,,To je nanič," vzdychol si Ricky, keď mu z vlasov voda kvapkala na oblečenie, ktoré už bez toho bolo dosť mokré. Než sa dažďové kvapky roztancovali, nebolo na oblohe ani mráčka. A teraz - nebo potemnelo, dážď zúrivo plieskal a z lesnej cestičky tvoril močarisko. Prišiel len tak odrazu, akoby chcel prichystať ľuďom prekvapenie - pre mnohých nemilé, čo bol aj prípad dvanásťročnej Maisie, ktorá s kamarátmi práve vyrazila na kemping do lesa.

,,Máme po stanovačke," zavrčal Mike nakláňajúc hlavu dohora, akoby hľadal pôvodcu tej náhlej búrky.

Maisie si v náručí poťažkala spacák, aby z neho aspoň trochu odkvapkala dažďová voda, čo bolo však úplne zbytočné, keďže prichádzali ďalšie a ďalšie kvapky. ,,Všetko máme premočené," povedala nešťastne.

,,Čo teraz?" spýtala sa Holly, ktorej hlas bolo cez hukot dažďa sotva počuť.

,,Najlepšie bude, ak sa vrátime domov," odvetila Eloise zamračene.

Maisie vzdychla. Nikto nemal radosť z toho, že prší. Búrka im zničila všetky ich plány na dnešnú noc. Chlpáč, jej hnedý fox teriér, ktorý sa práve pokúšal skryť pri Maisiených nohách smutne zakňučal. ,,El má pravdu," zvýšila hlas, aby ju kamaráti počuli. ,,Musíme sa dostať domov skôr než -"

,,Začnú šľahať blesky," doplnil ju Mike.

,,Tak dobre," prikývol Ricky. ,,Môžeme ísť kempovať zajtra."

,,Snáď bude lepšie počasie," dúfala Holly.

Nebo preťal prvý blesk, čo päť detí okamžite prebralo z premýšľania. ,,Rýchlo!" zavelili Ricky a Mike naraz. Všetci vysadli na svoje bicykle. Našťastie nestihli zájsť až tak ďaleko od cesty, takže pre nich nebude veľký problém dostať sa domov. Až na Maisie, ktorá bývala opačným smerom. Vzala Chlpáča do náručia a posadila ho do košíka pripevneného k jej bicyklu.

,,Mais, nemáš to domov ďaleko?" opýtala sa jej Eloise.

,,Neboj sa. Poznám skratku cez les, čo vedie až priamo ku nám," odvetila bez váhania.

Na Hollynej tvári, ktorú lemovali premočené ryšavé vlasy sa na chvíľu zjavil údes. ,,Si si istá? Nie je to nebezpečné?"

,,Prešla som ňou už stokrát. Len choďte, zvládnem to," uistila kamarátov.

,,Tak fajn, vidíme sa zajtra v škole," povedal Mike.

,,Maj sa, Maisie," rozlúčila sa Eloise a všetci štyria jej zakývali. Potom sa zapreli do pedálov a zmizli medzi stromami.

Maisie si z tenisiek odviazala šnúrky a tiež vysadla na bicykel. Mokrý spacák si položila do lona a priviazala ho šnúrkami k riadidlám bicykla, aby jej nespadol. Chlpáč na ňu smutne hľadel svojimi hlbokými, tmavými očami. ,,Neboj sa, Chlpáčik. Hneď sme doma, v teple a v bezpečí," pohladila ho po mokrej srsti a vyrazila vpred.

Bolo to ťažšie než čakala. Cestou sem totiž išla po asfaltovej ceste spolu s kamarátmi. A ešte k tomu jej nezavadzal spacák, keďže ho mala v košíku a Chlpáč bežal popri nej. Ale v tejto tme by sa jej ľahko mohol stratiť, takže nemala na výber. Navyše, Chlpáčik mal z búrok trochu strach.

