Roger vyhasol. Červená zmizla a vrátil sa pocit viny, sotva mi pohliadol do tváre. Oči vyvalené, čelo spotené, krátke nádychy a zrýchlený tep. Nie všetko to spôsobil strach z toho, že mu prepne a pokúsi sa ma zabiť. Lenže to on nevedel. Videl malé prestrašené dievča, ktoré sa ho desilo.

Ukázal mi na zápästie. „Je to kúzlo. Jo si ním zviazala emócie a myšlienky. Aby ju nikto neovládal. Aby si ju neprečítali." Mykol plecami. „Keď žiješ viac ako sto rokov a vieš toho toľko, čo ona, paranoja je samozrejmosťou." Jeho oči nemali rovnaký odtieň zelenej ako oči jeho syna. No objavila som v nich niečo povedomé, čo mi našepkávalo, že som mu dnes mohla veriť. „Mágia v kameni večnosti spôsobila, že ťa jej kúzlo pohltilo. Spravilo ťa to súčasťou... Jo."

Usadila som sa. „Napadá ti, ako to zrušiť?"

„Nepracujem s mágiou."

Nahrbila som sa pod váhou zlej predtuchy. Moja fľaša bola stále skôr plná ako prázdna, tak som si poriadne odpila.

„Buď opatrná," pokračoval. „Jo možno nevie, že si sa jej dostala do hlavy, ale ak na to príde, použije to proti tebe. Veď ani netušíš, či to nefunguje oboma smermi. A pokiaľ aj nie, môže ťa falošnými myšlienkami vlákať do pasce."

Znovu som sa zhlboka napila.

„Mala by si s tým prestať."

Jeho vyčítavý tón ma rozosmial – alebo za to mohol alkohol, ktorý statočne bojoval proti upírskemu metabolizmu. Vodka mi pokropila bradu a pokvapkala tričko. „Nejsi môj otec." Jazyk mi zdrevenel. „A, len tak mezi nami, od teba znie to rodišovské káranie pokrytecky."

Pohodlne sa zvalil do opierky stoličky. „Prezraď mi, Carry, prečo tráviš dnešok so mnou namiesto toho, aby si oslavovala s rodinou?"

Zarazila som sa s fľašou na polceste k ústam. „Ako to vieš?"

Veľavravne nadvihol obočie.

„Rada trávim narodeniny sama!" Nenávidela som tráviť narodeniny sama. Minulý rok som skončila v posteli obklopená sladkosťami a s opuchnutými očami z hodinového plaču – po tom, ako som si preriedila šatník a roztrhala to, čo nemalo odtieň bielej, sivej alebo čiernej. Bola som sirota. Žila som v cudzom meste. Priateľ ma odkopol a ponížil pred publikom uprostred školskej chodby. Pred Elliotom som sa hrala na silnú, no cítila som sa tak mizerne, že som skoro zavolala Ryanovi – a to som naňho bola naštvaná.

„Ty máš narodeniny?!" zvýskol Flákač, na ktorého som medzičasom zabudla. Niet divu, že vedel všetko o každom, keď ste ho tak ľahko vypustili z hlavy. „Všetko najlepšie!" Vytiahol desať dolárov a podal mi ich.

Urazilo by ma to, ale... „Keďže som na mizine, poviem iba: Ďakujem." Strčila som si bankovku do zadného vrecka a on sa spokojne zazubil.

Pokračovala som v pití. Zostávala mi posledná tretina. Vnútro mi horelo a svet sa so mnou príjemne krútil. Mozog dal oficiálne výpoveď.

„Vieššo? Obšas mi pripadá, že ty," pokúsila som sa ho ďobnúť do hrude, no bol ďaleko, „si moja rodina. Ty si to so mnou nevzdal. Ty jediný si ma našel."

Roger sa na mňa díval bez hocakého výrazu a zatemnenou mysľou som sa nenapojila na jeho vnútro. Aký nádherný pocit. Svet vôkol mňa stíchol a ja som zase osamela, ako keď som si večer líhala do postele. Ibaže s každou minútou, kedy mi do žalúdka neprúdil alkohol, som bola triezvejšia a realita ma ťažila čoraz viac. Robila som tam zo seba blázna.

