Okej, okej, tak to stíham. Síce o držku, ale keďže som cez víkend bola kreatívna, povedala som si, že nebudem naťahovať :) Na úvod, s touto kapitolou.... nie som spokojná, viem, že to hovorím často, ale tentokrát to myslím naozaj vážne...Neviem, čo na to poviete vy, no je možnosť, že ju neskôr ešte zeditujem :) Majte krásny zvyšok týždňa a príjemný víkend! 

Annelie pochodovala po kuchyni, netrpezlivá a ešte stále trochu rozklepaná, kým sme tam všetci čakali, kým mama dotelefonuje s Kostanz, či smieme odísť do Jistisu na vlastnú päsť alebo musíme čakať na povolenie. Vedel som s určitosťou povedať, že aj keby nám Najvyšší dali červenú, jedna konkrétna ryšavka sa aj tak rozhodne to ignorovať.

„Annelie, prosím, upokoj sa," Lynn sa načiahla za jej rukou, aj keď sama vyzerala znepokojene.

Doľahol ku mne tichý vzlyk a ja som sa obzrel cez plece na mladú tmavovlasú ochrankyňu, Mireiu, ktorá bola stále pobledlá, tuho sa objímala pažami a vyzerala, že každú minútu omdlie. Môj brat na po nej ustarane poškuľoval, všimol som si, ako mu šklbe rukou ako keby sa jej chcel silou mocou dotknúť a utešiť ju. Napriek všetkému som nadvihol obočie, pre Myrona bolo nezvyčajné prejaviť o niekoho záujem, ešte menej o dievča.

„Čo to toľko trvá?" zahundrala Annelie.

Vtedy vstal Cassian, ktorý toho už mal zrejme dosť a vzal jej tvár do dlaní. Ako na odpoveď som ja tie svoje zaťal do pästí pri pohľade na to dôvernosť, kým si hľadeli do oči a keď ju k sebe potiahol a vtisol jej bozk do vlasov, bol som pripravený tresnúť ho stoličkou po hlave.

Konečne sa vrátila mama a Annelie sa v sekunde odstrčila od Cassiana a zovrela jej zápästia. No stačil jediný pohľad do maminej tváre a bolo mi jasné, že pre nás nemá novinky, aké by sme chceli počuť.

„Kostanz je na ceste prehovoriť so svojimi nadriadenými, no radila mi, aby sme nemali priveľké nádeje," povedala ospravedlňujúco. „Najvyšší to tak ľahko nepovolia, schválne budú svoje rozhodovanie naťahovať."

Annelie zavrčala. „Tak to ani náhodou!"

Zastala si predo mnou, sivé oči jej horeli od zlosti a oceľového odhodlania, bol to rovnaký pohľad, aký som videl aj včera v noci, keď sa nebojácne postavila nagasi, alebo keď potisla dvere do Siene aj napriek zákazom, pripravená nakričať na najmocnejších mužov v krajine.

„Požičiaš mi mobil?" spýtala sa, hlas bez emócii a plný chladu, jej tón hovoril, že neprijíma žiadne námietky. Prikývol som a siahol do vrecka džínsov a vytiahol odtiaľ mobil, ktorý som používal iba v skutočne nevyhnutných chvíľach.

„Vďaka," zamrmlala zatiaľ čo naliehavo ťukala na klávesnici.

„Anne –" pokúsil sa protestovať otec, no zdvihla ruku a pritisla si mobil k uchu. Otec sa teda neochotne stiahol.

„Ma – Caira, tu je Annelie. Konečne vieme, kde je Seth, držia ho v Jistise, ale, ako mi všetci zakaždým pripomínajú, nemôžeme vstúpiť do carcere, ak nechceme byť potrestaní, vraj potrebujeme dovolenie Najvyšších. Takže, prosím, ak si myslela vážne to, že mi ho pomôžeš zachrániť, pokús sa vtĺcť trochu rozumu do svojho brata, aby sme mohli odísť ešte dnes, než tam nakráčam a urobím to sama!" Zhlboka sa nadýchla, aby sa trochu upokojila, všetci sme mlčali a civeli na ňu ako keby sme ju videli prvýkrát, bola taká neúprosná a drzá, rodičia boli takí ohromení, že jej ani nevynadali za jej neúctivosť. „Ak nám nepomôžu, buď si istá, že nebudem čakať ani o deň viac." Zasyčala, kým počúvala Cairu na druhej strane linky. „Je mi to jedno, do riti! Už nebudem žobrať a plaziť sa pred tými troma na kolenách! Nechápeš to, potrebuje ma..." Zovrela okraj stola tak pevne, až jej obeleli hánky, nadýchla sa a počúvala, potom si povzdychla. „Dobre, ďakujem."

