Posledný deň na Zemi. Bol to výstižný názov pre Christininu víziu. Pri vstupe do telocvične mi klesla sánka. Uprostred stropu vybudovali gigantické slnko, spoza ktorého blikali svetlá a dodávali mu dojem pohybujúcich sa plameňov. Jeho ohnivé lúče sa v rôznych dĺžkach tiahli k okrajom sály. Za nimi jemne svietili menšie či väčšie svetielka pripomínajúce hviezdy. Zvyšok oblohy bol indigový a miestami až čierny. Pripadala som si pod ňou maličká. Ako keby mi skutočne nezostávalo veľa času na tomto svete a musela som ho naplno využiť.

Z tranzu ma vytrhla Caseyho nespokojnosť. Neustále sa obzeral – isto nie po prekrásnych dekoráciách. Stiahla som nás k okraju, kde bol hluk spôsobený kombináciou stovky študentských hlasov a hudby vyhrávajúcej z reproduktorov miernejší. Zastavili sme sa pod jedným z gréckych stĺpov so svetlami navrchu, ktoré tiež pripomínali oheň, rozostavaných po stranách telocvične. Do zadnej časti natlačili aj vyzdobené stoly, aby bolo pred pódiom miesto pre tancujúce páry. Pomedzi ne sa motali učitelia. Vrátane Kassandry, ktorá sa prihlásila ako dozor – nepochybne po tom, ako sa dopočula o mojej účasti. Zahliadla som ju hneď pri vstupe do telocvične zhovárať sa s našou knihovničkou Oliviou, ktorá sa ani počas maturitného plesu nevzdala dlhej sukne a zapnutého goliera.

„Vieš, kde je?" spýtala som sa ho. Christie poslala brata preč s tým, že príde na ples sama. Z očividných dôvodov ho to znervózňovalo.

„Nie, ale dovediem nás k nej."

Preplietla som naše prsty a zovrela mu ruku, než sa vôbec pohol. „Nikdy si mi nevysvetlil, ako tá tvoja schopnosť funguje."

Stiahol obočie, neistý smerovaním môjho vypočúvania. „Ak sa sústredím, vycítim, kde sa ľudia, ktorých poznám, zdržiavajú. Nejde o presnú geografickú polohu, nemám v hlave GPS. Je to pocit. Môžem ho nasledovať a nájsť ich. Kým nespia, nie sú v bezvedomí či mŕtvi. Na Jo to nefunguje. Skúšal som to."

„Takže dokiaľ Christie cítiš, znamená to, že je tu, živá a zdravá?"

Mykol plecami, nie práve nadšený očividnosťou môjho konštatovania.

„Nechaj ju vysporiadať sa s problémami jej vlastným spôsobom, hoci sa ti nepáči. Pokiaľ to bude potrebovať, príde za nami. Som si tým istá."

Uvoľnil napnutú sánku a zavrčal: „Fajn."

Pobozkala som ho. „Teraz ma ospravedlň. Musím niečo urobiť."

Zamračil sa a nepúšťal ma.

„Môžeš sa ku mne pridať." Ukázala som palcom za seba, kde som hneď po vstupe do telocvične videla pri jednom z okrajových stolov Ryana. Rozvaľoval sa na stoličke s nohami prekríženými v členkoch a v ruke držal telefón. „Chceš sa porozprávať so svojím dobrým kamarátom?"

Jeho mračenie sa neustúpilo, no aspoň sa zmenil jeho zdroj. „Radšej nájdem niekoho, kto mi vylepší pohár punču. Či dva."

Sotva som mala Ryana v dosahu, preplesla som ho po hlave. Strhol sa, lebo jeho pozornosť naplno uchvátila mobilná hra.

„Au! Hej!" Jeho nakrčené čelo sa vyhladzovalo, čím vyššie na mojom tele sa jeho bezpochyby hodnotiace oči nachádzali. Až keď zbadal tvár, odkašľal si. „Carry, vyzeráš..." Ani to tlmené svetlo nezakrylo červeň, ktorá mu rozpálila krk. „Vyzeráš naštvane."

„Požiadala ťa Christie, aby si vzal Alexandru na ples?"

Odkašľal si. „Hej."

Znovu som ho preplesla.