Rozostril sa mi zrak. „Mala by som ísť," vyhlásila som ako bez duše. Zapla som mobil a ohlušili ma desiatky správ. Ráno som sa odstrihla od sveta – hneď po debate s bratom. Keby som mu celý deň nedvíhala, myslel by na najhoršie. Ryan mi volal pätnásťkrát a zanechal dvakrát toľko správ. Očividne chvíľu stál pred dverami, než uveril, že som tam nebola. Čo som nebola – väčšinu dňa som behala po lese. Carmen mi popriala všetko najlepšie – môj dátum narodenia iste získala zo školských záznamov. Od Caseyho som mala zmeškaný hovor a jednu správu: Držím sa späť iba preto, lebo VIEM, že si nažive.

Palec sa mi vznášal nad jeho menom. Túžila som počuť jeho hlas – netúžila som však, aby ma videl v tomto stroskotanom stave.

Napísala som Ryanovi. Som v bare U pekelného psa. Prídeš po mňa?

Jeho odpoveď prišla obratom. Budem tam do desiatich minút.

„Nemala by si voči mne byť tolerantnejšia ako voči nim."

Napriek zastretému mozgu som rozumela jeho previnilej poznámke. „Ty si ma neobetoval. Chcel si, no neurobil si to." Pohodila som plecami. „Kassandra ma obetovala, aby zachránila teba. Nedomýšľam si to. Sú to jej slová." Vyliala som do seba zvyšok obsahu fľaše. Keď už som za ňu zaplatila. „Nemalo by to byť naopak? N-nemala by obetovať čokoľvek, aby zachránila mňa?" Ako Jo. Obetovala seba, aby dala dcére šancu prežiť. „Čo za démona je Jo?"

Mykol sebou, akoby ho tá otázka vytrhla z tranzu. „Neviem."

„A jej dcéra? Stretol si ju niekedy?"

Jeho odpovede prichádzali trochu roboticky – prepol na automat, zatiaľ čo sa jeho myseľ zaoberala odlišnými vecami. „Áno, ale nikdy som jej nevidel do tváre. A vždy páchla inak."

Hlava mi klesla na stôl. Určite som si nevedela ani predstaviť to množstvo baktérií, ktoré sa na ňom za tie roky nahromadilo. Neprekážalo mi to. Zatvorila som oči a užívala si krátkodobé odpojenie sa od sveta.

* * *

Ryan prišiel do desiatich minút, presne ako sľúbil, na strýkovom BMW. Krásne voňajúca koža jemná na dotyk. Vo vzduchu sa vznášala drahá vôňa leštidla na palubné dosky. Motor priadol ako spokojné mačiatko. Bolo to ideálne auto na očarenie dievčenského srdca.

„Mal si rande s Christie," zamumlala som, sotva sme prekročili prah bytu. Tipovala som, pretože jeho odev nič výnimočné neprezrádzal. Odkedy žil so strýkom, jeho oblečenie bolo vždy nové, značkové, čisté a vyžehlené. Niežeby ho mama nechala chodiť do školy s deravými ponožkami. Lenže všetko, čo sa spájalo Jonathanom Wattsom, muselo byť tip-top. Vrátane jeho synovca. Nebol skúpy alebo chamtivý. Neprekážalo mu plytvanie. Prekážal mu zlý imidž.

Mlčky ma chytil okolo pása a odviedol do izby.

Tvárou napred som sa zvalila do postele. „Prečo si ma neposlal do čerta?" spýtala som do vankúša. Vyznelo to ako tlmené funenie muflóna.

Matrac sa prehol pod jeho váhou. „Ak si sa plánovala strieskať, mala si mi to povedať. Strieskal by som sa s tebou."

Dvihla som hlavu. „Neplánovala som sa strieskať. Využila som príležitosť." Prevrátila som sa na bok. „Tak bol si s Christie?" Sama sebe som znela žiarlivo. „Nenechal si ju niekde trčať iba preto, že som ti napísala, že?"

„Nie." Pretrel si zátylok. „Tak možno hej, ale nebolo to kvôli tebe! Práve sme vyšli z kina, keď som dostal tvoju správu. Odviezol by som ju domov, no ona poznamenala niečo o bratovi a že radšej pôjde autobusom."

