Ahoj, ahoj, hlásim sa s novou a poslednou kapitolou v tomto roku. Zrejme si toto slovko na úvod nikto neprečíta, ale chcem vám zaželať šťastný Nový rok, žiadne prehnané opíjačky, aby ste si pamätali pekne, čo sa dialo (veď viete, čo sa hovorí - ako na Nový rok, tak po celý rok, čiže na to pri prípitkoch myslite ;)), želám vám, aby nadchádzajúci rok bol aspoň taký dobrý ako ten starý a aby sa vám podarilo splniť predsavzatia, ktoré statočne ignorujete už od roku 2012 (predsa v tom nie som sama, či? :D) No a veľmi dúfam, že sa spolu pri Bojovníkovi stretneme aj v roku 2018, že budete mať so mnou ešte trpezlivosť a dovolíte mi pokračovať v tom, čo tam veľmi milujem. Týmto by som sa chcela aj poďakovať za všetku vašu podporu za uplynulý rok, nielen čo sa týka Výnimočných, ale aj skrachovaného WH a celkovo, že sa tu ešte stále nájdu ľudia, ktorí majú nervy to so mnou ťahať aj ďalej. Ľudia, ste úžasní a ja vás zbožňujem za to, čo robíte - tie napínavé konce naozaj nie sú nič osobné - a ďakujem vám neskonale, že ste mi umožnili popracovať na sebe, rovnako tak na tejto trilógii, ktorú mám v hlave dokopy 4 roky  ❤❤

P.S. Historicky prvá kapitola z pohľadu Lynnette, som zvedavá, čo na túto našu žienku poviete :) 

     Prebudila som sa do temnoty, hlavu som mala akúsi priveľmi ťažkú a moja izba voňala inak, než som si pamätala, periny boli chladné a mala som na sebe niečo, čo rozhodne nebolo pyžamo. Znova som zavrela oči, možno to bola len súčasť toho čudesného sna, čo som mala.

Snívalo sa mi, že sme boli na tom poondiatom plese Mowbrayovcov a vlastne som sa celkom dobre bavila, keďže hudba aj drinky boli lepšie, než som dúfala, keď tam vtrhol Ermann a celú párty zničil krviprelievaním. Bolo tam toľko ľudí, tlačili sa zo všetkých strán, ťahali ma so sebou, aj keď som sa pomedzi nich snažila predrať a nájsť svoju rodinu.

Nikde som nikoho z nich nevidela, začínala som panikáriť, aj keď som sa to veľmi snažila ignorovať, topánky som mala uspôsobené tak, že stačil jeden správny krok, vyvinúť tlak na špičku a podpätky by odhalili skryté dýky, takže som nebola bezmocná, nie, znepokojovala som sa skôr kvôli ostatným.

Vtedy som si našťastie všimla Cassiana, ktorý sa vypotácal z balkóna a rovno do rany jednému z tých falošných čašníkov. Pribehla som k nemu, cestou si vyzula topánku a keď sa jeho tmavé oči stretli s mojimi, mihlo sa tam čosi ako nefalšované zdesenie. Tvár mal zakrvavenú a neviem celkom prečo, ale mala som chuť tomu dotyčnému, čo mu to urobil, vyškriabať oči.

„Lynn, nie!" skríkol, no nepočúvala som. Čašník sa zvrtol, aby sa na mňa pozrel červenými očami a pery sa mu zvlnili do úškrnu.

„Anik, neopováž sa!" Cassian zavrčal. „Ona nie je naša priorita."

Zamračila som sa a pomaly sa zastavila, ako je možné, že pozná jeho meno? A prečo sa s tým nagasi vôbec baví? Sklopil oči, ako keby nedokázal zniesť môj pohľad a to bol pravdepodobne ten moment, keď mi svitlo. Neutekal, pretože vedel, že sa toto stane; poznal nagasiho meno, pretože s nimi spolupracuje.

„Ty bast –" V lebke mi explodovala bolesť, topánka mi vypadla z rúk a celú ma pohltila tma, pamätám si len jeho ruky, ktorá sa okolo mňa omotali, aby ma uchránili pred pádom.

Taký hlúpy sen, nechápala som, ako môj mozog vôbec prišiel na niečo také. Ale čosi ma naozaj hlodalo – napríklad, prečo ma tak ukrutne bolí hlava? A potom tu bol ten čudný pocit, že niečo nie je úplne v poriadku... S povzdychom som znova otvorila oči a posadila sa a sykla pomedzi zuby od náhlej bolesti. Opatrne som sa dotkla toho pulzujúceho miesta a nahmatala čosi vlhké.

