„Čo bude teraz s Christie, mami? Osemnásť má až o desať mesiacov. V marci. Kde bude bývať? Nechajú ju s Caseym? O-on už mal osemnásť." Alexandra si utrela nos do rukáva, hoci v dlani zvierala vreckovku. „Alebo ju pošlú k tete? Neznáša Seattle. Príliš tam prší. Christie neznáša dážď. Čo s ňou bude, mami?"

Pani Moorová položila dlane na dcérine zovreté päste. „Nedokážem ti na to odpovedať, tekvička. Prepáč."

Zavrtela hlavou. Odrazu sa matke vytrhla a rozbehla sa do kúpeľne, kde sa zabuchla. Pani Moorová ju nasledovala, zľahka ťukala na dvere, no Alexandra ju posielala preč. Napokon to s dcérou vzdala a v tichosti sa vrátila do kuchyne. Vzala do roztrasených rúk hrnček čaju a s výdychom jej vyhŕkli slzy.

Pevnejšie som si objala kolená. Krčila som sa v kresle v rohu miestnosti, čiastočne ukrytá za pohovkou a vysokou lampou. Schovávala som sa v kúte hanby so svojimi hriechmi, klamstvami i tajomstvami. Nikto nepoznal pravdu. Nikto nemohol poznať pravdu.

Haleovci zomreli pri nešťastnej autonehode. Koniec príbehu.

Dvere do Alexandrinej izby sa otvorili. Zahryzla som si do líca a k jazyku mi priľnula krv. Nedokázala som dýchať pri tom množstve zúfalstva, bolesti a trýznenia. A čím bližšie pri mne sa Casey nachádzal, o to viac som za jedinú cestu von z tejto situácia považovala skok z vysokého útesu.

„Musím niečo urobiť. Dohliadnete na ňu?" Vyzeral rovnako zmorene, ako keď sa neskoro v noci vrátil z márnice. Po identifikácii tiel jeho rodičov.

Nebolo to kruté? Nútiť niekoho, aby vás uistil, že to vážne boli jeho mŕtvi milovaní, kto ležal na kovových stoloch pod bielymi plachtami? Jeho bledá tvár pripomínala stenu ochraňujúcu chaos v jeho vnútri. Mlčal. Ani som netušila, či povedal Christie, čo sa stalo. Ak áno, nereagovala na to. Noc prespala a odkedy sme dnes ráno prišli k Al domov, pretože Casey nedokázal zotrvať v ich dome, ležala na posteli a zízala do stropu. Nevedela som, čo z toho by ma desilo viac – jej emocionálny výbuch alebo toto hrobové ticho?

„Prirodzene," uistila ho pani Moorová.

Vyskočila som z kresla ako zasiahnutá elektrickým prúdom. Nasledovala som ho. Cez obývačku a vstupnú halu von hlavnými dverami. Nenašla som ho na chodbe a ani v diaľke som nepočula ozvenu jeho krokov. Premiestnil sa.

Vo vrecku mi zavibroval telefón. Volala mi Teresa. Váhala som s prstom nad obrazovkou. Netúžila som s ňou hovoriť – a zároveň ma dusivý pocit v hrudi prehováral, aby som to prijala.

„Carry, tu je Hart."

Taký úvod som nečakala. „Prečo máš mamin telefón?" Srdce sa mi ukrutne rozbúchalo a tep mi mlátil do spánkov. Rozbolela ma hlava a kyslík mi sťažka vnikal do pľúc. Ubehli sekundy, kým odpovedal, a moje telo prekonalo všetky tieto reakcie bez toho, aby som tušila, čo sa stalo.

„Teresa je v nemocnici."

Rozumela som významu tých slov, ale ten koncept mi pripadal cudzí.

„Napadli ju." V telefóne čosi zašušťalo, ako keby si ho preložil od jedného ucha k druhému. „Je stabilizovaná. No nie je na tom najlepšie."

Oprela som sa chrbtom o stenu. Piskot v mojich ušiach znel čoraz hlasnejšie a zrak sa mi rozmazal. Zložila som dlane na stehná. Hlboký nádych a výdych. Nepomáhalo to. Dusila som sa. Namiesto kyslíka mi do pľúc vstupovala panika.

Dostala sa k nej. Jo sa dostala aj k mojej mame.

Zošuchla som sa na zem a strčila si hlavu medzi kolená. Nestačilo to.

„Carry!" kričal na mňa hlas z telefónu. „Si tam?"

„Kedy... sa to... stalo?" opýtala som sa pomedzi plytké nádychy.

