Ahoj, ahoj, utekám na vlak, takže budem dnes stručná. Na úvod vás poprosím, aby ste ma nezabíjali za túto kapitolu (ani za tie všetky čo príde po nej), nejako som to musela predsa zamotať, keďže náš už o nejaké 4 časti čaká koniec... A ďalej, zopakujem, čo som hovorila pri WH - želám vám krásne veľkonočné sviatky, ak máte radi tento sviatok, tak potom veľa vody, ak nie, tak potom hlavne veľa oddychu a čokolády ;) 

Tĺkla som päsťami na hrdzavé mreže cely, do ktorej nás zavreli, tak tvrdo, že som si skoro dolámala kĺby. Bola som naštvaná – na seba, že som taká sprostá, lebo si nevšimnem pascu skôr ako do nej vpadnem; na Ermanna, pretože je pripravený na všetko; aj na celý blbý Jistis, že je prepojený s Ermannovým domovom v Cantatise.

„Hej, idioti, kde máte svojho pána?!" kričala som na nagasi, ktorí nepochybne hliadkovali hore na schodoch. „Čo-to by som mu rada povedala."

„Annelie, nerob," ozval sa Renth spoza môjho chrbta.

To boli prvé slová, ktoré mi adresoval od včerajšieho večera, po tom bozkávacom fiasku. Otočila som sa naňho a všimla si, že mu spodok trička nasakuje krvou, vo svojej snahe dostať nás zo zovretia nepriateľov si natrhol štichy.

„Tak mi povedz, čo mám robiť, len tak sedieť a čakať, kým nebude rad na nás, aby nás potrestal?" odvrkla som. „A ty si radšej sadni na zadok a nedávaj mi rozumy, hlavne, keď si to ty, kto tu krváca na podlahu."

„Som v pohode."

Odvrátila som pohľad a sústredila sa znova na mreže. Vedela som, že nás odtiaľ musím dostať, aj ak len na tak dlho, aby sme našli Lynn a potom sa uistiť, že sú obaja ďaleko z Ermannovho dosahu. Taký bol predsa plán, ponúknuť mu, čo naozaj chce, teda mňa, a vyjednať, aby Rentha a Lynn prepustil. No nechať sa zajať ešte skôr, ako vôbec vymyslím adekvátny plán, nebolo na zozname, rovnako ako Renthovo zranenie.

Zovrela som kov silnejšie, ostré hrany sa mi zaryli do dlaní, no nevnímala som to. Opatrne som poodchýlila viečko driemajúcej moci, modliac sa za oheň, za hoci len kvapku plameňa, ktorý by roztavil mreže len toľko, aby sme sa odtiaľ vedeli dostať. Ibaže, skôr než som čokoľvek stihla, ozvali sa na chodbe kroky a vynoril sa môj strýko...S mojou najhoršou nočnou morou za pätami.

Zhíkla som a prudko cúvla od nelapsiho, červené oči mu žiarili rovnako ako dieťaťu počas Štedrého dňa, keď si nájde darček, po ktorom tak veľmi túžilo. Odrazu ma pálil krk, pripomínal mi tú bolesť, dotyk jeho očných zubov na mojej pokožke, v mojej tepne, ako zo mňa pomaly vysávajú život. Na sekundu ma tá spomienka úplne paralyzovala, ochromená náhlym strachom, ktorý sa mi šíril do končatín som si sotva uvedomovala pevné ruky, ktoré sa okolo mňa zozadu obomkli, istiac ma, ak by som náhodou omdlela.

„Musím sa priznať, Annelie, nečakal som, že dôjdeš až takto ďaleko," prehovoril Ermann, keď si zastal pred našou celou. „Nájsť môj dom v Cantatise, omylom vysnoriť skrytý tunel pod väznicou v Jistise, ktorý spája moje dva hlavné stany... Múdre, skutočne."

