Kompletne nekompletný dávam si dokopy
Kúsky pokoja pre moju hlavu
Dramaticky a celkom nepresne
Zalievam si bezkofeínovú kávu

V šere farieb, vo svetle tlmenom
zvukom celkom nezreteľným
Snažím sa maľovať, možno i písať
hudbu slov pre nesmrteľných

Kto však dnes je skutočne hudba?
Kto dnes pocíti silu slov?
Načo vlastne potom tvoriť,
keď všetko je zahalené hmlou?

Načo sa snažiť zrkadlom srdca
keď umenie býva bezduché?
Komu vlastne otvárať dušu,
keď srdcia bijú zbytočne?

V spadanom lístí, vo farbách jesene
snažím sa zbaviť letnej šedi
Šedej faloše, medovej krivosti, 
láskavej agónie dospelých detí
  
Kde končí ľudská pretvárka
a hra sa skutočnou stáva,
tam vidím ako farebné leto
zo všetkých žiarivých sa stráca

Pár z nich však vo farbách ostalo
Pár tých, čo sú deti jesene
Dýchajú životom, prahnú po pravde
Kŕmené sú klamstvom bezcieľne

Snáď tieto deti budú putovať
Aby ľuďom srdcia otvorili
Nech v nás ďalej umenie žije
Aby sme jeho kúzlo nezabili