Ďakujem za pekný deň." šepla som a on sa spokojne usmial. Jungkook pozrel smerom k môjmu domu a opýtal sa: „Kto to je?"

Automaticky som sa začala chvieť a pár čokoládových očí nedočkavo čakal odpoveď.

„Môj otec."

Neodvážne som vystúpila z auta bez tušenia, čo ma bude čakať. Prekvapilo ma však, keď som počula buchnutie dverí na aute a Jungkookie stál vedľa mňa. Moja prvá myšlienka bola povedať mu, aby odišiel a vyriešim si to sama, no ani samej sebe som to neuverila. Mala som strach. Strach, ktorý dokázal vyvolať len on. Keď som zbadala jeho oči ako uhlíky, tak ma trocha striaslo. Na tvári sa mu objavil ten frajerský, neúprimný úsmev a ruky si zložil v bok.

„Ahoj dcérenka, dlho sme sa nevideli." povedal slizkým tónom a ja som ťažko prehĺtla.

„Ahoj."povedala som po chvíli, „Prečo si prišiel?"

„To je teda privítanie." povedal pobavene. „Mama ti to nepovedala. Chcel som byť s tebou. A bol by som veľmi rád, ak by si sa so mnou vrátila späť do Írska. Zohnal som ti skvelú školu, mala by si u mňa veľkú izbu a s Maurou by ste si určite rozumeli."

Čo to práve povedal? Očakáva, že si ma kúpi a ja opustím to, čo som si tu vybudovala. A vôbec, prečo sa chce odrazu starať, keď to doteraz nerobil? Kde bol, keď som ho potrebovala ako dieťa? Nebol tu pre mňa, keď som potrebovala radu, alebo ma niečo bolelo. Nechodil na moje školské predstavenia a ja som sa hanbila za seba, lebo som kvôli tomu mala pocit menejcennosti. A teraz si spomenul, keď som dospelá?

„Už dlho si sa o mňa nestaral, tak to už ani robiť nemusíš. Nikam s tebou ísť nechcem, teraz je môj domov Soul. Našla som si tu kamarátov a mám tu školu a som tu šťastná." vysvetlila som a on sa posmešne uchechtol.

„Takže ja ti ponúknem skvelý život a ty ho vymeníš za bandu ryžových panákov a trápnu školu. Si blbá ako tvoja mama."povedal a ja som cítila, ako ma Kookie chytil za ruku. Ja som stisk zovrela, čo mi dodalo akúsi silu. Pozrela som sa ešte raz do jeho očí a povedala som: „Som už dospelá a mám právo sa rozhodnúť. A ja teraz chcem, aby si odišiel a už nikdy sa nevracal."

„Toto sa ti vráti! Som tvoj otec Jia!" počula som krik, no ja som ťahala Jungkooka za sebou k dverám, ktoré som sa snažila čo najrýchlejšie otvoriť, aj keď moje ruky sa triasli. Keď sme boli vnútri, tak som kopla do dverí a nechala som slzy stekať po mojich lícach. Opäť sa čosi vo mne zlomilo, keď som ho uvidela a počula jeho hlas. Si blbá ako tvoja mama.

Pocítila som teplo, ktoré mi poskytla Kookieho hruď, keď ma vtiahol do objatia. Bola som zato vďačná, lebo som sa cítila, akoby sa mi mali o chvíľu podlomiť nohy. Z mojich úst vyšlo pár vzlykov a Kookie mi jemne začal hladiť chrbát.

„Pšššt... Som tu princezná." pošeptal a dal mi pusu do vlasov. Napokon som sa pochvíli trocha upokojila a pomaly som sa od Jungkooka odtiahla. On mi poutieral mokré líca a jemne ma pohladil.

„Ostanem tu. Dáš si čaj?"opýtal sa a ja som vďačne prikývla.

„Pôjdem zatiaľ do sprchy." riekla som a tentokrát prikývol on. „Ďakujem za všetko Kookie."

Šla som do svojej izby, kde som si vzala pyžamo, s ktorým som sa vydala do sprchy. Pustila som si teplú vodu a snažila sa zahnať všetky myšlienky. Vtedy som si spomenula, čo som robila kedysi, aby som sa rozveselila. Tak som si začala spievať prvú pesničku, ktorá mi napadla a to bola Diamonds od Rihanny. Pospevovala som si slová a pritom som si kokosový gél naniesla na telo.

Ku koncu sa mi kútiky začali dvíhať do úsmevu. Osušila som sa a ešte som si umyla zuby. Potom som prešla do mojej izby, kde už sedel na mojej posteli Kookie. Sadla som si k nemu a on mi podal hrnček. Napila som sa a objala som hrnček v rukách.

„Ďakujem, že si ostal so mnou. Veľa to pre mňa znamená." pošepla som a venovala som mu menší úsmev, ktorý mi hneď opätoval.

„Ty si pre mňa toho urobila veľa tiež." riekol a potom si povzdychol, akoby nad niečím rozmýšľal.

„Nad čím rozmýšľaš?" opýtala som sa a oprela som sa o jeho rameno. On ma chytil za ruku, no nepozrel sa na mňa.

„Nad tvojim otcom. Vlastne nikdy som sa ťa naňho ani nepýtal. No keď si ho spomenula na obede, tak som sa aj bál nakusnúť do tej témy. Možno to bolo trocha sebecké."povedal, a potom sa pozrel na mňa. Ja som záporne pokrútila hlavou.

„Vôbec nie. Len sme sa k tomu nestihli dostať. Ale ak chceš, tak ti o ňom poviem."

„Nemusíš, ak...."chcel ma zastaviť, no ja som len priložila ukazovák k jeho ružovým perám.

„Ani neviem, kde začať. Zrejme od začiatku." zasmiala som sa nad mojim pochodom myšlienok a pokračovala som. „Otec bol kedysi, keď som bola ešte malá skvelý. Chodili sme spolu na výlety, niekedy mi čítal pred spaním a ochraňoval ma. Považovala som ho ako za môjho menšieho hrdinu, na ktorého sa môžem spoliehať. No pomaly to išlo dolu vodou. Asi to bolo v čase, keď som končila základnú. Nebol často doma, choval sa k mame povýšenecky a pomaly začal urážať aj mňa. Mama sa snažila zachrániť rodinu a často plakala. Povedala by som, že ho dokonca milovala a nechcela ho stratiť, no on ju vymenil za kolegyňu z práce. Keď som zmaturovala, tak som mame povedala nech sa prestane trápiť a ukončí to. Ona našla prácu snov tu a ja som nenamietala, aj keď som mala odísť míle ďaleko. Írsko už pre mňa nebolo domovom. A tu som ten domov opäť našla, aj keď bolo zo začiatku ťažké byť v krajine, kde ti nikto nerozumie. No objavil sa Jimin, potom ty a nikdy by som to tu neopustila."

Po mojom monológu som si ľahla na posteľ a Jungkook sa hneď pritúlil ku mne. Oprela som si čelo o to jeho a prehliadala som si jeho tvár, na ktorej som ani po stíkrát nenašla chybu.

„Ďakujem, že si mi to povedala." pošepol a ja som pohladila jeho líce. Obaja sme sa ako magnety k sebe priblížili a spojili sme naše pery do jemného bozku, v ktorom som ale cítila mnoho emócii. Akoby sme jeden druhému poďakovali za jeho existenciu. Ešte dlho som hľadela do jeho čokoládových očí s malými iskričkami, ktoré ma tak fascinovali, až ma napokon premohol spánok.