Tradične sa vidíme pri BO a hneď na úvod upozorňujem, že budúci štvrtok zrejme nestihnem pridať kapitolu, pretože mám jazykovku, ale pokúsim sa vám to vynahradiť potom cez víkend :) Kapitole je...no veď názor si urobte sami, pretože to nedokážem ani len správne definovať :D Navyše, nezabudnite - do konca ostávajú už len tri časti ;) 

Annelie sa krčila na podlahe, paže pevne omotané okolo trupu a vyzerala ako blázon, kolísajúca sa tam a späť, pleť sinavú a povädnutú, výčitky a strach o Lynn jasne vpísané v tvári. Úprimne, len silou vôle, ktorú som si počas rokov vypestoval, som bol schopný stáť na nohách a nezrútiť sa tak ako ona. Bok ma neskutočne bolel, mal som chuť proste si túto časť svojho tela odseknúť, len aby som si uľavil od bolesti, škrabance na krku pálili ako šialené a stále som sa pokúšal upokojiť po tom blízkom stretnutí s nelapsim.

Jedna moja časť chcela na Annelie nakričať, to áno, pretože sa vzdala Hilainu kvôli niečomu takému prízemnému ako som ja, chcel som jej vynadať, že takto odsúdila Lynnette na záhubu, a najskôr aj nás oboch, iba preto, že je príliš mäkká... Lenže, uvedomil som si, že by som bol vážny pokrytec, ak by som to urobil. Keď som videl nelapsiho, ako ju schmatol, videl jej v očiach toľký neskrývaný údes, napriek tomu, že sa vždy tak veľmi snažila zostať silná a odvážna vo všetkom, čo robí, takmer ma to zlomilo. Bol som pripravený všetko zahodiť, dať Ermannovi Hilain hoci aj na zlatom podnose, len aby som ju zachránil.

To ticho bolo ohlušujúce, o to viac, že nám obom bolo jasné, čo sa tam hore bude diať, a akí sme obaja bezmocní, aby sme túto pohromu odvrátili. Nie, nikdy som sa nebál smrti, jeden čas som veril, že je to práveže jediný spôsob, ktorý by ma dostal z nočnej mory, akou je môj život, ušetriť si to peklo, ktoré si pre mňa osud pripravil...A teraz, keď toto bol pravdepodobne posledný deň môjho života, ešte som nechcel odísť. Nie takto, bez možnosti brániť sa, byť slabý a bezmocný a zamknutý. Nie, keď to znamenalo, že so sebou vezmem aj Lynnie a Annelie.

Skôr ako som sa rozhodol vydať na túto výpravu, zmieril som sa s faktom, že sa domov viac nevrátim, že nikdy neuvidím tváre svojej rodiny a že nikdy nedostanem šancu vysvetliť im, prečo som celé tie dlhé roky musel predstierať. Odrazu mi to prišlo také hlúpe, vyviedlo ma z rovnováhy, keď ma pri tej myšlienke zasiahol podivný smútok. Bolo smiešne, aby mi chýbalo niečo, čo som nikdy nemal, čosi, čo som sa rozhodol obetovať z mojej vlastnej slobodnej vôle...Nedokázal som v sebe nájsť ani dosť síl na to, aby som im povedal zbohom, aj keď spali, a teda by ma nemohli počuť.

Po prvýkrát v živote som vážne túžil vziať mobil a zavolať bratovi, povedať mu, že aj keď sme obaja takí rozdielni a že sa pravdepodobne nikdy na ničom nezhodneme, vždy bude môj starší brat a budem ho rešpektovať za to, čo robí. Chcel som mu povedať, že mu odpúšťam, že sa ešte pred dlhým časom prestal zaujímať a dúfam, že on to na oplátku cíti rovnako tak so mnou, keď sa strany otočili. Chcel som povedať mame, že to nikdy nebola jej vina a že aj napriek tomu všetkému, čo som jej povedal, som nikdy nebol dostatočne silný, aby som ju znenávidel. A otcovi by som povedal, že som ho vždy obdivoval za to, akým človekom je a že som nikdy, ani raz, neveril Ulyssesovi, keď tvrdil, že je čosi menej.

A povedal by som im, že ich mám rád.

