Ahoj, ahoj, dnes vážne stručne, keďže mám príšerný deň a wattpad si samozrejme robí čo chce, keď mi vymazáva kapitolu, veď prečo  nie -_- Fakt mám dosť dnes, snáď prežívate lepšie týždeň ako ja a ak nie, tak snáď vám nová časť aspoň trochu urobí náladu...

Annelie sa zavrtela a potom sa prebrala s hlasným stonom, párkrát musela zažmurkať, kým sa jej podarilo zaostriť na moju tvár. Bola mimo niečo vyše hodiny, boli sme späť v lese, skrytí za stromami, keď som si uvedomil, že mi omdlela v náručí. Vlasy aj tvár mala stále mokrú od vody, ktorou som ju oblial, našiel ju pripravenú na stolíku, aby si ňou Iseult po prebudení mohla umyť tvár.

To, čo tam spravila... Stále som sa snažil pochopiť, čo som videl a ako je to možné. Oheň bol nemilé prekvapenie, vzduch mi takmer privodil mŕtvicu, ale teraz ešte aj ľad? Čo sa to sakra deje?! Nikto nemohol mať toľko schopností, proste to nie je možné, nie je správne oplývať toľkou ničivou silou. Videl som ten pohľad v jej očiach, keď stratila kontrolu, nebolo v nich nič jemné alebo láskavé. Ešte pár minút a buď by spravila niečo, čo by veľmi ľutovala, alebo by ju to kompletne pohltilo.

Posadila sa, chrbtom sa oprela o mohutný kmeň stromu, ku ktorému som ju zložil a pritiahla si moju bundu bližšie k telu. Až keď som ju položil na zem som si uvedomil, že sa celá trasie, ruky mala studené ako smrť.

„Ako ti je?" spýtal som sa. Nepozrela sa na mňa, vlasy zvlnená od vody jej padali do tváre, aby sa ukryla pred mojím pohľadom.

„Annelie..."

„Skoro som ju zabila," šepla. „Ja – ja... Nevedela som, ako to zastaviť."

Chcel som ju uistiť, že to nie je pravda, že aj napriek všetkej tej zlosti, udržala si chladnú hlavu a nepremenila ju na popol behom sekundy. No zadržal som sa, pretože som si naozaj nebol istý, možno trochu dlhšie a tá neviditeľná zábrana by sa pretrhla a spálila by ju, udusila alebo prebodla ľadovým šípom.

Annelie si pritisla kolená k hrudi, objala si ich rukami a začala sa kolísať tam a späť, zatvorila oči a mrmlala si čosi popod nos, tak ticho, že som jej nerozumel.

„Urazila tvojich rodičov, mala si plné právo sa naštvať," povedal som, jediné slová útechy, ktoré som jej mohol poskytnúť.

„Naštvať sa," chladne sa zasmiala. „Obaja vieme, že to bolo viac než len hnev, Renth! Bola som pripravená zabiť ju na hocijaký spôsob, stačila by na to jediná myšlienka!"

„Vedela som to, vedela som, že to raz príde, že budem presne ako on. Prekliate monštrum. A netušíš ako veľmi to nenávidím, neznášam čo i len pomyslenie na to, že máme niečo spoločné. Nechcem byť ako on – nechcem mať túto moc, ja... Proste to neznesiem!"

Než som pochopil, čo sa deje, bol som na nohách a hýbal som sa, kvokol som si pred ňu a konečne ju prinútil vzhliadnuť ku mne. Držal som jej tvár v dlaniach, takže predo mnou nemohla uhnúť. Neplakala, nie, toto bol strach a bolesť a zúfalstvo oveľa hlbšie než by dokázalo byť vyjadrené obyčajnými slzami. Aby som bol úprimný, sám som sa bál, pretože toho bolo toľko, čo dokázala, toľko, o čom nemáme ešte ani potuchy a ja som bol na smrť vystrašený, nie preto, že by som si myslel, že by skutočne bola monštrum, ale pretože by ju to nakoniec mohlo zničiť, ak sa to nenaučí kontrolovať.

