„Áno, mami...ja viem...už nie som malá...hej, zavolám...ahoj," toto bol môj rozhovor s mamou. Letíme totižto do Anglicka. A tým letíme myslím: ja, Iva, Patrik, Adam. Áno, aj Adam. Síce sa stále spolu nebavíme, ale musí ísť. Ževraj nám pomôže. No náš Adamko mi pomohol až-až.

„Tak čo povedala?" vošla mi do izby Iva.

„Že sa mám teplo obliecť," zasmiala som sa.

„Och bože. A kedy vyrážame?" spýtala sa. Prešla som k rohu izby, kde boli naše kufre. Tým myslím moje a Patrikove. Hej máme spolu izbu, ale v nej sú dve postele, takže... chápete.
Z predného vrecka som vybrala letenky.

„Zajtra o 3:50," Iva si zúfalo povzdychla. Viem, že nemá rada skoré vstávanie.

„To zvládneš," povzbudivo som ju pohladila po pleci.

„Zvládneme," ozvalo sa z dverí. V nich stál vysmiaty Patrik.

Len aby ste vedeli, som tu už vyše mesiaca. Patrik sa už snažil, teda snaží dať nás opäť dokopy. No ja sa naňho nedokážem dívať. Opustila som ho a tie tri zbytočné roky bez neho, mi to len pripomínajú. Možno...možno to prestane. No ja neviem. Zatiaľ som ho nechala a došli sme naštastie len ku prvým dotykom a trochu dlhším pohľadom.

S Adamom je to práve naopak. Ako som už spomínala, nebavíme sa spolu. Hoci aj on sa so mnou snažil nadviazať nejaký ten rozhovor, no mojou odpoveďou mu bol nenávistný pohľad alebo jednoducho ignorovanie. To, že Mirke niečo povedal, by som ešte chápala. Ale to, že kvôli nemu ju uniesol Matthew, ma naštvalo!

Najlepšie na tom je, že vždy, keď o tom hovoríme, je ticho. Proste ticho. Ako keby sa ho to netýkalo. Poviem vám, veľakrát som mala chuť mu jednu streliť. No čakám na ten okamih, keď to nebude absolútne čakať. A navyše si myslím, že toto nie je jediné, čo náš Adamko dokašľal.

A potom je tu posledný človek. Konečne niekto normálny, teda normálny až tak nie, ale nezradil ma. Myslím, že všetci vieme, o kom hovorím. Iva. Hoci Mirku nepozná, najviac sa podieľala na tom, aby sme ju našli. Niežeby som ju ja nechcela nájsť, ale...Iva je Iva.

„Tak zvládneme, no," zahanbene som skopila zrak.

„Tak ja idem. Nechám vás samých," tú poslednú vetu Iva zašepkala.

No podľa mňa ju Patrik aj tak počul. Usudzujem podľa jeho pobaveného výrazu. Vtedy som mala akurát skvelý výhľad na jeho jazvu. Totižto vtedy, keď tu bol Matt, sa "trošku" pobili. No a po ich bitke mu ostala jazva. Na tvári. Síce by som ho mala ľutovať, no je to celkom sexi. Mal by sa biť častejšie.

„Tešíš sa?" prisadol si.

„Na čo? Na stretnutie s Mattom? Strašne," dala som si päsť do dlane.

„No, zrejme sa má na čo tešiť aj on," zasmial sa. Je to až divné, že kedykoľvek počujem jeho smiech, mám chuť smiať sa aj ja.

„Ale aj sa trochu bojím," je to pravda. Je to psychopat. A kto by sa aspoň trošku nebál? Och, pardón! Chuch Norris, samozrejme.

„Nemáš čoho. Nebude mať ku tebe žiadny prístup," opäť to použil a mne to vyčarovalo priblblý úsmev na tvári.

„Ďakujem," objala som ho.
Netuším ako dlho sme tam sedeli, no zaspala som. A tentokrát sa mi nesnívalo o poníkoch...

***

„Hej, vstávaj!" triasol mnou niekto. Otvorila som oči a nad sebou uvidela pobaveného Patrika. Hodila som na ňho naštvaný výraz a postavila sa. Všade bola tma. Teda vonku bola.

„Koľko je hodín?" zachrapčala som. Och, ako ja nenávidim môj hlas po ráne.

