Tak na sklonku ďalšieho týždňa tu tradične máme aj novú kapitolu, keďže som po pilotnej maturite, nenapadá mi žiadny žoviálny úvod, takže len stručne... Možno poviem len toľko, že vzhľadom na koniec tejto kapitoly a fakt, že to 14.2. bude rok, čo som dopísala Správkyňu, možno bude kapitola ešte v ten deň, záleží od toho, kedy sa vrátim z Bánskej Bystrice... ;) 

     Renth poriadne nespal ani nejedol za tie tri dni, čo sme sa pretĺkali lesom. Každé ráno rozprával menej a menej, dokonca ma prestal aj komandovať a kritizovať za to, že kráčam tak pomaly... A to ma desilo ako nič iné. Chápala som, že je frustrovaný – obaja sme boli – pretože sme šli už niekoľko dní, a predsa sa zdalo, že Lynnette je mimo náš dosah, no takto sa oslabovať, ísť až na úplne dno...To naozaj nebol spôsob, ako sa s tým vyrovnať.

Ponurý les naokolo, ktorý mi už pekne liezol na nervy, sa mi zdal stále rovnaký, pravdepodobne to bolo len mojím prispatým mozgom, ktorý si zo mňa nemiestne uťahoval, keďže som toho v noci tiež veľa nenaspala, no prišlo mi to, ako keby sme kráčali v kruhu. Navyše nám stále pršalo, čo náš pochod iba viac zhoršovalo. Jedno z tričiek som mala omotané okolo hlavy ako burku, pokiaľ možno, snažila som sa udržiavať vlasy suché najviac, ako sa dalo, aby som cestou ešte náhodou nedostala zápal mozgových blán.

Renth šiel niekoľko krokov popredu, ruku nespúšťal z opaska a jastril po našom okolí, či tam náhodou niečo nestriehne. Stále som nechápala, ako to robí, že je schopný fungovať, kráčať vpredu a neprejaviť ani zlomok vyčerpania. Ja, aj napriek tomu, že som sa snažila naspať počas noci aspoň niečo a schrúmala svoj denný prídel ovocia, som bola na svojom limite. Bola som unavená, v hlave mi neustále trešťalo, mala som po krk lesa, sprostého počasia a jabĺk, ale najviac...tej neistoty. Pomaly ma to zožieralo, no zatvrdila som sa, les plný nebezpečnej hávede naozaj nebol vhodné miesto na emočnú krízu.

Čosi sa mi mihlo v kútiku oka, okamžite si vynútilo moju pozornosť a vo svojej snahe rýchlo sa zvrtnúť a zároveň chmatnúť po athame, som sa zapotácala a bokom narazila do najbližšieho stromu. Renth sa zastavil, ponad plece na mňa hodil pohľadom, ako keby odhadoval, či som konečne prišla o rozum, alebo naozaj na niečo narazila. Sprvu som sama zvažovala svoj zdravý rozum, čokoľvek to bolo, musela som si to len predstavovať. No potom sa to pohlo a ja som si uvedomila, že to, čo som považovala za kôpku hnedastých popadaných listov, bolo v skutočnosti zviera.

S prekvapeným výdychom som spravila krok späť. Čo ma oči presviedčali, že vidím...Musela to byť lož. Bol to vlk, len o čosi väčší ako obyčajný a jeho srsť... Pripomínala mi listovú žilnatinu, sfarbenú do vyblednutej hnedej, no vo svetle, keď sa vlk pohol, akosi sa mi to zdalo, ako keby sa tá farba menila na hnedočervenú, okrovú... Presne ako jesenné lístie.

„Č – čo..." zakoktala som a naslepo chňapla po Renthovi, ktorý sa postavil vedľa mňa.

„Ah," vyšlo z neho. „Blairstidd...Teraz aspoň vieme, že ideme správne."

Zapojila som mozgové závity, pretože som si bola istá, že som to meno už predtým počula. Thora to zmienila počas našej hodiny, ale akosi...Ah, jasné, blairstidd je jedinečná rasa psovitého zvieraťa, najbližšie podobná vlkovi, až na to, že má okolo hlavy miernu hrivu. Každé ročné obdobie má svojho vlka – jarný mal farbu blednúceho zlata ako zlatý retriever s bielymi ušami, jeho hriva mala textúru ako okvetné lístie; letný sa najviac ponášal na vlka sivého, až na to, že mal oči farby tekutého zlata; jesenný vlk stál tam rovno predo mnou a zimný vlk... Bol kompletne biely, oči ľadovo modré a jeho hriva vyzerala ako inovať.

