Keď sme dorazili do chaty, tak som si šla hneď preprať mikinu, aby mi tam neostal fľak. Keď som došla na izbu, tak Da-hyun ležala na posteli so slúchadkami v ušiach. Zavesila som si mikinu na radiátor a ľahla som si postele. Zabalila som svoje telo do periny a privrela oči. No v mysli mi prebiehalo mnoho myšlienok. Na Ari, Jungkooka, Jimina. Po dlhom prehadzovaní som sa posadila na posteľ a pozrela som sa na hodinky. Bolo jedenásť. Stiahla som si vlasy do copu a vytiahla som si zo skrine tmavomodrú mikinu.

Po ceste von som si ju obliekla a sadla som si na lavičku pred chatami. Nikde sa už nesvietilo, a tak som mala chvíľu pre seba. Po tmavej oblohe boli rozsýpané malé hviezdičky, ktoré vyžarovali svetielko nádeje. Chvíľu som rozmýšľala, no inú možnosť ako Ari ignorovať nemám. No napriek tomu, že mi chce všetko pokaziť stojí Jimin stále pri mne. A pomaly som sa skamarátila aj s inými ľuďmi, na škole sa mi darí a našla som tu pokoj. Len mi je ľúto, že som prišla o Jungkooka.

Pri tejto myšlienke som práve začula šuchotanie trávy, a tak som sa otočila za zvukom. A zrazu tam ku mne kráčal. Jeho hnedé vlasy mu trochu strapatil vietor a hnedé iskričky na mňa hľadeli. Jeho telo bolo skryté v bielej mikine, ktorá mu ale veľmi svedčila.

„Ahoj, chcel...chcel som ti niečo povedať."začal opatrne a ja som mu rukou naznačila, aby sa posadil vedľa mňa. To aj spravil a chvíľu sledoval svoje topánky, až sa jeho čokoládové oči pozreli do tých mojích.

„Jia, mrzí ma, ako som ťa predtým od seba odbil. Nechcel som to spraviť." povedal a ostalo ticho.

„Ale prečo Kookie?" opýtala som sa a tentokrát som očakávala odpoveď ja.

„V ten deň ti Ari pokreslila skrínku a hádala sa s tebou kvôli mne a..."

„Počkať! To všetko kvôli nej?"zarazila som sa a on jemne prikývol, „Pozri, Ari sa mi snaží ničiť život odkedy som sem prišla. No nenechám ju, aby to robila a hlavne, nechcem kvôli nej nikoho stratiť. Ani netušíš ako veľa pre mňa znamenáš. Takisto aj Jimin."

„Aj ty pre mňa znamenáš veľa, Jia." povedal a svoju dlaň položil na moje líce. Kútiky jeho pier sa zdvihli do malého úsmevu, čo som mu opätovala. Pri pohľade na jeho pery s malinovým leskom som sa ich chcela dotknúť tými mojími. No zrazu bolo vidno zozadu chaty svetlo a zrejme to bol dozorca. Jungkook si priložil ukazovák na pery, aby mi naznačil, že mám byť potichu. Následne ma chytil za ruku a ťahal ma kamsi. Utekala som za ním a ukryli sme sa za skaly, ktoré boli poukladané neďaleko.

Mala som chuť vybuchnúť do smiechu a Jungkook pri pohľade na mňa tiež. Radšej som si ukryla hlavu do jeho hrude, keď jeho ruky obalili moje telo.  Zaborila som sa viac do jeho hrude a privrela som oči. Jeho príjemná vôňa ma upokojovala a aj jeho hladenie môjho chrbta.

„Aký bol tvoj život predtým, ako si prišla sem?"opýtal sa Jungkookie a mňa jeho otázka trocha zaskočila.

„Ani neviem, nebol nijako zaujímavý. Na strednej som patrila medzi tichších ľudí, ktorý nemali veľa kamarátov. Mala som najlepšiu kamarátku Sam, s ktorou sme sa poznali ešte zo základnej. Spoznala som ešte jedného chlapca, Alexa, s ktorým sme sa stretli na školskej halloweenskej párty. Neznášala som tie akcie, no napokon to nikdy nebolo tak zlé. No a ku koncu sa rodičia začali hádať, otec trávil málo času doma, až kým sme ho neuvideli v reštaurácii s inou ženou. Ale myslím, že to už nebolo prekvapenie, keďže rodinné vzťahy sa nám pokazili už dávno."povedala som pravdivo, pričom som si oživovala spomienky v hlave. „A čo ty? Aký bol tvoj život predtým, ako si prestal rozprávať?"

„Nebol nijako zaujímavý."zopakoval moju vetu a obaja sme sa zasmiali, „No bol som stredobodom pozornosti, aj keď som to niekedy nechcel. Už na strednej som bol súčasťou rôznych predstavení a s Jiminom sme raz vyhrali vianočné karaoke. Už vtedy som vedel, že chcem tvoriť hudbu. Rodičia boli radi, že mám ten 'dar', no kvôli tomu ma niekedy držali zavretého doma. Preto som potom vyhľadával miesta, kde som si mohol oddýchnuť s hudbou v slúchadlách." rozprával potichu a ja som ho pozorne počúvala.

„Mali by sme pomaly ísť, aby si nikto nevšimol, že sme preč."povedal po chvíli a ja som sa odtiahla. Súhlasne som prikývla a pomaly sme sa vybrali k chatám.

„Dobrú noc, Jia."povedal, keď sme stáli pred chatou a dal mi pusu na líce.

„Dobrú."šepla som a s malým úsmevom som chvíľu sledovala, ako odchádza. Následne som vošla potichu do chaty a došla do mojej izby. Prekvapilo ma, keď Da-hyun sedela na posteli. Čakala som, že už bude v ríši snov.

„Ahoj."pozdravila som ju a zhodila som zo seba mikinu.

„Ahoj, kde si bola?"opýtala sa a ja som na seba natiahla biele tričko.

„Nemohla som spať, tak som sa bola prejsť."povedala som jednoducho a posadila som sa na posteľ.

„Ari bola dnes k tebe príšerná. Síce sa chová hnusne ku všetkým, no k tebe je najhoršia. Asi ťa berie za konkurenciu."poznamenala Da-hyun a ja som na ňu pozrela s nadvihnutým obočím.

„Konkurencia?"opýtala som sa prekvapene.

„Si celkom pekná baba a bavíš sa s chalanmi, ktorý sa jej vždy páčili." povedala a ja som mykla plecom.

„Veď sme len kamaráti. A jediné čo chcem, je len pokoj."riekla som a Da-hyun sa na mňa smutne pozrela.

„Časom ju to prejde. Vždy si nájde napokon novú obeť."povedala a ja som prikývla. To mi už povedalo viacero ľudí. Nakoniec sme sa začali baviť a sedeli sme tam ešte asi hodinu. Zistila som, že Da-hyun sa venuje hre na klavír a vážnej hudbe. Má staršieho brata, priateľa a dvoch rozkošných psíkov. Bola som rada, že som s ňou na izbe a možno z nás budú kamarátky.