Ahoj, tak tu konečne máte aj novú kapitolu Bojovníka ;) Snáď sa bude páčiť :) 

Celou cestou späť do sídla som si popod nos mrmlala všelijaké možné nadávky. Bola som taká hlúpa, naivná a slepá, ako som si mohla myslieť, že len preto, lebo Renth nechcel mňa, nikdy nebude chcieť niekoho iného? A čo som vlastne mala za problém, nechcem s ním byť, nemám oňho záujem... Prečo som sa potom cítila, ako keby ma zradil?

Prechádzala som sa po vedľajšej uličke, ktorá bola našťastie prázdna a o poznanie tmavšia, pritiahla som si bundu bližšie k telu, keď sa studený jesenný vietor prebojoval cez vrstvu oblečenia a zaryl sa mi do kože. Nanešťastie, zo San Francisca som si nepriniesla žiadne svoje cennosti, Cunninghamovci ma odmietli pustiť, keď som navrhla, že si domov skočím aspoň po nejaké oblečenie a nemusela stále chodiť v tom istom.

Lynnette bola taká dobrá, že mi požičala pár svojich vecí, ktoré už aj tak nenosila a Damaris mi tiež nejaké zohnala. Ale akosi to stále nebolo ono. Tie veci neboli moje, nepatrili mi a väčšina z nich bola úplne mimo môj bežný štýl. Hlavne Lynnette obľubovala oblečenie z čipky, s odhaleným chrbtom alebo volánikmi, ktoré mi len zbytočne zavadzali.

Úbohé, ja viem, sťažovať sa ešte aj na oblečenie, keď mi ho darovali z čistej vľúdnosti. Ticho som si vzdychla, sledovala, ako sa predo mnou dych zhmotňuje na paru. Vonku už bola pomerne tma, v tomto období roka sa svetlo vždy vytratí priskoro a radšej som pridala do kroku, uvedomujúc si svoju zraniteľnosť.

Doľahol ku mne akýsi zvuk a ja som sa prudko zvrtla na päte, žmúrila som do nepreniknuteľnej temnoty v jednej z uličiek. Srdce mi divoko búšilo v hrudi, ten zradný hlások v mojej hlave mi hovoril, že to môže byť Ermann, ktorý sa rozhodol využiť svoju chvíľu a ja som so sebou nemala ani len athame, aby som sa mohla brániť.

„Nemala by si sa tu potĺkať sama."

Ustúpila som o krok vzad, keď som začula hlas, tichý a mužský, ktorý mi nebol ani trochu povedomý. Zanedlho vysoká, tmavá postava vystúpila z tieňa uličky a uvedomila som si, že je to nejaký chlapec, nevyzeral o veľa starší odo mňa. Ruky mal strčené vo vreckách, ako keby to bolo úplne normálne, dramaticky sa vynoriť z opustenej uličky a prihovárať sa náhodným okoloidúcim.

„Nie som tu sama," odvetila som skôr, ako som si stihla rozmyslieť, že to možno nie je dobrý nápad, „ty si tu predsa tiež." Keď sa zasmial, akosi zlomyseľne ticho, zježili sa mi z toho chĺpky na rukách, bolo v tom čosi temné a nebezpečné. Srdce mi vynechalo jeden úder.

„Ja sa veľmi nerátam ako spoločnosť," zatiahol.

„Prepáč, ale kto akože si?" dožadovala som sa.

Bolo na ňom čosi, čo ma znervózňovalo, spôsob, akým sa ležérne opieral o stenu, jeho uvoľnený postoj a ako ho vôbec nevytáčalo, že mu vietor rozvieva čierne vlasy všelikade. Čosi na ňom mi nesedelo, môj pud sebazáchovy na mňa kričal, aby som od neho čo najskôr utiekla. No zaťala som sa, nie som žiadna plachá srnka, aby som zbabelo utekala. Bojovne som si založila ruky na hrudi a pozrela sa mu priamo do tváre, očakávajúc odpoveď. Nedokázala som ani poriadne určiť farbu jeho očí.

„Nikto z koho by si si mala robiť ťažkú hlavu," odvetil.

Neveselo som sa zasmiala. „Teda, v živote som stretla už veľa ľudí s divným menami, ale to tvoje suverénne vedie."

Neznámy chlapec sa obzrel po uličke, kde sme stáli, ďaleko od spoločnosti a svetiel jarmoku Féile na Dathanna a vystrel sa.

„Som tieň, moje meno nie je dôležité," povedal. „Teraz choď domov, Annelie Sailendová, pokračuj v tréningu, prijmi, kto si... Pretože búrka sa blíži." Bez ďalšieho vysvetlenia sa utiahol späť do tieňov a nakedy som zo seba konečne otriasla šok a rozbehla sa za ním, zmizol bez stopy, ako keby tam nikdy ani nebol.

