Ospravedlňujem sa za mierne omeškanie, nestíham na čas akosi nič v poslednej dobe a dopredu varujem, že netuším, či budúci týždeň vôbec časť bude, pretože musím písať seminárku z dejepisu (yay -_-) plus písomky, veď to poznáte... No blížia sa konečne prázdniny a môžem prezradiť, že vo svojom súkromnom BO dokumente už mám do konca len pár kapitol, tak vám sľubujem, že vydávanie nebude nič brzdiť :) Odo mňa asi toľko, prajem pekný víkend a...nezabite ma za túto kapitolu :) 😇

Neznášam plesy a večierky, celkovo spoločenské udalosti plné falošných ľudí, ktorí vám budú liezť do zadku, vychvaľovať vás do nebies a potom vás nechutne ohovárať v sekunde, čo sa presunú k iným hosťom. Udalosti ako je táto, majú veľmi málo spoločného s ich pôvodom. V minulosti sa ples usporadúval na oslavu ukončenia obdobia úrody dva týždne pred Halloweenom, aby sa nekryl s týmto keltským sviatkom. Lenže už niekoľko storočí nepredstavoval nič iné ako manifestáciu moci a bohatstva zakladajúcich rodín a súťaž o to, kto bude hostiť najlepšiu a najluxusnejšiu párty.

Priveľmi ma nelákalo podieľať sa na tom.

Myron nás teleportoval kúsok za hranice ich domu, ktorý bol opevnený neviditeľnými ochranami a strážcami a Nebesá vedia čím všetkým ešte. Myslel som si, že náš dom je neprakticky veľký, ale toto...Nebol to dom, ale prekliaty zámok! Do pekla, veď mal dokonca aj veže a rozľahlé záhrady plné sôch z ľadu, nepochybne výtvory panej domu, nechváľne známej ľadovej princeznej, aj keď ju moja mama rada volá trochu hanlivejším slovom.

Iseult Mowbrayová, rodená Sailendová pre mňa nebola úplne neznáma, hoci som ju osobne nikdy nestretol, z rozprávania mojej mamy som si ani nebol taký istý, či vôbec chcem. Bola presne ako jej zosnulý otec, dychtivá po moci, vypočítavá a ambiciózna, bola ochotná aj preliať krv len aby dokázala svojmu otcovi – a všetkým ostatným – že dokáže byť veľkou vodkyňou.

Ibaže, Fallon nikdy nezmenil zákon, ktorý zakazuje ženám zastávať funkciu Najvyššieho, dokonca ani po Raidenovej smrti... Preto sa vydala za Torina, syna Najvyššieho, ktorý pravdepodobne tento titul po otcovi zdedí a potom Iseult už nič nezastaví, aby ťahala za nitky a vládla, tak, ako vždy chcela.

Navyše, mojím rodičom je nesympatická aj preto, že kedysi dávno mala aférku s Ulyssesom, ktorý je sám o sebe tŕňom v oku.

Mama vytiahla z kabelky naše masky a každému jednu podala. Hej, ďalšia otravná vec – je to maškarný ples, ako vážne, čo máme dvanásť? No držal som jazyk za zubami a natiahol si hladkú čiernu masku na tvár. Aspoň nikto nebude vedieť, kto vlastne som, pre prípad, že by som stretol niekoho...neželaného.

Annelie vedľa mňa sa nepokojne vrtela, pohrávala sa s lemom svojho čierneho kabáta a aj keď jej väčšinu tváre zakrývala ligotavá strieborná maska, jasne som videl, ako jej v očiach svieti nepokoj. Iseult bola jej jediná pokrvná rodina, ktorá stále žije a tuším, že nikto z nás si netrúfal hádať, ako ľadová princezná zareaguje, keď sa stretne so svojou neterou.

„Buď ku mne úprimný," zamrmlala smerom ku mne, kým sme kráčali cez nekonečnú záhradu, „mám sa báť, že bude horšia ako Ermann?"

„Hádam, že to čoskoro zistíš."