Maisie tlačila do pedálov. Kolesá sa jej neustále zasekávali v blate a rozmočených hrboľcoch cesty. Možnože predsa len mala ísť s ostatnými. Trvalo by to dlhšie, ale aspoň by sa nemusela tak namáhať.

Kvapky dažďa jej zúrivo narážali do tváre. Maisie sa držala riadidiel ako mohla. V tej chvíli boli jej jediným oporným bodom. ,,Zvládneme to," povedala Chlpáčovi, ktorý sa natriasal vo veľkom košíku.

Blížili sa k zákrute, ktorú poznala. Teda, aspoň dúfala, že je to tá zákruta. Všetko bolo tmavé a kvôli dažďu ťažko rozoznateľné. Musí to byť ona, povedala si. Pretože ak nie, tak potom...

V tej chvíli však z oblohy udrel ďalší blesk. Maisie vyľakane vykríkla a na krátku chvíľu stratila rovnováhu. Bicykel prudko zatočil a Maisie takmer spadla. Našťastie sa jej do rúk vrátila sila a pevne uchopila riadidlá. Predné koleso opäť obrátila k ceste a ďalej tlačila do pedálov.

,,Prepáč, zľakla som sa," ospravedlnila sa Chlpáčovi, ktorý takmer vypadol z košíka. Hoci jej nemohol rozumieť, cítila, že potrebuje počuť jej hlas. Z tej búrky bol určite na smrť vydesený.

Hrom, čo nasledoval znel ako zemetrasenie. Maisie sa striasla.

Vtom však predné koleso bicykla vbehlo do jamy. Maisino srdce sa divo roztĺklo. Bicykel prudko zastavil a pasažierkou trhlo dopredu. Zapotácala sa a spolu s bicyklom spadla do blata. Chlpáč stihol vyskočiť z košíka, takže si našťastie neublížil.

Maisie sa pokúšala upokojiť svoje srdce a myšlienky. Ledva chytila dych, keď prišiel ďalší blesk.

Všetko okolie naplnila jeho oslepujúca žiara. Vzápätí sa ozvalo ohlušujúce hrmenie a Maisie mala pocit, že sa zem naozaj zachvela.

Chlpáč vydesene zakňučal a začal cúvať, akoby sa chcel niekam schovať. ,,Neboj sa, Chlpáčik," Maisie k nemu natiahla ruku, hoci sama bola vystrašená.

Hneď udrel ďalší blesk. Pes sa od strachu zvrtol a rozbehol sa kamsi do krovia.

,,Chlpáč!" Maisie už nevnímala ďalšie desivé hrmenie. V okamihu vstala a rozbehla sa za psom. Topánky bez šnúrok jej ledva držali na nohách a čľapkali v blate, ako sa bezhlavo rútila smerom, kde Chlpáč zmizol.

,,Chlpáčik, vráť sa! Vráť sa, prosím!" volala, ale odpoveďou jej bol len buchot dažďa a tlkot jej vlastného srdca. Neprestávala bežať. Nemôže byť tak ďaleko. Určite bude niekde tu. ,,Hej, Chpáčik!"

Maisie už ani netušila, kde je. Na tom však nezáležalo. Bežala a kričala psíkovo meno, ale bolo to zbytočné.

Na les padala čoraz väčšia tma a dážď búšil ešte zúrivejšie. Maisie zastala, aby chytila dych. Po lícach jej začali tiecť slzy, hoci si tým nebola taká istá, keďže mala tvár mokrú od dažďa. Kam len mohol zmiznúť?

,,Chlpáčik!" zavolala znovu. V jej hlase bolo cítiť beznádej.

,,Pokojne."

Maisie sa strhla. Bol to hlas. Mužský hlas, znel priamo za ňou. Aj napriek dažďu ho bolo počuť úplne zreteľne. Bol jemný, akoby cudzinec nad tým jedným slovom dlho uvažoval prv, než ho vyslovil. Ale zároveň v ňom bolo čosi desivé.