„Blairstidd," zopakovala som po šepky. „Je nádherný."

Ako keby ma počul, vlk prestal ovoniavať kríky, nedbajúc na to, že v tom daždi premokne až na kosť a zdvihol hlavu, aby sa na mňa pozrel. Oči mu oranžovo planuli, skoro ako tie aguerove a ja som zadržala dych, neschopná odvrátiť sa. Okrem toho, ako vyzerajú, som nedokázala povedať, či sú aj nebezpeční. No stále sú to vlci, takže mojím prvým inštinktom by malo byť utekať a skryť sa...

Namiesto toho, ako keby ma ťahala neviditeľná niť, som spravila krok vpred, rovno k zvieraťu, ktoré nachýlilo hlavu do strany, ako keby bolo rovnako prekvapené a zmätené ako ja. Pomaly, opatrne, aby som ho nevystrašila alebo nevyprovokovala, som sa k nemu blížila. Blairstidd zo mňa celý ten čas nespustil oči, nepokúsil sa ma napadnúť a Renth ma nezastavil, takže možno sa nakoniec niet čoho báť...

Zastavila som sa pár zanedbateľných centimetrov od neho, ruka sa mi pri boku triasla od zdržanlivosti, zúfalo sa chcela načiahnuť a pohladkať ho po hlave, jednoducho...Ja neviem, vždy som proste milovala psy! Nakoniec som predsa len zodvihla moju zradcovskú ruku a modlila sa, aby mi ju v sekunde neodhryzol. Neprerušujúc očný kontakt som sa placho natiahla za jeho hlavou a stuhla, keď sa vlk odrazu pohol. Vystrel sa, zdvihol papuľu vyššie a privoňal mi k dlani. Z ničoho nič sa ozval šuchot a s hlasným dunením spomedzi stromov vyletel kŕdeľ havranov.

Odohralo sa to tak rýchlo, všetko naraz, že som ani len nemala šancu zaregistrovať, čo sa to deje a škoda už bola napáchaná. Vtáky nás všetkých vystrašili, blairstidd sa za nimi otočil, potom sa naše oči poslednýkrát stretli predtým, než zmizol v spleti krov a stromov. Ledva mi jeho chvost zmizol z dohľadu, keď som začula ako Renth čosi kričí – nie, kričí na mňa.

Sotva som sa stihla otočiť, zistiť, čo ho prinútilo k takejto reakcii, keď jeho telo vrazilo do môjho, zakrývajúc ma, chrániac ma a jediné, čo som začula, bol jeho bolestný ston. Vtedy nastala chvíľka, len prchavá sekunda, keď som absolútne zmeravela, šokovaná, zmätená, vystrašená, neschopná spracovať, čo sa práve stalo. No potom Renth ochabol, zrútila sa na kolená a oči mi takmer vypadli z jamôk, keď som si všimla chvost šípa, ktorý mu trčal z pleca.

„Renth!" skríkla som v zdesení a načiahla sa po šípe.

Prišla ďalšia strela, prehnala sa tak blízko pri mne, že tričko, ktoré som mala ako ochranu proti dažďu, mi zletelo z hlavy. Zaškúlila som na druhú stranu, odkiaľ vyletel kŕdeľ vtákov a v lejaku sa mi podarilo rozoznať nejasné siluety aspoň šiestich mužov.

„Zostaň dole," nariadil Renth a sťažka oddychoval. So stisnutými zubami chmatol za seba a jedným rýchlym pohybom si vytrhol šíp z tela. Odhodil ho na zem a keď spoza opaska vytiahol gladius, jeho pohľad sa stretol s mojím.

„Neútoč, bráň sa, ak bude treba, no bezhlavo sa nevrhaj do bitky, jasné?"

Zavrtela som hlavou. „Čo to hovoríš...Takto nemôžeš bojovať, všetkých ich sám neporazíš!"

Zohla som sa, Renth ma zvalil na vlhkú zem, keď naším smerom poslali ďalší šíp. Zaprel sa nado mnou, dýchal sťažka a tie zlovestné kruhy pod jeho očami...Ako to, že som si ich predtým nevšimla? Tento boj nemohol vybrať, nie v takom stave.

