*hlboký povzdych* Mala som v pláne napísať sem jeden z tých mojich zbytočných, ach-tak-dômyselných predslovov, no vážne nemám energiu. Po troch hodinách v autobuse, kvôli kamionistom, ktorí blokovali cestu, lebo im zrejme nikto nepovedal, že aj tento rok príde zima, nehovoriac o tom, že som tam ešte aj odpadla a nakoniec sa do blbej školy ani len nedostala, lebo uzavreli cestu...Dnešný deň bol jednoducho katastrofa, čudujem sa, že vôbec žijem... 

Ak ste na tom podobne, potom vám snáď nová kapitola aspoň trochu zdvihne náladu... 

#WinterIsHere -_-

Nasledujúce ráno, keď som sa prebudila odpočatá a svieža ako už dlho nie, som vkĺzla do Sethovej izby, ktorá sa nachádzala hneď vedľa tej mojej. Môj najlepší priateľ už bdel, sedel pri okne a zízal na takmer nahé stromy, ktoré sa kolísali do rytmu jesenného vetra. Neobzrel sa, keď som si k nemu prisadla, aj keď mi bolo jasné, že o mojej prítomnosti vie, neprekvapilo by ma, keby vedel, že za ním prídem od chvíle, čo som vyliezla z postele.

„Stále mi to príde čudné," prelomil ticho. „Vidím ďalej, viem rozlíšiť ľudí, ktorí pomaly zaplavujú ulice mesta, počujem každého v tomto dome, kde sú, ako rýchlo im bijú srdcia...Mám pocit, že mi zo všetkých tých zvukov praskne lebka."

„Nuž, teraz sa aspoň vieš stotožniť s tvojím obľúbeným Profesorom X z X- mena," snažila som sa ho povzbudiť.

Neohromene na mňa pozrel. „Vážne, Nel, poznáš ma dvanásť rokov a stále nevieš, že som skôr fanúšik Wolverina?"

Zasmiala som sa, no bolo to viac-menej nasilu. Ešte stále som to spracovávala, snažila sa zmieriť s týmto jeho novým ja – bol to Setha a zároveň nebol. Pamätal si ma, vedel, kto je a čo jeden pre druhého znamenáme, Renth mi vysvetlil, že vďaka putu, ktoré sme zdieľali už od detstva sme si ho dokázali zachovať aj po jeho premene, ten rozhovor v Renthovej izbe bol čosi ako potvrdenie. No bola by som idiot, keby som si neuvedomovala všetky tie odlišnosti od môjho predošlého Setha.

Na začiatok, mal iné oči, zakaždým ma striaslo, keď sa na mňa nimi pozrel. Viac neboli teplé a jasné, nepripomínali mi domov tak ako kedysi, teraz sa zdali akoby zo skla, neodrážali vôbec žiadne emócie. Potom, bol oveľa silnejší ako predtým, keď ma objal, takmer mi dolámal rebrá, ešte stále neuspôsobený svojmu novému telu a sile, ktorá s ním prišla. A ako sám povedal, jeho zmysly boli ostrejšie.

„Ale okrem toho, ako sa cítiš?" vyzvedala som.

Predtým sme nemali veľa času porozprávať sa a zahanbila som sa, že som si naňho nedokázala nájsť čas. Včera, keď sme už všetky mali šaty na ples a Mireia konečne zišla do kuchyne, kde sme všetci sedeli a vychutnávali si obed, zdôverila sa nám, že spovedala Setha ohľadom jeho väznenia, ako vníma svoje nové ja a tiež, to najdôležitejšie, či splnil Ermannovu úlohu a našiel Hilain.

„Našťastie, zasiahli sme skôr, ako ho stihol zneužiť na jeho nájdenie," ubezpečila nás a Elianovi výrazne odľahlo.

Avšak po obede, keď si bola istá, že všetci sú mimo dosluch, zastavila ma a povedala mi, že aj keď sa to snaží skrývať, Seth nie je v pohode. Niežeby som si myslela niečo iné, potom, čo ho uniesli, väznici a mučili do takej miery, že už si ani nie je istý, kto je?

„Možno som ho...rozrušila ešte o niečo viac," priznala Mireia a do líc jej vstúpil rumenec. „On, um, pamätal si na mňa, pretože – Vedela som, že sa mu páčim, teda, že sa mu páči Grace, ale nečakala som, že jeho city boli až také hlboké..." To bola pre mňa novinka, ale Mireia vyzerala, že jej to nie je po chuti, tak som na ňu netlačila. „Priznanie o mojej sexuálnej orientácii a že chodím s Thorou ho mohlo zasiahnuť. Mrzí ma to, nechcela –"

Nedokončila to, pretože sa ozval akýsi buchot a keď sme sa obe poplašene zvrtli, za nami stál Myron, z rúk mu povypadávali knihy, kým vychádzal zo študovne, kde nepochybne vzdelával Cathalyn, ústa mal dokorán a modré oči rozšírené šokom a ešte čímsi, čo sa nápadne podobalo na ublíženie. V sekunde to však zmizlo, keď sa spamätal.

