Hey ho! Ak ste si prečítali poznámku na mojom profile, potom viete, že ma toho v škole tento tok čaká naozaj veľa a bude to drsné, čiže čas na písanie budem mať keď tak len cez víkendy. Nové časti preto očakávajte len cez sobotu a nedeľu, ale ako často, to vám reálne povedať neviem... Snáď budete trpezliví a dúfam, že ste v pohode prežili prvý týždeň ;) Som jediná, ktorej sa zdá akoby bol nekonečný? :D 

 Rozbehla som sa najrýchlejšie, ako som vedela, Mireia sa najprv len potácala za mnou, neschopná pochopiť, čo sa okolo nej deje a na sekundu som sa preľakla, že tam zostane stáť ako soľný stĺp a odmietne sa pohnúť. Doľahli ku mne zvuky syčania a škriekania, zrejme sa im nepáčilo, že im ich korisť uniká. Čosi mi hovorilo, že Cassian ich nebude môcť zamestnať všetkých a čoskoro nám budú v pätách, takže som potiahla Mireia naliehavejšie, pokúšala sa využiť náskok najlepšie, ako som vedela.

Len čo sme zabočili do ďalšej ulice, tento raz lepšie osvetlenej, hneď som si to namierila k prvému autu, ktoré som zbadala a skúšala, či nejakým zázrakom náhodou nebude odomknuté, ale také šťastie som nemala. Použila som teda lakeť, rozbila okno a automaticky sa spustil alarm, nielenže ma na moment úplne ohlušil, ale tiež dal nagasimu našu presnú polohu.

Bez váhania som postrčila Mireiu dnu na sedadlo spolujazdca, možno až priveľmi bezohľadne a takmer jej privrela ruku do dverí. Potom som sa náhlila k strane vodiča a bola som pripravená vliezť dnu, keď sa stali dve veci - z náprotivného vchodu vybehol muž a začal po nás kričať, v rovnakej chvíli ako na chodník za mnou s hlasným buchnutím dopadlo čosi mohutné. Skrátil sa mi dych ako som sa otočila a nevnímala chlapíka, ktorý zmeravel na schodoch a zízal na nagasiho.

„Môže to ísť po dobrom alebo po zlom, čo si vyberieš?" nagasi zasipel.

„Čo takto ani jedno?" skúsila som a chmatla po gladiuse, jeho váha odrazu taká povedomá v mojich rukách. Musel ho spoznať, spomenúť si, čo som urobila jeho predošlému majiteľovi, pretože jeho ohnivé červené oči zažiarili.

„Za to zaplatíš," prisľúbil a zaútočil.

Poznámka do budúcnosti, zajtra musím Asherovi povedať, že je načase, aby ma naučil aspoň ako blokovať nepriateľské výpady, pretože jediné, čo som teraz mohla robiť, bolo hodiť sa na bok, keď nagasi vrazil do boku auta, roztrieštil aj druhé okno a vo dverách zostala priehlbina. Z chrbta si uvoľnil dlhý a lesklý meč a namieril ho na mňa. Preglgla som, aj predtým som bola pomerne dosť v nevýhode, ale teraz, tvárou v tvár takej zbrani... Nie, umlčala som všetky také myšlienky, nevzdám sa tak ľahko!

Cúvla som o pár krokov, aby som medzi nami vytvorila čo najviac priestoru, potrebovala som myslieť, nájsť spôsobom ako ho zabiť alebo sa aspoň dostať do auta a odfrčať. Vzdialene som vnímala majiteľa vozidla, ako telefonuje, pravdepodobne volal políciu. Mala by som niečo vymyslieť naozaj rýchlo...

Nagasi sa po mne zahnal mečom a ja som mu do cesty vrhla gladius, pokúšala sa ho odhodiť od seba, čo najďalej, no moje úbohé svaly nestačili a moje ruky bolestne zaprotestovali, ako som sa ho pokúšala zastaviť. Bol príliš ťažký a jašter silný... Ani ma to tak veľmi nedesilo ako štvalo, žilami sa mi šírila povedomá páľava. Na čo boli dobré všetky tie tréningy?

Prudko som sa nadýchla, keď mi v mysli skrsol nápad, pripomenul mi tú jedinú zbraň, jedinú výhodu, ktorú mám. Nebol to boj, ani len to auto, ktoré nám bude nanič, pokiaľ ho budeme mať v pätách, nie, bola to práve tá vec, ktorú som sa snažila pochovať tak hlboko a modlila sa, aby zmizla – môj oheň.

