Dorazila som domov a zavrela som dvere. Zhodila som dolu svoje čižmy, a potom som šla rovno do kuchyne, kde som zbadala mamu oblečenú ešte v saku z práce. „Ahoj mami, si doma celkom skoro."poznamenala som začudovane a posadila som sa na stoličku pri nej, „O čom si chcela hovoriť?"

Jej pohľad bol od začiatku smutný a po mojej otázke sa nervózne pousmiala, ak sa to myknutie kútikmi dá tak nazvať. Napokon s ťažkým povzdychom začala: „Včera sa mi ozval otec. Pricestoval na dva týždne do Soulu a chcel by stráviť nejaký čas s tebou."

„Čo si mu povedala?" ťažko som prehĺtla a očami som ju musela prepaľovať.

„No...že ti to poviem, a že sa mu ozveš. Dosť naliehal, vraj má na teba právo rovnako ako ja."povedala mama a ja som sa zasmiala.

„On svoje právo stratil potom, ako sa k nám zachoval."povedala som zvýšeným hlasom a mama si povzdychla.

„Možno by si zaslúžil šancu Jia. Kvôli nášmu vzťahu sa nemusí pokaziť aj ten váš."presviedčala ma mama a snažila sa pohladiť moju ruku, ktorú som hneď ale odtiahla.

„Neničil len teba, ale aj mňa! A teraz som konečne šťastná. Mám školu, kamarátov a už sa nechcem vracať späť." povedala som a postavila som sa na odchod. „Potrebujem si utriediť myšlienky."

Flashback

Práve som došla zo školy domov. Úprimne, ani sa mi domov nechcelo, pretože boli u nás takmer každý deň nejaké hádky. Aj teraz bolo už z kuchyne počuť nejaký krik. Len som sa potichu priblížila k dverám a načúvala, čo zase rozoberajú.

„Si naozaj neschopná?! Ja tu zarábam prachy a ty sa máš starť o to decko! Ale ani to nedokážeš poriadne. Púšťaš ju von s kadekým a potom sa čuduj svetu, ak raz príde domov s veľkým bruchom!" kričal otec a počula som mamine tiché vzlyky.

„Tak teraz si to prehnal! Jia je veľmi múdre a zodpovedné dievča." povedala mama na moju obranu, no otec sa len povýšenecky zasmial.

„Tým si nie som istý. Ale bol by som rád, ak by nebola taká blbá ako ty!"

„Prečo ma neustále urážaš Rich? Sme predsa manželia. Milujem ťa." povedala mama a jej hlas sa triasol.

„Pozri sa na seba, ako vyzeráš Christen! Nič ma už na tebe nepriťahuje. Ja chcem iný život. Ženu, ktorá bude krásna ako diamant, ktorú budem môcť brávať von, s ktorou sa budem môcť baviť."povedal zasnene otec.

„Lenže ja som celé dni s Jiou. Ako sa mám ísť baviť? Niekto sa o to, čo máš tu musí aj starať."

„Ale toto už viac nie je život, ktorý chcem." povedal a vtedy si ma všimli, ako sa skrývam pri dverách.

„Jia, choď do svojej izby, prosím." povedala mama, no ja som tam stála aj naďalej, akoby som bola v akomsi tranze.

„Čo si hluchá! Mama niečo povedala. Choď sa radšej učiť, aby si neostala sprostá, ako tvoja mater!" po týchto slovách som odišla do svojej izby a nechala po ceste padať svoje slzy. Prečo to robí? Neustále urážky. Už ani na mňa nemal milé slovo. Bola som len nepodarok, omyl, chudera. A čím ďalej to hovoril, tým viac som tomu začínala veriť.

End of the flashback

Pri slove otec sa mi vybavili všetky spomienky, i keď som to nechcela. No vaša myseľ vždy koná po svojom a nedokázala som to zastaviť. Akoby sa mi spomienky prehrali zaradom, od tých pekných, po tie najhoršie. Ľahla som si na posteľ a privrela oči, z ktorých sa chcelo vydrať zopár sĺz. Ale to nedovolím! Nie kvôli nemu! Vzala som si mobil a vytočila som Jiminove číslo.

„Ahoj Jia. Všetko v pohode?" ozval sa jeho hlas po pár zazvoneniach, a ja som sa usmiala nad tým, aký bol starostlivý.

„Úprimne ani nie. Ale nechcem sa o tom baviť. Chcela som sa opýtať, či by sme niekam nezašli alebo by si neprišiel ku mne?" povedala som skleslo a podoprela som si rukou hlavu.

„Daj mi chvíľu, hneď som tam." povedal a zložil, že nemohol počuť ani moje ďakujem. Položila som mobil na stolík a chcela som sa vydať za mamou do kuchyne, no našla som ju v kúpelni, ako si umyté vlasy stáčala do turbanu.

