Tááákže, už vám píšem písomne odmaturovaná a...úprimne aj mierne zdeptaná, keďže to celé bolo divné a mätúce a nemám dobrý pocit. Včera som sa emočne zrútila, ale tak no čo, aspoň som dnes nemusela do školy :D Aby som si trochu napravila náladu, stíham teda pridať aj kapitolu BO a...Čosi mi hovorí, že vás jej koniec celkom poteší ;) 

P.S. Pripomínam, že do konca zostáva 6 kapitol, čiže je dosť možné, že toto je posledná relatívne pokojná časť :) 

Druhý deň skoro ráno sme vyrazili, ako sme sa dohodli, no všimla som si, že Renth rozhodne nebol tak v poriadku, ako tvrdil, že je. Eirene, ktorá ho prišla skontrolovať a vymeniť mu obväzy so mnou súhlasila, no rovnako ako mne, stačilo jej, aby pozrela na Rentha, videla mu to chladné odhodlanie vpísané v tvári, a vzdala to. Nemali sme šancu proti nemu vyhrať a ak si potrhá stehy...Nuž, tento krát sa nebudem snažiť, aby som ho pozliepala dokopy.

Napriek svojim zraneniam a pretrvávajúcej bolesti, kráčal svižne a rýchlo ako predtým, dokonca sa vrátilo aj jeho večne napomínajúce ja, no brala som to ako dobré znamenie. Dala som si za úlohu kontrolovať, či dosť pije aj je a bola som pripravená ho k tomu hoci aj dokopať, ak odmietne. Bram bol taký láskavý, že nám zabalil nejaké jedlo, ktoré by nám malo stačiť na cestu, a bol aj taký ohľaduplný, že sa ani nepokúšal z nás vymámiť kam ideme. A rovnako ako vtedy s likérom na slávnosti, na oplátku nič nechcel.

Počasie bolo chladné, les zlovestný a záhadný ako aj predtým a pripomínala som si, že musím byť neustále v strehu, sledovať naše okolie ako som to predtým nespočetnekrát videla robiť Rentha. Nestála som o žiadne ďalšie nepríjemné prekvapenia. Uistila som sa, že mi v žilách praská oheň, pripravený vyraziť mi z prstov, ak by bolo treba...

„Nepotrebuješ si oddýchnuť?" otočila som sa na Rentha po ani nie hodine kráčania. Odpoveďou mi bol vražedný pohľad, ktorý som mu veľmi rada oplatila.

„Tak prepáč, pán Kyslý ksicht, ale ak sa budeš premáhať a potom omdlieš od vyčerpania, nijako nám to nepomôže."

„Dokážem sa o seba postarať, ďakujem veľmi pekne."

„Hej, to som videla..." zašomrala som.

Renth ma schmatol za lakeť a zvrtol ma takže sme si hľadeli do očí, a mne neušlo, ako sa snažil neukázať bolesť, keď si natiahol zranený bok. Hľadel na mňa rovnako nahnevane ako ja naňho. Nie, nenechám to len tak, týchto posledných pár dní a hodín som držala jazyk za zubami, pretože sa potreboval zotaviť a krik by mu to nijako neuľahčil, ale teraz, keď už bol dostatočne silný, aby sa znova správal ako magor, bolo načase, aby som svoj hnev pustila na slobodu.

„Kto si myslíš, že si, že sa ku mne správaš arogantne, keď sama nemáš ani potuchy o bojovaní a liečení rán! Prešiel som si týmto častejšie než ty, takže sa ku mne neopovažuj správať ako k neopatrnému decku, čo treba ťahať za ručičku!"

„To je ono, toto je presne ten problém, Renth!" vyštekla som. „V jednom kuse si tak do seba zahľadený, taký si istý svojimi schopnosťami, že si ani len nepripustíš myšlienku čo ak."

Renth zasyčal. „A prečo by som mal? Ak by si mala rozum, tiež by si sa tým nezaoberala!"

„Nemôžem, a vieš prečo? Pretože si skoro zomrel!" skríkla som. „Stalo sa to rovno pred mojimi očami, videla som ako padáš k zemi a nehýbeš sa. A neexistovalo nič, čo som mohla robiť, nič! Vieš, aké to je? Cítiť takú ohromnú bezradnosť, až normálne cítiš, ako ťa to dusí? Videla som ťa tam, videla všetku tú krv a stále som myslela na to – kiež by som dokázala liečiť ako Lynn, kiež by som mala dostatok rozumu, aby som so sebou vzala pár liečiv, keď som odchádzala z domu. Ale nie, jediné, čo som mohla, bolo dívať sa a čakať, dokým poslednýkrát nevydýchneš, uvedomujúc si, že je to moja vina... A potom sa preberieš a ešte máš tú drzosť byť arogantný, drzý a taký hrozne sprostý, pretože tebe je to jedno, neuvedomuješ si koľko bolesti môžeš spôsobiť tým, ktorým na tebe záleží, aj keď sa väčšinu času správaš ako idiot." Chcela som ho udrieť, streliť mu, spraviť čokoľvek, len aby videl ako hrozne ma frustruje, ukázať mu ako veľmi hlboko do môjho vnútra tá rana vôbec siaha. „A to ma tak neskutočne štve! Si taký zaťažený myšlienkou, že konečne zomrieš, že si neuvedomuješ, aký dopad to bude mať na ľudí okolo teba."