„Bude polnoc," usmial sa. Vybrala som sa ku kufrom a snažila sa ich dotiahnúť aspoň na chodbu. No to ešte neviete, že ja a kufre sme rodení nepriatelia.

Kufor mi aspoň päťkrát spadol, a to som ešte nebola ani pri dverách. Patrik len sedel na posteli a bavil sa. Na mne.

„Akože, som rada, že sa bavíš, ale mohol by si mi pomôcť," dala som ruky v bok.

„Prečo? Tvoje vyčínanie s kuframi je oveľa zaujímavejšie ako ich odniesť," žiarivo sa usmial.

Naštvane som si povzdychla a zobrala môjho nepriateľa. Ako som otvárala dvere, kufor sa mi vyšmykol a ja som spadla. Samozrejme, to by nebolo ono, keby na mňa nespadol ten kufor. Ucítila som ostrú bolesť v bruchu, keďže mi akurát tam spadli ...no  to plastové za čo sa drží kufor.
Bolestne som vykríkla, no to už mi zo "zajatia" pomáhal Patrik.

Zdvihol ma do náručia a jemne ma položil na posteľ. Vyhrnul mi tričko a šiel po nejakú masť. Za iných okolností by som mu strelila, no teraz to bolo srdečne jedno. Naniesol mi tam dačo studené.
Bolo mi to príjemné a ja som opäť zaspávala. Opäť pri Patrikovi...

*** v lietadle***

Cítila som mierne vibrovanie. To ma trošku zaskočilo. Trošku dosť. Pohotovostne som otvorila oči, no hneď som si aj vydýchla. Vedľa seba som totižto uvidela spiaceho Patrika. Bol...sladký.

Jeho hlava bola položená na mojom pleci. To sa dalo čakať, že využije situáciu. A ešte k tomu v lietadle!

Zrejme som spala trošku dlhšie ako som mala. Opäť ma moje výpočty sklamali. Ani sa nedivím, že mi matika nejde.
O pár sediadiel od nás. Som si všimla Ivu vedľa nejakého dedka. Zasmiala som sa na jeho výraze  ktorý doslova kričal "pomoc". Chudáčik.

Na opačnej strane som videl Adama. Vedľa nejakej blondíny. Zvodne sa na ňho pozerala a natáčala si jeden prameň vlasov na prst. Adamovi jej spoločnosť zrejme nevadila, kedže o niečom horlivo diskutovali a on jej pri tom hladil odhalené stehno. Myslím, že keby tu nebolo toľko ľudí, už by si to s ňou rozdal.. Fajn, Melissa, teraz to vyzerá, že žiarliš. Ja nežiarlim! Panebože! Radšej idem spať zase...

***netuším po koľkých hodinách***

„Prosím, nachystajte sa, budeme pristávať," započula som. Zdvihla som sa a došlo mi, že Patrik už veselo beroe našu batožinu. Keď si ma všimol, usmial sa. Mal trochu strapaté vlasy, čo ma donútilo opätovne sa usmiať.
O chvíľu sme už stáli vo veľkej budove zvanej "letisko". To by asi nikto nečakal.

Všetci štyria sme sa ťahali s ťažkými batožinami. Ja som však začala ísť rýchlejšie ako som predpokladala. Do niekoho som narazila. Tak moment! Tú vôňu poznám. Zdvihla som hlavu a uvidela vysmiateho Jaspera.

„Fajn, takže sa nejdem ospravedlňovať, že som ťa zrazil," usmial sa. No na Patrika nemal.

„Už zase na letisku," zasmiala som sa. Takže prvá poznámka: už nikdy nepôjdem na letisko.

„Toto je osud," zasmial sa tiež. Chcela  som niečo povedať, no prekazil mi to Patrik.

„Kde si...ehm...to je kto?" spýtal sa mierne naštvane. Jasper sa totiž na mňa díval tak...divne.

„To je Jasper. Stretli sme sa v Amerike, na letisku," odpovedala som neisto.

„Ja viem, kto to je," odpovedal naštvane. Ani som sa nenazdala a videla som ako Japserovi tiekla krv z nosa. Patrik ma začal niekam ťahať. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som si ani neuvedomila, že už sme na ceste. Zase som zmätená...