Nepovažoval som za nutné odpovedať, aj keď som si nebola tak úplne istá, či budem schopná zo seba niečo vytisnúť, kým na mňa nelapsi takto otvorene zízal. Ako keby cítil všetky pocity, ktoré mnou zmietali, usmial sa, len tak široko, aby som videla hroty jeho zubov a prudko som sa nadýchla, úmorne sa snažila, aby som si v momente neprikryla krk rukami.

„Stiahni sa, Boris," nakázal Ermann upírovi a ten, neochotne, odvrátil svoj zrak. „Počul som, že vy dvaja ste už mali tú česť stretnúť sa, aj keď musím povedať, že som nesúhlasil s Borisovým správaním vtedy vo väznici."

„Vieš čo, Ermann, ak chceš niečo povedať, tak to proste vyklop a ušetri nás svojich nudných, kvetnatých predslov!" vyštekla som. „Nesúhlasil si s tým, oh, jasné, tomu aj uverím...Pretože si to v prvom rade vôbec nebol ty, kto poslal túto pijavicu, aby nás pozabíjala."

Ermann sa usmial, chladné a zlovestné zvlnenie pier. „Ako si praješ, neterka, ešte som nechcel hrať úlohu monštra, ale...Verím, že máš čosi, čo patrí mne a veľmi rád by som to dostal späť."

„Netuším, o čom to rozprávaš." Hrdo som zdvihla hlavu, aby som mu ukázala, že sa ho nebojím, hoci sa všetko vo mne skrúcalo a chvelo z prítomnosti toho chladnokrvného tvora.

Ermann si povzdychol a zovrel si koreň nose akoby bol frustrovaný a unavený, bolo to pravdepodobne prvýkrát, čo som ho videla prejaviť obyčajnú ľudskú emóciu, malá trhlina v jeho inak udržiavanej a chladnej maske. Možno som sa triasla ako nejaký prekliaty lístok vo vetre, no ani za nič sa pred ním nebudem plaziť. Stále mám svoju dôstojnosť.

„Vieš, nikdy by som sa nemusel správať ako netvor, keby ľudia proste spolupracovali," neodpustil si. „Prečo ma to stále nútite robiť?"

Neviem presne, čo som chcela povedať, no otvorila som ústa, že mu čosi odseknem, ale vtom sa Boris pohol tak rýchlo, ani som to nepostrehla, keď bol zrazu v cele, odtrhol ma od Rentha a ja som úplne stuhla, prevalcovaná takým údesom, že som aj zabudla vykríknuť. Renth už sa hýbal vpred, prepaľoval nelapsiho pohľadom plným takej prudkej nenávisti, že ja by som už dávno utekala kadeľahšie, lenže keď siahol po dýke, uvedomil si, že mu jeho opasok so všetkými zbraňami zhabali predtým, ako nás sem zavreli. Nelapsi sklonil hlavu k môjmu krku, až som zo seba vyrazila malé zafňukanie, za ktoré som sa nenávidela a Renth zastavil, vraždiac ho iba svojím pohľadom.

„Možno budeš teraz komunikatívnejšia, drahá neterka," zapriadol Ermann.

Strach je príšerná emócia, ako náhle sa do vás raz vplíži, neovplyvní len telo, ktoré úplne zbaví schopnosti hýbať sa, ale aj váš mozog, zamorí vás úplne ako jed a stratíte sa v bolestnom búšení vášho srdca, ktoré sa ozýva v celom dutom tele, prinúti vás uvedomiť si vašu vlastnú krehkú smrteľnosť. Borisove chladné prsty na mojej koži, prítomnosť jeho solídneho tela za mojím a bola som si vedomá tých zanedbateľných pár centimetrov, čo nás delili. Mohol by ma zabiť tak rýchlo, tak ľahko a ani ja, ani Renth by sme nestihli ani žmurknúť. Začínalo sa mi ťažšie dýchať a prišlo mi to také absurdné a úbohé, že zomriem na udusenie svojím vlastným strachom.