Les sa odrazu zdal neprirodzene tichý, všetky jemné zvuky malých zvierat aj šuchot listov zmizli a až keď som pozrela Renthovi do očí, mi došlo, že mi po lícach stekajú slzy. Sakra, to tak úplne nepotvrdzuje to, čo som práve povedala! Chcela som byť naňho naštvaná, pretože všetko bolo lepšie, než smútok a bolesť. Renth stál ako vytesaný z kameňa, nebola som si ani istá, či dýcha. Nepotrebovala som, aby na to niečo povedal, iba som to potrebovala zo seba dostať, to, ako veľmi túto jeho stránku neznášam – tú zlomenú časť, ktorá chce za každú cenu nájsť svoj únik.

Spakruky som si utrela oči a hlesla. „Zabudni na to, ideme ďalej."

Ako sme pokračovali v našej ceste do Jistisu, kam by sme mali doraziť buď dnes v noci alebo zajtra ráno, neprehovorili sme spolu ani slovo, nemala som potrebu rozprávať sa s ním a Renth bol nezvyčajne tichý, ako keby naozaj prehodnocoval svoje správanie. Robili sme zastávky približne každé dve hodiny, len na pár minút, aby si Renth na chvíľu sadol a nabral sily. Nikdy by to nepriznal, no videla som to na ňom, že je unavený a najskôr aj pekne ubolený.

„Na," hodila som mu balík čaju, ktorý mi Eirene vtisla do rúk, keď sme sa lúčili. Chytil ho jednou rukou a nadvihol na mňa obočie.

„A ako ho mám asi uvariť?"

„Prekvap ma," pokrčila som plecami, „vieš sa o seba predsa postarať, nie je tak?" Obdaril ma trpiteľským pohľadom a možno som sa fakt správala ako mrzuté decko, ale nemala som na to snáď právo?

Sadala tma, kým sme došli k hraniciam Jistisu, ale keďže ma nenadchýnala predstava čeliť každej desivej príšere, ktorými sa to tam hemží pod rúškom tmy, tak som sa rozhodla utáboriť a trochu sa vyspať predtým, než buď staneme tvárou v tvár úplnej pohrome, alebo získame nástroj, ktorý by mohol priniesť obrat v tejto vojne. Renth nič nepovedal, no ak by sa aj pokúsil protestovať, jednoducho by som ho odignorovala.

Renth rozložil ochranné kamene a ja som sa vrhla na stavanie stanu, ešte bolo príliš skoro, aby mohol spať na zemi, rana by sa mu stále mohla zapáliť a ja som to nehodlala riskovať. Keď sme obaja dokončili svoju prácu, pokynula som na stan.

„Vlez tam," nariadila som, „a pokús sa vyspať."

„Prečo myslíš, že ťa budem poslúchať?" odvrkol a zhodil opasok so zbraňami pri kmeni stromu. Prižmúrila som naňho oči a poslala jeho smerom menšiu dávku vetra, aby ho postrčil dopredu a Renth sa takmer prekotil.

„Mám svoje triky ako ťa donútiť."

„Okej, dosť, môžeš sa prestať správať ako úplná mrcha?!" zavrčal a založil si ruky na hrudi.

Rozhorčene som spravila pár krokov bližšie k nemu. „Myslím, že som sa ráno vyjadrila jasne, nebudem to opakovať." Zohla som sa po svoj batoh, že ho hodím do stanu.

„Zbytočne to dramatizuješ..."

Prudko som sa zvrtla tvárou k nemu, pripravená pľuť oheň a zazrela som naňho tak vražedne, že o krok cúvol. Takže dramatizujem, áno? Nakráčala som k nemu a sykla mu do tváre: „Mám ti snáď pripomenúť, ako si vyvádzal ty, keď sme sa vrátili z Jistisu? Je to úplne v pohode, keď sa ty prepneš do ochranárskeho, pasívne agresívneho módu, ale ja to nemám dovolené?"

Odvrátil pohľad, čeľusť zaťatú. „To bolo niečo iné."

„Nie, nebolo! Ako dlho to budeš popierať, Renth? Možno tomu nebudeš veriť, ale neteší ma predstava, že zomrieš, dobre? A zraňuje ma, že ti ani nie je ľúto, že svoj život takto nezmyselne zahadzuješ!"

Oči mu horeli ako dve kobaltové plamene, tiež bol naštvaný, čo len prilialo olej do ohňa, pretože on na to nemal žiadny dôvod. Zaťala som päste, aby som mu neotĺkla tú jeho dutú hlavu o strom a tiež aby som všetok besniaci oheň udržala pekne pod kontrolou.

„Je načase, aby si sa naučila, že čo robím alebo cítim, nie je tvoja starosť, Annelie," pretisol cez zaťaté zuby. „Nemôžeš ma zachrániť."

„Na to ti kašlem! Môžem to aspoň skúsiť, musím!"

