A je tu ďalšie ráno. Nedobrovoľne som opustila moju posteľ a vydala sa do kúpeľne, kde som si zopla vlasy do jednoduchého vysokého copu, keďže včera som si nestihla umyť vlasy. Večera nestála za veľa, keďže jediný, kto vedel po anglicky, bola tá mamina kolegyňa s manželom, ktorí mali o tridsať rokov viac ako ja a bavili sa samozrejme s mamou. Okrem toho som sa dozvedela, že mama odchádza na tri dni kamsi na služobku, takže ostanem sama. Ale to mi neprekáža. Aspoň strávim víkend pri seriále bez upratovania, a keď sa budem nudiť, zavolám Jiminovi.

Z domu som vyrazila o niečo skôr, takže som si stihla zájsť kúpiť kávu, než som dorazila do školy. Hneď, ako som sa ocitla v budove školy, tak som očami skenovala každý meter chodby, či niekde nie je Ari, aby pokračovala vo včerajšku. Bože! Nesmiem z nej mať strach!

Silno som sebou mykla a vykríkla, keď mi niekto zo zadu zakryl oči.
„Kľud, to som len ja."ozval sa spoza mňa Jiminov hlas a odkryl mi oči. „Si v poriadku?"

„Asi áno."povedala som a on mi vzal z ruky pohár s mojou kávou, z ktorej si odpil.

„Takže som dobre počul novinky, že si sa bavila s Jungkookom?"opýtal sa a ja som slabo prikývla.

„Vlastne mi pomohol, keď ma Ari po škole chcela zbiť."povedala som pravdivo a on nadvihol obočie.

„Ari? To je blbosť."povedal neveriacky.

„Ver mi! Preto som sa ťa na ňu pýtala na obede. Od začiatku sa mi vyhráža, aby som sa s tebou prestala baviť, lebo patríš jej." vysvetlila som tichším hlasom a on na mňa zmätene hľadel. Vtedy začalo zvoniť.

„Porozprávame sa neskôr, sľubujem." povedal, pričom ma chytil za ramená a jeho oči hľadeli do mojich. Len som prikývla a odišla do triedy.

******

Jimin sa dnes nezjavil na obede, a ja som mala obavy, či som tým nepokazila naše priateľstvo. Mala som si radšej kusnúť do jazyka. I keď pocit, že som mu povedala pravdu bol na začiatku príjemný. Keď som zjedla svoj obed, tak som si to pomaly namierila domov. Tento víkend bude naozaj nudný.

Zrazu som na obvyklom mieste v parku pred školou zbadala Jungkooka. Chvíľu som ho pozorovala z diaľky, ako u mňa býva zvykom. Chcela som sa ho opýtať, ako sa má, no nevedela som, či sa so mnou bude chcieť zhovárať. Už som chcela pokračovať v ceste, keď odtrhol zrak od knihy a pozrel sa na mňa. Na jeho tvári sa roztiahol malý úsmev a zamával mi. Kráčala som teda priamo k nemu a usadila sa vedľa neho do trávy.

„Ahoj, aký si mal deň?"pozdravila som ho.

„Taký obyčajný, ale fajn. Čo ty?" povedal a jemne pritom mykol plecami zakrytými v modrej mikine.

„Povedala som to Jiminovi. Sľúbil mi, že sa porozprávame, ale neprišiel ani na obed." vysvetlila som mu a začala som sa hrať so steblami trávi.

„On sa ozve, neboj sa. Určite by to nespravil. Poznám ho."povedal a ja som pri poslednej vete premiestnila zrak naňho.

„Poznáš ho?"opýtala som sa a on slabo prikývol.

„Boli sme celkom dobrý kamaráti predtým."povedal a pousmial sa.

„Predtým....ako si prestal hovoriť?" opýtala som v takej rýchlosti, že som si to ani neuvedomila. Až potom som sa za tú otázku prefackala v mysli. No on slabo prikývol.

„Prepáč Jungkook, ja..."začala som, no jeho hlas ma prerušil.

„V pohode, veď je to pravda."povedal jednoducho. „Mimochodom, čo robíš cez víkend?"

„No...zatiaľ nemám plány."povedala som pravdivo.

„Tak ak by si chcela, tak by som ťa mohol vziať na jedno pekné miesto. Vždy ma to tam upokojovalo. Vieš... je fajn mať si s kým po rokoch pokecať." povedal a ja som sa zachichotala.

„Fajn, pôjdem rada. Kedy?"povedala som a venovala som mu úsmev.

„Napíšem ti."povedal a rukou si z tváre odhrnul prameň tmavých vlasov, ktoré mu padali očí.

„Dobre. Tak sa maj."povedala som a postavila som sa na odchod.

„Vidíme sa."povedal a ja som pomaly odkráčala preč. Vytiahla som z vrecka moje slúchadlá a pustila som si zopár pesničiek, aby mi cesta ubehla rýchlejšie.

Keď som dorazila domov, mama už doma nebola. Čakala som, že sa s ňou aspoň rozlúčim, no zrejme to nevyšlo. Zložila som si tašku a vošla do obývačky. Prešla som k poličke plnej DVD-čiek, odkiaľ som si vybrala film Na vine sú hviezdy. Ten film ma samozrejme oslovil aj vďaka romantike, no i kvôli myšlienkam, ktoré tam boli vyjadrené. Kým sa film načítal, tak som vytiahla mobil a napísala Jiminovi.

Pre: Jimin

Ahoj, prečo si sa mi neozval? Prosím, odpíš, alebo dôjdi ku mne a porozprávame sa.

Jimin ma naozaj trápil. I napriek tomu, že som si vytvorila pomaly aj krehké priateľstvo s Jungkookom, no Jimin bol prvý, kto sa ku mne na škole ozval. Chýbal by mi jeho humor a spoločné pojedanie kimčchi. Pri Jiminovi som mala pocit, že mu môžem povedať čokoľvek, a on ma vždy podporí a povie niečo správne.
Film už bol v polovici, keď sa domom ozval zvonček. Schmatla som ovládač, aby som zastavila film a vybrala sa k dverám.

„Ahoj."pošeptal Jimin stojaci pred dverami.

„Ahoj, poď ďalej."povedala som a odstúpila som od dverí, aby mohol vojsť. Hneď ako som zamkla dvere späť, tak som sa ocitla v jeho objatí. Vtedy som mala pocit, že je všetko opäť v poriadku.

„Prepáč, že som sa neozval. Bol som s Ari."povedal, keď sme sa odtiahli a ja som ho zaviedla do kuchyne.

„Aha..."odsekla som a začala sa hrabať v linke, kým on sa posadil k barovému pultu. „Dáš si čaj?"

On len prikývol a pokračoval: „Bol som s ňou, aby som jej povedal, aby ti dala pokoj."

„Heh...A ty si myslíš, že ma nechá?" opýtala som sa a on prikývol.

„Nechá. Povedal som jej, že s niekým chodím, a že s tebou som kamarát. Takže teraz si myslí, že mám niekoho, a tak už pre ňu nie si hrozba."povedal a rukou si ťukol do hlavy s výrazom som najväčší génius. Len som sa nad tým celým zasmiala a priniesla som mu hrnček s čajom.

„Mala som strach, že sa mi už neozveš."povedala som, keď som mu podávala šálku. On len pokrútil hlavou a objal ma.

„Si najlepšia osoba, ktorú som kedy poznal."zašeptal a mne táto veta hrala v hlave dookola celý večer.