Ak by som mal ešte raz šancu hovoriť so svojou sestrou, prosil by som ju o odpustenie, že som nikdy nebol bratom, akého potrebovala, že som ju zakaždým sklamal, aj teraz, a uistil by som ju, že aj keď nie sme pokrvne spriaznení, navždy bude moja rodina, moja lepšia polovica, ktorú som vždy zbožňoval a prisahal ochraňovať. Pravdepodobne by som napísal aj Thore, povedal jej, že...že je vypočítavá malá potvora, ktorá mi už od začiatku nič nedarovala, no že som nikdy nemal lepšieho priateľa ako ju.

Všetky tieto slová, ktoré zostanú nevypovedané, všetky pravdy, ktoré naveky ostanú pochované vo vnútri, zúfalo sa snažiace vydriapať na slobodu... Ich sila bola devastujúca, zadúšajúca a musel som prehltnúť hrču, ktorá mi odrazu navrela v hrdle. Nie, stále som nebol vydesený zo smrti, skôr som sa bál, čo to spraví s mojou rodinou. Tuším som konečne pochopil, čo myslela Annelie tým, čo mi vykričala v lese, prečo na mňa bola taká nahnevaná a sklamaná. Vždy som videl len svoju bolesť – bolesť, pred ktorou som chcel uchrániť všetkých ostatných, a predsa som ju stále pôsobil.

Nohy sa mi pohli bez môjho pričinenia, pristúpil som bližšie ku kľačiacej Annelie. Zatvrdil som sa a kvokol si k nej, no keď som otvoril ústa, že niečo poviem, odrazu som nemal slov. Čo som mal vlastne povedať? Prepáč, že som ťa pobozkal a potom ťa za to zosmiešnil pred celou rodinou len preto, že si pre mňa začínala byť priveľmi nebezpečná? Prepáč, že som sa správal ako úplný hajzel a debil, no snažil som sa ťa prinútiť nenávidieť ma, lebo je to to jediné, čo mi ide? Prepáč, že som včera zneužil situáciu, keď veľmi dobre viem, aké to môže mať následky?

A prepáč, že mi to v skutočnosti vôbec nie je ľúto?

To som predsa nemohol povedať, so slovami mi to nikdy nešlo, hlavne vo chvíľach, keď na tom záležalo. Desilo ma, ako to človeka obnažuje, vysloviť, čo má na srdci, zdôveriť sa na čo myslí niekomu inému a nebyť si istý, ako na to ten druhý zareaguje. Vždy som radšej chcel byť ten, čo srdce zlomí, ako si nechať znova zlomiť svoje vlastné. No odkedy som ju stretol, vedel som, že radšej roztrhám svoje srdce na kusy a vzdám sa ich, každého jedného, ak to znamená, že ona zostane v jednom kuse.

Takže som okolo nej uzamkol paže, pritisol ju k sebe a namiesto toho zašepkal: „V ten večer, keď sme išli na bál, keď som ťa videl stáť vo vstupnej hale, v tých šatách, v mojej obľúbenej farbe, mohol by som doplniť, vyrazila si mi dych. Cítil som sa hrozne, že som ti to nepovedal v ten večer, ale...Bola si nádherná, tak veľmi, až mi z toho zastalo srdce." Zasekol sa jej dych a stuhla mi v náručí, a počúvala. „A keď si hrala na klavír v krčme, prišlo mi to ako mágia, akoby si mi počarovala. Tvoja krása, tvoj talent, tvoja divoká odvaha a lojálnosť, fakt, že si ma nikdy nenechala vyhrať len tak...Myslím, že ti bolo súdené, aby si mi prevrátila život naruby, Annelie, a ukázala mi, aký som bol sebecký, keď som si nechával život prekĺznuť pomedzi prsty kvôli niečomu, o čom ani neviem povedať, či sa to naozaj stane."

„Renth," vydralo sa z nej, vrátila mi objatie a zaborila si tvár do môjho pleca. „Je mi to ľúto...Toto som nechcela – nechcela som –"

„Šš, to je –"

Zvuk šuchotajúcich krokov na chodbe ma prerušil, v sekunde som zdvihol hlavu, sotil Annelie za seba, keby to náhodou bol jeden z nagasi, aby nás odvliekol k Ermannovi, aby mohol svoje dielo dokončiť. No iba vysoká, tmavá postava zastala pred našou celou, ruky vo vačkoch a tvár skrytú v tieni.

„Čo...?" začal som, škúliac, aby som lepšie videl. Pristúpil bližšie a rozoznal som len šticu čiernych vlasov, bledú tvár a zhrbené plecia akoby ho k zemi kvárilo ťažké bremeno.