„Utečme," zašepkala som. „Viem, že ti to je proti srsti, no nemôžeme uspieť, tento krát nie..."

„Hej, holúbkovia, začíname sa tu nudiť!" zakričal jeden z nagasi. „Potrebujete ešte trochu viac motivácie, aby ste vyliezli?"

„Prosím..."

Jeho oči sa vpili do mojich, plné viny, smútku, všetkého toho nevypovedaného a mne to stačilo, aby som vedela, že by nikdy nemohol ujsť ako zbabelec, jeho hrdosť by mu to nedovolila.

„Len mi sľúb, že zostaneš v bezpečí." To bolo posledné, čo povedal, skôr, ako sa zdvihol na nohy, nože pripravené a napriek zranenému ramenu, napriek tomu, že bol na dne so silami, sa neohrozene vrhol na skupinku mužov.

Trvalo mi to len minútu, posadila som sa a schmatla svoju vlastnú dýku, očami jastrila do diaľky, kde sa len mihali tmavé a zlaté šmuhy, smrtiaci tanec dvoch. Renth povedal, že nemám byť zbrklá, neútočiť, ale ako som mohla len tak sedieť a dívať sa, čakať, kto z toho vzíde ako víťaz? Nevydržala som to ani predtým, keď sme šli na Skládku, nemohla som to dovoliť ani teraz.

Zdvíhajúc sa na nohy, urobila som len pár krokov, keď predo mnou pristáli dvaja nagasi, ich dopad taký brutálny, že sa z toho zatriasla zem a oči im potešene žiarili. Zovrela som dýku pevnejšie, toto nie je prvýkrát, dokážem ich poraziť, dokážem –

Z hrdla mi vyrazil výkrik, keď sa ku mne zozadu prikradol tretí jašter a jeho ostré drápy ma sekli cez celý chrbát a prerezali sa cez oblečenie, kožu aj mäso. Stačilo to, aby som padla na kolená, lapajúc po vzduchu, zápasiac s bolesťou, slabosťou, tou zadúšajúcou prázdnotou hlboko v tom mieste, kde vždy driemala moja moc. Bola som príliš unavená, nepoužiteľná. Veď predsa, nevedela som sa skutočne biť, iba som párkrát mala šťastie, no bojovníčka nie som, nie bez môjho ohňa, nie bez tej zlosti, ktorá vo mne vrela aj vo chvíľach, kedy som si ju skutočne neuvedomovala.

Predvídala som to, vedela som, že sa nikdy nebudem schopná dostať až k svojej sestre a zachrániť ju, nie, keď môj strýko je vždy pripravený, vždy v strehu a v rukáve má schované ďalšie a ďalšie eso. No predsa som dúfala, že ju aspoň naposledy uvidím a poviem jej pravdu, pokúsim sa o to... Nechcela som skončiť takto, nechcela som zomrieť na kolenách, zbitá a bezmocná. Nechcela som, aby si ma ľudia pamätali ako zbabelca.

Zatvorila som oči a prinútila svoje telo vstať, ignorovala slzy bolesti, čo sa mi drali do očí, najmä, keď to prekliate monštrum za mojím chrbtom schmatlo moju ruku a zarylo mi tam nechty, pridržiavajúc ma na mieste. Ďalší dvaja sa vyškierali, prakticky slintali nad arómou mojej krvi, no ja som sa dívala ponad nich a hľadala Rentha. Podarilo sa mu dvoch z nich zabiť a toho tretieho pekne trápil. Bol celý zakrvavený a mlel z posledného, ledva sa držal na nohách, no nevzdával sa. Ako hrdina. Môj hrdina.

Všimla som si to len sekundu predtým, než Renth, nebol ani len čas, aby som sa nadýchla a varovne zakričala. Bolo príliš neskoro. Jeho odzbrojený protivník padol na zem, zdalo sa to, ako keby sa vzdával, no len to predstieral, aby sa mohol chopiť meča, čo vypadol jednému z jeho padlých spoločníkov. Potom sa zvrtol, strieborná čepeľ sa groteskne zaleskla, keď narazila na Renthov nechránený bok a...A poľahky cez neho prešla. Nevykríkol, nevydal ani hláska, dokonca ani keď nagasi meč znova vytrhol a Renhovo telo to už viac nevydržalo.

