Nadula som líca a vyfúkla vzduch ako prasknutý balón. Jasmine sa potichu zachichotala. Poviem vám, že chémia je veľmi, ale že veľmi úmorná hodina. Hlavne na utorkové ráno. Vtedy ešte odznieva pondelok.

„Ako vznikne hasené vápno?" otočil sa k nám učiteľ a poškrabal si husté fúzy, spolovice šedivé. Ťažké okuliare sa mu ustavične šmýkali na veľkom nose. Vedela som si ho predstaviť ako skokanský mostík, alebo rovno ako útes týčiaci sa naj krištáľovo čistým jazerom. Bodaj by tu už bolo leto.

Učiteľ vyvolal Jasmine.

„Ehm, spojením vody a sodíka vápenatého." hlesla a ja som sykla. Netrafila odpoveď.

„Sodík, áno? Slečna, napíšte na tabuľu vzorec haseného vápna a vydedukujte z toho reaktanty. Snáď toto ešte zvládnete." povedal a Jasmine otrávene prešla k tabuli, zatiaľ čo ja som pretočila očami. Jasmine sa učila lepšie ako ja. Mne sa ušlo viacero trojok. No keď niekto náhodou zle odpovie, čaká ho výplach žalúdka pri tabuli po zvyšok hodiny. Inak tomu nebolo ani teraz.

„Neznášam toho prerasteného starého chlapa. Ne-zná-šam!" sykla zatiaľ čo sme svižným tempom prechádzali pomedzi uličky do ďalšej učebne. Myslím, že päť minútová prestávka je na tak veľkú školu málo. Hlavne, ak usporiadanie učební je čistý chaos. Napríklad, prečo by 8 a 29 nemohli byť hneď vedľa seba, všakže?

Sadli sme si do prvej lavice pred učiteľom, zatiaľ čo za nami sedeli chalani z druhej triedy.

„Čo to má byť?" zamračila som sa, keď som si sadla pri okno.

„Sme spojení." ozval sa jeden z chalanov. Bola to E- trieda. My sme bola „šťastná" Déčka. Nijak špeciálne sme z davu nevytŕčali, dokonca sme boli aj v priemernom počte.

Krátko som prikývla na znak porozumenia. Na hodinu prišla akási mladá učiteľka s tým, že obom triedam zastupuje hodinu a že sa môžeme baviť, ale hlavne potichu. Jasné.

„Pozri, mračí sa." uškrnula sa Jasmine a ja som sa otočila k oknám za chrbtom. Všimla som si, že chalani za nami sa bavia jedna radosť, ale napríklad dvojka vzadu bola potichu. Jeden počúval hudbu a druhý, ako sa zdalo, počúval na pol ucha s pohľadom upretým von oknom. Veľmi som Éčku nepoznala a pritom mali triedu na konci uličky.

„Stavím sa o päťku, že búrka bude." hrdo sa vystrela.

Pobavene som pokývala hlavou: „Fajn. To nie je taká veľká čiastka."

„Mne chýba presne päťka aby som si kúpila tie krásne červené sandále." zabásnila.

„Tie boli fakt pekné." usmiala som sa.

Nemali sme rovnaký vkus, no zároveň sa mi ten jej tak trošku páčil. Ona preferovala elegantný štýl- blúzky, šaty, sandále. Ja skôr ten ležérnejší. Dokonca som sa čudovala, že má trpezlivosť tak často si ráno kulmovať vlasy, alebo si ich zapletať do zložitejších vrkočov.

„Ale pôjdeš ich kúpiť spolu so mnou." našpúlila pery.

„To už v dohode nie je." varovne som vystrčila ukazovák.

„To je len z čistej kamarátskej ochoty, Stormy." žmurkla na mňa a ja sa pobavene zasmiala nad jej prefíkanosťou. Vždy vedela všetko výborne zahovoriť. Okrem chémie.

Ešte raz sa vám chcem poďakovať za reakcie a krásne komenty :3 nemálo ste ma potešili až sa mi nechce veriť, akú rýchlu odozvu má tento príbeh :D vážim si to :3 :)

Viki :)