Som akási príliš štedrá s tými kapitolami :D No zajtra najskôr odchádzam na dedinu bez internetového pripojenie a neviem kedy sa vrátim, tak som si povedala, že vás nebude mučiť, keď už minulá kapitola skončila tak ako skončila... :D Poviem len toľko, že dúfam, že si užijete predĺžené voľno a kapitola sa hádam bude páčiť ;) 

V živote som zažil už veľa blízko smrti momentov, väčšina z nich bola spôsobená mojou vlastnou nerozvážnosťou alebo masochizmom, no nikdy som sa nebál. Vždy som si myslel, že smrti by sme sa nemali desiť, nie je to nič diabolské alebo zlé, pre mňa predstavovala skôr oslobodenie, začiatok novej a snáď lepšej cesty.

Ale keď som sledoval, ako Annelie omdlela vo vstupnej hale nášho domu, bledá a zakrvavená, prakticky som sa strachom zadúšal.

Lynn padla na kolená vedľa nej a skôr ako ktosi z nás stihol namietnuť alebo navrhnúť čosi iné, obe ruky zapatlané od krvi jej pritisla na hruď a ja prisahám na Nebesá, že som nedýchal celé tie bolestne dlhé dve minúty, kým ju moja sestra liečila. Keď bola hotová, Lynnette sa zvalila na zem a Cassian bol pri nej takmer okamžite, pátral po akejkoľvek známke zranenia. No ona len omdlela od vyčerpania, vydala zo seba všetko, čo mohla.

Nedokázal som sa pohnúť, vedel som, že ak tak urobím a zistím, že nedýcha, že Lynn aj napriek tomu, že jej zahojila rany, ju nedokázala zachrániť, neuniesol by som to. Sklonila sa nad ňou mama, pritisla jej dva prsty na krk, kde už klíčila výrazná modrá podliatina a nahlas vydýchla.

„Žije," oboznámila nás s úľavou, „ale potrebuje si oddýchnuť, Elian, Myron, mohli by ste –"

„Nie."

Trvalo mi chvíľu, kým som si uvedomil, že to slovo prišlo odo mňa. Všetci sa na mňa pozreli, zmätení, Caira aj trochu pobúrene, ako keby som navrhoval, že ju tam necháme ležať na mrazivom mramore.

„Nikto sa jej nedotkne," zavrčal som a konečne prinútil telo hýbať sa. Jedna moja časť si uvedomovala, že sa správam smiešne, no nemohol som si pomôcť, prebúdzal sa vo mne akýsi odveký, hlboko zakorenený inštinkt, v momente, ako by som niekoho zbadal dotknúť sa jej čo i len jedným prstom, vymaľoval by som steny jeho krvou.

Opatrne som ju zdvihol na ruky a nikto sa ma nepokúsil zastaviť, keď som vyšiel po schodoch a mieril do svojej izby, všetci ma však pozorne sledovali a ja som sa nestaral, že im tak dávam na známosť to, čomu som sa tak dlho snažil vyhnúť. Teraz mi bola úplne ukradnutá moja niekdajšia prísaha alebo všetky roky, ktoré som premrhal... Videl som len Annelie, cítil tú pretrvávajúcu bolesť v hrudi, ktorá sa stále stupňovala, aby ma mohla roztrhať na kusy v momente, čo sa ocitnem v osamotení mojich štyroch stien.

Shetani ma už čakal pred dverami, oranžovými očami si najprv prehliadol mňa, skontroloval, či som náhodou nebol smrteľne zranený a potom sa zadíval na Annelie v mojom náručí a zavyl, smutne, zlomene.

Čo sa stalo? Oživil spojenie medzi našimi mysľami a vyslal ku mne otázku. Bez slova som mu premietol najdôležitejšie udalosti z Jistisu a on krátko kývol hlavou, potom svojou papuľou otvoril dvere do mojej spálne.

Jemne som Annelie zložil do postele, zababušil ju do prikrývok a odhrnul jej z neprirodzene pobledlej tváre kučeravý prameň vlasov. Odhodil som bundu dakam do priestoru, pritiahol si od stola stoličku k posteli a zovrel jej ruku vo svojej. Prsty mala ľadové, celkovo vyzerala taká krehká a slabá, radšej som uvoľnil svoj stisk ako keby som sa bál, že ju tým zlomím.