Istú chvíľu sme tam takto sedeli v tichu, možno to bolo stratou krvi alebo som kvôli tej tvrdej zrážke so stenou dočasne prišiel o zmysly, no naozaj som nevedel tú tvár zaradiť. Ibaže vtedy Annelie zavrčala ako divé zviera a jej žiaľ sa pretavil do čohosi nebezpečnejšieho a temnejšieho. Vyskočila zo zeme, načiahla sa pomedzi mreže a prudko trhla tou osobou za predok trička bližšie. Cassian nevydal ani hláska, keď narazil na dvere cely, v tmavých očiach mal uštvaný, užialený pohľad...

„Čo tu chceš?! Prišiel si sa pokochať, aby si si mohol pogratulovať ako dokonale si splnil svoju úlohu?" zasyčala naňho Annelie. „Si na seba hrdý, si spokojný, že nás teraz všetkých zabije?!"

Cassian mlčal a ja som mu tiež túžil dať, čo preto, rovnako ako Annelie, chcel som ho udrieť prakticky už od chvíle, čo sa objavil v našom dome, no povedal som si, že ho nateraz prenechám jej, nakoniec, mala s ním nevybavené účty.

Zatriasla ním. „Odpovedz, ty prekliaty bastard!"

Bez slova vytiahol ruku z vačku, zablysol sa strieborný kľúč a potom ho proste hodil do našej cely, čím nás oboch šokoval. Annelie ho pustila a schmatla kľúč, skúšajúc, či pasuje do zámky. S cvaknutím sa dvere poľahky otvorili. Zízala na Cassiana, ktorý sa, ako som si všimol, nekontrolovateľne triasol.

„Ne – nechcel... Toto som nechcel," vykoktal. „Nie ju, nie ju...! Nemôžem ju zachrániť, ale vy áno." Annelie si ho nedôverčivo premerala, no bez toho zlovestného lesku ako predtým.

„Prečo?"

Cassian sa tváril, ako keby ho niekto udrel do žalúdka, keď povedal: „Pretože je tým jediným, čo dáva zmysel."

Inokedy by som už bol rozmýšľal nad tým, ako by toto všetko mohla byť len pasca, ale môj inštinkt ma nevystríhal tak ako zvykol a Cassian musel veľmi dobre vedieť, že ho bez váhania zabijeme, ak na nás zahrá rovnaké divadlo ako vtedy na plese. Hlavne, keď nám obom vrátil naše dýky a môj mobil, o ktorom som, úprimne, aj zabudol, že ho mám. Skutočne vyzeral rozpoltene a bezútešne, človek, ktorý sám so sebou zvádzal vojnu ohľadne toho, čo má robiť.

„Ako si sa sem dostal? To ťa sem len tak pustili?" špiónila Annelie.

„Som...iluzionista, mám svoje vlastné triky, ako ľudí presvedčiť." Do najhorúcejších pekiel!

„Tak ako ti môžeme veriť, že nám neklameš?" rýpal som.

„Uisťujem ťa, Renth, že som tu osobne a, aj keď pre teba moje slovo najskôr nič neznamená, sľubujem, že sa vám snažím pomôcť."

Veľmi som nad tým neuvažoval, ruka mi proste vyletela a tvrdo dopadla na jeho sánku, až sa zapotácal a chrbtom narazil na stenu za ním. Annelie prekvapene zhíkla a ja som musel zaťať zuby, aby som nezakričal od bolesti, keď sa tá prekliata rana otvorila ešte o kúsok viac.

„Musel som sa ubezpečiť," pokrčil som plecami.

Boli sme len traja, chabo ozbrojení, zranení a dvaja z nás ani len nemali potuchy, kam ísť. Dom je bez pochyby plný nagasi a ak aj Cassian bol skutočne na našej strane tento jedenkrát, jeho schopnosti nás dostanú len tak ďaleko. Potom tam bol Ermann, ktorý je sám o sebe smrtiaci a ešte keď má Hilain...Dokonca ani ja som nebol taký naivný, aby som si myslel, že túto bitku dokážeme vyhrať sami. Zahľadel som sa na mobil v mojej ruke a zhlboka sa nadýchol, modlil som sa, že ma brat nezožerie za živa, ak ho poprosím o malú láskavosť.