Naslepo som chmatla po lampe na nočnom stolíku a zhíkla, keď som sa takmer tvárou napred zrútila z postele, keď som nahmatala len prázdny vzduch. Po mojom nočnom stolíku akoby sa zľahla zem a keď som sa prebrodila cez more prikrývok na druhú stranu, zuby zaťaté, došlo mi, že moja posteľ je akási širšia. A opäť, žiadny nočný stolík.

Opatrne a so zlou predtuchou som skĺzla z postele a iba s jednou topánkou stále na nohe som dokrivkala k oknu. Odhrnula som záclony a odhalila blednúcu, sivú oblohu skorého rána, no keď som vyzrela, nebol to výhľad, na aký som bola zvyknutá sa dívať celé roky. Namiesto mesta, ktoré sa rozliehalo v diaľke, som teraz videl len štrkovú cestičku, ktorá viedla k vysokému čiernemu plotu s bránou.

Čo do pekla...?

Hlava ma tak neskutočne bolela, párkrát som musela zažmurkať, aby sa mi vyjasnil zrak kým som si vôbec všimla dvere a rozbehla sa k nim. Avšak, nikdy som sa k nim nedostala, urobila som možno dva kroky, keď sa náhle otvorili a dnu vstúpil Cassian, k hrudi si pritískal kôpku čistého oblečenia. Vyzeral pobledlo, pod očami tmavé kruhy a keď sa zohol, aby veci položil na matrac, neušlo mi, ako sa mykol.

„Kde sme?" dožadovala som sa.

„Nemám dovolené ti to povedať," odvetil, no do očí mi nepozrel. „Annelie by ti mohla v sne vidieť do hlavy a zistiť to."

Nezáleží na tom ako veľmi som sa to snažila poprieť a odmietala to, môj sen vôbec nebol snom, skutočne sa to stalo, ples skončil pohromou a Cassian...Je zradca. Hnev vo mne skrsol tak rýchlo a jasne, že ma to na chvíľu oslepilo, potom som sa už zohýnala po topánku, špičkou udrela o podlahu, aby sa vysunul hrot dýky a kým som si to stihla premyslieť, vrhla som sa na Cassiana.

Teda, aspoň som sa o to pokúsila. Bez toho, aby čo i len žmurkol sa vyparil a potom vykročil z každého rohu naraz, buď som sa načisto pomiatla alebo tam naozaj zrazu bol štyrikrát, postavy dvíhali ruky do vzduchu a vraveli mi, aby som sa upokojila. Namiesto toho som zavrčala a otočila sa, že zaútočím na toho, čo bol ku mne najbližšie, keď sa roztrieštil ako puknuté zrkadlo a zrazu bola celá miestnosť naplnená jeho vysokou siluetou, rovnaké slová sa ozývali z každého možného uhla, až sa mi z toho točila hlava.

Bola som slabá, vyšťavená kvôli rane na hlave, možného otrasu mozgu a v chode ma už nedokázal udržať ani adrenalín. A Cassian, ktorý na mňa doliehal z každej strany mi teda vážne nepomáhal. Zatackala som sa, zavadila o matrac a zložila sa na ňu ako podťatá, pred očami mi plávalo, takže neviem celkom určiť, či sa počet jeho ja pomaly znižoval alebo som si to len predstavovala.

„Prečo, povedz mi aspoň toľko..." zamrmlala som, zrak mi zastierali čierne šmuhy. „Prečo pomáhaš...Ermannovi?"

Neospravedlní to jeho činy a jeho lži, neuzdraví to tú neviditeľnú ranu v mojom vnútri, ktorú som si tak celkom nedokázala vysvetliť, no potrebovala som to vedieť. Musela som vedieť, prečo si vybral cestu ničenia a bolesti a krviprelievania. V hlave mi dunelo, bolesť sa vracala v plnej sile a hrozila, že ma znova stiahne do náručia bezvedomia.

Kým ma zhltla, počula som, ako povedal: „Pretože je to môj otec." 

Iba taká krátka, zatiaľ, no snáď sa vám aspoň trošku páčilo a...hm, ten koniec, eh, pamätáte ako som hovorila, že to nie je nič osobné? :D Som už raz taká... Ešte raz šťastný Nový rok všetkým a vidíme sa už možno 2. januára ;)