Dnes som ju takmer stratil.

Aj keď som celý svoj život strávil pripravovaním sa na tento deň, sebavedome prehlasoval, že aj tak nikdy nedopustím, aby to zašlo takto ďaleko, nebol som pripravený na tú drvivú bolesť, čo mi trhala srdce.

Nezáleží na tom, koľkokrát som si povedal, že sa nezaujímam, iba som sám seba kŕmil rozprávkami. Zaujímam sa, aj keď ma to ničí, ale viac než to, čo ma takmer položilo späť vo vstupnej hale bol fakt, že by zomrela bez toho, aby poznala pravdu.

✯✯✯

Iba mama sa odvážila prísť do mojej izby. Bolo to o niekoľko hodín neskôr, usúdil som tak podľa prehlbujúcej sa tmy, no nepohol som sa zo svojho miesta, nepúšťal jej ruku a nespúšťal oči z jej tváre, čakal, modlil sa, aby otvorila oči.

„Renth," oslovila ma mama s nezvyčajnou nežnosťou. „Tu, mal by si sa poumývať a napiť sa z hojiča. Ruky aj krk ti krvácajú."

„Je mi to jedno."

Povzdychla si a podišla ku mne, neušlo mi, ako opatrne ku mne kráčala, ako keby čakala, že po nej začnem vrčať, a ja by som to bol urobil, keby som vôbec mal energiu starať sa aj o niečo iné okrem dievčaťa, čo nehybne ležalo v mojej posteli.

„Koľkí?" spýtal som sa len preto, že to ticho ma ubíjalo.

„Prišli sme o Emerensa a Yannicka, Lynnette je v poriadku, nie je to tak dávno, čo sa prebrala, no prinútila som ju ísť si ešte pospať." Opatrne mi začala ošetrovať ruky; vôbec som to necítil. „Tvoj otec má tu a tam nejaký škrabanec, my všetci ich máme, ale nikto nebol vážne zranený."

Naprázdno som preglgol, slová sa mi zúfalo snažili vydriapať z hrdla, až už som ich viac nedokázal zadržať.

„Mal som to byť ja," zachrčal som. „Tá guľka bola určená mne, ale Annelie...Skočila predo mňa, kryla ma." Keď bola raz brána otvorená, nedokázal som prestať.

Zaboril som si ruky do vlasov. „Prečo? Prečo to urobila? Zaslúžim si zomrieť, kurv –"

Mame vyletela ruka a s pleskotom mi dopadla na líce, zaštípalo to, no ja som si viac ako bolesť uvedomoval čistý šok. Nikdy ma neudrela, nikoho z nás, ani keď sme boli najhorší. Hlúpo som zažmurkal a dotkol sa páliaceho miesta.

Mama takmer pľula oheň. „Renth Eamon Cunningham, už nikdy nechcem z tvojich úst počuť také obludné slová!" vynadala mi. „Neopovažuj sa o sebe zmýšľať, že nie si dosť dobrý, že si niečo menej ako každá iná ľudská bytosť... Si môj syn a ja ti nedovolím takto zahadzovať svoj život, tak ako som ti to nemala dovoliť už pred rokmi."

„Mami..." vydýchol som užasnuto, zmätene a priznávam, že aj trochu rozcítene. Celé tie roky som si myslel, že sa mi ju nakoniec podarilo zlomiť, že som ju prinútil, aby ma prestala milovať.

Tak sa zdá, že nie som jediný, kto nosí masku.

Dovolil som jej zahojiť mi rany, dokonca sľúbil, že si oblečiem čisté veci a zmyjem zo seba pozostatky múrov vodou vo vedre, ktoré mi priniesla. Ani za nič som totiž nemienil nechať Annelie samú a keď navrhla, že s ňou na chvíľu ostane ona, pretože smrdím, zavrčal som na ňu, normálne zavrčal a tým to haslo. Proste to zo mňa vykĺzlo.

„Plánuješ aj omočiť posteľ z každej strany, aby si si označkoval teritórium?" rypla si do mňa. Zazrel som na ňu napoly vyzlečený z trička. Zamaskovala smiech kašľom, ale keď sa otočila späť na Annelie, opäť bola vážna.

