Bol utorok, sedem hodín ráno. Sedela som pri jedálenskom stole s nohami pod zadkom vyše hodiny a pol. Ani zďaleka nešlo o pohodlnú pozíciu. Kosti sa mi otláčali o drevo a pravá noha mi stŕpla. Neriešila som to. Ruka sa mi mihala po papieri a dolaďovala detaily. Viac tieňa sem, aby mal výraznejšiu sánku. Trochu hĺbky do očí. Ešte pár vlasov padajúcich do jeho tváre.

„Kto to má byť?"

Caseyho príchod ma nezaskočil, hoci sa ku mne prikradol bez povšimnutia. Ako som včera zistila, kreslenie ma zrelaxovalo. Zamestnalo mi myseľ natoľko, že som sa lepšie ubránila útokom zvonku. Nezasiahol ma krik páru hádajúceho sa na chodbe, pretože ma pohltilo kreslenie Caseyho, zatiaľ čo ležal na pohovke a čítal si. Väčšinu času som neregistrovala ani jeho emócie, kým som nepustila ceruzu a nevyšla z bezpečnej zóny.

„Muž, ktorého som videla vo sne."

Prekrížil si ruky na hrudi. Nedívala som sa naňho, ibaže stál dosť blízko, aby som vnímala ten pohyb. „Ty si o ňom snívala?"

V úsmeve som naňho vycerila zuby. Neznášal síce žiarlivosť, ale nepáčilo sa mu, že som snívala o cudzích chlapoch. Obzvlášť keď nevyzerali dvakrát škaredo. „Nebuď žiarlivý. Občas snívam aj o tebe."

Zavrtel nado mnou hlavou, no usmial sa.

Kľakla som si na stoličku – nedôverujúc, že by ma stŕpnuté nohy udržali. „Neviem ti to objasniť. A nerada dávam polovičné vysvetlenia." Pritisla som mu ústa kúsok nad kľúčnu kosť. Jeho pokožka bola vlhká zo sprchy a voňal po vanilke, lebo použil môj sprchový gél. Páčilo sa mi, že mu to neprekážalo.

Sklonil sa, aby mi venoval skutočný bozk na pery. Nenáhlivý a skúmajúci, priam lenivý, akoby sme mali všetok čas na svete. Zatínal mi prsty do bokov, ale čoskoro začali putovať cez zadok k odhaleným stehnám. Keď ma nadvihol, nohy som mu obtočila okolo pásu. Položil ma na stôl.

„Fajn," zamumlal chrapľavo a znovu ma pobozkal.

Pocit viny ma primäl odtiahnuť sa od neho. Hnevala som sa sama na seba za svoje večné lži. Lenže takisto som nebola pripravená vyrukovať von s pravdou. Všetko, čo sa týkalo Jo, so sebou prinášalo priveľkú hrozbu. „Si hladný?"

„Uhm," vyšlo z neho namiesto slov. Príliš sa sústredil na moje ústa a pritom mi prstami prechádzal hore-dole po stehnách.

„Ja nie som na jedenie." S tým ťažkým vzdychom, ktorý zo mňa unikol, to neznelo tak humorne, ako som zamýšľala.

„Hm." Opäť sa ku mne naklonil a pritisol horúce pery na divoko pulzujúcu tepnu na mojom krku. „Dovolím si oponovať," šepol mi do pokožky a obdaril ma ďalším láskajúcim bozkom.

Keby mi už dávno nebrneli nohy, hneď by ma zmohla slabosť v kolenách. Tie pyžamové šortky boli stupídny nápad – a ani mi neladili k tričku s dlhým rukávom, aké som tieto dni nosievala nonstop. Nedávalo to zmysel, vzhľadom na otepľujúce sa počasie. Už si to všimol, ale zatiaľ sa na to neopýtal.

Uvoľnila som zovretie nôh a bosými chodidlami mu zatlačila do hrude, aby som ho dostala z osobného priestoru. „Choď jesť, inak budeme meškať."

Zvedavosť o malý kúsoček prehlušila jeho túžbu. „My?"

„Nemôžem dlhšie odkladať návrat do školy. Decoursová by ma vylúčila."

„Si si tým istá?" Vykladal si z chladničky na pult zeleninu a syry, ktoré som preňho včera kúpila. Dokonca som mu počas ranného strašenia uvarila vajíčka. Tým moje kulinárske schopnosti končili.

„Nie, no kedykoľvek odtiaľ môžem utiecť. Nikto by ma nedobehol."