„Teraz ma veľmi dobre počúvaj, pretože to poviem len raz," prehovoril som. „Nie si netvor. Nie si ako Ermann a vieš, ako to viem? Pretože to ľutuješ, Annelie, tvoje schopnosti ťa desia, neznášaš samú seba, keď si nútená ich použiť na niekoho iného, že si schopná tak ľahko ublížiť... To je ten najväčší rozdiel medzi vami dvoma. On by sa nikdy necítil previnilo, že vzal niekomu život, kým ty by si bola schopná roztrhať sa na kusy, len aby si všetkých ochránila."

Zatvorila oči, oprela sa mi do dlane, kým sa snažila dýchať normálne, zabrániť tým zvieravým pocitom previnenia, aby ju zlomili. Jemne som ju palcom pohladil za uchom v geste, o ktorom som dúfal, že je upokojujúce a chápavé. Veľmi dobre som ten pocit poznal, keď strácate samého seba, snažíte sa pozliepať svoje zlomené srdce späť dokopy.

Odtiahla sa odo mňa a pozrela mi do očí. „Ako sa dostaneme do Cantatisu? A, keď už sme pri tom, čo to do pekla je?"

Usúdil som, že nám neublíži, ak sa na nejaký čas zastavíme, zozbierame sily, najeme sa a prediskutujeme ďalší krok. Úprimne, nemal som v zálohe žiadny grandiózny plán, keď som odchádzal z domu, vedel som len, že musím svoju sestru z toho miesta dostať, nech už je kdekoľvek, nezniesol som fakt, že je sama obklopená nepriateľmi. A, celkom možno som len chcel navštíviť Iseult a odovzdať jej jednoduchú správu, že ak ešte raz ohrozí život niekoho z mojej rodiny, vrátim jej to.

Vydoloval som z batoha jablka a hodilo ho Annelie, nebolo to nič moc, ale naše zásoby sú pomerne chudobné, takže to bude musieť stačiť. Zahľadela sa naň trochu skepticky, možno sa bála, že jej žalúdok nebude v priateľskej nálade...

„Musíš jesť," napomínal som ju. „Máme pred sebou dlhú cestu, takže potrebuješ silu, ja ťa nosiť nebudem, ak omdlieš."

Venovala mi trpiteľský pohľad. „Takže tento Cantatis..."

„Je to jedna z nadprirodzených častí, tento raz na území Škótska a je nechválne preslávený, pretože je to domov nagasi," vysvetlil som a Annelie stuhla s jablkom na polceste k ústam. „Ešte počas vojny kolovali klebety, že tam má Ermann sídlo, ale nikto sa necítil dostatočne samovražedne, aby sa šiel presvedčiť na vlastné oči."

„Takže sa mi snažíš nahovoriť, že Lynn je nie len uväznená s Ermannom a Cassianom, ale ešte k tomu všetkému je aj v hniezde nagasi?" nadvihla obočia. „Do horúcich pekiel! Nikto sa tam nikdy neopovážil a my tam len tak nakráčame? Chcem ju späť, nemysli si, no len my dvaja...Môže to skončiť veľmi zle."

Takmer som sa usmial. „Vtipné, vzhľadom na to, že len pred pár dňami si bola celá hŕ vtrhnúť do Jistisu, ktorý je rovnako nebezpečný, aby si zachránila svojho najlepšieho kamaráta."

Annelie na mňa zazrela. „Ale nebola som taká sprostá, aby som šla sama."

Rozprestrelo sa ticho, obaja sme radšej venovali pozornosť našim skromným raňajkám než konverzácii, sem-tam som preskenoval les okolo nás, iba pre prípad, keby sa tam objavilo čosi, čo sa nebojí výsť aj za bieleho dňa. A snažil som sa nemyslieť na to, že Annelie má pravdu, kdesi hlboko som to vedel. Vtrhnúť do Cantatisu iba s mojimi dýkami a jej ohňom bola v každom ohľade samovražda a Nebesá nech ma prekľajú, ale nebál som sa o seba, ale skôr preto, že sa rozhodla ísť so mnou...

Otváral som ústa, že poviem niečo, čo ju prinúti rozmyslieť si to, keď sa postavila: „Neopovažuj sa, Renth! Neodídem, čokoľvek povieš alebo urobíš, nepobežím späť domov a nenechám ťa čeliť tomu všetkému samého. Možno to nechceš počuť a možno sú to ešte stále dozvuky všetkej tej sily, čo som rozpútala v Belwicku, ale so mnou máš väčšiu pravdepodobnosť, že uspeješ, to nepoprieš." Prebehla ma pohľadom, očami ma vyzývala, aby som jej to skúsil vyvrátiť. „Ak sa chceš nechať zabiť, nechaj si to na inokedy, teraz ide o Lynnette a ak ju chceš naozaj zachrániť, nepošleš ma preč ani sa o to nepokúsiš, rozumieš?"