Podala mi späť telefón a tváriac sa nebezpečne nás všetkých prešla pohľadom.

„Sľúbila som jej jednu hodinu," vysvetlila. „Ak neodpovedia alebo sa rozhodnú hrať na hlúpych a povedia nie, aj tak odchádzam. A ktokoľvek, kto sa ma pokúsi zastaviť, je mi to jedno, nebuď na vás jemná, môžete sa ma aj pokúsiť priviazať..." Jej pohľad spočinul na mne, ako keby ma vyzývala, aby som splnil svoj sľub z pred niekoľkej noci. Avšak namiesto toho som sa postavil a povedal jej: „Pôjdem s tebou, s povolením alebo bez neho."

¶¶¶

Nakoniec to povolili, akékoľvek páky Caira použila na svojho brata, prinútilo ich to rezignovať a nakoniec ona aj s adoptívnym otcom Annelie, Evanthom a tromi ďalšími ochrancami nám prišli na pomoc. Annelie sa na nich všetkých pozrela s úprimnou vďakou, no nestrácala čas slovami. Vlastne, nikto z nás, pripravili sme sa na možný boj – všetci ozbrojení až po päty, oblečení do tmavých vecí a napätí – v mojom prípade skôr vzrušený – z predstavy toho, čo tam na nás čaká.

V jednej chvíli som zachytil malú hádku medzi Annelie a jej zaláskovaným, snažila sa ho presvedčiť, aby zostal doma, že len nedávno bol zranený, no nemalo to naňho nijaký vplyv. Prisahal ju ochraňovať a vraj by so sebou nemohol žiť, keby sa jej niečo stalo. Vážne, taký debil!

Myron nás všetkých teleportoval do oblasti v okolí Jistisu, ktorá bola viac-menej opustená, keďže sa toto miesto považuje za prekliate. Po bitke, v ktorej zomrelo tak veľa z našich a vznikli prví ochrancovia ako ich poznáme, všetci ľudia žijúci naokolo zmizli, odišli zo strachu, že by sa Ermann vrátil a tiež ich premenil na monštrá. A to nespomínam fakt, že nikto z tých, kto sa bitky zúčastnil, alebo poznal celý príbeh, sa k tomuto miestu nemohol ani priblížiť zo žiaľu nad toľkými mŕtvymi, ranenými a stratenými.

Otec ani na sekundu nespustil z mamy oči a ja som vedel, že si spomína na tú strašnú noc, kedy ju tu takmer stratil.

Naopak ja som nespúšťal pohľad z Annelie, ktorá kráčala popredu so svojimi adoptívnymi rodičmi a zhovárali sa, najskôr o stratégii a ja som mohol len žasnúť nad jej odvahou a odhodlaním. Iba pred pár hodinami bola utrápená, plakala mi v náručí a teraz vyzerala ako rodená bojovníčka, pripravená prebojovať si cestu k svojmu najlepšiemu priateľovi.

A to som si myslel, že ju už nemôžem viac obdivovať.

Keď sme sa vymotali z nenápadného lesa, konečne sa pred nami rozprestrela kolosálna tehelná budova, ktorá sa v našom svete stala synonymom pre hrôzu. Bolo len niečo krátko popoludní, ale aj tak sa to zdalo ako uprostred noci, obloha bola temne modrá, takmer čierna, vietor krutý a mrazivý a v približujúcej sa temnote sa väznica zdala ešte grotesknejšia.

Čítal som veľa kníh a článkov o tomto mieste, ako raz bolo domovom tých najhorších väzňov v našej histórii. Kedysi dávno to bolo úchvatné miesto, ten typ, o ktorom každý hovoril s pýchou a obdivom. Otec mi raz povedal, že bolo navrhnuté samotným Sverrom ako jeho sídlo a až po jeho smrti bol Caian prinútený zmeniť ho na väznicu, keďže Sverre aj tak nemal nijakých dedičov, ktorí by v ňom mohli aj najďalej žiť.

Akosi ani takmer po tisíc rokoch a toľkých bitkách, vydaný na nemilosť počasiu a nenávistí ľudí, som v ňom stále videl niečo z toho obdivuhodného domu, ktorým kedysi bol. Budova sa široko rozprestierala cez krajinu, dominovala inak prázdnemu priestranstvu, jednoducho bola velikánska, s niekoľkými poschodiami a stenami, ktoré siahali vysoko k oblohe. No známky ničenia sa tiež dali ľahko spozorovať. Oblúkové okná boli na viacerých miestach porozbíjané, kovové mreže, ktorými boli zabezpečené viseli na pántoch alebo boli vytrhnuté úplne, časti bočných veží boli prepadnuté, odhaľovali tehlové základy. Na jednej strane chýbala aj strecha.

