Vždy som uvažovala, prečo sa ľudia začali správať tak, že ich činy museli byť rozdelené na dobro a zlo. Ich túžby a sny sú ochotní získať i za akúkoľvek cenu. Niekedy neváhajú zradiť svojich blízkych alebo ublížiť nevinným ľuďom. No spôsobí im majetok, alebo čokoľvek, čo dostali radosť trvalú? Dá sa tá radosť vyrovnať hodnotám ako rodina, láska, priateľstvo alebo zdravie? Našťastie tu ostalo aj pár nesebeckých ľudí. Konať dobro niekedy znamená výjsť zo svojich zvykov, alebo sa niečoho vzdať, no ten pocit je oveľa lepší.

Pomaly som sa zodvihla na lakte a sledovala som postavu môjho záchrancu, ktorý sedel na útočnikovi a každým úderom mu pridával rany. „Jungkook."šepla som a vtedy akoby som ho prebudila z tranzu. Keď sa jeho čokoládový pohľad stretol s mojími zaslzenými očami, tak ešte poslednýkrát kopol do muža a rozbehol sa ku mne.

„Si v poriadku? Nezanesiem ťa do nemocnice?"opýtal sa vystrašene a prešiel mi po krvácajúcej rane na čele.

„Budem v poriadku. Len ma prosím vezmi domov."povedala som potichu a on bez mihnutia oka poslúchol. Jeho ruky obalili moje telo a ja som sa obmotala okolo jeho krku. Hlavu som si oprela o jeho hruď a pomaly som vydychovala.

„Kde máš kľúče?"opýtal sa, keď sme dorazili pred môj dom. Opatrne ma položil na zem, akoby som bola z porcelánu a ja som vytiahla z vrecka kľúč. Odomkla som dvere a zasvietila som v chodbe.

„Mohol..."pozrela som sa naňho a utrela som si zvyšok sĺz z líc, „mohol by si prosím ostať so mnou? Aspoň kým zaspím?"

„Nikam neodchádzam."povedal pokojným hlasom a pousmial sa na mňa. Naznačila som mu rukou, aby vošiel, a tak aj spravil. Zhodila som si z nôh tenisky a vydala som sa hore do izby.

„Ďakujem Jungkook."zvalila som sa na posteľ a otočila som hlavu smerom k nemu, aby som mu mohla vidieť do očí. „Keby si neprišiel, tak by som asi prišla o panenstvo s nejakým kreténom."povedala som, no neplakala som. Cítila som sa len vyčerpaná a zlomená.

„Ale prišiel som."odvetil jednoducho a chytil ma za ruku, ktorú som mala voľne položenú na posteli.

„Prečo si tu vlastne bol?" opýtala som sa a on vytiahol z vrecka moju peňaženku.

„Našiel som ju v aute. Musela ti vypadnúť."vysvetlil a ja som prikývla.

„Kde máš lekárničku?"opýtal sa a ukázal na ranu na mojom čele. „V kúpeľni, dvere naproti." povedala som mu a on sa postavil, aby doniesol potrebné veci. No ako prechádzal okolo môjho stola, tak so tam všimol vec, ktorú som úplne zabudla, že ju tam mám.

„Ty si ma namaľovala?"opýtal sa prekvapene a s úsmevom hľadel na obraz.

„Už to tak bude."šepla som hanblivo a sledovala ho, ako si prezerá plátno.

„Je to nádherné. Aj keď nechápem, prečo práve ja. Je toľko pekných vecí, ktoré si mohla nakresliť."povedal a položil ho späť na stôl. Aj ty si pekný. Ozvalo sa mi v hlave, no nevyslovila som nahlas. Kookie sa o chvíľu vrátil s lekárničkou a zaujato sa v nej začal prehrabávať. Zrazu si začal pospevovať akúsi kórejskú pesničku, ktorú som nikdy nepočula, no jeho hlas bol tak prekrásny.

„Sss..."zasykala som, keď sa dezinfekcia stretla s mojou ranou.

„Prepáč."pošepol, no ja som mávla rukou, že je to v poriadku. Keď mi vatou dočistil ranu, tak jeho prsty jemne pohladili moje líce.

„Nechceš niečo? Nie si hladná alebo smädná?"opýtal sa ma a ja som mykla plecom.

