Znova som kráčala smerom k parku, no snažila som sa vyhýbať všetkým, podivným uličkám.

Napriek tomu som mala strach.
Bála som sa, že sa Lyam opäť objaví a Henry tu nebude.

Prešla som až na opačnú stranu parku a prešla pomedzi husté kríky.
Naskytol sa mi pohľad na malý potôčik, okolo ktorého boli samé skaly a jeden, jediný strom.
Sedel na ňom a díval sa do diaľky.
Bolo odtiaľ vidieť takmer celé mesto.

Potichu som sa vyštverala až k nemu a sadla si na konár, dúfajúc, že nás ešte stále udrží oboch.

„Znova si sa poškriabala, nikdy sa nenaučíš dávať si pozor," predniesol nezaujato-ako obyčajne.

„Je to len ker, ker, ktorý škriabe, nemôžem za to, že sem nevedie iná cesta," zafučala som.

„Keď človek hľadá, vždy dokáže nájsť inú cestu."

„Neprišla som sa tu s tebou doťahovať o tomto. Tak láskavo ma stále neupozorňuj na moje chyby," povzdychla som sa a dívala sa na jeho vejúce vlasy.

„Nechcem, aby to bolo medzi nami takéto. Chcem ťa mať znova pri sebe. Ja nedokážem bez teba existovať, Henry. Stále ťa ľúbim," jemne som sa pousmiala, keď sa na mňa otočil.

„Odchádzam," vyslovil jednoducho.

„Čože?" neveriacky som mrkala očami a nechápala jeho slovám, „kam?"

„Mama Margot, mi vybavila prácu, v New Yorku. Konečne sa postavím na vlastné nohy a budem samostatný," povedal bez štipky súcitu. Jeho výraz na tvári bol len ako kameň-nehybný a nepohne ním ani hurikán.

„Oh, aha. Jasné, tvoja Margot," skonštatovala som dotknuto.

„Áno, je moja, to sa nezmení, Aurora."

Cítila som, ako sa môj dych zrýchľuje, a aj keby som chcela niečo povedať, nedokázala by som to. Cítila som obrovskú guču v mojom hrdle.

„Chcel som sa s tebou len rozlúčiť."
Tak toto nemyslí vážne!

„Ty si sa chcel so mnou rozlúčiť?! Veď ja som ťa sem volala. Keby som nič nepovedala, ani by si sa so mnou nestretol, nerozlúčil by si sa, iba by si odišiel. Bez slova. Kde sa podelo, to tvoje, "vždy budem dávať na teba pozor, Aurora, vždy budem pri tebe, Aurora, ak sa cítiš sama, budem pri tebe, Aurora?" Hm?" po líci mi stiekla jedna neposlušná slza, no rýchlo som ju zotrela.

„To, že tu nebudem, neznamená, že nebudem pri tebe." Ako môže mať tento človek, tak pokojnú tvár, keď sa tu pred ním priam rozpadám na prach?

„Strč si to niekam," odporne som mu hodila do tváre a zoskočila zo stromu.

Ahojte💙
Asi som vám pokazila vaše predstavy o Henrym, však?😂
Alebooo, možno to ešte zachráni😂ktovie😁💙💙💙
No dúfam, že sa časť páčila aj tak💙💙💙

💙Lol