„Čo som mal podľa teba urobiť?! Videla si jej reakciu, keď som sa z toho pokúsil vycúvať. Mal som súhlasiť a potom to nesplniť? Ako by to asi prijala? Snažil som sa voči nej nezachovať ako hajzel."

„Namiesto toho si sa tak zachoval voči Al!"

„Nepovedal som jej, že to robím kvôli Christie! Nie som úplný idiot!"

Otvorila som ústa a ešte som aj rozhodila rukami. Lenže mal pravdu. Nech by sa rozhodol akokoľvek, ublížil by jednej z nich. Christie bola v tomto stave zraniteľnejšia ako Alexandra. No Alina situácia mi lámala srdce. „Kde vôbec je?" spýtala som sa namiesto nadávok.

„Chcela sa stretnúť na mieste. Pred dvadsiatimi minútami mi písala, že je na ceste. Odvtedy sa neozvala. Možno ani nepríde." Tá predstava ho nadchýnala a ja som sa len-len ovládla a nevrazila mu. Nebolo by to fér.

Napísala som jej a zakrátko mi prišla odpoveď: Som na toaletách.

Namierila som mu ukazovákom do tváre. „Za žiadnych okolností, ani keby sa ťa na to priamo opýtala, jej nepovieš pravdu. Rozumel si?"

„Opakujem – nie som totálny idiot. Nemienim Al ublížiť. Je to milé dievča. Ak si niekto nezaslúži, aby ju vodili za nos, tak je to ona. Budem k nej úprimný, no nie krutý. Sľubujem."

Prikývla som sa obrátila sa na odchod.

„Carry." Zovrel mi rameno. „Dal som ti slovo, že nespravím nič, čo by ohrozilo naše priateľstvo. Mienim to dodržať."

„Verím ti," odvetila som s neistým úsmevom na perách a radšej odišla, než by som podľahla ďalšej túžbe – prezradiť mu pravdu. Al sa z toho pobláznenie dostane. V ideálnom prípade skôr, než zistí, že som jej v ceste stála práve ja a môj chúlostivý vzťah s najlepším priateľom.

Našla som ju na tých najvzdialenejších toaletách. Vychádzala odtiaľ partia chichotajúcich sa dievčat, takže keď som vošla dnu, miestnosť bola prázdna.

„Allie?"

Ozvalo sa cvaknutie a z jednej z kabínok na mňa vykuklo vyplašené šedivé oko ukryté za okuliarmi. „Rozmyslela som si to. Idem domov."

Oprela som sa zadkom o umývadlo. „Dobre."

Prešliapla na mieste a látka jej šiat zašušťala. „Dobre?"

Pohodila som plecami. „Nebudem ťa nútiť zostávať, ak si to neželáš. Určite však netrč tu. Po a, je to čudné, po b, je to nechutné a po c, je to znepokojujúce. No pokiaľ ťa zaujíma môj názor," naklonila som hlavu na stranu, „nemyslím si, že chceš odísť. Inak by si sem v prvom rade neprišla. Máš iba strach."

So sklopeným zrakom a pažami oblapeným bruchom opustila kabínku. Tie šaty na nej vyzerali ohromne. Museli byť upravené na mieru, pretože vrchná časť dokonale obopínala jej štíhle krivky. Nesiahali jej ani po kolená – presne ako som čakala. Vlasy si zaplietla do nádherného zložitého vrkoča, na očiach mala jemné líčenie, vďaka ktorému vynikala ich farba, a na perách krvavý rúž. Nie každá žena si ho mohla dovoliť, ibaže jej neskonale sedel. Jej pery sa takto namaľované zdali plnšie, než keď si ich okusovala.

„Vyzerám smiešne," pípla do zeme.

„Nie, vyzeráš veľmi pekne." Slovo pekne rozhodne nestačilo, ale keby som ju zavalila komplimentmi, jej panika by stúpala. „Bola by to škoda, ak by sa ukrývala v izbe. Nesmierne ti to svedčí."

Zvesila ruky dolu a hrala sa s prstami. „Mne sa..." napravila si okuliare. „P-páči sa mi byť ne-neviditeľnou. Nikto ťa nesúdi a nehodnotí. Nikto ti nevenuje jedinú myšlienku. A teraz... Uvidia ma. A budú ma súdiť. Lebo som si dovolila vyjsť z ulity a premávať sa im pod nosmi."