„Včera večer. Okolo ôsmej."

Približne v rovnakom čase zomreli aj Haleovci. „Prečo...?" Zaťala som si nechty do dlane. „Prečo sa o tom dozvedám teraz?"

„Kassie ťa večer nechcela rozrušovať a ráno sa zasa dopočula o rodičoch tvojej kamarátky." Šúchal si zarastenú bradu. „Čakala, ako sa jej stav vyvinie."

Udrela som päsťou do steny a prerazila ju. Triesky sa mi zasunuli pod kožu až do mäsa. Krv mi v drobných prúžkoch stekala k zápästiu a šírila sa ďalej v sprievode bodavej bolesti, ktorá ma vrátila do reality.

„Idem tam." Zložila som, než k tomu niečo dodal.

* * *

Po pol hodine behu som sa dostala do nemocnice. Vziať si taxík alebo nastúpiť na autobus by mi zabralo menej času. Musela som však vypudiť prebytočnú energiu, inak by som v cieli vybuchla. Takto som bola príliš ustatá aj na to, aby som podľahla depresii nasiaknutej v stenách nemocnice. Vyčerpanie na mňa fungovalo ako lokálne anestetikum. Znecitlivelo ma to.

Pot mi tiekol dolu chrbtom. Studený vzduch vnútri budovy mi pri dotyku s vyhriatou pokožkou staval vlasy i chlpy na rukách. Na recepcii na mňa hľadeli ako na maniaka z ústavu, keď som kričala, aby ma nasmerovali k maminej izbe. Až posledných pár metrov pred jej dverami som spomalila a zhlboka dýchala.

„Slečna Johnsonová?"

Otočila som sa za mužským hlasom. Pán v bielom plášti vyzeral z diaľky na tridsať, no s každým jeho krokom som pozorovala viac vrások. Mal karamelovú pleť, krátke čierne vlasy a oči hlboké a temné. Nečudovala by som sa, keby ho posielali za každou hysterickou ženskou blúdiacou chodbami nemocnice.

„Som doktor García." Podal mi ruku, ale ja som ju neprijala.

„Odkiaľ viete, kto som?" Na recepcii som sa predstavila ako Pierceová, lebo pod tým menom matka v súčasnosti vystupovala.

Zľahka sa pousmial. Nebol vysoký ani svalnatý. Prúdila z neho prirodzená charizma. „Približne pred mesiacom vás u nás hospitalizovali. Staral som sa o váš prípad. Som priateľom vašej matky."

„Trevor," spomenula som si. Záhadný doktor, ktorý toho matke dlhoval dosť na to, aby kvôli nej porušoval predpisy.

Prikývol. „To je moje meno."

„Ako je na tom?"

„Má viacero zlomenín – členok pravej nohy, dve rebrá, zápästie. Vykĺbené rameno. Množstvo pomliaždenín. Otras mozgu. Stabilizovali sme ju, avšak jej zdravotný stav môže skomplikovať proces hojenia."

„Jej... zdravotný stav?"

Jeho čierne oči sa do mňa zabodávali. „Vy to neviete." Pretrel si rukou ústa.

Urobila som krok vpred. Keby tušil, čo som bola zač, ustúpil by. Opúšťala ma trpezlivosť. „Aký zdravotný stav? Čo je s mamou?!"

„Chronická lymfocytová leukémia. Diagnostikovali jej ju asi pred rokom," vyhlásil šeptom. „Liečbu prijala dobre a jej stav sa zlepšoval, ale minulý mesiac došlo ku komplikáciám. Terapia prestala zaberať."

Odstúpila som od neho na opačnú stranu chodby. Pritlačila som si hrany dlaní k spánkom a pevne prižmúrila oči. Mama umierala. A ja som ani nemala protivníka, na ktorého by som zvalila vinu.

„Preto sa nevrátila," zamumlala som. Nehodlala nás opustiť dvakrát.

„Chcete ju vidieť?"

Prikývla som, neschopná prehovoriť.

Vošla som do izby a už pri prvom pohľade sa odvrátila. Nik nezapríčinil jej chorobu, no jej tvár som si niesla na svedomí ja.

„Mrzí ma to," ozval sa nový, hlboký a chrapľavý hlas. Detektív Dean Hart mal na sebe znovu čierny oblek, snehobielu košeľu bez jediného fľaku a pevne utiahnutú kravatu. Pribudol mu iba červenajúci sa škrabanec na líci a zelenožlté fľaky na lícnej kosti a brade. „Robil som, čo bolo v mojich silách. Sama vieš, aké to je, bojovať s démonmi." Nahodil grimasu, keď pohol boľavým svalom.