Prebodával som ju pohľadom, uisťoval som sa, že vidí, ako veľmi neznášam, keď mi niekto rozkazuje a hovorí mi, čo mám robiť, hlavne, keď je to ona. Dobrotivé Nebesá, vedel som, že nepotrebuje, aby som s ňou zaobchádzal v rukavičkách, no bolo to moja prirodzenosť, ochraňovať najviac ako sa dá. Takže dovoliť jej, aby ma nasledovala do hadieho hniezda... Pomaly som vstal a aj keď som bol o kus vyšší než ona, silnejší a nebol bledý ako smrť sama, neustúpila a akosi mi to prišlo, ako keby sa nado mnou týčila.

„Neznášam, keď mi ľudia hovoria, čo mám robiť," zahundral som.

Ani to ňou nepohlo. „Vitaj v klube. Teraz však budeš musieť prehltnúť to svoje mamutie ego a veriť mi, pretože mám plán." Zažmurkal som. Ona má čo?! „Viem o niečom, čo nám poslúži ako bezpečná pozvánka do Ermannovho domu."

Kým nadišla noc, začalo aj prestalo pršať, vďaka tmavým oblakom a mohutným dažďovým kvapkám bolo ťažšie odhadnúť čas. Našou jedinou záchranou bol samotný les, keď sa začali prebúdzať malé zvieratá a nočné vtáky, vedel som, že je načase nájsť si bezpečné miesto ďaleko od všetkých očí, zdvihnúť ochrany a prečkať noc. Aby som bol úprimný, myšlienka, že zastavíme sa mi veľmi nepáčila, Cantatis bol bez prestávky tri dni ďaleko a za taký dlhý čas sa Lynnette mohlo stať čokoľvek, lenže bez poriadneho jedla a odpočinku jej nepomôžeme. Navyše ma myšlienka, že by sme museli neustále bojovať, aby sme neskončili ako hlavný chod, priveľmi nenadchýnala.

Annelie tiež vyzerala prekvapená, keď som ju chytil za rukáv a ťahal ju preč z chodníka zapadanom lístím z okolitých stromov a náhlil sa smerom ku kríkom.

„Budeme strážiť," oznámil som. „Vezmem si prvú hliadku, ty sa pokúsiš vyspať a načerpať nové sily a tento raz mi nebudeš odporovať." Podráždene si odfrkla, no zahryzla si do jazyka a zdržala sa akýchkoľvek štipľavých poznámok na moju adresu.

„Polku noci ja, druhú ty, dohodnuté?" rozkazoval som. „Okej, tu sa to zdá dosť ďaleko od hlavnej cesty."

Postavili sme stan, ktorý som si pred odchodom zbalil, za kríky a stromy, ktoré nám poskytnú dobré krytie, keby nám náhodou zlyhali štíty. Keď bol stan postavený, načrel som do batoha a vytiahol kamene o veľkosti mojej päste a odignoroval Annelie a jej nadvihnuté obočie. Rozmiestnil som ich okolo nášho malého kempu, dokopy ich bolo päť, čo by malo stačiť, aby ukryli našu prítomnosť aj pach pred lesnými zvermi. Ozval sa tiché, takmer nezaznamenateľné zasyčanie, keď ochrany zapadli na miesto, jediné, čo na to stačilo, bola myšlienka.

„Vlez do stanu," otočil som sa na Annelie, „oddych je vzácny, takže z toho vyťaž maximum, kým ešte môžeš."

Zložil som sa pri kmeni stromu po ľavej strane nášho stanu a obozretne vnímal, čo sa deje okolo nás. Skvelá vec na ochranných kameňom bola tá, že my sme videli všetko, cítili všetko, ale nič nevidelo nás. A nikto nemohol ochrany zbúrať svojou mysľou, pretože kamene odpovedajú len tomu, kto sa ich dotkne ako prvý. Annelie si vliezla do stanu, na zemi si rozložila svoje oblečenie, použila ho namiesto vankúša a prikrývky a potom utíchla, pravdepodobne zaspala.