,,Započúvaj sa do dažďa," ozval sa znovu. V tých slovách bolo niečo, čo prinútilo Maisie poslúchnuť. Upokojila sa a zhlboka dýchala. V daždi akoby počula tichú pieseň, klopkanie chvíľami znelo ako melódia hraná na klavíri - ľahúčko, ale zároveň divoko, so všetkými citmi, ktoré do tej hudby klavirista dal.

,,Nie je tá hudba nádherná?" znovu sa ozval ten hlas, akoby čítal jej myšlienky. Alebo skôr jej pocity. Maisie dostala chuť sadnúť si na zem a počúvať ďalej. Bolo to tým hlasom toho neznámeho muža, čo stál za ňou. Takmer by aj zaspala, no prinútila sa sústrediť. ,,Ja... Hm, stratil sa mi tu pes," povedala, aj keď jej samej to odrazu znelo ako maličkosť oproti veľkoleposti búrky. Zažmurkala, keď si uvedomila, že jej dážď stále naráža do tváre. ,,K-kto ste?" opýtala sa trochu trasľavým hlasom.

Namiesto odpovede sa okolo nej ozývalo len dupotanie dažďa pri jeho tanci, a Maisie uvažovala, či muž náhodou už neodišiel. Alebo tam možno ani nikdy nebol. Možnože si to len vymýšľa, aby upokojila seba samú.

,,Ste... Ste ešte tu?" odvážila sa opýtať. Mohla sa obrátiť a pozrieť sa sama, no nedokázala to. Bol to zvláštny pocit. Nechcela sa obrátiť, pretože sa bála pohľadu na neznámeho, ale zároveň sa bála toho, že by tam ten neznámy vôbec nemusel byť.

,,Som vždy tam, kde je dážď," ozval sa hlas napokon, opäť pokojne, akoby starostlivo volil každé jedno slovo.

Maisie sa trhane nadýchla. Bola jej zima už predtým, no z toho hlasu jej naskočili zimomriavky. Hoci ten neznámy muž vôbec nehovoril chladným tónom, v jeho slovách bolo čosi, čo akoby ochladzovalo okolie.

A aj jej vnútro.

,,Nebojím sa." Maisie cítila potrebu to povedať. Chlad mužových slov sa jej chcel akoby vštepiť do srdca. Zdalo sa jej, že ak nebude bojovať, ovládne ju celú.

,,Ani sa nemusíš báť."

S ďalšími studenými, ale pokojnými slovami Maisie pristála na pleci dlaň.

Zadržala dych.

Dlaň napodiv nebola až taká chladná. Maisie mala naopak pocit, že na mieste, kde sa jej muž dotýka jej z trička miznú kvapky a všetko mokré schne.

Hľadela pred seba na tmavý les ako v tranze.

,,Vieš, búrka môže spôsobiť škody. Väčšina ľudí z nej má strach. Je pekné počuť od niekoho opak." Maisie pozorne počúvala tie slová. Sčasti im rozumela, ale sčasti aj nie. Pokúšala sa prísť na to, čo tým neznámy myslel.

V tej chvíli jej z pleca zložil dlaň a spravil krok vpred.

A Maisie zbadala jeho tvár.

Vyzeral... Obyčajne. Obyčajnejšie, než čakala podľa jeho nezvyčajne pokojného hlasu. Bol to mladý tmavovlasý muž v košeli a džínsoch. Z tváre mu vyžarovala vyrovnanosť, ale zároveň v jeho pohľade bolo čosi divoké. Maisie to ani nedokázala opísať. Bolo to tými očami. Akoby v nich plávali mračná.

Ale čo bolo najčudnejšie, dážď sa mu vyhýbal. Doslova. Kvapky, čo by za normálnych okolností dopadali na jeho telo sa v okamihu nárazu obrátili a oblúčikom skĺzli iným smerom.

Maisie si myslela, že sa jej to len zdá. Stála tam s pootvorenými ústami a nevnímala dážď, čo búšil okolo nej.

Odrazu akoby tam bola len ona a ten muž. Muž, ktorý bol úplne suchý uprostred daždivej noci.