„Niečo na pitie by som si dala. A zatiaľ sa prezlečiem."povedala som a on prikývol. Keď Jungkook odišiel, tak som si vytiahla zo skrine tričko a kraťasy, ktoré som si rýchlo prezliekla. Pozrela som sa do zrkadla vedľa skrini, kde som si skontrolovala ranu, ktorú som zatiaľ nevidela. Bola síce väčšia, nad pravou spánkovou kosťou, no nebola to hrôza. Ľahla som si do postele a zabalila som sa do periny. Vtedy vošiel do izby Jungkook s dvomi šálkami kakaa.

„Ďakujem Kookie, za všetko."povedala som a odpila som si z hrnčeka, ktorý mi podal.

„Neďakuj. Spravila by si to isté, keby bol niekto v nebezpečí."povedal a ľahol si na miesto vedľa mňa. Odložila som svoj hrnček na nočný stolík a ľahla som si k nemu, pričom som sa oprela o jeho hruď. Keď som zbadala, že má zatvorené oči, tak som si ešte na chvíľu prehliadla jeho tvár. Tvár môjho anjela, ktorý mi zachránil život. Jeho prsty sa začali hrať s mojimi vlasmi, a tak som pomaly zavrela oči a skončila v ríši snov.

******

Keď som pootvorila oči, Jungkook vedľa mňa už nebol. Vyliezla som z postele a skontrolovala čas. Zistila som, že si musím pohnúť, ak chcem stihnúť školu, a tak som vbehla do kúpeľne a začala som si korektorom prekrývať ranu. Keď som bola s make-upom hotová, tak som si obliekla šedú sukňu s bielou blúzkou a do tašky som si vložila veci potrebné na dnešný deň. Zrazu sa po dome rozliahol zvuk zvončeka, a tak som s taškou utekala k dverám. Keď som odomkla, tak tam stál Jimin.

„Dobré ráno, prečo si mi včera nenapísala?"opýtal sa a ja som si začala obúvať topánky.

„Lebo sa niečo stalo."povedala som pravdivo a Jimin mi podal jeden pohár s kávou, ktorý držal v ruke.

„A čo?"spýtal sa a ja som zamkla dvere. Po ceste do školy som Jiminovi porozprávala, ako som išla domov, až po časť, kedy ma Jungkook vzal domov.

„To je príšerné."povedal Jimin a pretrel si čelo, „Nemal som ťa púšťať samú. A ešte tak neskoro. Som taký idiot."

„Netráp sa Jimin. Som v poriadku. A chcela som ísť sama, nie je to tvoja vina."snažila som sa ho upokojiť, no on vyzeral aj tak utrápene. Pohladila som ho po ramene a on sa pokúsil o malý úsmev, ktorý mu aj tak veľmi nevyšiel.

„Tá sukňa je príšerná, nemá princezná!"zakričala na mňa cez chodbu preafektovane Ari a ostatní sa začali tiež smiať.

„Nič si z toho nerob."povedal povzbudzujúco Jimin a chytil ma okolo ramien. No pri skrinke ma čakalo ďalšie prekvapenie. Rúžom bol na nej nápis: Mala by si radšej mlčať ako on, lebo aj tak hovoríš samé kraviny.

Vydala som sa priamo k Ari a schmatla som ju za jej tričko, pričom som počula puknúť pár stehov. „Toto si prehnala!" povedala som a ona sa pozrela na dievča vedľa nej.

„Počula si niečo Seo-ji?"opýtala sa namyslene a ja som mala chuť jej jednu vraziť.

„Ešte raz a neželaj si, čo ti spravím!" zakričala som jej do tváre a Jimin ma od nej odtiahol.

„Myslíš si, že si zaujímavá, lebo sa Jungkook s tebou baví? Si obyčajná chudera a on tiež. Prihlási sa na spev a pritom ani nerozpráva. A v tanci som videla aj lepších, ako je on. Určite ostane ako tiché, škaredé káčatko sedieť v rohu po zbytok svojho života."povedala a ja som pokrútila hlavou.

„Určite to dotiahne ďaleko. Ďalej ako dievča, ktoré chce každého potopiť, aby zakrila to, že je sama lacná štetka."povedala som a práve sa ozvalo zvonenie.

„Toto si nemala! Počkaj, ty špina!" zakričala svojim piskľavým hlasom, no ja som už bola na ceste do triedy.