„Prepáčte, neodpočúval som, iba som zachytil čosi o chodení s Thorou a..." Zohol sa, aby znova pozbieral knihy. „Nečakal som to, to je celé. Ospravedlňte ma..."

Pakoval sa preč a ja som zauvažovala či tiež náhodou neprepadol kúzlu mladej ochrankyne.

Potriasla som hlavou a prinútila sa vrátiť späť do prítomnosti, kde som sedela vedľa Setha a čakala na odpoveď.

„Úprimne, netuším, ako sa cítim," priznal. „Viem, že nechcem byť táto anomália, ale nedokážem si úplne vybaviť aký bol môj život predtým, či stál za to, aby mi za ním bolo ľúto... Ako sa to hovorí, to, čo nemáš, ti nechýba?" Pokýval hlavou. „Hej, to to vystihuje."

Natiahla som sa a chytila ho za ruku, prsty prepletené. „Pomôžem ti rozpamätať sa, môžem ti pomôcť prispôsobiť sa novému životu a predsa zostať tým istým chalanom, ktorým si bol. Sľubujem, že tu pre teba vždy budem."

„Ak sa rozhodneš, že chceš ísť radšej späť do San Francisca, pokračovať vo svojom živote ako normálny teenager a poslať tieto nové schopnosti do zadku, potom fajn, splním ti to a zvyknem si na to, jediné, na čom mi záleží je, že si nažive," pokračovala som, aj keď ma z tej vidiny bolelo srdce. „Ale ak chceš ostať, urobím všetko, čo je v mojich silách, aby si sa naučil znášať svoj nový život." Jeho tmavé oči sa sústredili na naše spojené ruky, ako keby zo zvedavosti ma palcom pohladil na chrbte dlane. Potom vzhliadol k mojej tvári.

„Neopustím ťa, viackrát tú chybu už neurobím."

✯✯✯

„Nie je to...príliš?" pokrčila som nosom pri pohľade na svoj odraz v zrkadle a pomaly sa otáčala. „Vyzerám prehnane vyčačkaná."

„To bol zámer, trúba, Mowbrayovci sa berú ako kráľovskí a očakávajú, že každý príde vyumelkovaný v podobnom štýle," objasnila mi Thora.

Dnes som konečne mala aj hodiny, Damaris uvážila, že už som dosť dobre na tom, aby som zvládla sedieť a počúvať, na Renthovu veľkú mrzutosť. Úprimne, stále vyzeral, že roztrhá na kusy každého, kto sa so mnou opovážil rozprávať, očami si ma starostlivo prezeral zakaždým, čo sme sa objavili v rovnakej miestnosti a Shetaniho som mala neustále za zadkom, no Renth sa nepokúšal nejako sa so mnou zhovárať. Aj počas našej hodiny sa sústredil iba na prednášku, nútil ma tam sedieť dve hodiny, počúvať jeho melodický hlas, kým mi rozpráva o svojich predkoch, zatiaľ čo som sa snažila zapáliť ďalšiu sviecu. Jediná zmena bola, že mi dával prestávky a mučil ma bylinkovým čajom.

Asher vyzeral úprimne zronene, keď sa dostavil, pripravený vymlátiť zo mňa dušu a bolo mu povedané, že sa môže pekne vrátiť domov, pretože bojovanie je stále priveľké riziko. Aby som povedala pravdu, počúvať tých dvoch ako rečnia o veciach, ktoré by ma nemohli zaujímať menej mi prišlo nebezpečnejšie. Namiesto cvičenia si teda vzal do hlavy, že opráši moje znalosti tanečných krokov, aby sme ovládli parket na zámku tých trubirohov.

Keď bolo po všetkom, našla som v kuchyni Rentha s Thorou, ona sa chechtala ako psychopat a Renth vyzeral, že je len sekundy od toho, aby jej vyrazil zuby. Vyhlásila, že zostala, aby mi pomohla vyzerať ako kráľovnej a keďže ona nejde, užije si aspoň náš chaos a hystériu. Obe s Lynnette sa mi nasáčkovali do izby, ktorá sa zrazu zmenila na salón krásy. Spravili mi mejkap, priveľmi výrazný, aj keď som ich prosila, že chcem len niečo jednoduché, natočili mi vlasy, zaistili ich na pár miestach striebornými sponkami a potom ma obliekli do šiat.

