ɐlonǝ
Vošla som do bytu a namierila si to hneď ku Clem, do izby. Už opäť.
Ani som sa nestihla chytiť kľučku a dvere sa otvorili. Ak by som nestála o pár centimetrov ďalej, asi by som mala zlomený nos.
„Rainn, ty si stále tu?"
„Och, ahoj, sestrička," celý vysmiaty na mňa hľadel a začal ma objímať.
„Fajn, to stačí," odtiahla som sa od neho a neveriacky pozerala na...priam by sa dalo povedať, že na blázna.
„Ideme s Clem do kina a ešte sa zastavíme v tom bare, potrebujem ešte vyriešiť jeden detail."
„Tak môžeme ísť...jeej, Rory. Stojíš tu celý čas?" zavtipkovala a náhle sa začala červenať.
„Nie bola som vonku a...jednoducho, potrebujem s tebou porozprávať."
„Kedy si stihla zmiznúť?"
„Clem, poďme už, lebo tam zasa prídeme neskoro," zakričal Rainn z chodby.
„Prepáč, musím ísť. Pa," rýchlo ma objala a zmizla mi pred očami.
Trhane som sa nadýchla a následne vypustila všetok vzduch z môjho tela.
„Zlatíčko? Je ti dobre?" Aria podišla ku mne a jemne mi stisla plece.
„Som v poriadku," zozbierala som všetky možné sily a pekné veci, aby som vyčarila na tvári jediný úsmev.
„Poď, uvarím ti nejaký čaj."
„Nie, ďakujem, ale chcem byť sama."
„Nikto nechce," jej hrejivý úsmev ma prinútil sa znova na ňu pousmiať, no úprimne.
„Ja..pôjdem sa prejsť," nedala som sa.
„To nie je najlepší nápad, choď hore, na strechu, bude sa ti tam páčiť," vzala mi do rúk dlane a ešte vždy sa usmievala. Zbožňujem ju za jej optimizmus.
„Vezmi si na seba nejaké šaty a choď. Len, dám ti kartu, aby si sa tam dostala."
Nachvíľu zmizla v kuchyni a opäť sa objavila aj s kartou v ruke, ktorú mi hneď strčila do tej mojej.
„Uži si to," zaštebotala a opäť sa niekde podela.
Chvíľu som hľadela na kartu v mojich rukách a nechápavo sa na ňu mračila, no napokon sa rozhodla.
Nič tým nemôžem stratiť a aspoň sa vyhnem prípadnému stretnutiu s Lyamom.
Ale, čo sa týka oblečenia, v tom prípade zvíťazila moja tvrdohlavosť a nechala som si na seba dlhé čierne nohavice, s čiernou bundou.
Vošla som do výťahu a stlačila gombík, pri ktorom bola nakreslená malá strecha.
Nikdy som si to nevšimla.
Doviezol ma až hore, no dvere sa neotvorili.
Však tu nedostanem trčať?
Možno netrpím klaustrofóbiou, no ak sa tu zaseknem, trpieť ňou budem.
Ahojte💙
Nejak zabúdam alebo sa mi nechce dávať časti😢sama neviem😔
Nebudem sa vyhovárať, no nemám na nič náladu v poslednej dobe💔
Ale hádam vám to nevadí, že časti nie sú úplne každý deň💙💙💙
Ľúbim vás💙
💙Lol
Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro