Starosta pomaly otvoril oči. Jeho rysy stvrdli a pohľad potemnel. Živý či mŕtvy, Maise tak či onak raz a navždy zničí Hartovu budúcnosť. „Skončil si," zasyčal naňho. Bez slova sa dal na odchod.

„Prečo... ho neprinútime... priznať...?" Hlas mi vypadával a slová menili tóny. Presne ako som to počula u ľudí, ktorých nachladenie pripravilo o hlas.

„Mučenie?" Rogera tá predstava nijak zvlášť nepohoršovala.

Kassandra si založila ruky vbok. „Neuveria mu ani slovo, keď sa na polícii objaví dobitý a zakrvavený."

„Môžeme mu dať elixír pravdovravnosti."

Pozreli sa na Alexandru, ako keby sa tu z ničoho nič zjavila. Za normálnych okolností by ju toľká pozornosť, obzvlášť cudzích ľudí, znervóznila. Po bitke na ňu zapôsobila jej liečivá mágia a slabý dotyk delíria ju upokojoval.

„Čítala som o nich. Väčšina obsahuje drahé ingrediencie, ale nie sú náročné na prípravu. Jeho priznanie v kombinácii s nájdenými dôkazmi by mohlo stačiť na obvinenie aj usvedčenie." Pohodila plecami. „A hoci účinok elixíru pominie, nikto mu neuverí, že ste ho k tomu prinútili mágiou."

Hart sa obrátil na sestru. „Zaberie to?"

Starostovu zlosť opäť v plnej miere nahradil strach. „Čože?"

„Mohlo by."

„Nie! To je šialenstvo! To nemôžete!"

„Určite to stojí za pokus," pritakal Roger.

„Ste blázni! To neurobíte! To si ne –" Maise stíchol, lebo ho upír schmatol pod krkom. Chrčiac tápal po kyslíku.

Obrátila som sa k Al. „Kameň... Jo... potrebujeme... odpovede."

„Má pravdu!" zvolala náhlivo. „Naozaj by to bolo nemorálne."

„Strieľaš si zo mňa?!" zavrčal Hart.

Jej delírium našťastie pretrvávalo a jeho agresívna reakcia ju nezahnala do kúta. Vyhľadala pohľadom Rogera – vedela, že pokiaľ v niekom z osadenstva kuchyne nájde spojenca, tak v ňom. „Mohol by odčiniť svoje prehrešky. Keby nám pomohol s Jo. Keby prezradil niečo, vďaka čomu ju zastavíme. Nie je pomoc pri záchrane sveta hodná odpustenia?"

Starosta súhlasne mykal hlavou zo zúfalej potreby nadýchnuť sa. Upír ho pustil a muž žuchol na zem ako vrece zemiakov.

„Kassie," oslovil ju detektív netrpezlivo. Umlčala ho dvihnutou dlaňou.

Al sa chopila vypočúvania. „Keď ste kameň večnosti našli, bol roztrieštený. Ako ste ho spojili dohromady?"

„Lepidlom," zasipel bez zaváhania.

„Lepidlom?" Rogerov tón sa zhodoval s tým v mojej hlave.

Trhane mykal hlavou hore a dole. „Trvalo nám mesiace zložiť ho. Neveril som, že to dokážeme. N-neveril som, že je čosi také mysliteľné. Potom sme ho zlepili." Bolestivo prehltol. „Sám sa spojil do jedného celku. S-sarah bola zrazu ako pomätená. Vždy ju poháňala zvedavosť, ale stále sa oháňala tým, aký je to obrovský objav pre vedu. No potom... keď sa ten kameň spojil... začala mlieť o sláve a bohatstve, ktoré vďaka tomu šutru získame. J-j-ja som nechcel ísť do tej prekliatej jaskyne! Vedel som, že to dopadne zle. S Neilom ma presvedčili. A keď sme sa dostali do stredu..." Zafunel, ako keby práve ubiehal maratón. „Kameň začal svietiť. Spálil Neilovi dlaň. V panike ho pustil na zem a stratili sme ho. Zrazu sa všetko chvelo. Vydesilo nás to. Boli sme uprostred jaskyne, preboha! Utekal som k východu. Nemyslel som na nič iné než na to, že sa musím dostať preč. Nič ma nezaujímalo. Ani oni dvaja."