Vrtiac hlavou sa vrátil k príprave raňajok a ja som z neho nespúšťala zrak. Páčilo sa mi nebyť tu osamote. Páčilo sa mi mať tu Caseyho. Možno som s ním v nedeľu bojovala, keď naliehal, že sa do bytu vráti so mnou. Nepotrebovala som opatrovateľku. A nemienila som ho ohroziť, keby sa aj iní démoni rozhodli skúsiť svoje šťastie. Dokonca som ho prinútila spať na pohovke v nádeji, že ho nepriaznivé podmienky odradia. Ibaže on sa v pondelok vrátil a pripravil nám večeru. Pobavil ho fakt, že som nakúpila, hoci som mu zakázala prísť. Keď som ho potom videla skrúteného na gauči, mlčky trpiac pre jeho obmedzenú dĺžku a prílišnú tvrdosť, vzdala som to. Vyhradila som mu na posteli priestor, ktorý nesmel prekročiť. Na to jednoducho vyhlásil, že vie presne, ako to dopadne.

Dopadlo to tak, že som sa k nemu počas noci sama pritúlila.

Vzala som do rúk skicár s tvárou muža, ktorého Jo kedysi ľúbila a ktorého teraz nenávidela. Snívala som o ich poslednom rozhovore. Keď mu povedala, že otehotnela. Keď ju chlácholil, kým ona zúfalo vzlykala. Keď na ňu zavolal stráže, aby ju odviedli preč. Keď plánoval obetovať svoje dieťa, pretože to bolo správne rozhodnutie. Keď od neho nadobro utiekla.

Nenávidela som ten sen. Takmer som ju ľutovala.

* * *

Kráčali sme preplnenou školskou chodbou. Ťažko sa mi dýchalo. Každý sval na tele som zatínala v boji s emóciami, ktoré sa ku mne dobíjali. Veselé, smutné. Dychtivé, nenávistné. Chcela som zovrieť Caseyho ruku, aby som si udržala kontakt s realitou. Lenže to šlo proti môjmu ‚žiadne dotýkanie sa na pozemku školy' pravidlu. A on sám s tým nič neurobil, i keď ho môj nepokoj rozrušoval – čím ma sám väčšmi rozrušoval, a keďže si to uvedomoval, rozrušovalo ho aj to. Tak či onak, odmietala som sa odlepiť od jeho boku. Keby som spanikárila, mohol ma omráčiť tými zázračnými elektrickými prstami.

„Nemala by si tu byť."

„Zvládla som aj horšie veci." Síce som si nespomínala na konkrétny prípad, ale muselo to tak byť. Nikdy predtým sa mi nekrútili vnútornosti tak intenzívne, že by som si ich najradšej vlastnoručne vytrhala z tela?

Zastali sme pri jeho skrinke. V prudkosti, akou hádzal veci dnu a vyberal ich von, bolo všetko, čo som potrebovala počuť.

Oprela som sa o vedľajšiu skrinku a trela si čelo prstami. „Pokiaľ prežijem Decoursovej záchvat," a bude to veľký záchvat, lebo moju štvordňovú absenciu by nič iné nevystihlo, „prežijem čokoľvek."

Jeho obavy ma mučili. Chcela som ho objať, pobozkať. Čo mi v tom bráni?

„Casey!" Sallino zvolanie si prerazilo cestu cez šum študentských hlasov. Blížila sa k nám v sprievode klopkania opätkov, kývajúc bokmi, okolo ktorých sa jej krútila široká sukňa. Už na takú diaľku ku mne prenikalo jej odhodlanie. Bola energická, nadšená, pripravená zvíťaziť.

Zafunela som, zatiaľ čo on si frustrovane povzdychol.

Naklonila som sa k nemu. „Chápem, že ťa vychovali príliš slušne, aby si ju jednoducho poslal do čerta. Ibaže toto je príliš! Prečo jej to trpíš?"

Zaškrípal zubami a odvrátil sa od útrob skrinky. „Lebo mama je asistentkou jej otca. Zbožňuje tú prácu. A sudca Rawson zbožňuje svoju jedinú dcéru."

Stihla mi akurát tak poklesnúť sánka.

„Ahoj!" pozdravila ho s cukrovým úsmevom na ružových perách. Dívala sa naňho s takým sústredením, že si ma nevšimla. Krútili sa mi z toho vnútornosti. Myslela som si, že mi budú zasnené pohľady iných dievčat ukradnuté. Neboli. Hlavne keď netušili, že bol zadaný. „Máš hodinu v Déčku, že? Ja tiež. Môžeme tam ísť spolu. Poviem ti o tej veci, o ktorej som s tebou chcela hovoriť včera."

Z náhleho bolestivého stisku v žalúdku sa mi zahmlilo pred očami. Desila ho samotná predstava rozhovoru s ňou, alebo vedel, čo malo byť predmetom ich debaty a desilo ho to? Pozrel sa na mňa, aby získal čas. Alebo kontroloval moju reakciu? Emócie sa v ňom miešali. Netušila som, na čo sa prv sústrediť.

Až vtedy ma Sally zaregistrovala a zaraz som mala v ústach nepríjemnú pachuť. Nenapadlo jej však, že by som ju nejako ohrozovala.

