„Nie! Samozrejme, že nie! A uráža ma obvinenie, že by som komukoľvek dovolila hovoriť mi, čo môžem a čo nemôžem robiť."

Našiel v sebe dosť slušnosti, aby predo mnou sklopil zrak. „Prepáč, ja..." Pretrel si zátylok. „Nepozdáva sa mi, okej? Je synom muža, ktorý sa ťa pokúšal zabiť." Položil mi dlane na plecia a nedal sa prerušiť. „Keď si ma varovala pred Dani, povedala si, že by som mal veriť tvojim inštinktom. Neurobil som to a pozri, ako to dopadlo. Teraz sa tomu môžeme vyhnúť. Len mi dôveruj."

Zhodila som zo seba jeho ruky. „Ani sa nepokúšaj porovnávať ho s jeho otcom! A už vonkoncom nie s tou mrchou!" Zhlboka som sa nadýchla nosom a zahryzla si do jazyka. Neželala som si povedať viac. Nechcela som splniť sľub, ktorý som dala Caseymu. Najradšej by som mu vynadala, udobrila sa s ním, vrátila sa k dievčatám a ďalej predstierala.

„Carry –"

„Musíš s tým prestať. Musíš sa zbaviť citov, ktoré ku mne prechovávaš."

Zaryl pohľad do zeme. „Ja k tebe –"

„Povedz mi to do tváre."

Oči mal veľké a nevinné, ako zviera pred zrážkou s kamiónom. Rovnako vyzeral v ten prekliaty večer po tom prekliatom bozku. Keď som ho od seba odtlačila. Keď som od neho uskočila. Otvoril sa predo mnou a kým čakal, či prijmem jeho pozvanie, niesol si presne tento výraz. Pohľad rozšírený nádejou, zužujúci sa strachom i úzkosťou, a napokon sklápajúci sa bolesťou.

„Dokážeš si predstaviť, koľkokrát som si od odchodu z New Yorku priala zavolať ti?" Emócie robili môj hlas kvílivým, ale nezastavilo ma to. „Vedela som, čo mi povieš. Že som silná a zvládnem to. Že sa to zlepší. Lenže od teba by to znelo presvedčivejšie. Potrebovala som svojho najlepšieho priateľa!"

Odvrátil sa odo mňa.

„Chceš poznať dôvod, prečo som sa tak urputne bránila tvojmu návratu do môjho života? Toto je ono. Bála som sa, že sa nemôžeme vrátiť k tomu, čím sme bývali kedysi. Pred tým bozkom, pri ktorom tak radi predstierame, že sa nestal." Sotva badateľne sebou trhol. „Nebola to Dani, čo nás rozdelilo."

Mlčal.

„Chcem naspäť svojho najlepšia priateľa." Potiahla som nosom. V hlave mi tepalo od toho, ako som držala slzy na uzde. „No vždy, keď sme spolu, zdá sa mi, že ťa vodím za nos. Že ti každou pozitívnou reakciou dávam nádej na niečo viac. Ubližuje ti to a to ja nechcem. Z tejto situácie existujú dve cesty von. Buď zmeníš postoj a akceptuješ, že medzi nami nikdy nebude nič než priateľstvo. Alebo musím z tvojho života odísť. Skôr ako mnou začneš opovrhovať."

Zavrtel hlavou. Opäť mi plánoval položiť ruky na plecia, ale rozmyslel si to. Strčil si ich do zadných vreciek. Potom si zanadával a nakoniec vzal moju tvár do dlaní. „To sa nestane. Viac než čokoľvek iné si mojou najlepšou priateľkou."

„Nedá sa priateliť s niekým, ku komu prechovávaš také intenzívne city."

„To je hovadina."

„Musíš mi to dokázať."

Zasmial sa – znelo to trochu hystericky. Vtisol mi bozk do vlasov a pustil ma. „Dokážem." Nadýchol sa a opatrne si povzdychol. „Mrzí ma, že som sa správal... že sa správam ako idiot. Nechcel som ti ublížiť. Zmením sa."