Plesla som ju prstami zospodu do brady, aby sa na mňa pozrela. „Skrývať sa pred názormi ostatných nie je o nič lepšie ako dovoliť im, aby ťa ovládali. Na nikom tam vonku nezáleží, Allie. Preplávajú tvojím životom a čo nevidieť sa z neho vytratia."

Nakrčila čelo. „Znie to pekne. Uvedomuješ si však, že človek sa nezbaví rokmi budovaného strachu vďaka jednému motivačnému prejavu?"

„Dokiaľ s tým niečo neurobíš, nikdy sa ho nezbavíš."

S hlbokým výdychom, ktorý vytiahla až kdesi z nôh, sa poddala nátlaku. Ruka v ruke sme opustili toalety a vrátili sa do telocvične. Ryan čakal pri tom istom stole – stále s mobilom v ruke.

Náhle dvihol zrak, ako keby vycítil našu prítomnosť. Schoval telefón do vnútorného vrecka na saku a previnilo sa na mňa zazubil. Vtom si všimol, že som nešla sama. Oči sa mu máličko zväčšili a stratil ten hravý výraz, iba čo si spojil dievča po mojom boku s našou neviditeľnou Alexandrou. Al síce mienila svoj prejav ako metaforu, no naozaj to pôsobilo, akoby sa na ňu díval prvýkrát. S prekvapeným zažmurkaním sa vrátil do reality a pretrel si určite rozhorúčený zátylok. Potom ruku schoval za chrbát. Lenže Al si nič z toho nevšimla, keďže celý čas zaryto zízala do zeme.

Došli sme až k nemu. Nikto z nich neprehovoril.

„Pôjdem pohľadať svojho priateľa. Zabavte sa, decká." Potiahla som Al prudko dopredu. Zvýskla, keď sa jej na vysokých opätkoch zamotali nohy. Nespadla, lebo ju Ryan včas zachytil. Obaja vyzerali ako vyorané myši.

Aj bez magických schopností som Caseyho našla na prvý pokus. Postával pred misou s punčom. A nie sám. Ryšavku naproti nemu som poznala z videnia a vedela som o nej akurát to, že bola štvrtáčka. Lososové šaty mala trochu úzke v oblasti pŕs. Dekolt jej pokrývali kvapky potu, asi od aktívneho tancovania, pretože aj jej účes vyzeral divoko.

Vtesnala som sa do priestoru medzi nimi a naliala si oranžový punč. Pod misu naaranžovali svetlo, preto vyzeral, že žiaril. Ryšavka príliš okato stíchla, len čo som narušila ich bublinu. Hovorila o akomsi vedeckom projekte – alebo vymenovávala cudzie slová zo slovníka. Znelo by mi to asi rovnako. Strčila som si do pohára malíček a až potom sa bezpečne napila.

Prehltla som a zakašľala. „Fuj, to je humus."

Casey predo mňa strčil pohár. Nedôverčivo som si z neho usrkla. Chutilo to ako päťdesiat percent punču a päťdesiat percent vodky.

„Stále humus," odvrkla som s grimasou a vrátila mu ho.

Ryšavka sa na mne zasmiala. „Carry, správne?"

„Áno, to som ja," odvrkla som s hranou sladkosťou. Casey mi pritisol dlaň na chrbát, ako keby tíšil divoké zviera.

„Mala by som ti blahoželať. Zvládla si niečo, čo sa žiadnej inej nepodarilo." Pozrela sa na Caseyho a opäť na mňa. „Musíš mi prezradiť tvoju tajnú zbraň."

Inštinkt mi kázal zavrčať a odplašiť ju preč. Na chodbách som stretala veľa dievčat, ktoré sa mi prihovárali s ironickým veľa šťastia. Aj táto žiarlila. Ibaže jej žiarlivosť bola neškodná. Nech medzi nimi došlo k čomukoľvek, necítila voči nemu zášť. Priala mu, aby našiel šťastie a lásku.

„Kúzelník neprezrádza svoje tajomstvá."

Opäť sa úprimne rozosmiala. „Múdra odpoveď." Obrátila sa na Caseyho. „Užite si zvyšok večera." Stále s úsmevom na perách sa zamotala do davu a s jej odchodom moje rozvášnenie spľaslo.