Opatrne som si odopäl opasok s dýkami a inými nožmi a rozložil si ho vedľa seba, aby som ich mal hneď po ruke, keby sa objavila hrozba. Z úst mi vyrazilo široké zívnutie, ktoré mi skoro roztrhlo sánku ako pripomienka, že som toho tiež za posledných pár dní veľa nenaspal a že by som mal počúvať svoj pud sebazáchovy a nesplniť to, čo som plánoval – hliadkovať celú noc a nechať Annelie, aby sa fyzicky aj psychicky zregenerovala tak, ako to potrebuje.

Mohlo to byť ani nie o hodinu neskôr, les dovtedy zahalila hustá a hlboká temnota, ktorá privádzala k životu všetky možné nočné mory, keď sa ozval šuchot, namrzené hundranie a zo stanu sa vymotala červená hriva.

„Čo to –"

„Je mi zima," prerušila ma Annelie. „Navliekla som na seba ďalšie dva svetre, ale nepomáha to. A zem tam nie je o nič mäkšia ako tu vonku, tak som si povedala, že keď už nič iné, aspoň ti tu pomôžem."

„Ale spánok potrebuješ, potrebuješ energiu, aby si vládala ísť ďalej."

„To ty tiež," upozornila ma a usalašila sa vedľa mňa. „A ja, ehm..." Sklopila zrak na svoje ruky a nepohodlne sa zavrtela. „...možno som dúfala, že sa trochu zahrejeme."

Zamračil som sa a otočil sa na ňu, aby mi to vysvetlila. Tu vonku, kde sa dážď zdá stále príliš čerstvý a fúka studený vietor, jej o veľa teplejšie nebude. Chce si požičať aj moje veci alebo čo? No, veľa som si toho nezbalil, vzal som len to najnutnejšie. Ibaže vtedy Annelie zdvihla hlavu a jediné, čo som v mesačnom svetle videl bol, ružový rumenec na jej lícach. Oh...Oh! Musel som sa odvrátiť, predstava, že by sme sa k sebe túlili, sami v temnom lese... Do pekla, o čom to vôbec rozmýšľam?!

„Prečo si sa neskúsila zahriať svojím ohňom?" nadhodil som.

„Napadlo mi to, no bojím sa, že by som pri tom spálila polovicu lesa." Hej, no, to by nám v našom pláne zostať nenápadní asi nepomohlo. „Navyše, po tom, čo sa dnes stalo, by som sa mojich schopností radšej ešte nejakú chvíľu nedotýkala."

Zmĺkli sme, cítil som na sebe jej pohľad, čakala na moju reakciu a odpoveď. Skenoval som pláň, čo sa rozprestierala naokolo nás, noc ožívala zvukmi vetra vanúcim pomedzi stromy, šuchotaním vtákov, ostatnými zvieratami, ktoré sa vydali na lov...

Annelie si povzdychla. „Dobre, fajn, pochopila som, nemysli si, že by som s tebou chcela tak zúfalo objímať alebo čo, išlo mi len o telesné teplo, ale ak ti prídem až také odpudivá –"

Umlčalo ju jej vlastné prekvapené zhíknutie, keď som ju schmatol za ruku a strhol ju k sebe, pritisol si ju k boku a kým som si to stihol rozmyslieť, omotal som jej ruku okolo pliec a pritúlil si ju. Aj cez tých niekoľko hrubých vrstiev oblečenia som cítil, ako sa trasie od zimy, ruky už po druhýkrát v ten deň mala úplne ľadové.

Annelie znehybnela, ležala mi na hrudi, dych mala od prekvapenie prerývaný a srdce jej búšilo v zbesilom rytme. Moje hrozilo, že bude ten príklad nasledovať, že ma prinúti naplno si uvedomiť, čo práve robíme, no rýchlo som ho umlčal, bojoval proti nutkaniu poddať sa jej blízkosti a teplu, prijať fakt, ako dokonale ku mne pasuje.

„Ďa...kujem," zachrapčala a pomaly, opatrne ma objalarukou okolo pása a pritisla sa ešte bližšie. Vedel som, že je to nesprávnea zvrátené a totálne úchylné, ale nemohol som si pomôcť iba si tenpocit užívať a želať si, že noc bude trvať čo najdlhšie.