Vyletela mu ruka a pevne mi zovrel pažu. „Prečo?! Prečo by si –"

„Pretože mi na tebe záleží, ty slepý, zabednený kretén!" skríkla som, zúfalá, frustrovaná a zase na pokraji blbých sĺz.

Niekoľko bolestných chvíľ na mňa iba zízal, v očiach neústupčivý pohľad predtým ako zavrčal, zasykol ostré „do riti" a potom ma k sebe drsne potiahol, vrazil mi obe ruky do vlasov a pobozkal ma, násilne a hrubo, nikde žiadna stopa po nehe. Bola som za to rada, pretože ak by sa pokúšal byť jemný, znova by som sa rozkričala. Bola som naštvaná, mimo svojej mysle, frustrovaná a takto som vedela, že ním zmietali rovnaké pocity.

Nezáležalo mi na to, kde sme boli, nad možnosťou, že po zajtrajšku sa už možno nikdy nedostaneme domov, nezáležalo mi na tom, že by som ho mala odsotiť, pretože to bolo nesprávne v toľkých ohľadoch a nechcela som, aby ma ponížil ako po našom prvom bozku. Z mozgu mi vyfučali všetky myšlienky a pevne som ho schmatla za plecia, berúc ohľad na ranu po šípe. Šípe, ktorý bol určený mne; šípe, ktorý by mi ho bol vzal, keby ho zasiahol len o kúsok nižšie. Zase raz som si pripomenula ako rýchlo a nečakane sa život deje, aká som voči nemu bezbranná aj napriek mojej schopnosti, ako nikdy nemôžem predpovedať, či som schopná uchrániť mojich milovaných pred smrťou, a ako blízko sme k nej každý jeden deň.

A to ma robilo o toľko zúfalejšou.

Strhla som ho bližšie k sebe, aby som ho mohla bozkávať tvrdšie, naliehavejšie a nebránila sa, keď nás zvrtol a pritisol ma o najbližší strom.

Dych zo mňa vyrážal v krátkych, zúfalých zalapaniach, no odmietla som ho pustiť len aby som sa mohla nadýchnuť, nie, príliš som sa bála, že to ten moment zničí a ešte som nebola pripravená skončiť to. Krúžili sme okolo seba priveľmi dlho, musela som to zo seba všetko dostať, potrebu, zúfalstvo, všetky tie popletené pocity, ktoré vo mne vyvolával. Uhryzla som ho do spodnej pery a Renth zastonal, roztvoril mi ústa, aby ich mohol vyplniť jazykom, dráždil ním ten môj a vysielal mi slastnú elektrinu do celého tela.

Mrmlal mi čosi do pier, slová, ktoré som nedokázala zachytiť, no keď ma zdvihol, uväznil medzi svojím telom a kmeňom stromu, prestala som sa starať. Ruky si našli cestu pod jeho tričko a zaryla som mu nechty do chrbta, pobádala ho, prosila ho o viac. Chcela som byť ľahkomyseľná, chcela som byť divoká, chcela som mu ukázať všetko, čo som nebola dostatočne silná pretaviť do slov.

Bola som si istá, že mi srdce vyrazí z hrudného koša, prederie sa cez kosti a vlezie doňho, spraví si nový domov vedľa jeho vlastného srdca. Keď našiel môj krk, dávno som bola v jednom ohni, krv v žilách mi vrela a tá mocná bytosť v mojom vnútri, ktorá sa prebudila len pred pár dňami prudko zarazila búriacu sa silu, ktorá sa tiež pokúšala vyraziť zo svojho väzenia.

„Renth," vydýchla som, keď ma zubami zaťahal za citlivú kožu na hrdle a vtedy...

...vtedy prestal.

To jedno slovo, jeho vlastné meno zaúčinkovalo ako ľadová sprcha a znova skĺzol do svojho racionálneho, rezervovaného ja. Zložil ma späť na zem a takmer som sa prekotila, keď sa mi podlomili stále roztrasené kolená. Zmätená a mierne dotknutá som ho prebodla pohľadom, čakajúc na vysvetlenie. Ak to takto nechcel, prečo ma v prvom rade vôbec pobozkal? Lenže nepovedal nič, venoval mi jeden jediný posledný pohľad skôr, než zmizol v stane a zazipsoval ho za sebou. Čo do...?

Čosi mi šušťalo pri uchu a keď som to chcela odmávnuť preč, zhíkla som od prekvapenia, keď som si všimla najmenej dvadsať drobných mušiek s neónovými krídlami. Boli všade naokolo mňa, rozjasňovali temnotu ako modrasté lampióny. Ilitha. Bytosti, ktoré sa objavia, keď dvaja ľudia... Stále som netušila čo. Iba jedna vec bola istá, nech už to bolo čokoľvek, stačilo to, aby to desilo Rentha do takej miery, že sa znova radšej uzavrel do seba.

Hm, hmm, tak ste sa po 47 kapitolách konečne dočkali :D Uznávam, že som sa nechala možno trochu uniesť, ale tak snáď vás to neodradilo :) A čo myslíte, dostanú sa k Hilainu, alebo tam na nich čaká nemilé prekvapenie? :)