Neznámy zľahka naklonil hlavu dohora a zadíval sa na oblohu.

,,Búrka môže byť aj krásna," povedal. V očiach sa mu zaiskrilo, akoby na krátku chvíľu medzi tými mrakmi vykukli slnečné lúče.

Potom zdvihol dlaň. Medzi prstami mu zažiarilo modré svetlo. Z dlane mu vystúpil zvláštny žiarivomodrý opar. V obláčiku pomaly stúpal hore, točil sa a v jeho vnútri žiarili iskričky. Napokon z neho bolo čosi, čo pripomínalo malé tornádo, priamo na mužovej dlani.

Maisie to sledovala s doširoka otvorenými očami. Bolo to kúzlo! Ten muž práve vyčaroval tornádo!

,,Tornáda sú hotové veľdiela," ozval sa zamyslene sledujúc svoj výtvor, ktorý ožaroval okolie svojím modrým svetlom. ,,Škoda, že v nich ľudia nevidia tú krásu."

,,Ako ste to...?" vyjachtala Maisie zmätene.

Muž na ňu uprel zrak a nepatrne sa usmial. Potom sa znovu zadíval na malé tornádo a stiahol ho späť do svojej dlane. Iskričky akoby zmizli v jeho koži. Vtom zovrel dlaň v päsť a vzápätí sa obloha rozžiarila úderom blesku.

Maisie vyľakane zhíkla. ,,Tá búrka ide z vás!" uvedomila si. Znelo to neuveriteľne, ale pritom cítila, že je to tak.

,,Ja som Búrka." opravil ju muž.

Maisie sa pri tých slovách zachvela. Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala a uvedomila si, že muž jej podáva ruku - tú ruku, ktorá pred chvíľou vykúzlila tornádo a prinútila oblohu zablysnúť sa. Ruka muža, ktorý sa predstavil ako Búrka a jeho oči pripomínajú mraky.

Maisie netušila, čo si o tom má myslieť. Hlava jej išla vybuchnúť, no zároveň sa cítila neuveriteľne pokojne. Pristihla sa, že jemne dvíha ruku a podáva ju cudzincovi. V okamihu, keď sa ich dlane dotkli, Maisie zacítila mnoho vecí naraz. Dobrodružstvo. Strach. Fascináciu. Údiv. Smútok. Radosť. Nervozitu a nakoniec zas pokoj.

,,Poznám ťa, milá Maisie," oslovil ju muž a dievčinke ani nezišlo na um, odkiaľ by mohol poznať jej meno, taká bola uchvátená a očarená. ,,Od môjho dažďa som sa dozvedel, že rada skáčeš do mlák. Je tak?"

Maisie pootvorila ústa od údivu a nepatrne prikývla.

,,A určite vieš," pokračoval a usmial sa, ,,že bez dažďa by mlák nebolo."

Ten milý úsmev prinútil Maisie usmiať sa tiež. Bolo to naozaj čudné. Vôbec netušila kde je, všade naokolo zúril dážď a ona držala za ruku neznámeho muža a usmievala sa.

,,Ako to... Ako to, že ovládate búrku?" spýtala sa náhle prv, než by ju znovu zalial mužov pokoj a ona by zas prestala uvažovať rozumne.

Muž sa zasmial a pustil jej ruku. Už vôbec nepôsobil tak chladne ako predtým. Maisie mala dokonca pocit, že dážď sa trochu zmiernil. ,,Každý má vo vnútri svoje vlastné búrky," povedal namiesto odpovede. ,,Iste aj ty to často cítiš. Ľudia majú pocit, že s búrkami vo vnútri treba bojovať." Na chvíľu sa odmlčal a sklopil zrak.

,,A netreba?" uvažovala Maisie. ,,Teda... Ak máte na mysli životné búrky, ako hnev a nenávisť - dospelí nám často hovoria, že ak sa nebudeme snažiť svoj hnev skrotiť, môžeme tak mnohým ľuďom ublížiť."

