeho zozname neobľúbených potravín.

„Aha." Dívala sa na kamarátku bez výrazu a s tichým vnútrom, akoby sa rozhodovala, čo cítila. Hnev? Smútok? Zradu? Pocit viny? „Takže sushi nie."

„Voľačo som našla," ozvala sa Carmen, čím prerušila to napäté ticho medzi dievčatami. „Čo nie je šokujúce. Som tu predsa jediná, ktorá rieši dôležité veci. Toto je druhý muž na fotke." Otočila k nám notebook, kde na obrazovke svietili dve fotografie – jedna z Hartovho spisu, druhá vyfotená na neznámej akcii, kde stál starosta Maise vedľa päťdesiat až šesťdesiatročného chlapíka so šedivými vlasmi, ramenami neproporčne širokými oproti úzkemu pásu, veľkým nosom a okuliarmi. Starosta sa usmieval ako vždy s arogantne zodvihnutým kútikom. Jeho priateľ si niesol stoický výraz, rovný chrbát a bláznivý pohľad. „Charles Burnett. Podniká v oblasti počítačovej techniky."

„Podnikal," opravila ju Christie. „Nespáchal nedávno samovraždu?"

„Áno. Minulý týždeň ho pochovali. Prišiel do mesta pod zámienkou, že má jeho firma pracovať na renovácii počítačového systému radnice. Maise sa zaňho zaručil, vraj ho pozná zo strednej a nikto iný to neurobí kvalitnejšie."

Al sa naklonila k monitoru. „Istá podoba tu je, ale čo ide o náhodu? Možno si to domýšľame. Chceme, aby to tak bolo."

„Až na to, že Maise navštevoval súkromnú školu v Chicagu a nik menom Charles Burnett tam nechodil. Takže buď starosta klame, alebo si jeden z nich zmenil meno. Alebo – a to je môj favorit – oboje. Nikto Burnetta príliš nepozná a jeho podniky reprezentuje manželka. A jeho smrť? Skutočne by sem prišiel miliardár podpísať zmluvu na zopár miliónov a od toľkej radosti sa obesil?"

Jasné, že sa neobesil. Dokonca ani nespáchal samovraždu.

Ako som to vedela? Poznala som jeho tvár. Videla som ho umierať. Videla som, ako ho zabili. Jo a jej dcéra. Pred dvomi týždňami.

„Naznačuješ, že ho popravil Maise? Že spoločne zabili Howellovú, a keď sa Burnett v záchvate pravdovravnosti rozhodol priznať, starosta nafingoval jeho samovraždu?" Christie si odfrkla. „Povedala by som, že sleduješ príliš veľa detektívnych seriálov, no viem, že ich nesleduješ, takže –"

„Nie som voči nemu zaujatá!"

Hrdlo som mala natoľko zovreté, že som nezvládala prehĺtať. Siahla som po spise odloženom vedľa notebooku a prekladala papiere z jednej strany na druhú.

Či už voči nemu Carmen bola zaujatá, alebo nie, nemýlila sa.

Nemala to pri sebe, keď sme ju zabili.

Burnett sa k tomu priznal, kým ležal na zemi pri ich nohách, mučený Joinou dcérou. Jo sa ho pýtala na tú vec. Kde to nájdu? Nevedel odpovedať. Úprimne netušil, kde sa nachádzal objekt, po ktorom pátrali. No priznal sa.

Teraz všetko dávalo zmysel – Jo hľadala niečo, čo držala v rukách doktorka Howellová. Niečo, čo súviselo so Zlatým údolím a kameňom večnosti.

Moje pohyby boli čoraz prudšie. Trhané. Škodlivé.

„Čo to stváraš, Carry? Zničíš to!"

Narazila som na zlepené strany a pokúsila sa ich oddeliť. Stránka pokrytá od hora až dole ručne písanými poznámkami sa natrhla. Niekto zhíkol. Čiesi prsty schmatli papier v mojich rukách a ťahali ho. Nevzdávala som to. Bojovala som s neznámou silou. Trhala som, dokiaľ mi v prstoch nezostala polovica.