„To je v pohode," hlesla som. Sama sebe som pripomínala robota. Svojou prítomnosťou som túto situáciu iba zhoršovala. „Aj tak musím ísť."

Casey zaťal zuby – nijako inak sa zápas, ktorý sa v ňom odohrával, navonok neprejavil. Splietol si moju reakciu s hnevom. Čakal, že mu to neskôr vytknem. Že to nepochopím. Že zareagujem rovnako ako kedysi Carmen.

Vtom som sa rozhodla. Narušila som jeho osobný priestor. Jednou rukou som mu zovrela tričko a ťahala ho k sebe. Druhú som mu položila na krk, lebo sa zdráhal spolupracovať. Napriek prvotnému prekvapeniu mi bozk opätoval, takže sme z toho urobili jedno obrovské verejné vyhlásenie. Okrajom mysle som zachytila niekoho zapískať a ktosi iný sa zasmial. Netrápilo ma to. Patril mi a teraz to ostatní vedeli.

Bozkávala by som ho, kým by Sally zahanbene neutiekla. Ibaže to nestačilo. Musela som zabiť aj posledný klinec do rakvy jej pobláznenia. Preto som sa od Caseyho odtrhla. Vyšiel z neho nespokojný zvuk. Pohladila som ho palcom po perách. Šťastie, že som nepoužívala rúže.

Zhlboka som sa nadýchla a prehovorila k Sally tvrdým hlasom. „Stále s ním chceš hovoriť o tej veci?"

Nebola nahnevaná. Šok ju ovládol natoľko, že v nej nezostával priestor na zlosť. Odkašľala si, než vysokým tónom odvrkla: „Nevedela som, že –"

„Teraz to vieš." Pristúpila som k nej. Stáli sme proti sebe tvárou v tvár – ona s vysunutou bradou, ja so zovretými päsťami. „A pokiaľ si už v tej peknej hlavičke spriadaš nejaké šialené, zvrátené plány, varujem ťa – nerob to. Ber to ako radu od niekoho, kto ti chce dobre. Nerob to."

Odfrkla si, aj keď sa jej do líc nahrnula farba, a obzerala sa vôkol seba, akoby pátrala po morálnej podpore. Nenašla ju. „Si blázon."

„Och, áno, to som." Podišla som o krok bližšie a ona ustúpila. Spolužiaci nám venovali až priveľa pozornosti a nepomáhalo ani to, že som hlas stíšila na najnižšiu možnú úroveň. „No vieš, čo nie som? Jednou z tých, ktoré tak ľahko zaženieš do kúta. Ja nie som Christie. Ja nie som Carmen."

Pri tom mene jej pohľad zaletel kamsi za mňa, avšak nie Caseyho smerom. S námahou prehltla a k tomu jej začala podskakovať pravá noha.

„Nepleť si moje doterajšie vyhýbanie sa ti s prejavom strachu. Tolerovala som ťa. Dnes to končí. Postav sa mi do cesty. Len raz. A –"

Caseyho ruka sa mi obtočila okolo pásu, než som našla vhodnú vyhrážku. Pritisol ma k sebe a pre lepší efekt ma druhou rukou objal okolo ramien, aby mi ich udržal pri tele. „Myslím, že si toho povedala viac než dosť."

Sally sa mlčky zvrtla na opätku. Prizerajúci sa študenti jej uhýbali z cesty – niektorí sa smiali, iní si šepkali a ukazovali. Ja som nereagovala. Nevedela som sa zbaviť spomienky na to, ako sa jej zachvela brada, než ušla. Lenže odmietala som sa cítiť previnilo. Nie po tom, čo mu urobila. Čo spôsobila jemu i Carmen.

„Hneváš sa?" Neľutovala som to, ale čo ak som to ozaj prešvihla?

Obrátil ma k sebe. „Nebolo by to odo mňa pokrytecké?"

„Dalo sa to urobiť inak. Nemusela som sa jej –"

Prerušil moje sebaľutovanie zdĺhavým bozkom, ktorého efekt som cítila až v končekoch prstov. Možno aj preto, lebo som mu ich zamotala do vlasov. „To bola tá najúžasnejšia vec, akú pre mňa kto kedy urobil," šepol mi do pier.

„V tom prípade," zazubila som sa, „všetko najlepšie k narodeninám."

Opäť ma pobozkal a utlmil tým môj prichádzajúci smiech.

„Choďte do hotela!"

Ten pokrik nás od seba nadobro odtrhol. Tvár mi horela, no napriek tomu som sa usmievala – napriek pohľadom a šepkaniu, pre ktoré mi teplo stúpalo až k ušiam, som nepanikárila. Casey so mnou však pobavenie nezdieľal. Oh, nie, práve naopak. Líca mu sčerveneli rovnako ako mne. Niekto tu asi neholdoval verejným prejavom náklonnosti. To ešte môže byť zábavné!

„Radšej poďme." Preplietol naše prsty a ťahal ma preč.