„Keď sa preberie, bude mať veľké bolesti a pravdepodobne bude ešte stále trochu popletená zo straty krvi," poučila ma. „Uisti sa, že veľa vypila a zjedla, kým do nej natlačíš lieky, dobre?"

Prikývol som. „Spoľahni sa."

Dom bol postupom času tichší a tichší, všetci sa nakoniec odobrali do svojich spální, iba Lynn nazrela dnu, aby sa na vlastné oči presvedčila, že Annelie je naozaj živá. Trvalo ešte niekoľko hodín, kým sa jej konečne zatrepotali viečka a pomaly rozlepila oči. Najprv som si myslel, že sa mi to len zdá, no potom do mňa drgol aj Shetani a ja som hneď vstal zo stoličky, aby som ju vtisol späť do vankúšov, keď sa s tvárou zvraštenou od bolesti a stisnutými zubami pokúsila posadiť.

„Opatrne, ešte stále nie si dosť silná," varoval som ju.

„Čo – čo...?" zakoktala. „Kde...som? Zomrela som?"

„Nie, ale veľa nechýbalo," prisvedčil som. „Prosím už nikdy ma takto nedes."

Oči sa jej trochu vyjasnili a pozorne si ma prehliadla, neunikli jej obväzy na rukách, náplasť na krku a ostro sa nadýchla.

„Si zranený?" zaujímala sa s obavami v hlase.

Takmer som sa zasmial.

„Naozaj? Uhryzol ťa nelapsi, mala si rozbitú hlavu a strelili ťa do chrbta..." vymenoval som, „a teba zaujíma, čo je so mnou? To si zo mňa robíš srandu!"

„Poď sem."

Zamračil som sa. Annelie, napriek mojim protestom, sa zdvihla a posadila sa, mykla sa pri tom od bolesti, no odbila ma, keď som sa ju pokúsil znovu stiahnuť späť. Až keď sa chrbtom oprela o čelo postele na mňa pokynula prstom a zopakovala: „Poď sem, Renth." Rozpoltene som jej vyhovel a prisadol si na matrac pred ňou, päsťou som sa oprel z druhej strany jej nôh.

Vzala mi tvár do dlaní, stále trochu studených a ja som úplne zmeravel pri tom dotyku. Naklonila sa bližšie, aby lepšie videla a ja som sa zachvel, od úľavy, spokojnosti, keď ma jej teplý dych pohladil po tvári, tá čudná, teritoriálna časť mojej osobnosti priadla od spokojnosti. Je na žive, je tu so mnou.

Je moja.

Pri tej myšlienke som sa zastavil. Neexistuje nič také, ako že je moja. Kvôli mne takmer zomrela.

Stisol som jej zápästia a sňal si ich z tváre a počastoval ju najtvrdším pohľadom, akého som bol schopný.

„Mám vážnu chuť ti jednu vraziť, vieš o tom?" sykol som. „Šla si poza môj chrbát, doslova, a takmer sa nechala zabiť. Tá guľka bola určená mne! Ak by som o teba nemal také strašné starosti, už by som dávno niečo roztrieskal od hnevu."

„Nebudem vravieť, že ma to mrzí," vyhlásila, „pretože nemrzí. Áno, skočila som pred teba a s radosťou by som to urobila znova, ak to znamená, že budeš žiť. Takže sa nebudem ospravedlňovať za to, že som spravila správnu vec, že som urobila to isté, čo by si bol spravil ty, keby si bol na mojom mieste."

Zatínal som zuby. „Ale to je niečo iné. Skoro si zomrela!"