„A ty si jej to dovolil?" Zaborila som tvár naspäť. „Idiot!"

„Zabudni na Christine a láskavo mi vysvetli, prečo si sa predo mnou celý deň ukrývala." Posunul sa na matraci vyššie. „Už minulý rok som strávil tvoje narodeniny bez teba. Prečo si mi to znovu vzala?" Cítila som teplo jeho ruky na chrbte, ale nedotkol sa ma. „Chápem, že sa ukrývaš pred ostatnými. No predo mnou nemusíš utekať. A rozhodne by som ti bol lepším spoločníkom ako upír, ktorý ťa chcel zabiť."

Pozrela som naňho jedným okom. Mračil sa. Krútil ústa. Aj bez empatie som vedela, že som ho ranila. Bol to môj najlepší priateľ.

„Carry?" Caseyho hlas prichádzajúci z obývačky ma zasiahol ako elektrický prúd. Srdce sa mi pod jeho vplyvom bolestivo roztĺklo.

Sadla som si. Ryan sa s povzdychom vystrel a založil si ruky na hrudi. „V izbe!" Predstieranie neprítomnosti by v tejto situácii neprinieslo ovocie.

S každým jeho krokom som ho cítila silnejšie. Šialená zmes farieb.

Schmatla som v hrstiach prikrývku podo mnou.

Casey sa zastavil na prahu izby. Najprv zbadal Ryana, lebo zaberal priveľa priestoru a zakrýval ma. Až keď sa naklonil, našiel ma krčiť sa pri čele postele s kolenami pod bradou. Zrak sa mi pod tlakom jeho emócií rozostrel. Uľavilo sa mu, že som naozaj žila. Rozladilo ho, že som ho od seba odháňala. Trochu sa hneval, pretože som ho odháňala. Pod týmto sa skrýval vrúcny, hrejivý základ, ktorý mi zvieral srdce. A čerešničkou na torte bol osteň žiarlivosti. Toto všetko cítil, ale na jeho tvári sa prejavilo iba zatnutie zubov a ich uvoľnenie.

„Volal mi Roger," informoval ma stroho. Jeho odstup ma kopol do žalúdka a ja som sťažka prehltla. „Vraj sa mám uistiť, že si v poriadku."

Ryan vstal, než som otvorila ústa. Zvesil ruky a nasadil nevinný priateľský úsmev. Pôsobil agresívnejšie, než na čo som bola zvyknutá. Kedysi sa oháňal rečami a obvykle to stačilo. Svaly zjavne redukovali jeho mozgovú kapacitu.

„Je v pohode. Bezpečne som ju dostal domov."

Žmúrila som na jeho chrbát.

„Môžeš pokojne odísť."

Bezpochyby mi poklesla sánka.

Hnev v Caseyho vnútri sa v pramienkoch rozširoval do iných častí plátna. Okolo prstov mu tancovali iskry. Neprestával zatínať zuby a to bol najväčší dôkaz, že to v ňom vrelo. Nepremeriaval si ho – nepátral po silných a slabých stránkach. Len sa díval a prepaľoval pohľadom dieru do Ryanovej lebky.

Náhle sa zeleň v jeho očiach zamerala na mňa. Nehýbala som sa. Nedýchala som. Potrebovala som všetku vnútornú silu, aby som nepodľahla vplyvu jeho emócií a nerozmlátila im obom tváre na kašu. Slzy sa vracali späť.

„Fajn." To chladné napätie, ktoré sa vo mne od jeho príchodu stupňovalo, sa tak náhle rozpustilo, že ma z toho pichlo v hrudi a svet sa zatočil. Veril, že mi ubližoval. Že pre mňa bola jeho prítomnosť príťažou. Prečo inak by som žiadala o pomoc Ryana namiesto neho? Dávalo mu to zmysel.

Obrátil sa na odchod.

Vyletela som z postele a zakrátko mu zvierala pažu. Jeho teplo mi putovalo kosťami, žilami, nervami, svalmi čoraz vyššie. Zovrela som ho oboma rukami a už z toho kontaktu naberalo moje srdce mučivé tempo. Zhlboka som do seba nasala vzduch. Drevo. Ihličie. Les. Hlava sa mi motala ešte väčšmi.