„Prepáč, že som vám vpadla do konverzácie," zamumlala som, vyhýbajúc sa jeho pohľadu. Nemrzelo by ma to, keby to dievča bolo aspoň trochu hnusné. Lenže on sa počas ich rozhovoru uvoľnil a s mojím príchodom sa to zmenilo. „Viem, že neznášaš žiarlivé vystúpenia."

Pritisol ma k sebe a ja som mu okamžite zašla pravačkou pod sako. „Nie si žiarlivá, ale majetnícka," oponoval mi s ľahkým pobavením. „Nepochybuješ o mne, iba chceš, aby ostatné poznali svoje miesto." Odhrnul mi vlasy na stranu a pobozkal ma na krku. Zachvela som sa. „To mi ani zďaleka neprekáža."

To som rada počula, pretože som s tým nemienila prestávať.

Odtiahla som sa od neho, než som stratila hlavu. „Zatancujeme si?" Kapela na pódiu nechala rýchle tempo za sebou a prešla k pomalšej melódii.

„Nie som dobrý tanečník."

„Vážne? Existuje niečo, v čom nie si dobrý?"

Zavrtel nado mnou hlavou, ale s úsmevom.

„Ani ja nie som dobrá tanečnica. Strápnime sa spoločne. Ako pár."

Dorazil obsah pohára a nasledoval ma na tanečný parket. Položila som mu ruky na plecia, on mne na pás a ako väčšina párov navôkol sme sa poddali malým pohybom zo strany na stranu, ktoré spoločnosť nazývala tancom.

„Nikdy sme nešli na rande."

„Hm?" Jeho konštatovanie mi nedávalo zmysel – až príliš som sa sústredila na ten nenápadný pohyb jeho prstov hore-dolu po mojej chrbtici.

„Ako dlho spolu chodíme?"

„To závisí od uhla pohľadu. Plus-mínus tri týždne?"

„Fajn, plus-mínus tri týždne. Za celý ten čas sme nemali jediné rande."

„Boli sme spolu u pani Louisy." Než sa ma pokúsila zabiť.

„To sa neráta, neplánovali sme to."

Spojila som si prsty za jeho krkom a ešte viac sa k nemu pritúlila. „Prečo ti to tak odrazu napadlo?" Na také triviálne chvíľky nám v uplynulých týždňoch neostával čas. Najprv nás brzdili moje obavy, potom empatia, teraz tá záležitosť s Kruhom a Jo. Ďakovala som za každý moment, ktorý sme strávili spolu.

„Sám netuším." Aj jeho objatie zosilnelo. „Nemali by sme to napraviť?"

Srdce sa mi pri tej predstave roztĺklo, hoci šlo o takú obyčajnú záležitosť. „To by sa mi páčilo."

Pobozkal ma. Sladko, nevinne a hlavne zdĺhavo.

„Myslím, že sme prestali tancovať," hlesla som mu do pier.

„Dalo sa to, čo sme robili, nazvať tancom?"

Zasmiala som sa – možno prehnane nahlas, pretože dvojica vedľa nás sa za nami obzerala. Pevne ma zovrel a ja som mu s úsmevom pritisla tvár ku krku. Chcela som zavrieť oči a na okamih predstierať, že naše problémy neexistovali. Realita sa však priskoro prihlásila o slovo – rozrazila dvere dokorán a priniesla so sebou prudký vánok. Pri stole s punčom som totiž zbadala Chris. Endorfíny opustili moje telo a spolu s nimi i dych. Zabolelo ma v hrudi.

Casey sa za ňou bez váhania náhlil a keby ma nedržal za ruku, asi by som tam zostala stáť ako prikovaná k zemi.

„Ahoj," pozdravila nás so širokým úsmevom. V plastovom pohári mala číru tekutinu namiesto jedovatého punču. „Ten punč ma mrzí," odvrkla, akoby mi čítala myšlienky – čo pravdepodobne aj urobila. „Zrejme nemôže byť všetko dokonalé, bez ohľadu na vynaložené úsilie."