„A čo, mne je to jedno," prskla naspäť. „Prečo ťa to vôbec trápi, Renth? Prečo sa o mňa tak bojíš, keď so mnou odkedy som sem prišla jednáš ako s kusom handry, mätieš ma, uťahuješ si zo mňa, prečo ti záleží –"

„Pretože mi na tebe záleží!" skríkol som. „Zaujímam sa, starám sa a bojím sa o teba, do pekla! Všetko, čo som robil, bolo, aby som ťa udržal v bezpečí, aby som nedopustil, že sa to stane a potom urobíš toto... Bola to moja vina, strelili ťa mojou guľkou a keby si zomrela, tvoja krv by bola na mojich rukách, Annelie, a to by som nezniesol." Pustil som ju, zaboril si ruky do vlasov a potiahol. „Čo na tebe je, že prebúraš každý jeden prekliaty múr, ktorý som si okolo seba vystaval, že ma nútiš porušovať každé jedno pravidlo, podľa ktorého som žil tak dlho...? Čo na tebe je, že ťa nemôžem nechať ísť? Prečo, prečo, prečo, odkedy si sem prišla, robíš mi zo života úplný chaos a ja mám pocit, že z toho zošaliem! Nevidíš to, Annelie, necítiš to...?"

Sivé oči mala rozšírené, bezfarebné pery mierne pootvorené a ja som vedel, že by som po takom vyznaní mal cítiť strach a hrôzu, ale, akosi, som sa cítil len ľahší, konečne som nahlas povedal to, čo ma celý ten čas ťažilo... Pomaly sa ku mne nahla a ja som zadržal dych, keď pritisla svoje čelo k môjmu, rukami mi jemne vymotala prsty z vlasov a vkĺzla do nich svojimi.

Vydýchol som a zavrel oči, úplne sa tomu poddal.

Sedeli sme tam takto v príjemnom tichu dlhú chvíľu, Shetani kňučal, hlavu si opieral o kraj postele a v hlave ma prosil, aby som sa oslobodil kompletne a priznal sa jej so všetkým. Umlčal som ho, teraz nebol čas, niektoré veci boli ešte stále príliš čerstvé, aby som ich dokázal vysloviť. Potom mu odrazu hlava vystrelila hore, vetril smerom k dverám a ja som sa odtiahol od Annelie práve vo chvíli, keď sa pootvorili a na prahu stál Seth.

Keď som sa naňho teraz díval, aj napriek tomu, že bol čistý a mama mu požičala staré Myronove veci, videl som, aký je iný od toho vystrašeného chlapca, ktorého som pred týždňami spoznal. Mračil sa, ako keby sám nechápal, čo tam robí, prečo prišiel. Videl som na ňom rovnaký rozpoltený pohľad, keď sa nám podarilo pochovať toho prekliateho neplasiho pod tonou tehál a kameňov rozpadávajúcej sa väznice.

Annelie sa prudko nadýchla a jej malá ruka našla moju a stisla mi ju s prekvapivou silou. Vidieť ho takto, uvedomovať si, že to už viac nie je osoba, ktorú tak veľmi milovala... Mohol som len hádať, ako sa asi cíti. Ak by som niekedy stratil Thoru, mohol ju vidieť, rozprávať sa s ňou, ale vedel, že by ma už nikdy nespoznala, myslím, že jedna moja časť by sa rozpadla a už nikdy sa nepozbierala. Nieže by som jej to niekedy povedal, Nebesá nie, už aj teraz bola dostatočne arogantná.

„Seth," oslovila ho Annelie láskavo, veľmi sa snažila, aby sa jej netriasol hlas. „Prosím, poď dnu."

Váhavo urobil pár krokov dnu, potichu za sebou zavrel dvere a ticho, ktoré sa medzi nami rozhostilo, bolo viac než napäté. Annelie namáhavo dýchala a ja som sa jej pokúšal dohovoriť, že by sa nemala veľmi stresovať, inak znova omdlie, ale tak ako vždy ma odignorovala.

„Ďakujem," zašepkala. „Zachránil si ma pred nelapsim, keď som si bola istá, že je to moja posledná minúta. Neviem, prečo si to urobil, možno to nevieš ani ty sám, ale som ti vďačná."

Mala pravdu, nech už to znie akokoľvek neuveriteľne, keď vykríkla, vyzeralo to ako keby niečo v Sethovi cvaklo. Videl som ho, kým som sa snažil vyslobodiť z tej poondiatej diery, sledoval ho, ako si predriapal cestu do väznice vlastnými rukami, teraz zafačovanými, ako som si všimol. Pod tým nárazom sa takmer zrútila celá budova, no pomohlo mi to konečne uvoľniť tehly okolo seba dostatočne na to, aby som sa odtiaľ dostal von.

