Za to, že je kapitola dnes, môže moja nečakaná víkendová produktivita a úplne bohovská streda, asi ako prvá v mojom živote, keďže...Hádajte, kto ide zajtra až na tretiu hodinu a vstáva o 8? Nie, vôbec teraz nie som škodoradostná :P Anyway... Ďalej by som mala dodržiavať svoj plán, že kapitoly cez víkend, tento asi nie, aj keď, máme predĺžený víkend, tak ktovie... Čo sa BO týka, pomaly spejem do konca (čo u vás znamená, že sme asi v polovici príbehu, plus mínus, keďže neviem na koľko kapitol mi to vydá...) 

Okej, toľko môj obkec, vy sa pochváľte (posťažujte) ako je v škole? Už začínajú stresy, možno písomky? Ja už som mala menšie heartattacky, hlavne dnes na seminári so SJ, keď sa opýtala, aké sú gramatické kategórie (a priznám sa, že mi trvalo aspoň päť sekúnd, kým mi došlo, čo odo mňa chce :D) 

 Vynadanie na seba nenechalo dlho čakať, vlastne, len čo Damaris nariadila svojmu manželovi a synovi, aby Cassiana zdvihli zo zeme a ja som sa dožadovala, aby ho odniesli do mojej izby, kde naňho budem vedieť dať pozor, ubezpečovať sa, že prežije noc, vytiahla ma von na chodbu a začala na mňa kričať, aká som nezodpovedná, nerozumná a ignorantská, že ju privádzam do šialenstva a že keby to nebolo úplne mimo jej presvedčenia, najradšej by mi vylepila jednu výchovnú.

„Máš zaracha!" zasyčala nakoniec. „Neopustíš tento dom, žiadne ďalšie návštevy Mervely alebo San Francisca, počuješ ma? Ak sa dopočujem, že si porušila moje príkazy – zase! – už nebudem taká mierna."

Vypočula som si to všetko bez odporovania, iba som prikyvovala a kajúcne mrmlala svoje ospravedlnenia. Odkedy sa mi v mysli zrodil plán, že sa vytratím, neočakávala som, že sa to zaobíde bez trestu, vedela som, že Damaris tým parádne vytočím.

„Annelie, ja chápem, že chceš niečo robiť," pokračovala už pokojnejšie, „ale je načase, aby si si uvedomila, že viac nežiješ vo svojom neškodnom, obyčajnom svete. Tam vonku sú tvory oveľa horšie ako nagasi a pôjdu po tebe bez zaváhania." Pozrela sa cez otvorené dvere mojej spálne na nehybného Cassiana ležiaceho v posteli. „Alebo po ľuďoch, ktorí sú s tebou."

„Ja viem a naozaj ma to mrzí," povedala som. „Nechcela som ťa znepokojiť, ani sa do ničoho zapliesť, iba som chcela zistiť kto je Mireia, aby nám pomohla nájsť Setha."

Prikývla. „A kto je ten chlapec? Som si istá, že som ho nikdy predtým v meste nevidela."

„Volá sa Cassian Petturi a stretli sme sa pred pár dňami, počas Féile na Dathanna," vysvetlila som. „On..Dával na mňa pozor."

Požiadala som Damaris, aby objasnila Mirey všetko, čo sa dialo odkedy Setha uniesli, potom som sa zrútila na stoličku, ktorú som si pritiahla od stola k okraju postele. Cassian bol mŕtvolne bledý, hruď sa mu dvíhala a klesala v už normálnom rytme, biele obväzy, ktoré mu Damaris pre istotu omotala okolo brucha, rezonovali na jeho opálenej pokožke. Na nočnom stolíku ležali fľaštičky s tonikmi proti bolesti a na spánok, keby sa uprostred noci prebral a priveľmi ho to bolelo.

Natiahla som sa, aby som mu odhrnula pramienok dlhších, atramentovo čiernych vlasov z tváre a dovolila si prezrieť jeho črty, jeho celého. Vždy som ho videla iba v tme alebo obklopeného tieňmi, takže som využila, že mám konečne možnosť a dobre si prezrela chlapca, ktorý bol pre mňa úplný cudzinec, a predsa pre mňa riskoval život.

Jeho vlasy boli tie najtmavšie, aké som kedy videla, ich farba taká sýta a tmavá, až to vyzeralo ako keby boli zo samotnej temnoty. Pery mal plné a hriešne lákavé. Mal v sebe taký ten výraz zlého chlapca, ale potom, čo som dnes videla, nedokázala by som si predstaviť, že je aj zlý človek. Skĺzla som pohľadom nižšie a všimla si tú starú ranu, čo spomínal, keď som ho udrela do pleca, nepekný červený odtlačok o veľkosti dlane vyzeral však podozrivo čerstvo a bolestivo.