„Okej, Seth, teraz udri," inštruoval som a sledoval, nie po prvýkrát, v úplnom údive, akú brutálnu silu ten chlapec v sebe má. Pred pár týždňami, keď som po prvýkrát mal nie až takú česť spoznať ho, vyzeral, že zuteká, ak jeho smerom čo i len dýchnem. A teraz...Zničil dve naše bojové figuríny, keď cez ne prerazil dieru...holými rukami.

Bolo to deň po tom, čo Etienne zmizla, keď za mnou Seth prišiel a spýtal sa ma, či ho budem trénovať vo voľnom čase. Keďže akadémia bola zatvorená a vina aj frustrácia sa vo mne pekne hromadili, bol som rád za toto rozptýlenie. Úprimne, trochu som sa obával, že učiť ho bojovať bude problematické, no bol naozaj odhodlaný a hoci mu to s mečom stále veľmi nešlo, dokonale to vynahradzoval svojimi schopnosťami a reflexami ochrancu.

Možno som ho párkrát aj vydieral kvôli novinkám o Annelie a Renthovi, bol som si istý, že sledoval každý ich krok, vedel presne kde sú a čo robia, no nič neprezradil. Bolo to na facku, no veril som, že ak by sa skutočne dialo čosi katastrofálne, povedal by nám to, alebo aspoň mne.

Keďže som videl, že už nevládze s dychom a je celý spotený, bolo na čase hodinu skončiť, boli sme v kaplnke dobre cez dve hodiny a zase som priveľmi nechcel tlačiť na pílu, pretože ešte stále nebol tak úplne v pohode, čo sa jeho nového ja týka. Mireia sa stavila ho skontrolovať, každých pár dní sa s ním rozprávať, no neviem naisto povedať, čo spolu celý ten čas robievajú. Zakaždým, keď som si všimol, že je v dome, našiel som si zámienku prečo tam nebyť tiež, možno to zo mňa robí ešte väčšieho zbabelca, ale nebol som pripravený čeliť jej, dievčaťu, do ktorého som bol zaľúbený už od nepamäti, a potom zistil, že je na ženy.

Seth si pretiahol tričko cez hlavu a zotrel si pot z tváre. Ja som si pomaly začal odmotávať pásku zo zápästí, aby som si nedolámal kosti, kým som boxoval, tiež sa udržiaval v kondícii. Kútikom oka som si všimol, že zrazu zmeravel ako socha, tmavé oči rozšírené a tvár úplne bez výrazu. Žalúdok mi zovrelo úzkosťou, no prinútil som nohy hýbať sa, dotknúť sa jeho ramena a čakať na najhoršie...

„Mal by si si skontrolovať mobil," povedal však a znel pri tom ako robot.

Zmätený, čo tým myslí, som sa vrátil k oltáru, kde som nechal svoju mikinu a vylovil z vrecka mobil, ktorý som dostal ešte pred mnohými rokmi a akosi predsa stále zabúdal, že ho mám. Blikala mi tam správa a takmer som ho pustil, keď som si všimol meno odosielateľa. Bola od môjho brata.

Sme v Cantatise, v pevnosti za lesom. Ermann má Hilain, Lynn je kdesi s ním a sme nahratí. Nechceš sa zahrať na hrdinu, veľký braček?

Nie, toto nebolo skutočné, iba si zo mňa ktosi robí žarty, alebo len snívam. Po prvé, ak mal celý ten čas so sebou mobil, prečo neposlal aspoň jednu blbú esemesku o tom, že sú v poriadku?! A po druhé, Renth by nikdy nežiadal o pomoc mňa.

Otočil som sa na Setha, ktorý civel do neznáma, čo mi napovedalo, že v tom momente nie je v kaplnke úplne so mnou. Nebol som si istý, či ma počuje, ale aj tak som sa spýtal: „Je to pravda, skutočne Renth napísal tú správu?"

Prikývol. „Viem nás tam dostať, videl som cestu." To mi stačilo. Vybehol som z tréningovej miestnosti ako namydlený blesk a kričal pri tom na rodičov, na hocikoho, kto počul a mohol pomôcť.

Bol čas vyraziť na cestu a v tomto prípade môže mať aj každá premárnená sekunda fatálne následky. 

Ehm, no, neviem čo mám k tomuto povedať... Asi len, že čo si myslíte o Cassianovej náhlej zmene názoru? Myslíte, že je skutočne na ich strane alebo to len dobre hrá? A stávky sú otvorené - stihne to Myron s posilami alebo bude príliš neskoro, aby ich zachránili všetkých? :)