Robustný ochranca, čo stál pri vstupných dvojkrídlových dverách nám skontroloval pozvánky, Cassian mu vysvetlil svoju situáciu a ten šťastný bastard sa nakoniec dostal dnu. Jedna moja časť dúfala, že ho vykopnú a teda sa nebudem musieť dívať na jeho blbý ksicht. Čosi mi na tom chalanovi proste nesedelo, neviem presne čo, preto som si to radšej nechával pre seba – okej, zmienil som sa o tom len Thore, ktorá ma vysmiala a povedala, že len žiarlim. No predsa som sám so sebou uzavrel dohodu, jeden chybný krok a rozbijem mu ciferník.

Plesová sála, do ktorej nás odviedli, bola enormná, pravdepodobne ako celé prízemie v našom sídle a veľa ľudí sa už zvíjalo na parkete do taktu živého orchestra, čo hral v kúte. Róby všelijakých farieb, strihov a štýlov sa vlnili do rytmu hudby, za pánmi, ktorí neúnavne zvŕtali svoje partnerky, povievali ich rôznofarebné saká... Pomedzi stojacich návštevníkov sa prepletali čašníci, ponúkali im anízový likér alebo šampanské v pohároch na vysokej stopke, alebo čosi malé na zahryznutie.

Spozorovala nás hostiteľka a namierila si to k nám, aby nás riadne privítala, rovnako ako každého iného a ja som cítil, ako Annelie stuhla v rovnakej chvíli, čo si mama nemiestne odfrkla pri pohľade na Iseult. Labutiu masku mala vyhrnutú nad čelo a ja som jej musel nechať, že bola naozaj pekná. Bledohnedé vlasy mala odhrnuté z tváre, kaskádovito jej splývali na chrbte, mala výrazné lícne kosti a stačil jediný pohľad do jej ľadovo modrých očí a zamrazilo ma až na kosť. Aj keď sa široko usmievala, nevyzerala veľmi láskavo.

„Vitajte, vitajte, som veľmi rada, že ste prijali pozvanie!" zašvitorila medovým hlasom, ktorý bol presne taký falošný, ako som nenávidel. „Prosím, zabávajte sa, pite a jedzte a tancujte koľko sa vám páči. Ak by ste niečo potrebovali, poproste jedného z čašníkov a tí už ohlásia mňa alebo môjho manžela."

Modré oči konečne doputovali k Annelie, bolo mi jasné, že vie, na koho sa díva, tie ohnivo červené vlasy a bystré sivé oči boli mimoriadne a úsmev jej zakolísal až zmizol úplne. Neušlo mi, ako zdvihla bradu o čosi vyššie, ako keby jej chcela ukázať, kto je tu pani a kriticky si svoju neter premerala. Prišuchol som sa k Annelie trochu bližšie pre prípad, že by sa to vymklo z rúk, no Iseult sa od nej odvrátila, zvrtla sa na päte a odkráčala za šušťania sukne jej slivkovo fialových šiat.

„Mrcha," mama si akože odkašľala a otec na ňu trpiteľsky pozrel. Pousmial som sa, s určitosťou môžem povedať, že svoje vyberané spôsoby som zdedil po nej.

„Smiem prosiť?" uklonil sa Cassian Annelie a moja dobrá nálada bola ta tam. Zdalo sa mi, že na mňa pozrela kútikom oka, predtým než pokrčila plecami a prijala jeho ruku.

„Prečo nie?"

Dve hodiny po našom príchode a ešte stále som sa mračil. Stál som na jednom z balkónov, v ruke pohár, ktorého číslo som si nepamätal a sledoval zhromaždenú spoločnosť a sám seba presviedčal, že nehľadám žiadnu konkrétnu červenovlásku. Nemalo by ma to trápiť, napriek tomu, čo som povedal a mojej neschopnosti byť k nej zase odporný, som si to v hlave ujasnil – nie je moja, nepatrí žiadnemu človeku, takže nemám právo si na ňu nárokovať.

Ale prečo, pred dobrotivé Nebesá, to musí byť práve on?!