Maisie sa sama čudovala, že vedie tento rozhovor. Mala by odísť a hľadať Chlpáčika, a nie rozprávať sa s cudzincom o životných búrkach. Alebo nie? Vlastne ani nevedela, čo je správne. Cítila, že muž sa jej snaží povedať niečo veľmi dôležité.

,,To je pravda," prikývol. ,,Takým búrkam by sa malo predchádzať. Sú však aj iné. Ľudia často bojujú so svojimi vlastnými búrkami - nechcú ich. Odmietajú niečo, čo je ich prirodzenou súčasťou."

,,Tomu veľmi nerozumiem," priznala Maisie. ,,Prečo mi to vlastne hovoríte?"

Muž sa jej zadíval priamo do očí. Maisie akoby sa zrazu ocitla v mori mračien. Sama v obrovskom priestranstve.

,,Chcem, aby si ľudí naučila," povedal jej cudzinec jemne, ,,že nemusia čakať na to, kým búrka prejde. Nauč ich, aby našli v daždi krásu, aby sa v ňom dokázali tešiť, možno aj keď je tma alebo udierajú blesky, aj keď v daždi všetci vidia smútok. Ty ich nauč, aby si v daždi spievali a tancovali. Aby si uvedomili, že búrka je aj v ich vnútri, že sú jej súčasťou a nemusia sa báť tomu postaviť zoči-voči. Nauč ich ako búrky vo svojom vnútri premieňať na krásu, ako z dažďa vytvárať mláky, z ktorých majú deti radosť. Aby vo všetkom videli zmysel, aby vedeli, že vďaka dažďu všetko rastie. Nauč ich to."

Maisie ostala zarazená tými slovami. Nikdy sa tak necítila - akoby jej niekto prezradil tajomstvo podstaty niečoho obrovského, ona však nevie, ako s tým naložiť.

,,Ale ako to mám urobiť?" spýtala sa. Vo vlastnom hlase počula zvedavosť zmiešanú so strachom.

,,Skrátka im to ukáž," odvetil jej muž a v očiach sa mu zaiskrilo. ,,Ukáž im to skrze seba samú."

Opatrne vzal jej dlaň do svojej. ,,Zatancujme si." povedal, akoby sa len tak stretli uprostred lesa, akoby im vôbec neprekážal dážď. Zdvihol Maisinu ruku dohora a ona pocítila, ako ju vietor pobáda k otočke. Zachichotala sa a predviedla peknú piruetu.

,,Výborne," pochválil ju muž s úsmevom a vyslal ďalší jemný nápor vetra, ktorý zdvihol Maisie na chvíľu do vzduchu, a potom ju zase pustil.

,,Páni," potešila sa Maisie. Bolo to úžasné! Nevšímala si to, že sa práve udialo niečo nemožné. Užívala si dážď a jeho prekrásnu hudbu. Pustila sa do tanca s cudzincom, ktorý jej pomaly ale isto prestával byť cudzí. Odrazu mala pocit, že ho pozná už roky.

Tancovali v daždi a smiali sa, až napokon Maisie prišla s otázkou, ktorá ju trápila.

,,Ale prečo ja?" opýtala sa. ,,Nedokážem to. Veď ani veľmi neviem, čo myslíte tými búrkami vo vnútri."

Muž opäť zdvihol dlaň a končeky prstov mu zažiarili na modro. ,,Ukáž ľuďom krásu ich vnútra, aby sa nebáli vlastných búrok, ale aby ich vnímali a pretvorili ich na majstrovské diela. To je všetko, milá Maisie, čo od teba žiadam. Nebudeš na to sama. Spomeň si, že som vždy tam, kde je dážď."

Maisie sa cítila odrazu smutne. Akoby bola v krásnom sne, z ktorého ju ktosi chce prebudiť. Cudzinec, čo sa volal Búrka jej venoval úsmev a potľapkal ju po pleci. Maisie sledovala kvapky, čo sa kĺzali okolo neho bez toho, aby sa ho čo len dotkli. Potom pomalým krokom prešiel popri nej.