„Vďaka," hlesla som a pozrela sa na Ryana. „Vďaka za pomoc."

Trhol sebou ako pri facke. Napokon však prikývol, hoci jeho našpúlené ústa namietali. Keď šiel okolo nás k dverám, položil na skrinku krabičku zabalenú v červenom darčekovom papieri. „Všetko najlepšie."

„Mrzí ma to," zamumlala som si popod nos, keď sa za mojím kamarátom zabuchli dvere. Nečakala som na povolenie či na Caseyho podnet. Obmotala som okolo neho paže a zaborila mu tvár do hrude. „Mrzí ma to."

Vtisol mi bozk do vlasov a opätoval mi objatie. Pohltil ma v náruči a ja som mu to dovolila. „Naozaj ti tak veľmi ubližujem?"

Prekvapene som vydýchla a odklonila sa od neho. „Nie! Nie je to... Tak to nie je!" koktala som. „Ty iba... cítiš... príliš intenzívne. A priveľa. A dokiaľ si v tom neurobíš poriadok, budem v tom mať chaos i ja. Zameraj sa na jednu –"

Pobozkal ma. Letmým dotykom zachytil hornú peru, zatiaľ čo som tárala. Iba na pár sekúnd. Stačilo to, aby rozbúrené more v jeho vnútri ustalo. Uplatnil rovnaký postup pri spodnej pere a vyparila sa z neho doterajšia rozladenosť. Tretíkrát som sa k nemu naklonila a pobozkala ho naspäť. Stratil sa aj osteň žiarlivosti, ktorý ma bodal v bruchu. Nahradilo ho príjemné mravčenie.

„Nechcela som, aby si ma takto videl," hlesla som bez dychu.

„Ako takto?" Bruškami prstov kreslil cestu dolu mojím hrdlom, cez kľúčnu kosť, rameno a po paži. Nechával za sebou pálčivé stopy, z ktorých mi na krku naskakovala husia koža.

„N-nedokážem sa ovládať." Prehĺtanie bolo takisto náročné. „Bránenie sa emóciám ma vyčerpáva. Je to lepšie ako na začiatku, ale nie je to za mnou."

Obavy o moje bezpečie nad ním prevzali kontrolu. Pustil by ma, pokiaľ by som sa ho nedržala tak pevne. „Mám odísť?"

Precízne som sa nadýchla a rovnako lenivo aj vydýchla. „Nie. Problémy nezmiznú tak, že sa im budeme vyhýbať. Toto," zamávala som ukazovákom v priestore medzi nami, „je problém. Chcem ho napraviť. Len so mnou, prosím ťa, maj strpenie."

Vzal moju tvár do dlaní. „My sme teda dvojka. Ty si blázon a ja idiot. Ak by to bolo akékoľvek iné dievča, dávno by som sa mu vyhýbal." Vlepil mi bozk na špičku nosa a mňa to rozosmialo. Neznelo to ako môj smiech a zároveň to bola moja dokonale vlastná reakcia. „Neviem, aké kúzlo si na mňa použila, no očividne nie som schopný urobiť to rozumnejšie rozhodnutie."

Nakrčila som čelo. „Ja nie som múdre rozhodnutie?"

„Nie, ty si to komplikované rozhodnutie, ktoré ma jedného dňa zabije." Jeho slová hovorili o katastrofe tých najväčších rozmerov a napriek tomu si udržiaval láskyplný tón. „Ale vieš čo?" S ľahkým úsmevom ma opäť pobozkal na nos. „Som ochotný obetovať sa pre teba."

Pri tom čarovnom slovíčku sa mi slzy vrátili do očí. Bol by z toho vodopád, ktorý by ho vyplašil a uistil, že som vskutku absolútny cvok. Môj emocionálny kolaps však prerušilo cvaknutie vo vchodových dverách. Jeho ozvena sa v tom tichu niesla tak hlasito, že sme ho počuli obaja.

„Čakáš návštevu?"

„Nie." A obzvlášť nie démonickú návštevu.