Kým som konečne dorazila do domu, bola som zmätená, naštvaná a premrznutá na kosť. Vedela som, že to bol zlý nápad, opustiť bezpečie štyroch stien mojej izby alebo tréningovej kaplnky. Čo najtichšie som za sebou zavrela vchodové dvere, vďačná za príjemné teplo, ktoré ma hneď privítalo. Do prstov sa mi konečne vrátilo trochu citu.

„Annelie!"

Zvuk môjho mena sa rozľahol ako výstrel z kanóna, až som nadskočila a takmer vypľula dušu, čo som sa tak zľakla. Damaris sa vyrútila zo salóna, jej pekná tvár zvraštená do karhavej grimasy.

„Kde si bola takto neskoro večer?" zaujímala sa. „Ešte k tomu osamote, to si sa seriózne nič nenaučila?"

„Lynn ma vytiahla von trochu sa odreagovať, šli sme sa pozrieť na slávnosť, čo je na tom také zlé?"

„Lynnette sa vrátila pred viac ako desiatimi minútami, vravela, že si šla napred a predsa..."

Cítila som, ako vo mne začína bublať všetka tá potlačovaná zlosť, nikdy som nemala rada, keď ma niekto napomínal, nútil ma dodržovať ich pravidlá a snažil sa ma obmedzovať. Penelope to robila stále a aj napriek tomu, ako veľmi mi na nej záležalo – ako veľmi mi záležalo na Damaris – neznášala som, keď sa ma niekto snažil držať pod zámkou.

„Je toto rodinný dom alebo väzenie, Damaris?" odvrkla som. „Pretože práve teraz mi to tak pripadá. Šla som tou dlhšou trasou, chcela som trochu času pre seba, konečne sa nadýchnuť, ak to potrebuješ vedieť. Čo teraz urobíš, dáš mi zaracha alebo ma nebodaj zamkneš v izbe? Nemusíš sa namáhať, aj tak už nikdy do toho prekliateho mesta nevkročím."

Aby som bola úprimná, cítila som sa trochu previnilo kvôli tomu čo som jej povedala a hlavne, ako som to povedala, snažila sa ma len udržať v bezpečí, správať sa ako by sa mala každá správna matka. Chápala som to, naozaj, ale obmedzovanie ma vždy dokázalo vytočiť ako nič iné. Zajtra sa jej ospravedlním, sľúbila som si, kým som sa štverala po schodoch do spálne. Zrak mi padol na dvere do Renthovej izby a na jednu krátku sekundu som mala chuť sa k nim rozbehnúť, tĺcť na ne ako zmyslov zbavená a preklínať ho.

Namiesto toho som sa radšej rýchlo odpratala do svojej izby, kde som aspoň na chvíľu mohla predstierať, že moje realita je iná, než v skutočnosti je. Dokonca som si vymyslela aj báchorku, ktorou som kŕmila samu seba len preto, aby som sa nezbláznila. Konečne som si splnila sen a naskytla sa mi šanca cestovať a moji rodičia aj Seth boli doma, čakali, kým sa vrátim späť a keď sa tak stane, nájdem ich živých a rovnakých, ako boli predtým než sa začal tento jeden veľký zlý sen.

Avšak, každé ráno som sa budila a môj život bol stále jeden veľký bordel.

V tú noc som sa rozhodla vynechať sprchu, nezabije ma to, ak ju jeden deň nepoužijem a padla do mäkkých perín mojej kráľovskej postele. Zúfalo som potrebovala niekoho, s kým by som sa mohla porozprávať – o tom čudákovi z uličky, o Renthovi, o tom, ako veľmi si želám, aby všetko zase bolo také, ako predtým... Potrebovala som svojho najlepšieho priateľa a zabíjalo ma, že som netušila, kde je a čo tam s ním robia.

Spánok prišiel rýchly a vítaný, nestihla som sa ani len prezliecť do pyžama alebo zhasnúť svetlo. Najprv som si myslela, že je to len obyčajný sen o nočnej oblohe, ktorá sa mi nekonečne rozpínala nad hlavou, strieborný svit hviezd žiaril v temnote. Ktovieprečo som také sny mala neustále, no keď do mňa prenikli pocity smútku a obáv a nudy, pochopila som, že už nie som sama sebou.

Seth stojí za kovovými mrežami malého okna, vzdialene zíza do tmy, ktorá by mohla zakrývať čokoľvek, byť kdekoľvek v tomto nechutne veľkom svete. V dnešnú noc je obloha nezvyčajne tmavá, žiara hviezd zastretá jemnou hmlou. Zdalo sa to, ako keby sa blížila búrka.

Už dávno stratil pojem o tom, koľko dní prešlo. Alebo to možno boli týždne, mesiace, ale možno aj len pár hodín, čo bol stále zamknutý na tom neznámom mieste plnom drsných stien a mreží. Klietka. Väzenská cela. Jeho záhuba. Pokožka ho svrbí a cíti sa špinavý, keďže sa dlho nesprchoval, jeho zuby sú na dotyk odporné a je mu zima, taká strašná zima, že je to vlastne zázrak, že ešte nechytil nádchu.