Nie...Nie! Nie, nie, nie, nie! Zvreskla som, tak nahlas, že som musela prebudiť všetko v lese, a kričala som a kričala, zatiaľ čo môj mozog sa márne snažil pochopiť, na čo sa dívam, kým moje srdce zabúdalo, ako má tĺcť... Lomcovala som sebou v snahe vytrhnúť sa nagasimu a nestarala sa, že sa mi jeho nechty zatínajú hlbšie a že si ešte zhorším už spôsobené zranenie na chrbte.

„Začínaš mi liezť na nervy!" povedal jašter, ktorý sa predtým smial a napriahol sa, že mi strelí facku.

No než jeho ruka stihla dopadnúť na moje líce, našla som jeho pohľad, zahľadela sa mu hlboko do rubínových očí a stratila nad sebou kontrolu. Prelomila som neviditeľné opraty, tak drsne a prudko, po hlave sa vrhla do zívajúcej jamy, ktorá sa roztvárala v studni, ktorú som týchto pár dní držala pevne zatvorenú. Pradávna sila otvorila oko a takmer okamžite odpovedala na moje volanie. V momente, čo sa mi nagasi pozrel do očí, explodovala som v jasných, neľútostných plameňoch, oheň si našiel cestu do jeho nosa, jeho pľúc a spálil všetko, čo mu stálo v ceste.

Behom chvíle, všetci traja sa zvíjali a prosili pri mojich nohách, ich telá pomaly spaľované, mäso oddeľované od kostí. Krik jeho kumpánov, dažďové kvapky meniace sa na kúsky ľadu a priveľmi krutý vietor, ktorý kmásal okolitými stromami prilákal pozornosť aj posledného nagasi, toho, čo bodol Rentha a prebudil beštiu, ktorú som sa ani ja neopovažovala vyrušiť. Nebolo vo mne nič milosrdné, keď som k nemu natiahla ruky a sledovala, apaticky, ako sa mu červené oči rozšírili od šoku a schmatol sa za hrdlo.

Pomaly som k nemu podišla, plamene okolo mňa stále tancovali ako bariéra a teraz som vedela, že nespálim aj stromy a všetko, čo mi stojí v ceste, že nestratím kontrolu ako vtedy s Iseult. Tento krát sa tá moc poddá mne. Jašter sa plazil po zemi, lapal po dychu, ktorý neprichádzal. Zastala som nad ním, kvokla si a omotala mu ruky okolo hrdla.

„Ak zomrie, prídem si po teba hoci aj do pekla a roztrhám ťa pomaly, kúsok po kúsku," sľúbila som a neuhla očami, keď som prikázala plameňom naokolo, aby vošli doňho. Sledovala som, ako sa jeho piesková pokožka pomaly rozžaruje, spaľuje sa, trhá sa v tkanivách, ako mu oči pomaly vyliezajú z jamôk... Celý ten čas som mu zvierala hrdlo, cítila jeho smrť a pustila až keď z neho zostal len prach.

Rovnako rýchlo ako to prišlo, to aj zmizlo, vyparilo sa zo žíl, zanechávajúc len zimu a bolesť hlavy. Dážď, opäť kvapalný, ma chladil na pokožke, rany stále boleli a moje srdce... Bolo to, ako keby sa mi v hrudi rozpínala diera, driapala mi srdce ostrými prstami. Zložila som sa na kolená a pritisla si ruky na to miesto, ak to bolo možné, bolelo tak viac ako tie krvácajúce škrabance. Otočila som hlavu, pozrela sa na Rentha, ktorý nepohnute ležal roztiahnutý vedľa mňa a hlasno sa rozvzlykala.

Predtým, ako na mňa budete brať vidly kvôli tejto kapitole, úprimne, sama som bola v šoku, keď som ju písala, pretože som ju neplánovala. Lenže sa ukázala byť kľúčová (táto + tá nasledujúca) čiže sa ospravedlňovať nebudem :D A navyše sa mi páči odhaľovať túto nemilosrdnú stránku Annelie... Ehm, hej, takže... *zacvakáva všetky zámky, stavia baridáky a zbrojí sa nožmi* ako veľmi ma teraz neznášate?