Rada by som tomu verila. „Vďaka za darček."

„Dlhoval som ti to," hlesol s humorom.

Dal mi kľúčenku s gumenou mačacou hlavou. Navonok to mohlo pôsobiť ako hlúpy darček, ale pre mňa to znamenalo veľa. Počas môjho posledného leta v New Yorku sa mu podarilo pošliapať tú, ktorú som vlastnila dovtedy. Sľúbil mi, že obráti svet hore nohami, aby zohnal takú istú. A podarilo sa mu to.

„Možno by sme –"

Zvuk rozbitého skla a vôňa krvi zhatili zvyšok našej konverzácie. V panike som vystrelila z izby, pripravená zaútočiť na každého, kto sa mi vlámal do bytu a v procese ublížil mojim priateľom. Vytiahla som si v mysli plán bytu – kde sa nachádzali zbrane a veci, ktoré by sme mohli použiť ako zbraň.

Nenachádzal sa tu votrelec. Al kľačala na podlahe v kuchynskej časti bytu a odhalené kolená jej zmáčala krv. Christie, lamentujúc nad jej stavom, čupela pred ňou a roztrasenými rukami jej tisla kuchynskú utierku k dlani.

„Čo sa stalo?!" Odhodila som nasiaknutú látku na stranu. Uprostred bledej dlane žiarila hlboká rezná rana plná krvi.

„B-bola t-to neh-nehoda!" koktala Christie.

Alexandra si odfrkla. „Nič to nie je."

„Prinesiem lekárničku," ponúkol sa Ryan.

„Decká, nebláznite. Som v poriadku!" Vymanila sa z môjho zovretia, aby nám ukázala, že sa jej zranenie liečilo. Diera sa pred našimi očami zapĺňala, pokožka sa zaťahovala, až jej na ruke zostala iba nakopená stará krv. Zamávala prstami a usmiala sa. „Nič mi nie je."

Christine dosadla na päty a chrbtom ruky si otrela spotené čelo polepené blonďavými prameňmi. Al sa zachichotala. Pohľad na krv ju rozhodil – srdce jej tĺklo prudšie a chvela sa. Potom na ňu zapôsobila mágia, ktorá ju naplnila zvláštnym tmavočerveným svetlom. Vyrazilo mi to vzduch z pľúc. Hoci som emócie prirovnávala k farbám, v realite boli bezfarbé a nehmotné. Lenže túto červeň som videla. A ledva zmizla, Al sa uvoľnila. Nie – ocitla sa v delíriu.

Keď sa v tom tichu dnes už tretíkrát ozvalo zaklopanie na dvere, všetci sme podskočili. To príjemné motanie v hlave, ktoré vo mne prebúdzalo túžbu smiať sa, sa odrazu zmiešalo s napätím v žalúdku a zrýchleným tepom.

„Potrebujem s tebou hovoriť," ozvala sa Cam z chodby. „Otvor. Prosím."

Po dôkladnom nádychu, ktorý mi pomohol odsunúť cudzie emócie na okraj mysle, som ju pustila dnu. Už pri prvom kroku otvorila ústa, ibaže prítomnosť ostatných ju umlčala. Ryan s Christie prešľapovali uprostred izby a Alexandrin čierny chvost sa práve strácal vo dverách kúpeľne.

„Moja pozvánka na párty sa asi stratila." Podarilo sa jej znieť ľahostajne, no neuvedomila si, že sa vystrela a vzdorovito vystrčila bradu. „Niečo som našla." Vykročila k jedálenskému stolu, kam odložila tučný staro vyzerajúci spis.

„To je Hartova zložka!" zvolala som.

„Oh. Uvažovala som, kde si to vzala."

„Nemohla som to vari zozbierať sama?"

„Nebuď smiešna."

Povzniesla som sa nad jej urážku. „Ako si sa k nej dostala?"