Maisie sa prebrala z premýšľania a hneď sa obrátila za ním.

Bol však už preč.

Vtedy sa v Maisienej hlave vynorila hora otázok, ktoré si predtým neodvážila položiť. Alebo jej to nedovolila mužova prítomnosť a jeho nákazlivý pokoj.

Maisie cítila, že úloha, ktorú jej zveril nemôže ostať nesplnená. Ale ako môže ona pomáhať ľuďom, aby objavovali krásy svojho vnútra?

Najskôr musia objaviť krásy svojho okolia, napadlo jej odrazu.

,,Musia objaviť krásy svojho okolia," zopakovala si nahlas a potešila sa tej myšlienke. ,,Naučiť sa milovať prírodu, dážď a búrky!"

Od šťastia sa rozosmiala, ani nevedela prečo. Odrazu jej tá úloha nepripadala taká ťažká. Ak ľudia nájdu krásu v prírode, potom ľahko nájdu krásu aj v ostatných a napokon aj sami v sebe.

V tej chvíli sa ozvalo zblízka známe kňučanie. Maisie v tme zbadala Chlpáčika. ,,Tak tu si!" rozbehla sa k nemu a zo srdca jej spadol obrovský kameň. Vzala psíka premrznutého na kosť do náručia a dlho ho objímala. Chlpáč jej na oplátku olízal tvár.

,,Som tak rada, že ťa zase mám," zasmiala sa. ,,Ešte musíme nájsť cestu." Chlpáč zoskočil na zem do blata a so štekotom sa vydal vpred. Maisie ho nasledovala a poľahky sa dostali zase k lesnej ceste, kde ležal jej bicykel.

Maisie pohladila Chlpáča a vysadila ho znovu do košíka. Bol ako vymenený. Hoci stále zúrila búrka, netriasol sa od zimy, len nadšene kýval chvostom a vyplazoval jazyk.

Dievčinka nastavila tvár dažďu a nechala kvapky nech jej tancujú po lícach. V hlave jej stále zneli mužove slová a poslanie, ktoré jej dal akoby sa jej zapísalo do srdca. Cítila to. Na oblohe sa opäť zablyslo, no tentoraz to Maisie brala ako pozdrav na rozlúčku. Zakývala miestu, odkiaľ blesk udrel, akoby tušila, že sa tam skrýva ten zvláštny muž.

,,Je vo mne búrka, Chlpáčik. V mojom vnútri," usmiala sa na psa a vysadla na bicykel. ,,A je krásna!"

V tú noc Maisie dlho premýšľala nad všetkým, čo jej muž povedal. Už si ani nebola istá, či si to celé len nevymyslela. No ten dobrý pocit v nej ostal. A úlohu, ktorú dostala bola odhodlaná splniť.

Na druhý deň pršalo opäť, hoci nie tak divoko ako v noci. Maisie však aj napriek tomu presvedčila kamarátov, aby sa s ňou išli prejsť do lesa.

Štyri deti v pršiplášťoch a gumákoch sa ponáhľali za Maisie, ktorá na sebe mala len obyčajné tričko a nohavice. Napriek tomu však pôsobila nadšene.

,,Mais, tebe naozaj nie je zima?" opýtala sa udivene El už asi piaty krát.

,,Dážď je príjemný," odvetila Maisie s úsmevom.

,,Kam to vlastne ideme?" chcel vedieť Ricky.

,,Len kúsok do lesa, ako včera," vysvetlila. ,,Tak, sme tu," vyhlásila po chvíli a zastala, aby sa započúvala do hudby dažďa. V mysli sa jej vybavila tvár Búrky a mračná v jeho očiach, jeho upokojujúci hlas a milý úsmev.

,,Všade je blato," ozval sa Mike.

,,Čo tu budeme robiť?" pridala sa Holly.

Maisie sa na kamarátov usmiala.

,,Naučíme sa tancovať v daždi."