„Vy idioti!" Detektíva Harta som začula prv, ako sme prekročili prah vestibulu policajnej stanice. „Ako ste vôbec ukončili výcvik? Mali by vás poslať späť na základnú školu, aby ste sa naučili čítať!"

Okolo neho a dvoch policajtov, ktorí uprene civeli na dlaždičky, sa aj v hale plnej ľudí vytvoril zdvorilý kruh. Akoby každý cítil negatívnu energiu vanúcu od mladého detektíva a všetci mu múdro ustupovali z cesty.

Papiermi, ktoré zvieral v ruke, udrel muža so slamenými vlasmi do hrude. Naklonil sa k nemu a v takej tichosti, že ho určite nepočul nikto okrem tých dvoch policajtov a môjho nadľudského sluchu, zavrčal: „Máš posledný pokus, Hodge. Ešte raz ma naštvi a do smrti nevystrčíš nos z kancelárie."

Ako sme sa k nemu blížili, trhane si uvoľňoval červenú kravatu, ktorá mu ladila k odtieňu na tvári. Keď som ho videla naposledy, bol zarastený, špinavý a zapáchajúci. Roger a Jo ho pár týždňov väznili, aby z neho dostali informáciu o kľúči k rozpútanie apokalypsy. Teraz mali jeho hnedé vlasy vojenský zostrih, bol dohladka vyholený, vďaka čomu vynikla jamka na jeho brade, a hoci zostával pochudnutý, nevyzeral už ako mŕtvola.

„Meškáte," vyštekol chrapľavým hlasom, ktorý mu uberal na atraktivite. Vykročil do hlbín policajnej stanice, než sme sa na čokoľvek vyhovorili.

Doviedol nás do prázdnej vypočúvacej miestnosti. S matkou sme sa usadili na jednej strane a on naproti. Elliot nám stál za chrbtami s rukami založenými na hrudi, zmätene sa obzerajúc vôkol seba.

„Detektív Hart, mohla by som –"

Zarazil matku zdvihnutím ruky. „Nie si viac podozrivá z vraždy Evangeliny Clerensovej. Pod jej nechtami sa našla rovnaká DNA ako na mne, čo spája jej smrť s mojím únosom. Stal som sa očitým svedkom a dosvedčil som, že za to môže neznáma žena, ktorej kresbu odvysielajú v každej televízii a zverejnia vo všetkých novinách." Naklonil hlavu na jednu i na druhú stranu, až mu chruplo v krku. „Vyšetrovanie dostal na starosti Collins. Plne mu dôverujem. Nikto ťa s týmto prípadom nebude obťažovať ani ako svedka, dokiaľ dotyčnú nechytia. A pretože vieme, že ju nikdy nechytia, nemáš sa viac čoho obávať."

„Ani detektíva Pressfielda?"

„Pressfield," precedil cez zuby, „využil moju neprítomnosť, aby si dokázal, že je hodný svojho titulu. Bez úspechu. Takže nie – nepokúsi sa ani dýchnuť tvojím smerom, to ti garantujem."

Hneď sa vo mne čosi uvoľnilo. Možno nemali priame dôkazy, ale z blázna Pressfielda som bola nervózna. Nevyzeral ako niekto, koho zaujímala pravda.

„Predpokladám, že stihol informovať sociálku."

Mama sa ku mne otočila a pousmiala sa. „Drahý detektív urobil chybu, že sa skontaktoval priamo s vedúcou pracoviska. Veronica Kaiová skončila školu iba vďaka tomu, že som jej v poslednom ročníku dávala zadarmo doučovanie z angličtiny." Ku koncu svojho prejavu sa už uškŕňala ako Grinch. „Je ochotná zamiesť to pod koberec, ak sa s ňou prídeš pozhovárať, aby si spravila obraz."

Znelo to ako sedenie u psychológa, no pokiaľ to bolo to jediné, čo ma delilo od hrozby detského domova, nemala som nad čím uvažovať.

Vydýchla som si. „Tak fajn. To šlo... hladko."

„Áno, je to úžasné. Teraz vypadnite."

Matka vstala a natiahla k Hartovi ruku. On na ňu zaostril zvláštne jantárové oči a nerozviazal na hrudi prekrížené ruky. Jeho odmietavý postoj ju zmiatol. Napriek tomu sa tvárila milo. „Ďakujeme za pomoc, detektív."

Neodpovedal, len mykol hlavou k dverám.

Mama k nim vykročila prvá, ja som šla za ňou a Elliot ma nasledoval.

„Ten je teda pekne nevychovaný," zamumlal v tichosti, takže ho detektív isto nepočul. Mne však jeho slová otvorili oči. Dean Hart mi nepripadal ako najšťastnejší človek pod slnkom. No ani vtedy v jaskyni, umučený a zrazený na kolená – s výnimkou jeho rozhovoru s Rogerom –, nepôsobil agresívne.