„Našla som ju na tvojom stole, kým si bola v bezvedomí. V stredu. Zaujalo ma to. Požičala som si ju. Niečo som našla." Prekladala papiere z jednej kopy na druhú. „Nie je toto vec, s ktorou si potrebovala pomôcť?"

Nebola. „Hej. Je to presne tá vec, s ktorou som potrebovala pomôcť, ale ty si mi kázala, aby som pre zmenu použila vlastný mozog."

Vnútro mi zovrelo zahanbenie. Zahnala ho tak rýchlo, že som naň nestihla reagovať pohybom ani slovami. „Nebuď detinská," odsekla namiesto toho, aby vyjadrila ľútosť nad vlastnými činmi. A nemohla som ju k tomu prinútiť.

Z empatie sa stávala čoraz väčšia príťaž.

„Čo to je? O čo tu ide?" vyzvedala Christie znepokojene.

„Je to zložka detektíva Harta o smrti jeho matky. Verí, že ju voľakto zabil a potom to ututlal. Dlhé roky sa snažil dokázať svoje tvrdenie. Neúspešne."

„Podľa súdnej pitvy umrela na predávkovanie drogami," poznamenala Cam. „Nepamätám si, že by sme o príčine jej smrti niekde čítali. Ani v novinách, ani v utajenej archívnej správe." Založila si ruky vbok. „Teraz sú to tri veci, ktoré sú na tomto prípade čudné. Po prvé – mysleli sme si, a zo správ to vyplývalo, že Howellová skúmala jaskyňu po zrútení a že to bolo predmetom jej výskumu." Vytiahla z kopy papierov tenký zošit v neadekvátne hrubých, hnedým plátnom obalených, doskách. „V denníku tvrdí čosi iné."

„Na vedkyňu bola skúpa na slovo," poznamenala Al, ktorá sa k nám práve vracala z kúpeľne. Zbavila sa zakrvavených šiat a natiahla na seba moje legíny – trochu jej viseli na stehnách – a tielko, ktoré jej sotva siahalo pod zadok.

Všetci sme sa na ňu asi dívali rovnako zmätene. Zamrvila sa a založila si ruky na hrudi. Potom ich pre zmenu spojila za chrtom a so zdvihnutou hlavou sa pripojila ku kruhu, ktorý sme utvorili okolo jedálenského stola.

Carmen otvorila zošit a už na začiatku bolo zjavné, že odtiaľ niekto vytrhal desiatky strán. „Je to cenzurovaná verzia. Ako keby sa zbavovali dôkazov. Na zostávajúcich stranách sú predovšetkým vágne opisy putovania po lese. Ibaže jeden detail im unikol. V jednom z posledných zápiskov uviedla: ‚Museli sme použiť vstup na severozápade pri Perkinsovej čistinke, kde sme si prichystali kemp. Cesta nám trvala dlho a terén bol zložitý. Zhodli sme sa však, že ide o miesto s najnižšou pravdepodobnosťou stretu s náhodnými turistami.'"

Každému sa dramaticky zadívala do očí. Pozreli sme sa jeden na druhého. Ryan sa zamračil. Christie nakrčila obočie. Alexandra sa poškriabala na krku. Mne tak zostávalo už iba pohodiť plecami.

„To som jediná, ktorá si z tých archívnych záznamov aj niečo pamätá?" Zavrtela nad nami hlavou. „Tvrdila, že použili vstup na severozápade. Sú tam tri – dva z nich neďaleko Perkinsovej čistinky. Lenže pri zrútení bane sa všetky uzatvorili." Vytiahla zo spisu zložený papier, ktorý vystrela a položila na stôl. Tento som si pamätala. Išlo o Mikovu mapu Zlatého údolia, kde zaznamenal jeho vstupy a väčšinu priechodných chodieb. Nebola to originálna verzia, ktorú mi daroval. Tá sa pravdepodobne stratila počas nášho túlania sa jaskynnými chodbami. Zostala nám len vytlačená fotografia z mobilu. „Neexistuje spôsob, ako sa dá z tejto strany dostať dnu." Postupne ukázala na dva otvory s krížikmi.