„Zbláznila si –"

Hlas mi prestal nadávať, keď stôl zasypali fotky. Tucet fotografií s tmavým pozadím kontrastujúcim so zelenými škvrnami. Vypadli z roztrhnutého papiera, z ktorého sa vykľula obálka zlepená s náhodnými poznámkami. Z každej strany sa po niektorej z fotografií natiahla ruka. Tá moja zachytávala škvrnu, o ktorej pravítko na obrázku vravelo, že mala rozmery sedem krát desať milimetrov.

Christie sa sípavo nadýchla. „Je to..."

„...kameň večnosti?" dokončila namiesto nej Carmen.

Prehrabala som sa fotkami a našla takú, na ktorej bolo odfotených deväť samostatných fľakov – nefritových fľakov s ostrými hranami.

„Hej," šepla som podivne zachrípnuto. „Je to on."

„Ale... Toto je..." Carmen rozložila obrázky po voľnom povrchu stola. „Sú to maličké kúsky. Nemôže to byť ten istý kameň. Tento je rozbitý."

Trasľavými rukami som si prezrela svoju polku roztrhnutej obálky a našla ešte jednu fotografiu. Hruď mi zovrela tupá bolesť. Nemohla som sa nadýchnuť a z nedostatku kyslíka sa mi motala hlava.

Položila som obrázok na ostatné. „Zlepili ho." Na opačných stranách fotiek boli stúpajúce dátumy. Posledný záber zachytával kameň v podobe, v akej som si ho pamätala. Vo veľkosti, v akej som ho stískala v dlani. Nezostali na ňom stopy po lepidle ani čiary, ktoré by oddeľovali jeden kúsok od druhého. Na rub si zapísali aj špecifická poznámka: Pokus číslo 95. Úspech.

„Mysleli sme, že to robotníci omylom spojili tri zo štyroch ingrediencií na vyvolanie apokalypsy," ozvala sa Cam. „No spôsobila to Howellová so svojimi komplicmi. Zlaté údolie sa zrútilo ich vinou. Možno sa hodlala priznať a to bol dôvod, prečo ju zabili. Mali rozbehnuté príliš sľubné kariéry, aby..."

Sfotila som obrázok rozpadnutého kameňa večnosti a poslala ho Rogerovi s komentárom: Jo hľadá spôsob, ako spojiť kameň dohromady. Je to možné. Niekto pred ňou to dokázal a ona to vie.

Zhrnula som fotografie na kopu a spolu s nimi aj papiere v Hartovej zložke.

„Čo to, prosím ťa, stváraš?"

„Musím..." Vyrovnala som si kôpku. „Musím to povedať... Kassandre." Triasla som sa. Triaslo sa mi telo, hlas a otriasali sa i moje myšlienky a pocity. „Dala som jej slovo. Že sa do toho nebudeme miešať."

„Nečakala som, že sa práve ty ukryješ za mamičkinu sukňu."

„Neprejdem tým znovu!" vykríkla som, čo prilákalo pozornosť každej duše v knižnici. Stíšila som hlas, lenže čím nižšie som ho posadila, o to výraznejšie sa chvel. Jo má kúsky kameňa večnosti! Do tretieho splnu, počas ktorého môže privolať koniec sveta, zostáva pätnásť dní! Sme opäť na začiatku! „Nedám sa zase uväzniť do jaskyne alebo nejakej temnej kobky, kde budem čakať na smrť s vedomím, že nezabijú len mňa, ale že moja krv privolá na svet apokalypsu!" vypustila som zo seba jedným dychom.

Čelo sa jej vyhladilo a kútiky úst jej poklesli. Konečne videla hrôzu, ktorá sa vo mne ukrývala – ktorú mali cítiť aj ony, lebo si tým tiež prešli. No to, čo ony považovali za zlú spomienku, bola pre mňa vracajúca sa nočná mora.

Mala som tam zostať a povedať im pravdu. Namiesto toho som utiekla.