Dopil som svoj drink a vyšiel zo svojho stanoviska, aby som ho vrátil na tácku jednému z poslíčkov, keď tu zrazu som sa zrazil s postavou, ktorá sa vyrútila akoby odnikiaľ. Dievča sa zatackalo a ruka mi prakticky vyletela sama od seba a zachytila ju, aby nespadla.

„Pardon, pardon," bľakotala, „nedávala som..." Zdvihla pohľad k mojej tvári, ktorú som ponechal bez masky, pretože tá odporná vec prekliato škriabe a oči sa jej rozšírili. „...pozor."

„Žiadny problém, tiež som sa nepozeral," odmávol som to a pustil ju. Stále na mňa hľadela s nemým úžasom a ja som sa obzrel okolo seba, modlil sa, aby sa tam objavil ďalší čašník a ja som si mohol zobrať ďalší pohár.

„Bavíš sa?" vyzvedala.

„Mmm," bola moja jediná odpoveď, čo nevidí, že nestojím o rozhovor?

„Nemusíš klamať, mama nás celý týždeň komandovala ako fúria, kým pripravovala ples, ale pochybujem, že bolo jej zámerom, aby sa tu ľudia skutočne zabávali," povedala mi. „Iba ďalšie z jej politických intríg, aby na seba upútala toľko pozornosti, koľko chce." No, to isté som si myslel aj ja –

Mozog šliapol na brzdy a ja som sa otočil, aby som sa tomu dievčaťu, čo mi robilo spoločnosť lepšie prizrel. Bola odo mňa oveľa nižšia, preto som ju zrejme predtým nezaregistroval, jej ružové šaty mali mohutnú sukňu, priveľkú, aby sa v nej dalo voľne pohybovať a v blond vlasoch mala toľko sponiek, že to muselo bolieť.

„Nie si ty...?"

„Astris Mowbrayová, tá nešťastnica, ktorá tu zhodou okolností býva? Áno, som," prisvedčila. „A ty si?"

„Renth Cunningham." Nemyslel som si, že by na mňa mohla vyvaľovať svoje modro-zelené oči ešte viac, ale bolo to tu, tak sa zdá, že o mne počuli ešte aj v Belwicku...

„Oh," vydýchla.

Vedel som presne, k čomu toto speje, tak som sa vrátil späť ku skenovaniu spoločnosti, už to bolo nejakú chvíľu, čo som zazrel niekoho z rodiny. Keď som sa díval naposledy, Myrona naháňal hlúčik chichotajúcich sa dievčat, Annelie ťahal na parket akýsi vysmiaty šialenec, čo sa nápadne podobal Asherovi, rodičia sa nežne pohupovali do rytmu jeden druhému v náručí a Lynnette priťahovala pozornosť svojimi odviazanými tanečnými kreáciami, ale Cassian...Toho som už dobre dlho nevidel.

Zamával som na rozlúčku Astris, ktorá splietala čosi o tom, že som legenda či čo a vykrúcal krk do všetkých smerov, kým som pomaly obchádzal miestnosť. Tam! Zastavil som sa a pozoroval – Cassian sa rozprával s Iseult v tieni veľkého schodiska, čo viedlo na ďalšie poschodie, oddelené od plesovej sály ťažkou červenou záclonou. Vyzerali, že nechcú, aby ich niekto videl, vďaka čomu mi to prišlo o to viac podozrivé. Vedel som to, blyslo mi hlavou. Cassian niečo chystá.

Obaja prikývli a Cassian si znova zakryl tvár svojou vlčou maskou, vďaka jej striebornej farbe jeho čierne oči vyzerali o to viac diabolsky a stratil sa medzi ľuďmi. Iseult sa vrátila do svetla, hádzala úsmevmi na hlúčik ľudí, ktorí ju v momente obklopili. Pohľad som nespúšťal z Cassiana, hlavne, keď sa pristavil pri červenovláske, čosi jej zašepkal do ucha a odviedol ju k prázdnemu balkónu. Keď sa dvere s vyšívanými bielymi záclonami za nimi zavreli, vykročil som tým smerom.