Vzala som do rúk kus látky a jednu z fľaštičiek, nakvapkala som na ňu trochu zelenej tekutiny a opatrne mu ňou pretrela ranu na pleci v nádeji, že to urýchli hojenie. Zadumala som, kto alebo čo mu to mohlo spôsobiť. Nevyzeral ako typ človeka, čo vyhľadáva bitky. Zase raz som si pripomenula ako málo toho o ňom viem.

„Kto vlastne si, Tieň?" zamrmlala som nikomu konkrétnemu.

¶¶¶

Blúdila som kdesi medzi zaspávaním a bdením, hlavu som mala zloženú na rukách na okraji postele vedľa Cassianovho tela. Netrúfala som si vliezť do postele k nemu, za prvé, pretože mi to prišlo totálne nevhodné a za druhé som sa bála, že by som mu mohla ublížiť, ak by som nakoniec zaspala. Hovorí sa o mne, že nie som práve pokojný spáč.

Stratila som pojem o čase, vedela som len, že Mireia odišla, s prísľubom, že hneď, ako bude schopná Setha nájsť, povie nám to, aspoň toľko mi povedala Damaris, keď prišla skontrolovať pacienta. Odvtedy panovalo v dome ticho, všetci sa zrejme utiahli do postelí, aby si oddýchli. Sama som bola úplne vyčerpaná, vlastne som nechápala ako je možné, že som ešte stále neumrela na spánkový deficit.

Sprvu som sa tomu bránila, snažila sa udržať pri vedomí, keby sa náhodou Cassian zobudil a priveľmi trpel, no potom som si uvedomila, že budem úplne nanič, ak sa takto zničím. Takže som nakoniec zavrela oči, z pier mi unikol tichý vzdych, keď môj mozog vďačne vypol a končatiny sa mi príjemne uvoľnili. Prebral nado mnou moc spánok a v sne som sa presunula cez kilometre vzdialených a neznámych území.

Jemné zaťukanie na dvere sa rozľahne pracovňou, kde sedí za mohutným dubovým stolom, majstrovské dielo, ktoré zozbieral počas tých rokov, čo strávil blúdením po krajoch a plánoval svoju dlho očakávanú pomstu.

„Vstúpte," odpovie a dnu vstúpi muž, cez plecia má prehodený hrubý plášť, na hlave kapucňu, aby mu zakrývala oči aj väčšinu tváre, ako keby nechcel, aby ho niekto spoznal.

Návštevník skloní hlavu na znak rešpektu k Ermannovi. „Dobrý večer, môj pane."

„Prinášaš nejaké dobré správy?" zapradie Ermann a poskladá papier, ktorý čítal, tak ako to robil celé roky, neschopný spáliť ho ako zvyšok svojich spomienok a pripomienok človeka, ktorým kedysi bol.

„Nagasi sa nepodarilo zajať dievča, pane, ľutujem," odvetí. „Ale čo sa týka toho ľudského chlapca, stále nevie, kde sa nachádza. Najvyšší nevyzerali veľmi naklonení predstave, že vyšlú svojich ľudí prehľadať každé carcere."

Ermann sa oprie na stoličke. „Škoda, naozaj, uvítal by som nejaké rozptýlenie."

S temným smiechom odloží list späť do zásuvky a vstane. Je načase navštíviť chlapca, nechal ho odpočívať celý jeden deň, aby si jeho telo zvyklo na látku. Stále si nie je úplne istý, či jeho obyčajná krv bude schopná prijať všetky dávky, ale to sa čoskoro uvidí.

„Môj pane," osloví ho muž, kým si berie svoj vlastný plášť, „je ten človek naozaj potrebný?"

„Môj drahý priateľ, takú mocnú zbraň ako je Hilain nedokáže nájsť niekto ako ty alebo ja," vysvetlí. „Potrebujeme ho na tú prácičku a tiež slúži ako návnada pre moju drahú neter. Nevydrží to, je jedno koľko krát jej povedia, že je to nebezpečné alebo že sa ženie do pasce, nebude si vedieť pomôcť."

„A čo ten druhý chlapec?" spýtal sa muž s miernymi obavami v hlase.

Ermann vzhliadne a pery sa mu roztiahnu do úsmevu, vďaka jazve na líci a zlovestnému lesku v očiach vyzerá diabolsky. „Má dostatočnú motiváciu, aby nezlyhal, nemám preto obavy."

