,,Pekný deň a nájdi si nejakých kamarátov!"zakričala za mnou mamka, keď som sa poslednýkrát kontrolovala v zrkadle pred odchodom z domu. Dnes som vsadila na klasiku, a to karovanú sukňu a čiernu blúzku.

,,Jasné, vďaka mami!"odkričím jej späť, pričom si upravím prameň mojich gaštanových vlasov, ktorý mi padal do tváre. Napokon som schmatla kľúče a vydala sa von. Nasadla som do auta a zbadala svoj odraz v zrkadle. Môj make-up sa mi zdal byť príliš bledý, ale možno to pomôže zapadnúť medzi ľudí v Soule. Mávla som nad tým rukou a naštartovala.

Dnes je môj prvý deň v škole v Soule. Pred mesiacom sme sa prisťahovali do
Južnej Kórei z Írska. Otec nás opustil, lebo si začal s nejakou kolegyňou v práci, a tak mama rozhodla, že zmena prostredia nám pomôže. Dostala tu prácu, a tak sme tu. Ja som sa rozhodla pre umeleckú fakultu, výtvarné umenie. A ako sa mi tu bude dariť nechám na náhodu. Prvý rok mám študovať v anglickej striede so zahraničnými študentami, a potom podľa môjho úspechu na hodinách kórejčiny ma preradia.

Keď som zastavila pri škole, tak som bola milo prekvapená. Škola bola celkom veľká, a pred ňou celkom priestranný park. Vystúpila som z auta a s povzdychom si to namierila dovnútra. Fajn, musím nájsť riaditeľňu, aby som si prevzala rozvrh a podpísala ešte nejaké papiere.

Chodila som po chodbe a snažila sa nájsť správne dvere, ale po desiatich minútach som to pomaly vzdávala.
,,Môžem ti pomôcť?"ozval sa za mnou hlas. Vďaka, že po anglicky, i keď so silným, kórejským prízvukom. Otočila som sa a naskytol sa mi pohľad na pohľadného chlapca s blond vlasmi, ktorých pramienky mu viseli po okrajoch tváre a modrými očami ako prameň najčistejšej vody. Ak sú všetci kórejčania tak pekný, tak vitaj v raji.

,,Ehm..áno, bolo by to skvelé. Ď-ďakujem. Hľadám riaditeľňu." povedala som a venovala mu úsmev.

,,Tak tú by si hľadala ešte dlho." odvetil pobavene a ukázal na koniec chodby,,,Musíš ísť tamto, a potom doprava. Ale rád ťa tam odprevadím."

,,Vďaka. Už som si myslela, že to vzdám."povedala som pravdivo a nasledovala som ho.

,,Áno, vyzerala si dosť zmätene." priznal s úsmevom,„Mimochodom, som Jimin."

,,Jia."predstavila som sa a prijala som jeho ruku.

,,Tak Jia, čo ťa privádza až sem do Soulu?"opýtal sa a jeho pohľad premiestnil na mňa.

,,No, mama tu dostala prácu. Ale vlastne aj nejaké rodinné veci, ktoré sú nadlho."povedala som a on jednoducho mykol plecom.

,,Tak mi to môžeš povedať pri obede. Stretneme sa v parku?"opýtal sa, keď sme zastavili pred dverami riaditeľne.

,,Prečo nie. Budem rada."povedala som a ešte raz mu poďakovala za pomoc. Bolo to od neho naozaj veľmi milé. Potom odišiel preč a ja som zaklopala na dvere riaditeľne. Otvorila mi žena okolo štyridsiatky s hnedými vlasmi upnutými v drdole.

,,Dobré ráno. Ehm...Som nová študentka, Jia Parker, a prišla som si po rozvrh."povedala som opatrne s nádejou, že mi bude rozumieť.

,,Oh, áno. Poďte ďalej."odstúpila od dverí a hneď si to namierila k stolu, kde zo zásuvky vytiahla papiere.

,,Tak, hádam sa vám tu bude páčiť. S poriadkom vás hádam oboznamovať nemusím, naše pravidlá sú podobné ako v každej škole." povedala milo a ja som prikývla.

,,Samozrejme. Ďakujem."povedala som chápavo a pousmiala sa. Potom som sa rozlúčila a vydala sa na moju prvú hodinu.

*****

Moje hodiny skončili a ja som sa vydala do parku, kde sme sa mali stretnúť s Jiminom. Posadila som sa na trávu a nechala slnečné lúče dopadať na moju pokožku. Nachvíľu som sa poobzerala naokolo, keď som zbadala pod stromom sedieť chlapca. Sedel tam a niečo si čítal. Mal na sebe čiernu mikinu, spod ktorej vykukovalo biele tričko a čierne džínsy. Keď po nejakej dobe odvrátil zrak od čítania a zahľadel sa mojim smerom, tak som sa cítila, ako by som videla anjela.

V jeho čokoládových očiach som mohla vidieť nenápadné iskričky. Pery mal sýto červené v tvare srdca a čierne pramienky vlasov mu spadali do čela. Uši mu zdobili náušnice v podobe kruhov a bledú pokožku mal ako zamat.

,,Tak tu si."ozval sa pri mne hlas a ja som strhla zrak z môjho objektu.

,,Áno, som tu."povedala som a on si sadol vedľa mňa.

,,Je obdivuhodný, však?"opýtal sa a ja som nadvihla obočie.

,,Kto?" opýtala som sa.

,,On."povedal a ukázal na chlapca pod stromom,no ja som hrala, že neviem, o čom kecá. „Prosím, videl som ťa už od dverí, ako si nevedela od neho spustiť zrak."

Zachichotal sa a pokrútil hlavou, zatiaľ čo ja som sa musela červenať ako rajčina.

,,Fajn, možno som sa dívala."odsekla som zahanbene.

,,To je Jungkook. Ale už dlhé roky s nikým neprehovoril." povedal a ja som prekvapene pozrela na Jimina.

,,Ako to?"opýtala som sa so záujmom a pozrela na Jungkooka, ako si stále čítal.

,,Prešiel si ťažkým obdobím. A ani sami psychológovia a lekári mu nedokázali pomôcť." vyriekol a ja som ostala mlčky hľadieť na ňho. Čo mu mohlo tak ublížiť?