,,Ja vlastne ani neviem, čo povedať, nie som taký umelec, ako ty, aby som o tom prerozprával príbeh, no poviem ti, to, čo sa stalo. Ešte pred troma rokmi som tu býval aj s mojimi rodičmi a mojou sestrou. Jeden víkend v mesiaci, sme chodili na chatu s rodinou a priateľmi.
V zimných mesiacoch bola cesta zvyčajne dosť zamrznutá a to nebola jediná vec, ktorá to všetko spôsobila.
Bol som vtedy na všetkých naštvaný, rozišiel som sa s priateľkou, a vtedy som to znášal zle, tak, že som si na každom vybíjal zlosť, hlavne na mojich rodičoch. V aute, niekde na pol ceste som zistil, že som si zabudol telefón a neskutočne som začal vyvádzať, moja sestra začala kvôli tomu plakať a otec sa naštval a otočil to, aby sme sa vrátili. Po asi piatich minútach rozčuľovania a hučania na mňa, sa pred nami vyrútil kamión, ktorý nestihol odbočiť a dostal šmyk. Napálil to rovno do nás. Keď som sa v nemocnici zobudil, oznámili mi, že moji rodičia sú mŕtvy. Neskutočne ma to naštvalo, vytrhol som si všetko, čo som v sebe mal a aj napriek neustálemu opakovaniu, aby som sa vrátil na izbu, som ušiel. Utekal som nevedno kam, plakal a kričal sám na seba. Zastavil som sa až v nejakej uličke a tam ho stretol," zhlboka sa nadýchol a hľadel na svoje ruky, ktoré si nervózne žmolil.

,,Akoby vždy vedeli, kde majú byť," povedali sme naraz a pozreli sa na seba aj s úsmevmi na tvárach, i keď to k smiechu vôbec nebolo.

,,Nedávaš si to za vinu, však?" chytila som ho za ruku a jemne ju stisla.

,,Kiežby nie, Rony. Každú noc, keď zaspávam sa mi to prehráva v hlave," prehrabol si vlasy a otočil sa ku mne.

,,A tvoja sestra?" spýtala som sa a nahlas preglgla.

,,Býva u našej tety, rád by som tu ju niekedy predstavil," usmial sa na mňa a ja som mu úsmev opätovala.

,,Viem, myslíš si, že to bola tvoja chyba, no ak sa to stalo, tak to tak jednoducho malo byť, určite ťa to veľmi ranilo a tie rany sa stále nezahojili, ale nemôžeš sa za to zožierať," hlavu som natočila mierne do boku a snažila sa ho donútiť, aby mi pozrel do očí.

,,Nedokážem to, v hlave mám len to, ako kričím na mojich rodičov a to, ako sa na nás rúti ten kamión," hlas sa mu zatriasol a ja som mu opäť o čosi viac stisla ruku.

,,Ty si pomohol mne, ja teraz pomôžem tebe, uvedomujem si, že sa nedá zabudnúť, pretože pred malou chvíľou som sa takmer zosypala a len kvôli takej banalite, zatiaľ, čo ty...," nenechal na odpovedať a ukazovákom na mojich perách ma umlčal.

,,Každý má svoje rany, nech sú veľké, či malé, každého bolia," pousmial sa, ,,a dosť ma zaujíma, ako chceš pomôcť ty mne," zaškeril sa.

,,Vravel si, že na to myslíš každý deň...keď zaspávaš...tak...eh, napadlo ma, či by som u teba nemohla zostať na noc. Teda, ak ti to nevadí a ak nie je niekto, komu by to malo vadiť, ja nechcem otravovať, ani vnucovať sa...len..." habkala som a Masonov úsmev sa čoraz viac zväčšoval.

,,Budem rád, ak ostaneš," mrkol na mňa a zo mňa opadla tá nervozita, ktorá mnou pred chvíľou dosť lomcovala.

,,Donútim ťa, aby si na to nemyslel," usmiala som sa uprela zrak do jeho očí.

Tak pochválte sa, aký ste mali dnes deň💙
Neviem, ako to budem teraz stíhať, takže neručím za pravidelné vydávanie😓💔
Dúfam, že tento rok prežijem😂💙
A hádam si nájdem aj čas na písanie💙💙💙

💙Lol