Muž úctivo prikývne, viac si nedovoľuje spochybniť kroky svojho pána.

Ermann načrie rukou do vrecka a vytiahne odtiaľ zamatové vrecúško, ktoré sa v jeho rukách zdá také ľahké, aj keď dokáže napáchať toľko škôd.

„Čas na ďalší krok." Usmeje sa na muža v plášti a podá mu vrecko. „Rozorveme ich zvnútra."

S trhnutím som sa prebudila, vynorila sa zo sna a zažmurkala do ostrého svetla v mojej izbe. Keď som si privykla, rýchlo som sa obzrela na Cassiana, ktorý stále pokojne spal, vďaka Nebesám, a potichu sa prešmykla zo svojej spálne. V duchu som sa prekliala, no nemala som inú možnosť, než ísť za ním. Bol jediný o kom som bola presvedčená, že ešte nespí a navyše, Thora vravela, že o ich svete vie všetko.

Potichu som zaklopala a odchýlila dvere, len aby som zbadala pokrčené a rozhádzané periny, v ktorých sa krčilo len čosi čierne a chlpaté. Shetani ma musel vycítiť, pretože otvoril oči a vyzeral pomerne otrávene, že som ho zobudila.

„Prepáč," šepla som. „Kde máš toho idiota svojho majiteľa?"

Shetani ma odviedol o poschodie nižšie, potichu ma navigoval až do zadnej časti domu, kde bola kaplnka. Samozrejme, kde inde by bol? Jedna moja časť ho obdivovala pre jeho vytrvalosť a odovzdanosť, keď prišlo na boj, no tá druhá ho prehlasovala za blázna, keď si vybral oháňanie nožom namiesto spánku. Poďakovala som sa Shetanimu, ktorý to pochopil ako svoju možnosť odísť a pokračovať v chrápaní. Tak sa zdá, že aspoň aguer má zdravý rozum.

Vstúpila som do kaplnky, kde bolo oveľa chladnejšie takto neskoro v noci a zamrzla na mieste, keď som uvidela Rentha. Pohyboval sa s takou svižnosťou, profesionálnosťou a vražednou eleganciou ako nejaký tanečník smrti. Čepeľ jeho meča žiarila v mesačnom svetle, rovnako ako jeho vlasy, ktoré sa zdali sýtejšieho odtieňa zlatej ako kedykoľvek inokedy. Sakra, vyzeral dobre!

Akosi sa mi podarilo prebrať z ohromenia a odkašľala som si, aby som sa ohlásila a Renth sa šikovne zvrtol, hrot meča okamžite namierený na moje srdce, keby som náhodou bola nejaký nechcený votrelec. Líca mal červené, oči rozšírené a divoké... Ale keď ma konečne spoznali, všimla som sa, ako sa zmenili na pevný ľad.

„Ak hľadáš nejaký iný východ, ktorým by si mohla vykĺznuť..." zavrčal.

„Všetci svätí, koľkokrát sa ešte budem musieť ospravedlniť, aby si to nechal tak?!" odvrkla som. „A nie, vlastne som prišla za tebou. Mala som ďalší sen."

Rozpovedala som mu všetko, čo som si pamätala, ako vyzeral Ermann aj jeho pracovňa, o ktorej som pochybovala, že je súčasťou rovnakej väznice, kde držia Setha, vyzerala priveľmi honosne, aby tam zapadala. Pozorne ma počúval, aj keď bol na mňa sebeviac naštvaný, neskákal mi do reči.

„A ten druhý muž, vieš, kto to bol?" spýtal sa.

Pokrútila som hlavou. „Ani trochu, mal na hlave kapucňu, takže som mu dobre nevidela do tváre a hlas mi tiež nebol povedomý." Oprela som sa chrbtom o stenu za mnou. „Jedna vec je ale istá, je to niekto z mesta, ako by inak vedel o Najvyšších?"

„Niektorí ľudia sa dajú veľmi ľahko kúpiť, to nie je problém iba vášho ľudského sveta," namietol Renth. „Ako sa ešte raz volá tá vec, čo hľadá?"

„Hilain." Znelo to rovnako divne ako keď som to počula v sne, nič mi to nehovorilo, neprekvapivo, a srdce mi pokleslo, keď som videla ako Renth zmätene nakrčil čelo.

„Som si istý, že som to niekde videl, čítal o tom...Ale nespomeniem si, čo to bolo." S povzdychom si pomasíroval spánky. „Viem o knihe, kde by sme mohli nájsť odpoveď, ale je tu háčik...Stratil som ju."

