„Nenaštvú sa, sľubujem. Povedal som ti, že mi dôverujú."

Casey vykročil dolu schodmi. Nepustil moju ruku a ak som nás nemienila vystaviť pádu, musela som ho nasledovať. Na prízemie a do kuchyne, kde hrala veselá melódia songov z osemdesiatych rokov, do ktorých rytmu si nôtila pani Haleová. Vzduchom sa niesli najrôznejšie vône, z ktorých mi škŕkalo v bruchu. Zároveň mi predstava jedla obracala žalúdok.

„Dobré ráno, zlato!" doľahol k nám jej spevavý hlas, sotva sme prekročili prah. Vo farebných kvetovaných šatách postávala pri umývadle s červenou zásterou okolo štíhleho pásu. Blonďavé vlasy mala dokonale vyčesané dohora. Na pohľad pôsobila ako nafúkaná panička s perlami večne na krku a dokonalou manikúrou. No ona zrejme iba rada vyzerala reprezentatívne.

„Dobré ráno." Casey ma vtiahol do miestnosti.

Pani Haleová si utrela dlane do utierky a s rukami vbok sa otočila.

„Zdravím," zapišťala som.

Zahľadela sa na mňa, potom na syna a na naše spojené ruky. Zovrela pery do priamky, ktorá jej úzkej špicatej tvári sedela lepšie ako zubatý úsmev. V jej emocionálne tichej reakcii sa objavil prvý pocit – sklamanie. Casey voľačo postrehol, pretože sa zamrvil, ale inak nereagoval.

„Carry, správne?" spýtala sa, opäť s úsmevom. Do jej orieškových očí sa vracala vrúcnosť. Myslela by som si, že to na mňa hrala, ibaže v jej vnútri sa neukrývala mrzutosť, nespokojnosť či skrytý hnev, len to podivné sklamanie. Asi som na jej vkus vyzerala príliš... nereprezentatívne.

„Hej." Odkašľala som si. „Áno. M-mrzí ma, že som sem vpadla, možno –"

„Nonsens!" Ráznym krokom podišla k pultu uprostred kuchyne, odtiahla jednu zo stoličiek a poťapkala sedačku. „Posaď sa." Rovnako energicky sa vrátila k sporáku. Premiešala vajíčka a obrátila slaninu. Rozváňal tu čerstvo upečený chlieb, pomarančová šťava, jahody a z nejakého dôvodu aj vanilka. „Čo by si si dala?"

Usadila som sa. „Ďakujem, nie som hladná," zaklamala som.

„Ako, prosím?" Obzrela sa ponad plece s nadvihnutým obočím.

„Nebojuj s ňou," upozornil ma Casey a sadol si vedľa.

„Č-čokoľvek je fajn. Nie som vyberavá."

Úsmev sa jej vrátil. „To sa mi páči."

Zo schodiska k nám doľahlo dupotanie a zakrátko preletela vstupom do kuchyne Christie. Na rozdiel od matky – a brata, ktorý si obliekol obnosené džínsy a tričko s vyšúchaným logom Led Zeppelin, čo som vedela iba preto, lebo na ňom ostal názov skupiny – vyzerala, ako keby ju z postele vystrelil kanón. Vlasy si zopla do strapatej fontánky a na sebe mala krátke pyžamo s kreslenými postavičkami z Čarodejníka z krajiny Oz.

„Dúfam, že ste s tortou nezačali bez... Carry!"

Zízala na nás ako na ôsmy div sveta a Casey pod tým tlakom znervóznel. So sestrou sa síce zmieril, dokonca jej odpustil, že pomohla rozoštvať jeho a Cam. Lenže hlodali v ňom pochybnosti, či by to neurobila znovu, ak by mala dojem, že mu pomáhala. Nateraz sa však nemusel báť. Ako jej pohľad behal z brata na mňa a naspäť, rozťahovala sa ňou čoraz väčšia spokojnosť – dokiaľ som bola s ním, nebola som s Ryanom. Jasne si utriedila priority.

„Dobré ráno, Christine. Poznáš môj názor na pyžamo pri raňajkách."

Blondínka zagúľala očami a odišla. Vrátila sa o pár minút, vychystaná viac, než to dovoľovali zákony ženského času. Jej modrobiela pásikovaná blúzka bola vyžehlená a zastrčená do čiernej sukne s vysokým pásom. Na nohách mala nalakované ihličky. Pleť ukryla za tenkou vrstvou mejkapu. Namaľovala sa, nasadila si umelé mihalnice a učesala sa.

Raňajkovali sme v tichosti. Pán Hale vstúpil do kuchyne, práve keď jeho manželka vyťahovala z chladničky stojan s tortou. Bola to narodeninová torta – vyzdobená bielym krémom, jahodami a sviečkami v tvare jednotky a osmičky.

Zagánila som na Caseyho, načo nedbalo pohodil plecami a pousmial sa. Ako si mi mohol zatajiť svoje narodeniny?! kvičala som naňho duševne. Ústa však mlčali. Nemuseli všetci vedieť, akú mal roztržitú a nedbalú priateľku.

„Torta, torta, torta," mumlala si Christie popod nos a vrtela sa na stoličke.

„Vonia to nádherne, miláčik." Pán Hale podišiel k pultu a díval sa na tortu s rovnakým hladom ako jeho dcéra. Ani si ma nevšimol.

Jeho manželka si odfrkla. „Ešte chvíľu ma dráždite a posledný raz niekto z vás dostal akúkoľvek tortu. Pozrite sa na seba, vy dvaja! Cukor vám zatienil mozog a to ste ho ani nedostali do tela!"

Pán Hale sa zazubil. Taký úsmev by mal u muža jeho obrovských rozmerov pôsobiť strašidelne, no jemu to zjemňovalo rysy. Vrásky sa mu nakopili okolo očí a úst a rozžiaril sa ako slnko. „Upokoj sa, miláčik. Stavím svoj diplom, že si doň nepridala ani gram cukru. Skús oceniť, že sa naň napriek tomu tešíme."

Christie sa zachichotala, za čo ju matka spražila pohľadom.

„Mami." Casey chytil matkinu ruku.

Rázne sa nadýchla a vydýchla nosom. „Vždy som vedela, že to s vami bude ťažké. No matka zakaždým vyhrá." Zapálila sviečky prichystanými zápalkami a posunula tortu k synovi. „Zaželaj si niečo, zlato." Hlas sa jej triasol a musela som si zahryznúť do jazyka pri útoku jej pocitov. Už dlhšie bola nostalgická, no keď sa v tom momente pozrela na Caseyho, zvlhli jej oči. Ľúbila ho – tak veľmi ho ľúbila, že ma to pripravovalo o dych.

Ani som netušila, kedy sfúkol sviečky. Prebral ma až dotyk dlane na chrbte.

„Si v poriadku?" šepol.

Sťažka som prehltla a zvládla len prikývnuť. Obtočila som okolo neho ruky, predstierajúc, že ide o objatie a nie o zúfalú potrebu dať sa ním utešiť. „Všetko najlepšie," zamumlala som mu do ramena.

„Všetko najlepšie," ozvala sa mi za chrbtom Christie. „Mojím darčekom pre teba je deň bez môjho otravovania. Vreckové som utratila na nové šaty."

„Vďaka," odvrkol jej súčasne s veľkou dávkou irónie i s humorom.

Pustila som ho. Atmosféra sa uvoľnila dosť na to, aby som sa ho nedržala ako kliešť. Plus, každou časťou tela som vnímala, ako matka túžila objať syna. A on to vedel, lebo hneď vstal. Napriek nedostatočnej výške a štíhlej postave to vyzeralo, že ona uväznila v náruči jeho a nie naopak. Obaja mlčali. Čoskoro sa jej dolu lícami roztiekli slzy a ja som opäť nedýchala.

„Carry," oslovil ma pán Hale, „rád ťa vidím za lepších okolností." Chystal sa mi stisnúť plece, ale šiesty zmysel ho zastavil. Mávol rukou do prázdna. „Ty teda chodíš s naším synom." Necítil sklamanie ako jeho žena. Vnútro sa mu mrvilo energiou, ktorá žiarila do okolia. „Získal si ťa tým, ako ťa zachránil?"

„Hej, hej, je to jej rytier na bielom koni," zahuhlala Christie a zapchala si ústa tortou, ktorú rozkrájala bez toho, aby sme to postrehli.

„Christine!" vykríkla matka. „Ako si si to mohla dovoliť?!"

Blondínka si napchala do úst toľko zákusku, koľko sa ho tam vošlo, a zabrblala: „Puepáč. Huozne uám to trvauo."

Pani Haleová očervenela a ja by som jej už-už pod tlakom emócií strelila zozadu po hlave. Vtom sa pán Hale bujaro rozosmial. Jeho manželka si najprv urazene odfrkla, ibaže vzápätí podľahla a smiala sa spolu s ním.