Kameň večnosti v ňom prebudil to, čo najviac potláčal – zbabelosť.

„Sotva sme vyšli von, v hlave sa mi vyjasnilo. N-nechápal som, čo sa tam stalo. Prečo som cítil taký strach. Sarah začala vyvádzať. Že sa musíme vrátiť, že sa našou vinou môže stať niečo hrozné. Lenže naša cesta sa zosypala. Šli by sme ho hľadať nasledujúci deň. Medzitým však došlo k tomu zosypu. Vedeli sme, že za to môže kameň. Sarah čítala reporty a hovorila s pár preživšími, než umreli. Jeden mal rozleptanú dlaň presne ako Neil. A to zelené svetlo..." Jeho spomienky ho desili, no necítil ani kvapku viny za smrť nevinných mužov.

„Ten druhý... kameň..." zasyčala som.

„A čo ten prívesok? Prívesok s červeným kameňom. Načo ste ho použili?"

„To Sarah. Ona ho používala. Tvrdila, že vďaka nemu našla všetky kúsky kameňa večnosti. V ich blízkosti žiaril načerveno. Volala ho..." lovil v pamäti, „volala ho Nárek anjela."

S námahou som prehltla. Skutočnosť bola horšia, než sme si predstavovali. Pozrela som sa na Rogera a on mi pohľad opätoval – asi sme mysleli na to isté. Jo sa v skladaní kameňa dostala dosť ďaleko, aby vedela, že jej kúsok chýbal.

„Ú-úplne som naň zabudol, než sa u mňa zjavila t-t-tá š-šialená že-ženská! Z-zabila Neila, aby ho dostala. D-dal by som jej čokoľvek, aby ma nechala na pokoji. Lenže j-ja ho už v-vyše sedemnásť rokov nemám! Predal som ho."

„Mojej babičke," zamumlala Al.

Zovrela som jej rameno.

„Stačí vám to? Necháte ma ísť?!"

Roger ho s úsmevom postavil na nohy. „Ďakujeme vám za spoluprácu, pán starosta." Uhladil mu oblek a napravil kravatu. „Ceníme si to. Vaše prehrešky voči spoločnosti sú, nanešťastie, neodpustiteľné."

Maise bol natoľko zaujatý upírom pred sebou, že si Harta všimol, až keď mu za chrbtom nasadzoval putá – detektív zrejme nikam nechodil nepripravený. Protestne sebou hádzal, ibaže nevyrovnal sa sile nadprirodzenej bytosti a člena policajného zboru.

„Toto vám neprejde! Len tak z tohto domu neodídete!"

Hart ho pritlačil bruchom k pultu v strede kuchyne. „Vraz mi."

Roger najprv nadvihol obočie, no chytro nasadol na jeho myšlienkový vlak. Udrel ho dosť silno, aby spravil detektív dva kroky dozadu. Nespadol vďaka Kassandre, ktorá ho zachytila. Vzduchom sa rozľahla vôňa krvi – Hart mal rozrazenú peru a odtlačok päste na brade.

Zastonal a zanadával si. „Pán starosta, naozaj ste práve napadli policajta?"

* * *

Zvrtla som sa na opätku a neisto si zopla ruky za chrbtom. „Čo ty na to?"

Mama si ma prezrela od hlavy k pätám. Kým sa vrátila späť k tvári, po lícach jej stekali slzy. „Vyzeráš prekrásne."

Pohladila som vrchný materiál širokej sukne, ktorým bola jemná sieťovina. Siahala mi nad kolená. Horný diel so srdcovitým výstrihom ma pevne obopínal. Celý vrch zároveň prekrývala čipka, ktorej vzor vynikal najmä na pleciach a na rukách. Chrbát zostal z veľkej časti odhalený. Moje šaty boli čierne, jednoduché a veľmi ako ja. „Prečo potom plačeš?"

„Nemyslela som si, že s tebou prežijem takýto okamih."