Ochrancovia sledovali čistinu a väznicu so sklenými, no precíznymi očami, skenovali oblasť, či tam nie sú žiadne stopy po nagasi. Ak by tam nejakí boli, zrenice by sa i rozžiarili. Ale to neznamenalo, že tam na nás nečakali aj horšie veci, toto teritórium totiž preferuje aj nelapsi a napriek mojej niekdajšej detskej fascinácii týmto tvorom som mu netúži stáť tvárou v tvár.

Dohodli sme sa, že sa rozdelíme do viacerých smerov, aby sme tak pokryli väčšiu plochu a mohli ostatných varovať, keby sa niečo blížilo, kým len pár z nás pôjde dnu, aby našli väzňa. Dokopy nás tam bolo trinásť a Emerens, najstarší a najkrutejšie vyzerajúci z ochrancov rozhodol, že dnu pôjdu traja. On, Mireia, pretože je Sethova ochrankyňa a dokáže vycítiť, kde je a ja, keďže som rýchly a schopný bojovník. Aj moji rodičia, aj Annelie hneď začali protestovať, ale Caira ich umlčala, naozaj sme nemali čas zaoberať sa osobnými pocitmi. Annelie ma však schmatla za rukáv bundy, keď som sa chcel vydať za ochrancami a ona na svoje stanovisko. „Prosím, priveď ho späť."

Prikývol som. „Privediem, sľubujem."

Vkĺzli sme dnu cez dieru v stene, museli sme sa cez ňu preplaziť a ja som si tuším roztrhol lem trička, kým som sa pretláčal pomedzi kamene a tehly. Všade naokolo nás sa plazili tiene, keby nebolo tých pár dier v múroch boli by sme uväznení v úplnej tme. V oboch rukách som zvieral predĺžené dýky a potichu kráčali za tými dvoma, monitoroval a sledoval každý jeden kút, načúval akýmkoľvek náznakom nebezpečenstva.

Mireia sa veľmi snažila nebežať, kým stopovala Setha, Emerens jej zvieral pažu, len pre prípad a pripomínal jej, že musí byť potichu. Steny boli postriekané krvou, červenou, modrou i čiernym ichorom a podlaha taktiež.

„Je blízko," zašepkala Mireia a pridala do kroku. Zabočili sme a ja som do nej takmer vrazil, keď nečakane zastala.

„Tam, tretia cela od konca."

Bez rozmyslu som sa potichu vydal dolu chodbou, počítal cely, kým som ich míňal. Všetky boli prázdne, niektoré rozbúrané a zničené, nič len hromada kameňov a špiny. A vtom...Takmer som sa prekotil a skončil tvárou na podlahe, keď som prudko zabrzdil. Tam, presne na mieste, kde Mireia povedala, že bude, bola v kúte skrčená dlhá postava. Nebesá vedia, že som ho nepoznal, predtým ma nemohol zaujímať menej, ale srdce mi predsa vynechalo, keď som videl, že je nažive.

„Seth," opatrne som ho oslovil.

Nepohol sa, ani len nedal na sebe znať, že vie o našej prítomnosti. Cítil som, ako sa Emerens a Mireia priblížili, no ochrankyňa boli priveľmi tichá, akási vzdialená. Spoločnými silami sme s Emerensom rozbili zámok a cela sa so škripotom otvorila. No Seth predsa nepohol ani svalom. Pomaly som z toho začínal mať naozaj zlý pocit.

„Seth?" zavolal jemnejší hlas, ktorý však nepatril Mirey.

Na moje absolútne zdesenie a Emerensovu zlosť, sa Annelie pretlačila pomedzi nás a vstúpila do cely. Keď som zo seba striasol šok, pokúsil som sa ju schmatnúť, no vymotala sa mi a zastavila sa pred Sethom. Radšej som ju nasledoval. Na chvíľu zaváhala, kým mu položila ruku na plece. Pomaličky sa konečne otočil a pozrel na ňu. Pri tom pohľade som stuhol, pri pohľade na tie tmavohnedé oči bez akéhokoľvek pocitu, sklené a nesústredené, neúprosné. Oči, ktoré boli nezvratným dôkazom, že už viac nie je obyčajný človek.

Annelie z pier unikol tichý vzlyk, keď sa zviezla na kolená. 

Skôr ako ma zožeriete za ten koniec...Koniec budúcej časti bude oveľa horší, takže žiadne nadávanie :D Ako sa vám to pozdáva? Myslíte, že je Seth úplne stratený alebo Annelie nájde spôsob ako ho prinútiť rozpamätať sa?