A výsledok? Sama som musela uznať, že vyzerám úchvatne, ale ako som povedala, zdalo sa mi to priveľa.

„Thora má pravdu," prisvedčila Lynn, kým si nasúvala dlhé, vlnkové náušnice v rovnakej smaragdovo zelenej ako mala aj šaty. „Ak by to bolo na mne, mala by si ešte aj korunku."

Zamračila som sa. „Ani náhodou." Podozrievavo som na ne zaškúlila. „Počkať, nesnažíte sa ma schválne nastylovať ako princeznú, len aby ste naštvali moju tetu, však?"

Lynnette len pokrčila plecami zo svojho miesta za toaletným stolom a Thora sa veľmi tvárila, že čosi hľadá v prázdnom obale na šaty. „To tvrdíš ty."

„Pozrite, aj keby sa ukázalo, že je presne taká mrcha, ako o nej tvrdíte, budem v pohode, nebudem k nej odporná," ubezpečila som ich. „Či už sa nám to páči alebo nie, sme posledné žijúce Sailendové." Teda, to už viac neplatí, ale to som si nechala pre seba.

Ples sa mal začať o štvrtej, ale všetci ma ubezpečili, že nikto aj tak nepríde na čas, urodzení, za akých sa považuje väčšina pozvaných to berie ako svoju povinnosť prísť neskôr, len aby pôsobili viac dôležito. Aj tak som stepovala vo foyeri dvadsať minút pred naším plánovaným odchodom, kabát prehodený cez zábradlie schodiska.

Baby ma prinútili obuť si podpätky a aj keď to nebol ten druh smrtiacich kopýt, vždy som bola skôr človek, ktorý podpätky len obdivoval z diaľky a túžil ich vlastniť, aj keď v nich vlastne nevie chodiť. Možno som dúfala, že si na ne takýmto spôsobom privyknem, určite to nebolo preto, že by som začínala byť trochu nervózna...

„Shetani, nie, nemôžeš ísť so mnou," doľahlo ku mne a otočila som, aby som zazrela Rentha, ako vrtí hlavou, kým si zapína gombíky na rukáve tmavomodrej košele, ktorá, náhoda alebo nie, ladila s mojimi šatami.

Zatiaľ si ma nevšimol, čo bolo dobre, pretože to, ako som naňho otvorene zízala... Dávno som vedela, že je krásny, je jedno koľkokrát som si povedala, že by som ho tak nemala vnímať, zakaždým, keď som ho uvidela, jeho krása mi zakaždým vyrazila dych. Prirodzene som si myslela, že už nemôže vyzerať lepšie...Ale Renth v obleku – v tmavých nohaviciach, ktoré mu nízko sedeli na bokoch, košeľa zapravená, čierna kravata a sako ladiace s nohavicami prehodené cez plece?

Bolo som jednoducho v háji.

Vtedy konečne zdvihol hlavu a zamrzol, zreničky sa mu rozšírili a okamžite zabudol na gombík druhého rukávu. Cítila som, ako sa mi do líc ženie krv a odhrnula si voľný kučeravý prameň, čo mi padal do tváre a zadúfala, že v jeho očiach nebudem vyzerať rovnako nemožne, ako som si pripadala. Jasne som si uvedomovala, ako si očami prezerá každý jeden detail – spôsob, akým mi strieborná čipka padala z pliec, ako mi šaty priliehali k telu, ich modrá farba, ktorá žiarila vo svetle, ako látka šuchotala na mramorovej podlahe, keď som kráčala.

Odkašľal si a konečne zdolal aj tých posledných pár schodov a vrátil sa k rukávu. Samozrejme, že som nečakala, že môj vzhľad nejako okomentuje a mala som chuť sa prefackať, keď ma zaplavilo celkom nezmyselné sklamanie. Kedy sa zo mňa stal tento druh človeka? Nepotrebovala som komplimenty, nepotrebovala som, aby ocenil to, ako vyzerám, stačilo, že som to dokázala ja sama.

„Nikto ešte nie je pripravený vyraziť?" spýtal sa a jeho hlas znel trochu chrapľavo.

„Lynnette už bola hotová, ale netuším kam zmizla," pokrčila som plecami a vrátila sa k pochodovaniu hore dole po vstupnej hale a snažila sa nekrívať, keď ma pomaly začínali bolieť chodidlá.

Bolo mi jasné, že ma pozoruje, no zakaždým, keď som sa obzrela, aby som sa presvedčila, či sa mi to len nezdá, mal plné ruky práce s napravovaním košele, prezeral si nechty alebo si z nohavíc oberal neexistujúcu špinu. Bolo to také trápne... A ja som sa pristihla, ako sa modlím, aby sa tam čo najskôr nahrnul aj zvyšok rodiny, kým z toho neprídem o rozum.