„Čo si si to obliekla?" Iste šlo o optický klam. Chris v skutočnosti neprišla na svoj vysnívaný ples oblečená v modrých džínsach, obyčajnom – a k tomu zamazanom – sivom tričku a teniskách. „Kde sú tvoje šaty?"

Mávla rukou a usrkla si z nápoja. „To nie je podstatné." Zrazu podskočila a vložila mi pohár do rúk. „Allie! Aj ty si prišla." Hodila sa prichádzajúcej kamarátke okolo krku. Balansovala na špičkách a Al ich ledva udržala v stoji.

„Kde si si zabudla šaty?" zopakovala čiernovláska moju otázku.

„Ne-necítila som sa na ne," zahovorila to znovu. Narastala v nej nervozita hraničiaca s panikou a hystériou. Nemienila nám na to odpovedať, aj keď mala logický – z jej pohľadu logický – dôvod.

„Christie –"

Položila som Caseymu dlaň na hruď. „Tá výzdoba je neopísateľne krásna."

Líca jej zružoveli. „Vďaka." Preskakovala pohľadom z jedného na druhého, a kým sa vrátila ku mne, oči sa jej leskli. Napriek tomu sa uškrnula. „No moja vízia sa zatiaľ nenaplnila na sto percent." Chytila Ryanovu ruku. „Musíš si so mnou zatancovať. Pokiaľ voči tomu nenamieta tvoja partnerka."

Al zavrtela hlavou a ustúpila do strany, aby zdôraznila, že ona a Ryan sa tam spolu ocitli čírou náhodou. Spokojná blondínka ho odviedla na tanečný parket. S veľkými očami sa za mnou ohliadol a dokonca zakotvil aj na Caseym, ibaže nikto z nás sa neodvážil postaviť medzi Christie a jej prianie. A tak sme tam stáli a pozorovali ich. Bez slova. Odpíjali sme si z hnusného punču, aby sme si zaneprázdnili ústa a nemuseli sa k niečomu vyjadrovať.

Po treťom plnom pohári som dosiahla limit. Akurát dohrala druhá pieseň, na ktorú Christie s Ryanom tancovali. Videla som ich občas, skrz telá mihajúce sa po parkete. Zahliadla som medzi nimi aj Mika s Carmen ako sa k sebe nečakane intímne tisli. On vyzeral ako v siedmom nebi a ona si niesla svoj typický prísny neohromený výraz. Lenže vtom sa zasmiala na niečom, čo jej povedal. A nech sa snažila akokoľvek, jej neprístupná maska už bola nalomená.

Blondínka zrazu stiahla Ryana k sebe a niečo mu pošepkala. Pohladila ho po líci a odišla opačným smerom, než kde sme čakali my, a stratila sa v dave.

„Kam šla?" spýtala som sa ho, keď sa k nám vrátil bez nej.

„Vraj si musí niečo zariadiť," zamumlal nesústredene.

Pozrela som sa na Caseyho.

„Sama si povedala, že ak to bude potrebovať, príde za nami."

Neznášala som, keď proti mne používali moje vlastné slová. To jediné, čo som si priala, bolo nájsť ju a vytriasť z nej odpovede. Prečo na sebe nemáš šaty? Prečo ťa pravda tak znervózňuje? Čo plánuješ, Christie?!

„Musím si odskočiť. Sama," dodala som, keď sa Al nadýchla k reakcii.

Unikla som z telocvične. Čím ďalej od toho hluku som sa nachádzala, tým väčšmi mi zaľahovalo v ušiach. Prešla som dlhou chodbou a minula nie jedny, ale dokonca dvoje toalety. Zahla som za roh a zastala pred bočným vchodom. Dvere boli pootvorené a fúkal odtiaľ do vnútra nepríjemný vietor spôsobený blížiacou sa búrkou. Nebúchali vo vánku iba preto, lebo ich niekto zablokoval kamennými kockami z oboch strán.

Dotkla som sa chladného skla, no nezatlačila naň. Potrebovala som ísť na toaletu. S prázdnym mechúrom sa záhady riešili jednoduchšie. Vrátila som sa k dverám do malej miestnosti, kam sa horko-ťažko zmestili dve kabínky. Jedna bola obsadená – vnímala som intenzívny tlkot srdca neznámeho dievčaťa a do nosa ma udrel nepríjemný parfum, ktorý ma rozkýchal.