Jeho myšlienky sa presunú od jeho vlastnej mizérie a nedostatku hygieny k jeho najlepšej priateľke, Annelie, ktorá je stále kdesi tam vonku. Bol si taký istý, že ho bude stále hľadať, snažiť sa ho vypátrať všetkými možnými prostriedkami... Ale už to bolo tak dlho a ona sa stále neukázala, nemal ani žiadny náznak, že by sa o to pokúšala. Možno ho už viac nepotrebuje, má svoju rodinu, svoj svet, kam patrí. A on ju opustil, vybral si presne tie isté veci namiesto jej priateľstva, ako mohol vedieť, či nespravila to isté?

Skôr, ako stihne skĺznuť ešte hlbšie do melanchólie a zrútiť sa, proti čomu bojuje celý ten čas, čo je zavretý v cele, začuje zavŕzganie starého kovu. Obrní sa a odvráti sa od okna, približujúc sa k mrežiam, aby sa mohol pozrieť, kto ho prichádza navštíviť. Aj keď je mu to jasné.

Ermann vstúpi cez malú bránu naproti jeho cele, pôsobí upravene a zároveň akosi zastrašujúcu, tak ako vždy. Zachveje sa pri spomienke jeho ohnivých jazykov, ktoré ho hrozili upáliť za živa. A keď ho nakoniec pohltili, iba zavrel oči a modlila sa, aby to bolo rýchle, bezbolestné. Keď ich napokon znova otvoril, našiel sa na tomto mieste, plnom chladu a prachu, tvárou v tvár vrahovi.

Seth zatne ruky do pästí, pochováva všetok svoj strach a beznádej, pretože nevie, čo príde, ktorý deň sa bude dívať na tú neznámu, no krásnu scenériu kľukatiacej sa rieky, kolísajúcej sa trávy a oblohy farby Annelieiných očí posledný krát...

„Zdravím, môj ľudský priateľ," usmeje sa naňho Ermann tým nebezpečným spôsobom ako predátor, ktorý krúži okolo svojej obete. „Ako si sa mal?"

„No viete, kompletne mi odmrzol zadok, výhľad začína byť tak trochu nuda a podľa môjho by sa tomuto miestu zišli nejaké veselé farby, ale niežeby som sa sťažoval," odpovie sarkasticky.

Ermann sa zasmeje. „Veľká škoda, že ti územia carcere prídu také fádne, kedysi boli skutočným rajom na zemi."

„Čo sa stalo? Prišli ste sem vy a otrávili celú krajinu?"

Zdravý rozum ho preklína za to, že sa správa tak arogantne k osobe, ktoré by ani okom nemihla predtým, ako by mu vykrútila krk. Horšie, mohol by ho nechať trpieť tak veľmi, až by nakoniec žobral o smrť. Pohľad, akým ho Ermann počastuje, mu tú domnienku iba potvrdí. Nenávidel ho, všetko to, čo bol a prezentoval, iba kus špiny, ktorú treba odstrániť tak rýchlo, ako sa len dá. Jediný dôvod prečo sa s ním vôbec zahadzuje, je, že chce potrápiť Annelie.

„Užívaj si ten pohľad, chlapče," povie sacharínovým hlasom, ktorý prinúti Setha naprázdno preglgnúť, „existuje totiž šanca, že už čoskoro nebudeš môcť."

So zalapaním po dychu som skočila zase späť do svojej vlastnej mysle a tela, vymotala som sa spod osídiel spánku a zaostrila do ostrého svetla, čo panovalo v mojej izbe. Zažmurkala som, raz, dvakrát, kým sa mi spomienky na víziu, spomienky na Setha, nahrnuli do mozgu. Tešili ma a zároveň znepokojovali. Strelila som pohľadom na hodiny na nočnom stolíku, ktoré ukazovali, že už je hlboká noc, no napriek tomu som vyskočila z postele.

„Damaris!" vrieskala som na chodbe a bolo mi jedlo, že je po jednej ráno a najskôr všetkých zobudím. Vlastne je to len dobre, musíme sa dostať do toho carcere tak rýchlo, ako to len pôjde.

Berúc schody po dvoch som zbehla o poschodie nižšie, zvrtla som sa na päte, že sa rozbehnem do spálne pánov domu, keď som narazila na Rentha. Vyrútil sa z kuchyne, zlaté vlasy mal premočené a voňal dažďom a nocou. Zasyčala som cez stisnuté zuby a odstrčila ho z cesty, ignorujúc všetky jeho otázky o tom, čo sa deje.

„Da-" Objavila sa predo mnou skôr, ako som stihla ešte raz na ňu zavolať, vlasy mala strapaté a oči unavené, okolo pása si uväzovala hodvábny župan.

„Annelie, čo sa deje?"

Preglgla som. „Videla som Setha, viem, kde ho Ermann drží." 

Hm, tak čo hovoríte? Kto myslíte, že bol ten neznámy v uličke a čo myslel tou búrkou? A čo Seth, podarí sa im ho zachrániť? :)