Každý pri stole dostal jeden kúsok. Okrem mňa – ja som dostala dva. Pani Haleová trvala na zdravej strave vo svojej domácnosti, ale nenútila by cudzieho človeka kráčať v jej stopách. Taktiež sa jej pozdávalo, že tú tortu zje niekto iný než jej dcéra či manžel.

„Môžem sa ťa na niečo opýtať, Carry?"

Tá neočakávaná otázka – taká nevinná a zároveň taká hrozivá – mi stiahla žalúdok. Stuhla som a odpoveď sa mi zasekla v krku. Pani Haleová dvihla zrak od čerstvo umytého taniera, ktorý práve utierala. Aj Christie sa za mnou obzrela od umývadla, kam ju matka nahnala upratovať. Moju pomoc odmietla a ani jej nenapadlo zapojiť do práce syna, ktorý si popíjal kávu a čítal niečo na telefóne, nedotknutý potenciálne katastrofickým smerovaním tejto konverzácie.

„Pravdaže," vyšlo zo mňa priškrtene. Tu to máme – desať otázok, ktoré dokážu, že nie si dosť dobrá pre nášho syna.

„Koľko máš rokov?"

To nebola jedna z otázok na mojom zozname. „Sedemnásť. Od včera."

„Oh." Usmiala sa. „Tak to prajem aj tebe všetko najlepšie." Znela, vyzerala a aj na moje vnútro pôsobila úprimne, no žalúdok sa mi neuvoľnil.

„Ďakujem," šepla som, zatiaľ Chris kričala: „Ty si mala narodeniny! Prečo som to nevedela?!" Mokrými rukami oprskala polku kuchyne, vrátane matky, ktorá sa na ňu karhavo zamračila.

Mykla som plecami. „Neprišla na to reč."

Blondínka zafunela a na protest mlčky pokračovala v činnosti.

„Casey?"

„Hm?" Nepozrel sa na matku.

„Počul si, čo povedala?"

Tým upútala jeho pozornosť. Upriamil sa na ňu, potom na mňa, aby som mu potvrdila, že v tom zamyslení neprišiel o dôležitú časť konverzácie, a späť na mamu. „Áno?"

„Ty síce máš osemnásť, ale ona je ešte pod zákonom." Vrátila sa k utieraniu tanierov, ako keby na jej poznámke nebolo nič čudné. „Pamätaj na to."

Rozhoreli sa mi líca a Christinino chichotanie to iba zhoršovalo.

Casey naopak zavrtel hlavou. „Vďaka za radu, mami, veľmi si ju cením," vyhlásil vážne, avšak vnútorne sa na tom dobre bavil. Zakryla som si ústa, aby som sa pod jeho vplyvom nahlas nerozosmiala. Určite by som znela hystericky, vzhľadom na moje hlboké zahanbenie.

Žiadna z jej ďalších otázok neprekonala tú prvú a na každú som poslušne odpovedala. Áno, rodičia pracujú. Áno, mám súrodencov. Áno, vyrastala som v New Yorku. Áno, mám prízvuk. Áno, vo voľnom čase pracujem. Moje vágne odpovede ju frustrovali, no nenútila ma obohacovať ich detailmi.

Keď sme v kuchyni osameli, Christie si presadla na stoličku vedľa a plesla ma po ramene. „Ty simulant! Vedela som, že na teba empatia nevplýva až tak zle. Za trest, že si ma vodila za nos, so mnou pôjdeš na nákupy."

„Na nákupy?" Moje zmätenie nesúviselo s jej slabou artikuláciou.

„V obchodnom centre majú zľavy na plesové šaty. Môžu tam byť tie moje vysnené šaty!" V jej prípade šlo doslova o šaty z jej sna. „Nerada nakupujem sama a nemôžem tam ísť s mamou. " To by bolo trápne, očividne. „Prosííím."

„Nevravela si, že si mi nekúpila darček, pretože si minula peniaze na šaty?"

„To sú tie šaty, o ktorých som hovorila," odvrkla bratovi a vrhla po ňom prečo máš také dlhé vedenie typ výrazu s nakrčeným čelom a veľkými očami.

„Hádam nestrávim Caseyho narodeniny na nákupoch s tebou."

„Mne to neprekáža," namietol zhurta. „Aj tak sme boli s otcom dohodnutý, že dnes budeme pokračovať v oprave mustanga. Teda..." Jeho náhle nadšenie pohaslo s podozrením, či som ho nepoužila ako výhovorku. „Ak sa na to cítiš."