„Pomýlila sa?"

„Bola to vedkyňa, Chris. Tí nemajú tendenciu mýliť si východ so západom. Tú jaskyňu navštívila pred jej zrútením. Pátrala po kameni večnosti skôr, ako sa aktivovala jeho moc a zabil tých baníkov. Trúfam si tvrdiť, že svojím konaním dosť možno prispeli k pádu Zlatého údolia práve oni."

„Oni?" zopakovala som zmätene.

„To je tá druhá záhada – Howellová očividne nepracovala sama, ako sme sa domnievali." Našla v zložke čiernobielu fotografiu troch mladých ľudí. Jednou z nich bola žena s tmavými vlasmi zastrihnutými na ježka a širokým úsmevom na plných perách. Mala jemnú srdcovitú tvár a útlu figúru. Jej krása nepôsobila ako niečo, čo by žena ochotne ukrývala v laboratóriu pri skúmavkách. Vedľa nej stál z každej strany muž – napravo vysoký pochudnutý blondiak s chvostom a ofinou, naľavo nosatý svalovec v okuliaroch so sklami ako popolníky.

Ukázala na blondiaka. „Toto je náš starosta." Vedľa položila aktuálnu fotku starostu Moon Bay, Georga Maisa. Krivé zuby i jeho špicatý nos zmizli. Teraz pripomínal skôr sochu gréckeho boha. Krátke vlasy mu po stranách zošediveli, hruď mal na päťdesiatnika nafúknutú a na perách polovičný úškrn.

„To nie je on!" protestovala Christie. „Vôbec sa na seba nepodobajú!"

„Je to cez dvadsať rokov stará fotka. A nepočula si o plastike?" Poťukala nechtom po odhalenom ramene muža na starej fotografii. „Vidíte to tetovanie?" Zložitá spleť reťazí, odkiaľ viseli rozličné symboly, pokrývala jeho nadlaktie. „Starosta Maise má rovnaké. Nikde nekolujú jeho fotografie v neformálnom oblečení, ale navštívila som s mamou viacero súkromných akcií, kde som si ho všimla. A stále nosí ten slizký úškrn. Je to jediný dôvod, prečo ho zvolili. Pre jeho ‚charizmu'. Pred piatimi rokmi o ňom nikto nepočul, no hneď každého ohúril natoľko, že vo voľbách s prehľadom zvíťazil."

„Vravíš to, lebo vyhral nad tvojou mamou," ohradila sa Christie.

„To nie je pravda! Veď som ani nechcela, aby vyhrala, a ty to vieš!" Cam sa zhlboka nadýchla nosom, aby potlačila rozčúlenie, ktoré v nej zasa vzbĺklo. Až potom pokračovala miernym tónom. „V Hartovom spise sa spomínajú jej dvaja kolegovia – Eric Banks a Neil Martin. Obaja po tom incidente zmizli a s nimi aj ich účasť na výskume. Podľa spisu zomreli pri autonehode."

„Ako by sa mohlo stať čosi také?" spýtala som sa.

„Istý D. J. Banks v tom čase zastával na úrade vysokú pozíciu. Aké zložité by preňho bolo všetko zapečatiť, poslať syna na opačný koniec sveta a vyčkať, kým sa naňho nezabudne? Starý Banks je mŕtvy. Jeho peniaze ktosi previedol na charitu a nikto po ňom nezostal. Rodičia Martina sú tiež mŕtvi a jeho sestra sa s manželom a deťmi odsťahovala do Dubaja. Neprišla som zatiaľ na to, pod akým menom vystupuje."

„Stratili sa hneď po zrútení bane?"

„Nie. Stratili sa hneď po smrti Sarah Howellovej."