Zvraštila som obočie. „Démonmi? Napadol ju démon? Nie Jo?"

Hart podišiel bližšie. Dvere do izby zostali pootvorené, ale doktor zmizol. „Jo? Vážne si myslíš, že by to ktokoľvek z nás prežil, keby ju napadla Jo?"

Jeho slová dávali zmysel. „Ako vyzeral? Ten démon."

„Meter šesťdesiat, sivastá pokožka, špicaté zuby, dlhý nos." Ukázal prstom na doškriabanú tvár. „Pazúry. Hýbal sa rýchlo a mal neskutočný pravý hák."

Spomínala som si naňho. Nachytala som ho aj s kamošom pri vykrádaní klenotníctva. Jedného som zabila, druhý mi v poslednej chvíli vrazil päsťou tak silno, že som takmer prišla o zuby. Potom ušiel.

„Bola to náhoda, že som ju našiel práve ja. Stalo sa to v mojom susedstve. Vracal som sa domov a počul som ju kričať."

Takže po nej nešla Jo, ale démon, ktorého som naštvala a ktorý zatúžil po pomste. Lebo som pred nimi utekala a skrývala sa. Mali dojem, že som sa ich bála a mohli mi šliapať na päty. A nemýlili sa. Stal sa zo mňa zbabelec.

„Takže ťa vzali späť?"

Zamračil sa nad tým nečakaným obratom v téme. „Dnes bol môj prvý deň a bol to celkom mizerný prvý deň. Ibaže pätnásť dní na trestnej lavici mi stačilo."

„Ako si sa zbavil vplyvu krvi? Čo ti Luke poradil?"

Pretrel si prstami zelenajúcu sánku. „Povedal, že upírska krv funguje ako droga. Aby si sa zbavila jej vplyvu, musíš ju dostať zo systému. Najrýchlejšie sa spotrebuje pri vyčerpaní. Či zranení." Rozhodil rukami, ako keby ten zvyšok nebolo nutné vysvetľovať.

„Dal si sa ním zmlátiť."

Poťukal si prstom po spánku. „No aspoň mám čistú hlavu. Dal ti tú dýku?"

Moja dýka. Od nášho rozhovoru v aute neubehlo veľa času, ale medzitým sa toho stalo toľko, že som ju vypustila z hlavy. Prikývla som.

„Používaš ju?"

„Chystám sa." S precíteným nádychom som sa obrátila k matke. Jedno oko jej napuchlo, líniu sánky kopírovala čierno-fialová modrina a oholili jej vlasy, aby zašili dieru vysoko na čele. „Necháš ma s ňou osamote?"

„Samozrejme."

„Hovoril si s Kassandrou?" vyhŕkla som za ním, keď stál jednou nohou na chodbe. „O tom, čo sme zistili? O smrti tvojej matky?"

Jeho výraz sa vyprázdnil. Pobledol. „Ty... Ty si na to prišla?"

„Skôr Carmen než ja. Urobil to –"

Zodvihol ruku. Otvoril ústa. Zhlboka sa nadýchol. Až nakoniec zaťal zuby. „Je mi to jedno." Vytrielil z izby, akoby sa bál, že zmení názor.

Ledva sme osameli, zahryzla som si do zápästia a podišla k posteli. Opatrne som matke otvorila ústa a pár kvapiek stieklo dnu. Netrápili ma následky. Kým som bola pri nej, nemala povolené trpieť. A už vôbec nie umierať.

Posadila som sa do kresla a vyčkávala. Od raňajok som nejedla – a ani tie sa nedali považovať za výdatné –, ale netrýznil ma hlad ani smäd. Sedela som tam, ignorovala prichádzajúce a odchádzajúce sestričky. Slnko pomaly zapadalo. Až po dlhých hodinách sa zavrtela a čosi zamumlala. Priskočila som k nej.

„Carry," hlesla zachrípnuto. Opuch oka sa vytrácal. Rana na čele zarastala a zostávala po nej tenká jazva. Jej modriny postupne vystriedali farby. Aktuálne sa nachádzali na hranici medzi zelenou a žltou. Netrápilo ma, čo si pomyslia lekári. Nech jej prípad označia za predčasný vianočný zázrak. „Čo sa... stalo?" Odkašľala si. „Nič si... nepamätám."

„Na tom nezáleží." Vtisla som jej bozk na čelo. „Už sa ti nič nestane."

„Carry, zlato –"

„Musím ísť. Odpočívaj."