Urobila som, čo som musela, a kým som si umývala ruky, spoza chrbta sa ku mne prihovoril jemný hlások.

„Carry?"

Zvrtla som sa na opätku, zaskočená Christininou prítomnosťou. Cez oblak ostrej vône som ju nezaregistrovala. Pohliadla som na ňu a zapochybovala – to dievča na sebe malo čierne šaty podobné tým mojím a krátke rozpustené čierne vlasy. Vystrela ku mne pravú ruku a bodavá bolesť podnikla rázny útok na môj mozog. Zakvílila som, ale tie muky boli také silné, že mi priškrtili hlas. Zašla som si prstami do vlasov a zovrela ich. Zaťala som si nechty do pokožky. Klesla som na kolená a vzápätí všetko sčernelo.

Keď som sa prebrala, stála som na útese. Voda podo mnou vrážala do skál s hnevom, ktorý sa podobal tomu môjmu. Sledovala som oblohu nad oceánom – tmavomodrú, ba až čiernu, bez jedinej hviezdy a plnú oblakov. V diaľke sa krásne blýskalo. Vietor do mňa prudko narážal a plášť mi vial okolo nôh.

Tentoraz som hneď spoznala, že som sa ocitla v Joinej hlave.

„Priviedla som ti ju, matka."

Pousmiala sa a s hrdo dvihnutou hlavou sa obrátila k dcére a k dievčaťu, ktoré jej kľačalo pri nohách. Stonalo a sťažka dýchalo. Čierne vlasy mu padali do tváre. Vzlykalo? Ten zvuk Jo potešil. Znamenalo to, že si jej protivníčka uvedomovala vlastnú prehru.

Strčila jej nohou do ramena, aby sa prevrátila.

„Čo...?" Démonkino doterajšie uspokojenie sa razom obrátilo na mrazivú zlosť. „Čo to má znamenať?!"

Dievča, ktoré považovali za mňa, bolo... Bola to Christie! Čierna parochňa jej pri páde na lopatky skĺzla z hlavy a odhalila strapaté blonďavé pačesy. Jej šaty nevyzerali ako moje – boli to tie isté šaty a to do posledného detailu. Tvár mala pootĺkanú a z nosa jej tiekla krv.

Joina dcéra ustúpila. Od hlavy k pätám ju halil plášť s kapucňou, takže som nevidela ani kúsok jej tváre. „N-nerozumiem tomu. Sledovala som ju. Bojovala som s ňou. Bola tam tma, ale... Mala to by ona!"

„Oklamali ťa."

„Nie!

„Vyzerá toto ako Carry?!"

Strčila si ruky pod kapucňu. „To nedáva zmysel, matka. Ako zistili, že sa na niečo chystáme? Ako sa takto stihli vymeniť?!"

„Nebuď hysterická!" zasyčala na ňu. Dlane ju svrbeli od toho, ako veľmi jej túžila dať výchovnú facku. No nie pred svedkami. „Hneď mi malo byť jasné, že si to celé pokazila. Z boja s Carry by si nevyšla bez zranenia."

Jej dcéra prehltla vzlyky či akékoľvek iné tóny a sklonila hlavu.

Jo sa zhora zahľadela na Chris. Čelo mala orosené a sťažka dýchala, lenže v nevinných veľkých očiach ukrývala vášnivú nenávisť, ktorú Jo obdivovala. „Tvoja kamarátka ani netuší, že si zaujala jej miesto, nie je tak?"

„Zabila si mi rodičov," precedila cez zuby.

Démonka si k nej čupla. „Nie, to ty si si zabila rodičov."

Christie bolestivo prehltla.

„A práve teraz si zabila i samu seba."

Zovrela ju zdravou rukou pod krkom a zodvihla. Blondínka sotva stíhala pracovať nohami, aby pod sebou mala pevnú pôdu a neudusila sa. Jo ju ťahala dozadu a zastavila sa s ňou tesne pri okraji útesu. Chodidlo na vysokom opätku sa jej šmýkalo. So zvýsknutím zaťala prsty do démonkinho predlaktia a zúfalo sa škriabala hore. Nedovolila jej však nabrať stratenú rovnováhu.

„Pokiaľniekto neprevezme tvoje miesto."