„Nie sú v archíve kópie?" skúsila som. „Alebo v knižnici? Som si istá, že v Mervele nejakú máte."

„Nerozumieš, je to originálna verzia, rodinné dedičstvo a poklad, a ja som ju stratil. Rodičia to nesmú vedieť, nie pokým si v tom mojom poondiatom mozgu nespomeniem, kde som ju dal!" Odkašľal si a pokračoval už miernejšie. „Stále sa môžeme pozrieť do iných dokumentov a kníh, možno by si mohla niečo vytiahnuť z Kostanz a ak aj tak nič nenájdeme... S tým sa potom nejako popasujeme."

Čiže budeme čakať, zase. No došlo mi, že je toho vážne málo, čo zmôžeme, vďaka tomu, čo sa stalo dnes som si uvedomila, aká som žalostne nepripravená vtrhnúť do carcere, ktoré bude jednoznačne plné krvilačných nagasi a ďalších nebezpečných beštii. A náš plán potreboval byť dokonalý a presný, žiadne miesto na chyby, inak je Ermann schopný na mieste Setha zabiť.

„Renth..." Bola ešte jedna vec, čo som mu musela povedať. „Keď sme boli tam vonku a nagasi ma napadol...Snažila som sa povolať oheň, chcela som ho spáliť, no namiesto toho som mu zastavila prívod vzduchu." Jeho modré oči sa stretli s mojimi. „Udusila som ho."

„Ty si vážne neobyčajný prípad, ryšavka," zatiahol. „Zatiaľ pre teba nemám žiadne múdre vysvetlenie. Mať už dve výnimočnosti je nezvyčajné, je o tom veľmi málo informácii, ale mať tri a viac? Nič také sa predtým nestalo." Potriasol hlavou. „Si si istá, že to nemohol byť niekto iný? Napríklad ten tvoj zaláskovaný?"

Za tú prezývku si vyslúžil otrávený pohľad. „Možno neviem, aká presne je jeho výnimočnosť, ale určite to nebol on. Pribehol naspäť až keď bol nagasi mŕtvy."

„Zajtra poviem mame, že si predlžujeme hodiny, aby sme s tým konečne niečo robili, nechcem nič ponechať náhode," prisľúbil a ukázal na dvere. „Teraz padaj späť do postele."

Mala som chuť mu na to čosi odseknúť, varovať ho, že mi nebude hovoriť, čo mám robiť, no viečka som mala ťažké, sotva som stála na nohách a túžila som len spať a spať, a spať...Až do konca vekov. Takže som sa len zvrtla, že teda poslúchnem, no jeho hlas ma ešte zastavil.

„Annelie."

Moje meno znelo ako kombinácia zavrčania a zapradenia a ja som skamenela, keď som začula, ako sa ku mne ticho blíži. Pomaly som sa otočila a našla ho iba niekoľko centimetrov odo mňa, v očiach mu zase tancovala tá nekonečná zlosť, hľadel na mňa ako šelma na kus mäsa. Oprel sa rukou o stenu pri mojej hlave a naklonil sa nebezpečne blízko.

„Nabudúce, keď si zmyslíš, že bude zábava nechať sa zabiť a nikomu o tom nepovedať, nebudem váhať a splním svoje vyhrážky," vyceril na mňa zuby. „Vlastne mám chuť priviazať ťa k tej posteli už teraz, iba ako varovanie."

Naprázdno som preglgla. „Tak to veľa šťastia, pretože moju posteľ okupuje Cassian."

Oči sa mu nebezpečne zaleskli a stál tak blízko, že ma jeho dych hladil po tvári. Uvedomovala som si, že jeho postoj bol prísľub násilia, ktoré sa nebude báť použiť, ak ešte raz vyvediem nejakú hlúposť, no srdce mi aj tak búšilo ako splašené a nebolo to tak úplne od strachu.

„Nešpecifikoval som čia posteľ to bude." Zadrhol sa mi dych, nie, to nemohol... Keby som ho nepoznala, dokonca by som tvrdila, že to znelo úplne ako flirt. Chabý, ale predsa. Tie jeho neúprosné oči sa na mňa poslednýkrát zahľadeli, potom sa konečne odtiahol a ja som si až vtedy uvedomila, že som zabudla dýchať.

„Dobrú noc, Annelie." 

Táto kapitola...je skôr taká nemastná-neslaná, no hádam, že keď už nič iné, tak ste sa pri nej aspoň zrelaxovali :) Čo myslíte, kto bol ten chlapík zo sna a aké má Ermann plány? A splní Renth svoje vyhrážky? ;) :D