Jej prsty sa iba zľahka dotýkali jeho tváre a z hrdla mu napriek tomu unikal ten prenikavý krik, ktorý ľudia vypúšťali počas mučenia. Vibrovali mi z neho ušné bubienky a mojím inštinktom bolo ukončiť to, v mnohých prípadoch skôr, než som sa čosi dozvedela. Ten zvuk reprezentoval strach, bolesť a slabosť – tri pocity, ktoré sa mi hnusili a ktoré nemali v mojom svete miesto.

S ťažkým výdychom ho pustila a vstala, ustupujúc o tri kroky dozadu. Muž do seba sprudka nasal vzduch. Zastonal, zavzlykal a následne sa rozplakal. Jeho kedysi tvrdé rysy nenávratne zmizli. Veľký nos mal nakrivo, okuliare rozbité, šedivejúce vlasy mastné a rozstrapatené, oblek dotrhaný a špinavý.

„Pýtam sa naposledy," prehovorila dýchavične. „Kde. To. Je?"

Skrútil sa do klbka ako novorodenec. „J-j-ja n-n-ne-neviem," vychádzalo z neho pomedzi vzlyky. „Nem-ne-nemala to p-pri s-sebe, keď sm-sme ju z-zab-zabili..." Rozkašľal sa a vyzeralo to, že sa jej vyvracia k nohám. V poslednom okamihu sa ovládol. Aké malé víťazstvo tvárou v tvár smrti. „P-pros-sím..."

„Nemyslím si, že klame," poznamenala po namáhavom prehltnutí.

Podala som jej handru, aby si otrela jeho páchnuci pot z dlaní. Ruky sa jej triasli. „Ja viem." Človek by zapredal i matku, aby sa vyhol utrpeniu.

„Čo urobíme teraz?"

„Prečo znieš tak skepticky, drahá? Sme predsa na začiatku."

Ostrý zvuk pripomínajúci vŕtačku ma vyšklbol z pazúrov sna. Zašmátrala som po okolí, ale pod rukami som našla len saténové obliečky. Musela som sa posadiť, aby som identifikovala smer, odkiaľ prichádzalo to pišťanie. A musela som vstať, aby som ho umlčala. Pre vlastné dobro som si včera večer položila budík na skrinku na opačnej strane izby, inak by som nikdy nevstala načas.

Zazívala som tak intenzívne, až mi pukla sánka. S očami napoly zavretými som sa došuchotala do kúpeľne a umývala si tvár ľadovou vodou, dokiaľ som sa necítila ako-tak čerstvo. Spomienky na ten podivný sen ma opúšťali tým rýchlejšie, čím viac som sa naň snažila rozpamätať.

Oprela som sa o umývadlo a zamračila sa na odraz v zrkadle. Pripomínala som mŕtvolu. Pod elektricky modrými očami som mala masívne kruhy, ktoré by ste si u človeka nevšimli, no na mojej bledej pleti žiarili. Preplesla som si líca. Nestačilo to. Dvihla som obočie – strácalo dokonalý tvar a potrebovalo vytrhať. Zopla som si po plecia dlhé čierne vlasy do strapatého uzlíka vysoko na hlave a natrela na seba mejkap, aby som nestrašila deti na ulici.

Cestou do šatníka som zazívala aspoň trikrát. Rozčuľovalo ma to. Bola som dobre nakŕmená, zdravá a nezranená – neexistoval dôvod, prečo by som sa mala cítiť ako otlčená bábika v rukách batoľaťa. Ibaže celú noc som sa budila. Lapala som po dychu a mávala päsťami, akoby som chcela vraziť do zubov samotnej temnote. Desil ma ten moment medzi spánkom a bdením, kedy som sa vrátila do temnej kobky, kde som čakala na smrť, či do rúcajúcej sa jaskyne, ktorá ma chcela pochovať pod kameňmi. Rozumela som tomu – šlo o posttraumatický stres. Veď som pred pár dňami čelila hrozbe smrti a apokalypse, v ktorej by zahynuli moji blízki i priatelia. No nečakalo sa odo mňa, že budem silnejšia?

Trhanými pohybmi som zo seba zhodila pyžamo a rovnako agresívne som si natiahla čierne legíny a dlhé šedivé tričko. Pohľad na zápästie, okolo ktorého sa mi ako had obtáčalo tmavohnedé lano vypálené do pokožky, ma zarazil. Ruku som mala neporušenú, aj keď som si ju včera rozdriapala do krvi v snahe zbaviť sa toho čudesného nie-tetovania. Dúfala som, že zmizne, čím viac času uplynie odo dňa, keď sa zjavilo pri dotyku mojej dlane s dlaňou démonky Jo. Ostávalo však rovnako zreteľné a stresujúce.

Nateraz som mala jedinú možnosť – obliecť si dlhý rukáv, aby mi nikto nekládol otázky, na ktoré som nepoznala odpoveď.

Kockovaná čierno-biela košeľa zakryla i druhé zápästie, na ktorom sa mi rysoval trojuholníkovitý znak. Oko draka symbolizovalo Kruh draka, nie-kult, ktorého som sa stala členkou. Aj to ma kedysi znervózňovalo. Vlastne ma to znervózňovalo i dnes. Zároveň ma presviedčalo, som nebola na všetko sama. Že som mala priateľov, pred ktorými som sa nemusela skrývať.

Pretrela som si zápästie s lanom.

Nebola som sama, no nemienila som rozosievať paniku. Pokiaľ dostihla trauma z prežitých udalostí mňa, Carmen, Christine a Alexandra na tom boli podobne. Zaslúžili si chvíľu pokoja, než im oznámim, že boj sa neskončil a náš nepriateľ naďalej číhal v tieňoch.

Zaklopanie na dvere ma prebralo zo zamyslenia. Vytiahla som zo skrinky jeden z desiatok balíčkov sušienok. Nakúpila som ich do zásoby, kým nám na päty šliapal koniec sveta. Asi som videla priveľa post-apokalyptických filmov.

„Carry! Budeme meškať!" ozvalo sa z chodby.

„Uš iem," zahuhlala som s plnými ústami a opustila byt.

* * *

Brata som v dave uprostred letiskovej haly zahliadla okamžite. Vytŕčal v ňom fyzickou výškou aj objektívne atraktívnou tvárou so svojím perfektným nosom, prenikavými kávovými očami a hustými tmavými vlasmi. Zrejme preto si ho jeho manželka Megan tak vykrmovala – aby mu iné ženy nevenovali nechcenú pozornosť. Niežeby bol tučný, len mal z istého uhla viac ako jednu bradu, jeho lícne kosti strácali svoju výraznosť a svaly mu obaľoval tuk, ktorý ho presunul z kategórie športovca do kategórie medvedíka na objímanie.

Rozbehla som sa k nemu a skočila mu okolo krku. So zafunením ma chytil a opätoval mi objatie. „A ja som si myslel, že ma nechceš vidieť, keď si ma tak vehementne odhovárala od návštevy."

Zavrtela som hlavou, potláčajúc príval sĺz. Vždy som Elliota videla rada, ibaže v posledných mesiacoch som mala starosti s upírom, ktorý ma od detstva túžil zabiť, a apokalypsou, na ktorú ho nahovorila jeho démonská kamarátka. No nakoľko to nebol totálny bastard a nemienil ohroziť životy vlastných detí, musela naňho použiť silu nekromancie, aby ho k tomu donútila. Po prelomení nekromantického kruhu sme dostali spod jej moci jeho aj desiatky ghúlov, ktorí skupinovo masakrovali obyvateľov Moon Bay. Ich priateľstvo sa skončilo. Roger sa obrátil proti nej a dokonca mi zachránil život.

„Prepáč," šepla som mu do pleca. „Uplynulé týždne stáli za hovno."

Položil ma na zem a vzal moju tvár do dlaní. Na vysokom čele sa mu kopili vrásky. „To ja sa mám ospravedlniť, krpec. Bolo odo mňa hlúpe nechávať ťa tu samu. Teraz ťa obvinili z vraždy a do toho nám začne na krk dýchať sociálka." Zovrel mi plecia veľkými dlaňami. „Buď si istá, že ťa nenechám ísť do decáku. Aj keby sme si museli zmeniť mená a opustiť krajinu."

Neubránila som sa úsmevu. „Povedala som ti, že mi dali dobrého právnika." Polícia navyše nenašla priamy dôkaz, hoci dýka, ktorá pomohla ukončiť život Evy Clerensovej, zavraždenej démonkou Jo, patrila mne.

„A ako nás tvoj právnik zachráni pred sociálkou?"

„Má... konexie." Zahryzla som si do pery, než som povedala viac. „Poďme preč. Je toho veľa, čo musíme prebrať."

Spoločne sme opustili halu. „Napríklad dôvod, prečo si nás s Meg posielala ukryť sa do lesa so zásobami?"

„Nie som si istá, či mi uveríš, ak ti poviem pravdu."

„Moja malá sestra je upírka. Čo môže byť bláznivejšie?"

„To si ani nedokážeš predstaviť."