„Ja – ja..." vyhŕkol Seth očividne bojujúc so slovami.

„To je v poriadku, prosím, nerob si kvôli tomu starosti," ubezpečovala ho Annelie, aj keď mi zvierala ruku tak mocne, že to začínalo trochu bolieť. „Ale, ak existuje čo i len mizivá nádej, že ma spoznávaš..."

Márna snaha, kedysi som vyhrabal staré záznamy o tom, keď boli vytvorení prví ochrancovia, predtým boli Výnimoční, takže mali byť silnejší, no aj oni, keď sa vrátili k svojim rodinám, ich nespoznávali, niektorí dokonca zabudli aj vlastnú identitu. Jasné, existujú výnimky, kedy je puto medzi priateľmi alebo manželmi dostatočne silné, ako napríklad medzi Cairou a Evanthom... Toto bude najťažšie skúška Sethovho priateľstva k Annelie. Bolo dostatočne silné, aby prežilo bolesť, nenávisť a dlhé dni mučenia?

„Bol som v temnote, všade okolo mňa tiene a bál som sa, bol som vydesený, pretože som nevedel, kde som, ako som sa tam dostal alebo ako znie moje meno. Bol som tam uväznený, čosi mi vravelo, že je to navždy, že už nikdy neuvidím východ slnka." Seth pozrel Annelie do očí. „A potom si prišla ty, zavolala si meno a ja som vedel, vedel som, že je moje. Seth... Svetlo sa vrátilo a tvoja tvár... Bol som si istý, že už som ju videl, nepamätal som si kedy a kde, ale časť zo mňa sa zvierala bolestným poznaním."

„Stále som ťa nedokázal zaradiť, v mysli mi stále hučalo z toho nového pocitu čudnosti. Vedel som, že sa vo mne niečo zmenilo, že som niečo stratil, aj keď som nevedel, čo to bolo alebo prečo by mi to malo chýbať. Niečo existovalo pred tou temnotou. No a potom som ťa počul kričať..." Tiché slzy sa kotúľali Annelie po lícach a ja som jej ich túžil zotrieť, no priveľmi som sa bál, že tým preruším to kúzlo, ktoré nútilo Seth hovoriť. „...Cítil som ťa, neviem ako sa to stalo, ale bolo to ako keby som bol zrazu v tvojej hlave, bol tam s tebou, cítil tvoju bolesť a ako z teba pomaly uniká život. Vtedy sa stena, ktorá oddeľovala moje staré a nové ja rozpadla a ja som si spomenul – spomenul som si na seba, kto som bol, kto si ty a čo pre mňa znamenáš a vedel som, že ťa musím zachrániť..."

„Seth," vzlykla Annelie a vytrhla si ruku z mojej.

Okríkol som ju, no nepočúvala ma. Odkopla periny, vyskočila z postele a vrhla sa na Setha, ruky okolo jeho krku, tvár zaborená v jeho ramene, kým ňou lomcovali hlasné vzlyky. Po chvíli jej Seth objatie vrátil a vdýchol jej vôňu.

„Annelie," zašepkal. „Annelie..." Znova a znova, ako keby si to meno, ju celú, vrýval do mozgu, aby na ňu už nikdy znova nezabudol.

Tá zvieracia časť mňa, ktorá podráždene vrčala, ma nabádala, aby som mu odtrhol hlavu za to, že sa jej dotkol, že ju tak tuho zvieral, keď to nebolo tak dávno, čo zomierala. No prinútil som sa zaplašiť tie myšlienky, toto nie je človek, ktorý sa ju odo mňa snaží odtrhnúť alebo jej ublížiť, nie, toto bol začiatok ich vzájomného puta. 

Znepokojený Renth je tuším môj obľúbený :D Úprimne, pôvodne tam nič z týchto jeho myšlienkových pochodov byť nemalo, no akosi som si už zvykla, že si tieto postavy robia, čo chcú... Nakoniec z toho vzišlo toto, takže dúfam, že vám to neprišlo príliš sladké alebo omáčkové... A čo ten Seth, tak sa zdá, že predsa len ešte nie je koniec ;)