Necítila som sa na to. Tá predstava mi obracala žalúdok hore nohami!

Očividne mi paniku vyčítal z očí. Dlaň, ktorou sa opieral o moju sedačku, mi skončila na páse. Prstami sa šikovne prepracoval pod tričko, až som sa pri tom kontakte zachvela, a pripojil k tomu letmý, ale zato veľavýznamný úsmev. „Rozhodne nie som proti tomu, aby sme strávili zvyšok dňa sami dvaja – bez akéhokoľvek kontaktu s vonkajším svetom."

To znelo mnohonásobne lákavejšie. No hoci som vedela, že svoju ponuku myslel úprimne, neschádzalo mi z duše to jeho vzácne nefiltrované nadšenie, keď sa zmienil o svojich pôvodných plánoch. Muselo to byť dôležité.

Christie si odkašľala a zabrblala niečo ako: „Nechutné."

Ignorovala som ju. „Možno... by som mala ísť. Bude to dobrý tréning."

Neveril mi. Napriek tomu chápavo prikývol.

„Jupí!" Blondínka na nič nečakala a utekala do izby po kabelku.

„Ani som netušila, že tak rád opravuješ autá."

„Jedno auto." Vystrel sa a spustil ruku z môjho chrbta. „Je to náš dlhoročný projekt. Vždy, keď som mal v minulosti jednu zo svojich nálad a pohádal som sa s rodičmi, práca na tom kuse šrotu nás s otcom zasa zblížila. Stala sa z toho bezpečná zóna, kam sme neťahali naše nezhody. Dlho sme si na to nenašli čas."

Takže som sa nemýlila. Bolo to preňho dôležité. „Máš aj ďalšie zaujímavé záľuby? Okrem čítania kníh a sliedenia za mnou, pravdaže."

Zazubil sa. „Prekvapivo rád varím."

„Ah, nie si ty skrátka dokonalý balíček?" povzdychla som si.

„Teraz vážne." Stisol mi ruku. „Ak s ňou nikam nechceš ísť –"

„Musím ísť, či chcem alebo nie. A aspoň pre teba zoženiem darček. Keďže si sa ma neunúval upovedomiť o tvojich narodeninách skôr."

Ani trochu ho to nemrzelo. „Pobozkaj ma."

Nezaváhala som nad jeho prosbou. Pritiahla som ho k sebe a vložila do toho bozku všetko. Celé to nechal na mne – uhol, intenzitu, trvanie. Zaťal mi prsty do stehna, aby im zabránil v pohybe. Prerušili nás až blížiace sa kroky.

„Vidíš? To bol ten najlepší darček. Nikto nikdy nedostane presne taký istý."

Skočila som zo stoličky. „Vymyslím niečo unikátnejšie."

S Chris netrpezlivo vyčkávajúcou na dvore som sa vrátila do Caseyho izby po telefón a peňaženku. Cestou späť, než som otvorila vchodové dvere, ku mne z kuchyne doľahol hlas pani Haleovej. Jej slová ma primrazili k podlahe.

„Prečo si mi o nej nepovedal?" Tá náhla úzkosť mi bránila v dýchaní.

odpovedal jej rovnako ako ja Elliotovi.

„Som sklamaná."

Povedz mi niečo, čo neviem.

„Chápem, že je vám mladým trápne hovoriť o tom s rodičmi. No mohol si sa aspoň zmieniť, že máš priateľku. Myslíš, že si to nevšimla? Že sme o vás dvoch nemali poňatie? Určite sa jej to dotklo!"

Počkať... Čože? Ona bola sklamaná z neho? Nie zo mňa?

„Carry má mnoho vlastností. Precitlivenosť nie je jednou z nich."

Ticho. Jej sklamanie postupne nahrádzalo nadšenie. A nostalgia. Vrúcnosť. Láska. Emócie sa jej odrážali v hlase, keď vyhlásila: „Ty ju máš naozaj rád. Je to tak dlho, čo som v tebe videla toľko... svetla."

Zahryzla som si do pery.

„Nemyslím si, že som v sebe kedykoľvek mal toľko svetla."

Jeho matka zo seba vypustila ten ty si taký rozkošný typ povzdychnutia, načo Casey bez pochyby zavrtel hlavou. Mne sa roztriasli kolená. Najradšej by som sa zviezla k zemi a počkala, než sa mi vráti sila. Lenže mohol by ma tam nájsť a domyslel by si, že som ich špehovala.

„Vďaka, mami," šepol.

„Za čo?"

„Len za to, že si mojou mamou."