Obrátila som sa späť k zrkadlu, inak by som sa tiež rozplakala a nechcelo sa mi znovu líčiť. Prehltla som emócie bublajúce pod povrchom, ale ani to nešlo ľahko – hrdlo som mala aj po dvoch dňoch citlivé a môj hlas bol vďaka nemu chrapľavejší. Aspoň som dostala objektívny dôvod mlčať. „Nie je to okamih. Ani neviem, prečo tam ideme. Je to dôkaz, že sa Christie skutočne zbláznila."

„Potrebuje rozptýlenie. Vy všetci ho potrebujete."

S povzdychom som si pripla okolo krku retiazku s príveskom v tvare ruže, ktorú som našla v zásuvke pracovného stola. Bola to jedna z pár vecí, ktoré mi rodičia pribalili do perinky, než ma dali Terese. Na protest som si ju na seba nikdy nevzala. Unavovala ma však vlastná detinskosť, preto som ju nehodila naspäť, keď som na ňu dnes omylom narazila.

Caseyho prítomnosť som zachytila prv, ako zaklopal. Zjavil sa v otvorených dverách spálne a jeho vnútro bolo najprv rovnako meravé ako to moje. Ibaže v malej časti jeho duše sa objavila iskrička, len čo na mňa pohliadol. Na malý moment zabudol, že sa na mňa hneval a chcel so mnou pre zmenu stráviť čas. Želal si, aby sa to medzi nami napravilo.

Mama vstala z postele. Jej zranenia sa vďaka krvi vyliečili. Neoznačili ju za predčasný vianočný zázrak, pretože doktor García to ututlal. Pravdepodobne niekomu počaroval svojou sexy charizmou. Ubehlo primálo času, aby sa na nej prejavili vedľajšie účinky. A taktiež sme netušili, ako to ovplyvnilo jej chorobu. Dala sa otestovať a teraz sme čakali na výsledky.

S bozkom na líce mi pošepla: „Zabav sa." Vo dverách sa zastavila pred Caseym a naklonila hlavu. „Tvoja kravata je nakrivo," poznamenala – pevne, aby vedel, že sa jej to nepáčilo, ale zároveň akosi jemne, matersky.

Dotkol sa prstami neposlušnej látky. Bol to jediný nedokonalý detail na jeho dokonalom výzore. Oblek mu svedčal. Obzvlášť tá biela košeľa, ktorá mu tesne obopínala hruď pod rozopnutým sakom. „Vždy mi ju viazala mama."

Zaryla som si nechty do dlaní a s bolesťou prehltla.

Nepýtala si povolenie. Dala mu ju dole a viazala ju odznova. „Ani manžel si ju nikdy neviazal sám. Po každej hádke som to odmietla urobiť zaňho. A keďže v oblekoch pomaly i spával, zakaždým sa priplazil späť, odhodlaný pripustiť, že sa mýlil. Aj keď som sa práve mýlila ja." Zatiahla mu ju ku golieru a uhladila. „Vieš, v čom spočíva pointa toho príbehu?"

„Nájdi si ženu, ktorá to urobí za teba?"

Zasmiala sa. „Nie. Požiadaj o pomoc, keď to potrebuješ."

„No snaž sa nebyť závislý na pomoci ostatných," dokončila som to za ňu.

Obaja sa na mňa pozreli. Jeho pohľad na mne zotrval dlhšie.

„Priveď ju domov pred polnocou. A nezabúdaj, že som právnička." Usmiala sa, akoby nepovedala nič čudné. Cestou do obývačky za sebou zavrela dvere. Tam sa zvítala s Michelle, ktorú som poprosila, aby na matku dohliadla.

Bolo otázkou času, keď sa Jo spamätá z Christininho útoku a začne pátrať po prívesku. Do najbližšieho splnu zostávalo päť dní.

So zaváhaním vošiel hlbšie do miestnosti. „Skutočne jej verím, že by ma s ľahkosťou poslala za mreže, pokiaľ by sa ti niečo stalo."

„Som jej dcéra a aj mňa posadila za mreže. Nedostal si správu? Písala som ti, že sa stretneme v škole."