Prstami som sa dotkol kľučky, keď sa odrazu ozval ušitrhajúci výkrik, pripojili sa k nemu ďalšie z viacerých strán, nasledované spŕškou nadávok a zvukmi trieštiaceho sa skla. Otočil som sa a na schodisku uvidel stáť Ermanna, záves bol odhrnutý a odhaľoval najmenej dvadsať mužov so žiarivými červenými očami.

„Do riti," zasyčal som. Inštinkt mi hovoril, že sa skôr či neskôr niečo zomelie, len som dúfal, že to bude hádka alebo tiráda jedného z vyslancov, nie že to bude tento psychopat osobne.

Ermann spustil ďalší zo svojich monológov, nabehli k nemu dvaja ochrancovia, čo stáli pri vchode, no on ich spálil na popol obyčajným lusknutím prstov. Nezaujímali ma jeho slová, rozgniavil som dvere, kým zhromaždení pokračovali v kričaní a štekaní rozkazov, no viac ma to nezaujímalo, keď som uvidel Annelie a Cassiana ako...sa bozkávajú.

Vzrástol vo mne hnev, taký prudký a mocný, že som videl na červeno, s naštvaným zavrčaním vo mne ožilo aj zviera, čo sa prebudilo pred pár dňami. Až vtedy som si uvedomil, že Annelie nechápavo vyvaľovala oči a pokúšala sa ho odtisnúť. To mi stačilo. Vkročil som dnu, pripravený vymlátiť z toho hajzla dušu, keď cez zábradlie na balkón skočil jeden z nagasi a zasyčal na mňa. Annelie skríkla, no väčšina z jej kriku zanikla v Cassianových ústach.

Chlapík sa po mne oháňal dlhým mečom, triumfálne sa vyškieral, že nás tam oboch dostal, neozbrojených, ale tak veľmi sa mýlil...Vyhol som sa čepeli a zohol sa, vytrhol z topánky katar, ktorý bol síce malý ako ulomený koniec kopije, no svoj účel plnil na výbornú. Vykrútil som sa mu z dosahu, rozohnal sa a vrazil mu ostrie do boku, potom, keď sa prehol, aj do krku a postriekala ma jeho krv.

Cassian prestal bozkávať Annelie, no stále ju pevne držal, chrbtom si ju tisol k hrudi. Po brade mu tiekol tenký pramienok krvi z rozseknutej pery, nepochybne ho uhryzla. Jediný pohľad na Annelie a v očiach som jej videl blesky, bola podvedená a naštvaná, že jeho hre tak ľahko podľahla. Tanečná sála sa plnili výkrikmi strachu aj bolesti, ľudia sa sácali a potácali, kým utekali k všetkým možným východom, aby unikli krvilačným príšerám.

„Od začiatku som to vedel, páchol si ako zradca," zavrčal som naňho.

Zavrtel hlavou, pričom mu maska zletela na zem. „Ty to ne – Au!"

Prekvapene som zažmurkal, keď ho Annelie umlčala perfektnou ranou temenom do tváre, Cassian cúvol, pritískajúc si dlaň na krvácajúci noc a pustil ju. Schmatla ma za ruku a ťahala ma preč z balkóna, rovno doprostred tej masy tiel. Vrhol sa po nás nagasi, no katar si našiel cestu pod jeho bradu a jašter sa udusil vlastnou krvou.

„Musí tu byť aj iný východ!" zakričala.

Strelil som hlavou nahor a rýchlo si miestnosť ešte raz prezrel, tam, na boku za schodiskom boli dvere. Potiahol som ju za ruku a ona chápavo kývla, zdvihla si sukňu a nasledovala ma. Cestou cez dav sa zastavila len na tak dlho, aby si vyzula topánky a hneď ich šmarila do hlavy najbližšie stojacemu nagasi, ktorý zaháňal jednu ženu do kúta. Potom sme šprintovali ďalej, tak rýchlo, až som bol prekvapený, že so mnou držala krok.