Na chodbe som sa otočila a vrátila sa do miestnosti, kde som detektívovi zatarasila cestu. „Môžem s tebou hovoriť?" Neunúvala som sa s formálnosťou. Po prvé, moja biologická matka bola jeho nevlastnou sestrou, takže sme patrili do jednej rodiny. Po druhé, pil moju krv – to bolo osobné až-až.

Nadvihol obočie. „O čom?"

„Počkajte na mňa v aute." Obzrela som sa za seba. „Hneď prídem."

Mama prikývla a dala sa na odchod, zato Elliota musela potiahnuť so sebou.

S nádychom som si dodala odvahu. „Ako sa cítiš?"

Jeho obočie vyletelo ešte vyššie.

„Cítiš sa inak? Veď vieš, po tej... krvi." Dlho som nikomu nedovolila napiť sa mojej krvi, lebo som nepoznala vedľajšie účinky. U človeka na pokraji smrti to odštartovalo premenu na upíra. Netušila som, čo to urobilo niekomu, kto bol slabý či chorý a potreboval len posilniť ako on vtedy v jaskyni. Obetovala som mu zopár kvapiek, aby mal silu dostať zranenú Alexandru do bezpečia. Verila som, že sa nedožijem rána a prípadné následky sa mi nezdali dôležité.

„Nie," odvrkol nedotknuto a obočie mu kleslo do pôvodnej polohy. „Som v poriadku." Znel tak presvedčene o svojej pravde, že som netušila, či bol taký dobrý herec, alebo na sebe vážne nič nespozoroval. A možno za to skutočne nemohla moja krv. Možno tiež trpel posttraumtickým stresom, ktorý sa v jeho prípade prejavoval zvýšenou agresivitou.

„To som rada."

Zľahka prikývol. „Mal by som sa ti poďakovať. Zachránila si ma." Nakrčil čelo. „Zachránila ma banda dievčat. Z toho by bola vtipná správa."

Zasmiala som sa. „Rady sme pomohli."

„Mrzí ma, čo sa stalo tvojej kamarátke. Nechcel som..." Znovu vyzeral ako zbitý muž, ktorého som našla reťazami pripútaného k stene jaskyne. „Aj keby som veril, že Roger vraví pravdu a vylieči ju, nemohol som mu to prezradiť."

„Chápem to. Obe to chápeme. Žiadna z nás by na tvojom mieste nekonala inak. A Alexandra je v poriadku." Zachránila ju moc Kruhu draka, ktorý sme vyvolali, aby sme získali magické schopnosti. Carmen potrebovala ovládnuť silu ohňa, ktorá chvíľami ovládala ju. Ja zas niečo, čím by som porazila Rogera.

Ani jedna sme neuspeli, pretože nás mágia Kruhu dlho obchádzala. Teraz sa však situácia menila. Christie nám každým dňom čoraz jednoduchšie prenikala do myslí, aby si prečítala naše myšlienky, a Al dostala silu rýchlej regenerácie, ktorá jej zachránila život. Dva dni po tom, ako jej ghúl rozpáral hrudník, stála na nohách a stresovala zo skúšok.

Opäť bez slova prikývol.

„Ešte jedna vec," ozvala som sa s rukou na kľučke. „V jaskyni si tvrdil, že tvoju matku... zabili. Nikde som nenarazila na takú správu." Sarah Howellová bola mladá výskumníčka, ktorá sa venovala záhade spadnutej bane zvanej Zlaté údolie. S dievčatami sme podrobne skúmali jej prácu práve preto, lebo sa z toho miesta vykľula jedna zo štyroch ingrediencií, ktoré spolu privolali apokalypsu. Stačilo, aby sa počas jedného z troch po sebe idúcich splnov predchádzajúcich letnému slnovratu, dostal do bane kus magického nefritu zvaný kameň večnosti a aby ho niekto pokropil krvou dvoch svetov. Mojou krvou.

Ten posledný a najsilnejší nás ešte iba čakal.

Zaťal zuby a na rukách mu vyskočili žily, keď ich zovrel do pästí. „Tvrdili o nej, že sa predávkovala."

„Aha."

„Moja matka nedrogovala," zavrčal. „Je mi fuk, čo vravia lekári a policajti, ktorí vyšetrovali jej prípad." Ďobol sa prstom do hrude. „Poznal som ju lepšie ako oni. Bola to vedkyňa, vzdelaná žena. Vravievala, že mozog je jej najväčšou zbraňou. Nebrala ani lieky na bolesť pre strach z otupenia vlastných buniek."

„Zistil si, kto to urobil?"