Odfrkol si. „Fajn. Radšej to nechcem vedieť. Vidím, že máš stále dve nohy a dve ruky – nateraz mi to stačí."

Vyšli sme von do slnkom zaliateho piatkového rána. Na naše pomery to bol krásny deň, no podľa Elliota vial studený morský vietor a slnečné lúče hriali slabo. Iowa ho svojimi teplotami rozmaznala.

„Kto ťa sem priviezol?" spýtal sa cestou k parkovisku. „Ryan?" Vyslovil jeho meno rovnakým spôsobom, akým sa dievčatá navzájom doberali, keď sa jednej z nich niekto páčil. Ešte aj zamykal obočím. Samozrejme, že sotva sa dopočul o našom uzmierení, naskočil na ten starý vlak plný predpokladov, že medzi mnou a mojím bývalým najlepším kamarátom niečo bolo.

Lenže ja som k Ryanovi neprechovávala romantické city. Mala som ho rada a záležalo mi na ňom. No to isté som cítila voči Al, Christie a dokonca aj Cam. A predovšetkým – niekto iný si už pre seba uchmatol moje srdce, ak som to musela povedať takto pateticky. To som však bratovi nemienila vešať na nos.

„Prišla so mnou právnička." V diaľke som ju videla vystupovať z auta. Ako počas každého pracovného dňa, i dnes si obliekla napasovaný kostým a vlasy si vyčesala do úhľadného drdola. Zastavila som brata a obrátila ho k sebe. „Keby existoval lepší spôsob, ako ti to oznámiť, zvolila by som si ho." S povzdychom som ho otočila k prichádzajúcej žene.

Matka sa ani nesnažila predstierať, že mala situáciu pod kontrolou. Po mdlej vychudnutej tvári jej tiekli slzy, úzke pery sa jej triasli a objímala sa. Stačil mu jediný pohľad na ňu a Elliot sa zmenil na dieťa – napriek strnisku či faktu, že ju podstatne prevyšoval. Sám pobledol a jeho oči boli také smutné, také utrápené, že som si tiež musela obopnúť rukami brucho, aby som sa nerozpadla.

Na vratkých nohách došla až k nám. „Ahoj, Eli." Hlas sa jej zachvel.

Neodpovedal. Díval sa na ženu, ktorá preňho bola až doposiaľ mŕtva. Tak ako pre mňa ešte pred pár dňami.

„Je mi to ľúto, zlato, nechcela –"

Uskočil pred prstami naťahujúcimi sa k jeho tvári. Sťažka prehltol. Dýchal čoraz plytšie. Na čele mu vyskakoval pot.

Obtočila som mu prsty okolo paže. „Poď sa posadiť."

Než som ho zatlačila na sedadlo spolujazdca, prebral sa. Silou sa mi vytrhol a vyhľadal matku. „Celý ten čas?! Bola si nažive celý ten čas?!"

Neupozornila som ho na to, ako stupídne znela tá otázka.

„Odpusť mi to, Elliot. Ja... Nemám ti to ani ako vysvetliť –"

„Tak ty nemáš dôvod, prečo si nás opustila?" Ukázal na mňa prstom. „Prečo si opustila ju?! Prečo si predstierala, že si mŕtva?!"

„Musela som ju ochrániť!"

„V tom jednom okamihu áno. Ale potom? Chránila si nanajvýš sama seba!" Zasa na mňa namieril ukazovák. „Čo keby ju ten bastard našiel?!"

Radšej som ho nevyviedla z omylu.

Odvážne k nemu pristúpila a chytila jeho ruky. Vytrhol sa jej, ibaže ona ho chytila aj druhýkrát. Nebojoval s ňou. Stal sa z neho ublížený malý chlapček – s očami uprenými do zeme, aby sa vyhol maminmu vševediacemu pohľadu.

„Mrzí ma, čo som vám spôsobila. Bude ma to mrzieť už do konca života." Prešla mu roztrasenými prstami po tvári. „Nečakám, že mi odpustíte. No vedz, že vás ľúbim. Vždy som vás ľúbila a vždy budem. Aj keby ste ma nikdy viac nechceli vidieť, zostanete naveky mojou súčasťou."

Obtočil medvedie tlapky okolo jej krehkého tela a celú ju pohltil.

Rozochvene som do seba nasala vzduch a vydýchla ústami. V bruchu som mala nepríjemné napätie. Chcela som sa stočiť do klbka.

Vedela som, že jej Elliot odpustí ľahšie ako ja. Nevyčítala som mu to. Len som si zrazu pripadala ako opustený vojak na bojovom poli čeliaci armáde.

„Mali by sme ísť," prerušila som ich. „Dean na nás čaká."