Očami som vypátrala Rentha, sledoval ma s napätím a toľkou bezradnosťou, až to lámalo srdce. Zoči-voči smrti bol sám odvážny, no teraz sa zdalo, že sa vzdá iba preto, že som na pokraji smrti bola ja. Zaťala som zuby a zavrtela hlavou, oči som držala zatvorené a nútila som – naliehala – na svoj mozog, aby sa sakra spamätal. Dostali sme sa až sem, nemienila som to pokaziť len kvôli mojej vlastnej hlúposti.

„Nemám ho," zasyčala som pomedzi stisnuté zuby. „A ty...môžeš zhorieť v pekle."

Ermann sa chladne zasmial. „Neboj sa, drahá, viem, že tam skončím."

A potom luskol prstami.

Pocit úľavy z prepustenia tej odpornej bytosti však nemal dlhé trvanie. Mala som akurát čas dostať do pľúc štedrú dávku kyslíka, keď nelapsi schmatol Rentha pod krkom a tresol ho o stenu tak tvrdo, že zvuk jeho lebky dopadajúcej na múr mi zarezonoval až v kostiach. S vyvalenými očami som urobila krok vpred, no za vlasy ma Ermann prudko mykol späť, až som sa nepekne narazila na kovové mreže.

„Mohol som vedieť, že budeš presne ako tvoj bastardský otec, taká obetavá a smiešne hrdinská v každom možno smere, že povýšiš životy ostatných nad ten svoj," sykol mi Ermann do ucha. „No pozrime sa koľko si toho schopná riskovať preňho. Necháš ho zomrieť príšernou smrťou, Annelie, alebo sa rozhodneš byť dobrá neter a dáš mi, čo požadujem?"

Opäť som nedokázala dýchať ani rozprávať, paralyzovaná a tento des bol o to horší, pretože som si uvedomovala, že keby zomriem sama, nebola by to ani zďaleka taká agónia ako sa stať svedkom záhuby niekoho, na kom mi záleží. A raz už bol predsa tak blízko... Nelapsi naňho hladne civel, oči mu bordovo žiarili a keď pritisol pavúčie prsty k jeho krvácajúcemu boky, nasávajúc pach čerstvej krvi, nebola som si istá, či aj Ermann bude schopný upíra stiahnuť.

Kovový pach krvi naplnil celý úzky priestor a takmer som sa povracala, zo srdca nenávidím tento smrad. No zaúčinkovalo to ako úder na všetky moje zmysly a tá druhá, pudová časť môjho ja, o ktorej Bram tvrdil, že je prehnane ochranárska voči môjmu anamovi, sa prebudila a žily mi naplnil čerstvý, žeravý hnev. Inštinktívne som sa do tej studne v mojom vnútri ponorila, vzala toľko, koľko som mohla a v mysli mi vyvstal jeden rázny príkaz: Spáľ ho. Spáľhospáľhospáľho...!

Vnímala som ako mi oheň prúdi telom, usadzuje sa mi v žilách, v srdci a chcela som len zničiť Ermann a Borisa a bolo mi jedno, čím ma to spraví. Počula som syčiace plamene a potešene som sa usmiala, keď Ermann prekvapene vydýchol, bola som spokojná sama so sebou, že aspoň raz som mala výhodu ja. No stisk na mojich vlasoch nepovolil a necítila som oheň ani spáleninu...

Trhol mnou ráznejšie, hlavou som narazila na mreže a bola som si istá, že mi vytrhol najmenej polovicu vlasov. Oheň mu neublížil, iba ho viac vytočil. Akoto, že to nefungovalo?

„Použiť proti mne môj vlastný trik, Annelie, to nie je veľmi pekné," hlesol. „Boris, rob, čo musíš."

Netuším, či som kričala naozaj alebo len vo svojej mysli, no prišla som o všetky zvyšky hrdosti a guráže, keď som sledovala ako sa upír obtrel o kožu na Renthovom obnaženom hrdle. Hádzal sebou a vzpieral sa, no kvôli svojmu zraneniu a nelapsiho nadprirodzenej sile, sa mu nedarilo oslobodiť. Ermann ma držal v šachu, túžila som sa rozbehnúť k Borisovi a, ja neviem, použiť naňho hoci aj moje úbohé päste, a on sa len smial na mojich chabých pokusoch vykrútiť sa mu.