Prianie sa mi splnilo, Lynn sa prakticky vzniesla zo schodov, iba šmuha zelenej a oranžovej, ryšavé vlasy mala zapletené do komplikovanej koruny na temene hlavy. Najprv sa mi jej mejkap zdal rovnako prehnaný ako môj, ale keď som sa naň dívala teraz, chápala som, prečo ho zvolila. Šiel jej k šatám, vďaka nemu sa jej zelené oči zdali výraznejšie. Bola krásna, moja sestra. Pri tej myšlienke mi stiahlo hrdlo a musela som sa odvrátiť.

„Ou," vyšlo z nej, „čo sa tu stalo? Dúfam, že si držal jazyk za zubami a neskúsil jej povedať nič kruté, braček." Prebodla ho pohľadom.

„Daj mu pokoj, Rambo, nič mi neurobil," zavrátila som, snažila som sa vyhľadať jeho pohľad, no Renth bol priveľmi zamestnaný obdivovaním jeho sestry.

O ďalších desať minút neskôr sa k nám pridali aj ostatní, rozšírila som oči, keď som si všimla, že s nami ide aj Cassian.

„Ideš tiež?" čudovala som sa. „Teda, necháp ma zle, iba som to nevedela."

„Minulú noc som volal s otcom a povedal mi, že pozvánka prišla aj mne," vysvetlil. „Ubezpečil ma, že ju dá hostiteľom, aby ma vpustili dnu. Vyzerá to tak, že odtiaľ pôjdem domov už s ním, vašu pohostinnosť som zneužíval už pridlho."

Napriek všetkému som cítila bodnutie smútku, Cassian bol milý a ja som bola rada, že mám okolo seba niekoho, koho môžem nazývať priateľom. Odkedy som prišla do Mervely, nebolo veľa ľudí, ktorých by som tak mohla klasifikovať. Dom bude opäť taký tichý a Nebesá vedia kedy ho uvidím znova... Chcela som mu to povedať, vyjadriť, ako veľmi mi bude chýbať, no Cassian sa pozrel ponad moje plece na Lynn a prestal dýchať.

Potlačila som úsmev.

Myron prišiel ako posledný, vlasy mal rozpustené a mne došlo, že je to vlastne prvýkrát, čo ho vidím bez copu. Čierne vlasy mu siahali po plecia, len o čosi bledšie ako Cassianove a vyzerali ako sen každej ženy. Damaris nesúhlasne mľaskla jazykom a ja by som prisahala, že som videla, ako sa začervenal, ale keďže sme už aj tak dosť meškali, nenaliehala naňho, aby sa šiel učesať.

Boli sme pripravení vyraziť, Myron slúžil ako náš teleportér, no zaváhala som, keď som si spomenula na Setha zalezeného vo svojej izbe. Pokúsila som sa Damaris presvedčiť, aby šiel s nami, ale ako mi pripomenula, nebolo to naše rozhodnutie, navyše pochybujem, že Najvyšší by s radosťou uvideli ochrancu na takom dôležitom večierku.

„Nemaj strach, Meria a Thora a Shetani naňho dohliadnu," chlácholil ma Renth.

Prikývla som. „Viem, ja len..." ...bojím sa, že keď odídem, uvedomím si, že to bol iba sen a viac tu nebude, keď sa vrátime.

Striasla som zo seba také myšlienky, presviedčala som samú seba, že bude v poriadku, Thora a Mireia sú nebezpečná dvojka a Shetanimu stačí, aby sa naňho ľudia len pozreli a s krikom utiekli. Sethovi bude dobre, skôr by som si mala robiť starosti sama o seba. Tvárou v tvár mojej tete a všetkým ostatným, ktorí budú vedieť, kto som...

Renth mi stisol ruku, ktorú držal vo svojej, kým sme čakali, kedy nás zhltne vír teleportácie. Oplatila som mu stisnutie a zhlboka sa nadýchla. Je to len večierok, čo by sa asi tak mohlo pokaziť?

Ako som zistila o niekoľko hodín neskôr – všetko. 

Okej, okej, tá posledná veta...Fajn, žiadne výhovorky, musela som ju tam dať, pretože som mrcha a rada stupňujem napätie :D A po takomto dni mi tú chvíľku šťastia hádam doprajete, nie? :) Ako myslíte, že to všetko dopadne, Iseult, Annelie a Renth, čo sa zvrtne, vrátia sa späť všetci...? Som zvedavá, aké sú vaše nápady :)