Rozkopol som dvere a ocitli sme sa v malom príručnom sklade, plnom metiel, kýbľov a iných nástrojov do záhrady a domácnosti. Annelie zalapala po dychu, keď zavrela dvere a chcela ich podoprieť rebríkom, no v kúte našla naskladanú vyzlečenú mŕtvolu čašníka. Takže toto nebol náhodný útok, ale plánovaný. A čosi mi hovorilo, že Iseult v tom má prsty.

Našťastie tam bolo okno, dostatočne veľké, aby sme ním preliezli. S povzdychom si Annelie stúpla do mojich roztvorených dlaní, pomocou parapety sa vytiahla hore a skočila. Naším jediným šťastím bolo, že sme neboli na poschodí. Rýchlo som ju nasledoval, keď sa dvere prudko rozleteli a skočili po mne rovno traja muži. Vyskočil som a keď vykukli von oknom, možno plánovali nasledovať náš príklad, zavial vietor a zaplesol im okno rovno do tvárí.

Vzal som Annelie za ruku a spoločne sme bežali do záhrady.

Z otvorených dvier sa valili ľudia, niektorí boli zakrvavení, oblečenie roztrhané, iní plakali alebo kričali, volali na svojich blízkych. Skenoval som záhradu ako jastrab a snažil sa zazrieť niekoho z rodiny. Ak sa im niečo stalo...V dome čosi s hlasným dunením vybuchlo a ľudia sa rozpŕchli, snažili sa dostať od sídla najďalej ako sa dalo.

„Pozri!" zvolala Annelie a trhla mnou.

Nechal som ju viesť, prebehla okolo pár vzlykajúcich žien až na miesto zahalené v tieni, kde postával hlúčik povedome vyzerajúcich ľudí. Mama bola pri nás v mihu oka, oboch nás zovrela v objatí a potom na nás pozrela s panikou v očiach.

„A čo Lynnette, videli ste ju?" dožadovala sa. „Nebola s vami?"

Žalúdok mi zovreli obavy, ten zlý pocit mi pomaly stúpal do celého tela a menil krv v žilách na ľad. Mama si musela vyčítať odpoveď z môjho pohľadu, pretože vydala zvuk ako ranené zviera a zviezla sa na trávu, hlavu schovanú v dlaniach. Myron a otec sa vrhli do plánovania, zhodnocovali situáciu, zatiaľ čo ja som ďalej jastril po záhrade... Musí tu byť, musí –

„Ten odporný hajzel!" zasipela Annelie rozhorčene a kým som ju stihol zastaviť, zvrtla sa a rozbehla sa k domu.

Hneď som jej bol v pätách, natiahol som ruku, že ju stiahnem späť, čo sa chystala urobiť je samovražda a teraz na to vážne nie je čas, no uskočila z môjho dosahu, ignorovala posledných ľudí, čo sa odtiaľ hnali preč a vtrhla dnu. Vrazil som do nej, keď zastavila na prahu a nazrel jej ponad plece.

Polovica domu už tlela v plameňoch, po zemi roztrúsené popadané lustre, škvrny od krvi, modrej aj červenej, bezvládne telá ležiace na chladnom mramore. Nagasi boli preč, odvolaní ako poslušní psi, ktorí vždy poslúchnu svojho pána. Iba Ermann stál pri schodisku, tváril sa víťazoslávne, po jeho boku stál Cassian, spodnú časť tváre zmáčanú krvou a v očiach zmučený výraz. V náručí držal bezvedomú Lynnette.

„NIE!" zvreskla Annelie a vrhla sa vpred.

No bol som rýchlejší.

Silno som jej zovrel ramená a trhol ňou späť k sebe, strhol som ju na zem do trávy a chránil vlastným telom, keď Ermann luskol prstami a celý dom vybuchol v jasných plameňoch. 

Ehm, po opätovnom prečítaní mám pocit, že je táto kapitola pomerne chaotická, takže za to sa ospravedlňujem...Keď bude čas, nejako to doladím... No tak čo poviete, ples bol katastrofa, Iseult je mrcha ako sa patrí a Cassian nakoniec nie je až taký dobrý chlapec. Čo myslíte, že sa stane s Lynn? :)