„Môžeš to zastaviť...Vieš, že áno, tak ma to nenúť urobiť."

„Prisahám ti, že toto jedného dňa oľutuješ," vytisla som, v tej chvíli som ho nenávidela tak veľmi, až som sa triasla – alebo to bolo kvôli tej narastajúcej panike?

„No nie tak veľmi ako ty sama, všakže?" cítila som, ako sa usmieva.

Znechutená sama sebou a skľúčená som si vkĺzla rukou pod golier svetra, dočahujúc predmet, ktorý som si schovala do podprsenky, na jediné miesto, o ktorom som vedela, že ho nagasi nebudú kontrolovať. Hilain nebol väčší než obyčajné pero, akým som zvykla písať v škole, hrot bol tenký a vrchná časť bola ozdobená sivasto-strieborným kameňom v tvare hviezdy. Vyzeral úplne neškodne, tak...nijako, a predsa sa v ňom skrývala toľká ničivá moc.

Ermann mi ho vytrhol z rúk skôr, ako som ho vôbec stihla úplne vytiahnuť z trička a v sekunde ma pustil, tak náhle, že sa mi podlomili kolená a musela som sa zachytiť mreží, aby som sa nestrepala. Avšak, Boris iba otočil hlavu, aby sa na mňa pozrel, keď olizol pramienok krvi zo škrabancov, čo zanechal na Renthovom krku, ako keby sa mi vysmieval. Vo všetkom mojom zúfalstve a hneve som nedokázala myslieť, jednoducho som tie pocity prijala a moc, ktorá bola bezbranná voči Ermannovi, sa teraz zamerala na upíra.

Renth mal našťastie toľko duchaprítomnosti, že uskočil bokom, keď hrubá vrstva ľadu pripútala nelapsiho nohy k zemi, zabraňovala mu zmiznúť a na sekundu sa mi zdalo, že sa mu v diabolských očiach mihol skutočný strach, keď si všimol, ako sa okolo neho uzavierajú žiarivé plamene, padli naňho ako opona po poslednom dejstve a jeho výkriky agónie budú naveky vryté do mojej duše, do môjho mozgu. Lenže...bolo mi to jedno. Zaslúžil si to, za to, že zabil Emerensa, že takmer zabil mňa a dovolil si siahnuť na Rentha a som si istá, že to bol len začiatok zoznamu všetkých jeho hriechov. Vo svojom vražednom západe som úplne zabudla na Ermanna, ktorý odrazu začal tlieskať.

„Pozoruhodné, naozaj," pochválil ma. „Veľmi rád by som zostal a pozrel si, čo všetko dokážeš, no tuším dlžím tvojej sestre návštevu."

Otočila som sa naňho, dych mi uviazol v hrdle a tento raz som sa dobrovoľne hodila na dvere do cely, pokúsila so ho schmatnúť a hoci ho aj odprosiť, ak bude treba, aby si vzal namiesto nej a Rentha mňa. A skutočnosť, že vedel, kto je...

„Počkaj, nie! Chceš mňa, tak si ma vezmi, nebudem sa brániť!" kričala som za ním. „Nie, prosím...!" Iba sa na mňa uškrnul, pomaly cúvajúc von zo žalára. Odrazu tam bola taká zima a ticho, len ja a moje výčitky, všetky tie desivé výjavy toho, čo jej urobí. Vypovedali mi nohy a zviezla som sa na podlahu.

Čo som to urobila?

Hm, kapitola je...divná, alebo tak možno príde aj mne... V každom prípade, Ermann dostal Hilain, čiže strach o Lynn je oprávnený. Myslíte, že sa mala Annelie viacej snažiť? A ako vnímate to, čo spravila nelapsimu? 

P.S. Naozaj ma mrzí, že som vás nechala v napätí, čo sa stane a nakoniec dostane takúto chaotickú časť. Neuvedomila som si to...