„Nie." Jeho hlas znel chrapľavejšie ako zvyčajne. „Vzdal som to."

A nenávidel sa za to.

„Máš o tom nejaký spis? Mohla by som si ho požičať?"

„Ak ho nájdem, darujem ti ho. Nemienim sa v tom znovu rýpať. Už nikdy nechcem počuť o Zlatom údolí. Matke na mne síce záležalo, ale o tú prekliatu baňu sa zaujímala stále o čosi viac."

„Vďaka," odvetila som stručne. Dochádzali mi slová.

„Skončilo to?" zvolal náhle, keď som vyšla zo dverí. „Predpokladal som, že sme vyhrali, keďže apokalypsa nenastala." Výraz v jeho očiach potemnel. „No je to tak? Zastavila si Rogera nadobro?"

„Rogera áno." Hoci nie tak, ako si predstavoval.

Neoklamala ho však moja voľba slov. „A Jo?"

„To sa dozvieme až časom."

* * *

Po vyčerpávajúcom rozhovore s Veronicou Kaiovou plnom otázok o tom, aké som mala pocity z toho a tamtoho, či aké dojmy vo mne vyvolávalo to a ono, ma matka prinútila ísť do školy. Vyučovanie som síce nestíhala, ale očividne sa so mnou chcela porozprávať riaditeľka. Aj Decoursová bola matkinou známou zo strednej, čo značne prispelo k nášmu nadštandardnému vzťahu.

„Slečna Johnsonová!" okríkla ma riaditeľkina asistentka. Práve si namáčala do kávy sušienku a v tom šoku ju pustila na dno. So širokým úsmevom vstala a dobehla ku mne kolísavou chôdzou. Uväznila mi ruky v bacuľatých prstoch a potriasla nimi. „Vždy som verila, že ste to úbohé dievča nezabili!"

Jej úprimnosť ma rozosmiala. „Ďakujem, slečna Harperová."

Dvere do kancelárie sa roztvorili, ibaže nikto nevyšiel von. Počula som len Decoursovej vyhlásenie: „Ste ako dar z nebies! Nedúfala som, že tak zavčasu nájdeme náhradu za Helenu." Helena Richardsová bývala naša telocvikárka – a jedna z mála znesiteľných učiteľov na škole. Nedávno si však zlomila nohu, takže bolo iba otázkou času, kým ju niekto nahradí. Určite nejaká fúria.

„Rada bývam v správnom čase na správnom mieste," odpovedal melodický ženský hlas. Neznela ako fúria, ale mne sa z nej aj tak zježili vlasy na krku.

Mama sa zostra nadýchla, zatiaľ čo zízala na pootvorené dvere. Zrýchlil sa jej tep a otvorila ústa. Dialo sa voľačo zlé. Lenže čo?

Prvá vyšla von riaditeľka – štyridsiatnička, ktorá svojimi krivkami skvelo vypĺňala červený nohavicový kostým. Na štíhlom nose mala okuliare v hrubom ráme a ústa natreté leskom na pery sa usmievali. Za ňou šla blondínka s dlhými vlnitými vlasmi medového odtieňa, ktoré si stiahla do chvosta. Jej opálenú pleť narušovali drobné vrásky okolo úst a očí v dôsledku priateľského úsmevu. Bola nízka – o pár centimetrov nižšia ako ja –, ale vytrénovaná. Na rukách sa jej pod tesným športovým tričkom rysovali svaly. Široké ramená a boky naznačovali, že jej postoj bol pevný a neoblomný. Vyzerala ako presný opak mojej jemnej a distingvovanej matky.

Aká náhoda, že práve ona bola mojou druhou matkou.

Sprvu nás Kassandra ignorovala, maximálne zameraná na úlohu pred sebou. Potom sa strhla. Zagánila sa na matku, ale takmer vzápätí namierila svetlé oči, ktoré v slnečnom svetle pôsobili ako zlaté, na mňa.

„Carry," oslovila ma riaditeľka, „je od teba veľkorysé, že si nás poctila svojou prítomnosťou." V jej slovách dominovalo karhanie, no ako vždy ho zakrývala ľahkým humorom. Za každú cenu odmietala byť tou zlou.

Srdce mi tĺklo tak bolestivo, že by som si ho najradšej vytrhla a vymenila ho za iné, tichšie a flegmatickejšie, ktoré by mi nekalilo myseľ. V očiach ma pálili slzy. Nemalo sa to stať takto. Chcela som si sama vybrať, kedy a za akých okolností sa stretnem s biologickými rodičmi. A či vôbec.

Kassandra urobila krok vpred. Neustúpila som od nej priamo úmerne o krok dozadu. Rovno som sa zvrtla na päte a rozbehla sa dlhou chodbou preč.