„Dostal som ju." Konečne mi vstúpil do osobného priestoru. „Nepáčila sa mi." Prešiel mi prstami po ramenách až k lakťom. Ani sa pritom nedotýkal kože a aj tak mi z toho kontaktu brneli nervy. „Tak som ju ignoroval." Jeho hlas bol tichší a hlbší. „Christie mala pravdu. Vyzeráš v tých šatách perfektne."

Vďaka vysokým opätkom som nemusela až tak intenzívne zakláňať hlavu, aby som mu videla do očí. Vnútrom sa mi rozlievala horúčava a už len z jeho blízkosti sa mi zrýchľoval tep.

Navlhčila som si pery. Ten pohyb zaraz prilákal jeho záujem.

Povzdychol si – zdĺhavo a odovzdane. „Možno to nebol zlý nápad." Položil mi dlaň na tvár. Prstami sa dotkol zátylku a po chrbte mi prebehol mráz, ktorý otriasol mojím telom. Vlasy som si vyčesala hore. Nemala som sa pred jeho náhlou prudkosťou za čím ukryť. „Štve ma, ako sa to medzi nami zmenilo. Viem, že sa nevrátime späť. No môžeme sa pohnúť vpred."

Zľahka som prikývla. Slová boli nad moje sily. Zatvorila som oči a oprela sa o jeho hrejivú dlaň. Na okamih mi vyleteli z hlavy objektívne dôvody, prečo náš vzťah smeroval k záhube.

„Dnes večer sa to zmení."

Opakovane som prikývla.

„Nič mi na to nepovieš?" spýtal sa s ľahkým humorom.

Otvorila som oči. Chýbal mi jeho úsmev.

„Môžem ťa pobozkať?"

Namiesto odpovede som sama zaútočila na jeho pery, jemne a dôverne. Objala som ho okolo pásu – pod sakom, kde ho predo mnou bránila len tenká látka košele. Našiel si cestu k môjmu odhalenému chrbtu. Pritisol ma k sebe tesnejšie a dotykom sa mi vpíjal do pokožky. Prehĺbil náš bozk. Zašiel mi prstami do vlasov a hneď mi zničil účes.

Čo začalo nevinne, sa zakrátko zmenilo na akt zúfalstva, prudký a zvierací. Túžili sme zabudnúť na svet navôkol – na hrôzy, ktoré nás postretli. Chceli sme zahnať zlú auru. Niekto nahromadil naše emócie a podpálil ich. Explodovali. Točila sa mi hlava, pretože som sa od neho desila oddialiť a nadýchnuť sa. Netušila som, kde sa končili jeho pocity a kde sa začínali moje.

Zvrátil mi hlavu dozadu a pobozkal ma na krku. Potom sa do toho istého miesta zahryzol. Zastonala som – absolútne nekontrolovane. Cítila som jeho spokojný úsmev na pokožke, než ju zasypal pálčivými bozkami.

Ostré zaklopanie na dvere ma vrátilo do reality. Vytrhla som sa mu a ako som ustupovala, vrazila som lýtkami do postele a dopadla na zadok.

„Prídete neskoro!" zanôtila Michelle.

Zatvorila som oči. Zhlboka som sa nadýchla a sústredene vydýchla. Každý kúsok tela sa mi chvel. Bolo to ako prejsť z delíria k abstinenčným príznakom počas jediného úderu srdca. Sústredila som sa na vyberanie sponiek z vlasov – vynaložila som toľko námahy, aby mi netrčali do strán, a zbytočne. Nezostával mi čas vrátiť ho do pôvodného stavu, tak som si ich prečesala prstami.

„Preferujem ich rozpustené." Namotal si pramienok okolo ukazováka.

Napravila som mu kravatu. „Radšej poďme. Nezabúdaj, že ma máš vrátiť domov pred polnocou."

Opäť ma pobozkal. Ani som sa nenazdala a zasa som sa k nemu pritisla celým telom. Nakláňala som sa k nemu, hoci sa odťahoval. Unikol, až keď mi zovrel bradu. Srdce mu tĺklo ako na pretekoch a cítila som jeho túžbu, no tváril sa, ako keby to s ním nič neurobilo – zatiaľ čo ja som nemohla polapiť dych.

„Na všetko máme dosť času."

Dnešok náhle pôsobil zaujímavejšie.