„Ehm...mami, zavolala som k nám môjho kamaráta. Nevadí ti to?" povedala som tichým hlasom a oprela som sa o rám dverí.

„Samozrejme, že nie zlato. Rada spoznám tvojho kamaráta."povedala milo a poutierala vodu, ktorá stiekla na dlážku.

„Mami, prosím, hlavne sa veľa nevypytuj."zakňučala som prosebne a ona sa zamračila.

„No prepáč, ja sa nevypytujem, len sa zoznamujem." riekla, a vtedy sa ozval zvonček. Zbehla som dolu po schodoch a odomkla som dvere.

„Ďakujem, že si prišiel." povedala som šťastne a objala som ho.

„Pre teba som tu vždy." povedal Jimin a začal si vyzliekať bundu.

„Ach, koho tu máme." ozvala sa mama zo schodov a obaja sme sa na ňu otočili.

„Mami, toto je môj najlepší kamarát Jimin."povedala som a Jimin jej hneď podal ruku, „Jiminie, toto je moja mama."

„Veľmi ma teší pani Parkerová." riekol s úsmevom Jimin.

„Pokojne mi hovor Christen." povedala mama priateľsky a Jimin len slabo prikývol.

„Urobím vám čaj."oznámila mama a odišla do kuchyne. Vďaka Bohu, mevypytovala sa. Obzrela som si Jimina, ktorý žiaril ako slniečko. „Pekný sveter."riekla som pri pohľade na jeho hnedobiely huňatý sveter. Potichu poďakoval a ja som ho za ruku ťahala do mojej izby.

„Máš milú mamu."riekol po ceste a ja som sa zasmiala.

„Vďaka."povedala som a otvorila som dvere do mojej izby. On si začal prehliadať moju izbu, zatiaľ čo ja som sa zvalila na posteľ.

„Máš tu veľa kníh." poznamenal a prechádzal rukou po chrbtoch kníh poukladaných na polici.

„Mám, ale moc ich nečítam. Iba špeciálne, keď mám veľa času." vysvetlila som a on prešiel od police ku mne a sadol si na posteľ.

„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?" opýtal sa a ja som mykla plecami. Nechcelo sa mi o tom hovoriť, no Jimin si asi zaslúži vedieť pravdu.

„Ozval sa otec. Je tu v Soule a chce ma vidieť."povedala som pomaly a zapozerala som sa na moje prsty, ktoré mi prišli vtedy tak zaujímavé.

„A čo ty na to? Nechýba ti?" opýtal sa váhavo a chytil moju ruku. Iba som záporne pokrútila hlavou a utrela som si malú slzu, ktorá mi unikla z očí.

„Urážal mňa, mamu. Nazýval ma chyba, omyl, chudera. Keď sme niekam spolu išli, tak hovoril, že sa mám tváriť nenápadne, aby sa nehanbil. A u mami to bolo rovnako. Bral nás ako nejakých špinavých poddaných. Ja už nemám záujem ho vidieť."vysvetlila som mu a nechala som slzám voľný priebeh. Jimin ma vtiahol do jeho objatia a ja som sa pritúlila k jeho hrudi zabalenej do mäkkého svetra. Vdychovala som jeho príjemnú vôňu a jeho ruka, ktorá ma hladila a vkresľovala mi rôzne obrazce na chrbát ma upokojovali.

„To bude v poriadku princezná. Už si veľká a nikto ti neublíži, kým máš mňa."pošepol a ja som sa pozrela do jeho očí, „Inak nech si ma nepraje!"

Zasmiala som sa nad jeho vyhrážkou spojenou s jeho detskou tvárou. On sa zasmial tiež, keď niekto zaklopal na dvere.

„Ďalej."pípla som a dovnútra došla mama.

„Som rada, že sa bavíte." povedala mama a položila tacku zo šálkami na stolík.

„Ďakujem Jimin, že si tu pre Jiu. Už dlho som ju nevidela tak šťastnú, ako  sme sa prisťahovali do Soulu. Vidím, že príčinou budeš ty."povedala a potom odišla preč.

„Som príčinou ja?" opýtal sa Jimin a zvalil ma pod seba, pričom ma začal štekliť.

„No tak...pre-prestaň. J... Ji-min." hovorila som trhavo pomedzi smiech. Po chvíľke prestal a ja som ho objala.

„Odpoveď na tvoju otázku je áno. Si ako brat, ktorého som nikdy nemala. Mám ťa rada Jiminie."povedala som a on sa pousmial.

„Veď aj ja teba Jia. Si skvelé dievča."

*******

Ahojte :),
je tu ďalšia časť. Hádam sa vám páčila a ďakujem všetkým čitateľom, že ste tu a podporujete ma ❤️

Lia 💜💜💜