Dovolila som si zavrieť oči, predstavila som si, čo chcem urobiť, chopila sa tej myšlienky, toho bublajúceho hnevu, praskajúceho ohňa, ktorý tlel hlboko vo mne. Siahla som po ňom, naslepo chmatla po tej moci, načrela do studne a predstavila si všetku tú skazu, ktorú som chcela nagasimu priniesť.

Škodoradostne sa zasmial. „Vedel som, že sa vzdáš." Cítila som ho tak blízko, vnímala jeho páchnuci dych, z ktorého sa mi dvíhala žlč.

V momente, čo sa ocitol v mojom dosahu, prudko som otvorila oči a natiahla k nemu ruky, zovrela som mu dračiu tvár v dlaniach a poslala všetku tú moc vpred, mierila ju naňho. Avšak, namiesto toho, aby mu roztavilo kožu a premenilo ho na fakľu, ako som chcela, zalapal po dychu, oči vyvaľoval viac a viac s každým ďalším márnym pokusom dostať do pľúc kyslík. Driapal ma po rukách, snažil sa uvoľniť a ja som sa odtiahla, syčiac od bolesti, keď mi jeho drápy rozrezali kožu. No ďalej sa dusil, neschopný sa nadýchnuť. Zmohla som sa iba civieť, keď si zovrel hrdlo a potom sa zviezol na zem a viac sa nepohol.

Zdravý rozum na mňa kričal, aby som sa odtiaľ vypadla čo najskôr, že Mireia je stále v aute, Cassian nebesá vedia kde a tí zvyšní nagasi na nás mohli kedykoľvek vybehnúť. A to nehovorím o tom chlapíkovi, čo stále stál na chodníku a teraz zízal na mňa, mobil pritisnutý k uchu. Pozrela som sa na svoje ruky, nechápala som to, chcela som ho spáliť, do detailu si predstavila, ako to chcem urobiť, ako vtedy s Renthom, cítila som, ako tá sila vo mne odpovedala volaniu...Potom prečo sa udusil? Viem ovládať oheň, nie vzduch, tak prečo, do pekla...?

„Annelie!" Zavolanie môjho mena a potom ma Cassian zdrapil za ramená a zatriasol mnou tak silno, až mi zadrkotali zuby. „Nastúp do toho sprostého auta!"

Striasajúc zo seba šok, prinútila som sa opäť sústrediť, ak budem príliš roztekaná, mohli by sme skončiť v najbližšom strome alebo tak podobne. Trvalo mi pár minút, kým sa mi podarilo otvoriť dvere a usadnúť na miesto šoféra, Cassian mi zo zadného sedadla podal kľúče.

„Bol dostatočne vystrašený, aby spolupracoval," bolo jeho vysvetlenie. Nakopla som motor, pomodlila sa, aby som si ešte pamätala všetky veci, čo ma učili v autoškole a potom sme konečne odchádzali z toho prekliateho miesta.

Našťastie, kým sme zaparkovali na okraji cesty pred starým cintorínom, ktorý vyzeral snáď ešte hrôzostrašnejšie ako predtým, Mireia bola zase kompletne pri zmysloch. Zrejme ju ten výjav vystrihnutý ako z hororu veľmi nevzrušoval, pretože nás okamžite navigovala dnu cez zhrdzavenú železnú bránu. Auto sme tam nechali, aj tak bolo dotlčené a pre nás už zbytočné.

„Poďme," poháňal ma Cassian a ja som postrehla, aký má slabý hlas. Predtým som bola priveľmi rozhodená, aby som sa vôbec presvedčila, či nie je zranený.

„Si – " Ani som to nestihla dokončiť, keď sa zatackal, vypovedali mu nohy a keby ho včas nezachytím, zrútil by sa na zem.

„Mireia!" zavolala som na ochrankyňu, ktorá ku mne hneď pribehla a spoločne sme ho podopreli z oboch strán. Jednou rukou som ho objala okolo pása a rozšírila oči, keď som sa dotkla čohosi studeného a lepkavého. V mesačnom svetle sa mi na prstoch zaleskla krv.

„Musíme ho rýchlo dostať k Damaris," zavelila som a obrnila sa, snažila sa pozbierať zvyšné sily a stisla zuby od bolesti z dorezaných predlaktí.

Bola to náročná a dlhá cesta, obe sme lapali po dychu, kolená sa mi triasli od námahy aj od jeho váhy, kým som sa snažila kráčať najrýchlejšie, ako som vedela. Tunel sa zdal nekonečný a Cassian dýchal tak plytko a ťažko, až som sa bála, že to nestihneme, a to si potom nikdy neodpustím, že som ho do toho zatiahla a nechala ho zomrieť.

Konečne sa pred nami objavil koniec a ja som pricapila krvavú dlaň na chladný kameň, čakala, kým sa predo mnou objaví osvetlený foyer sídla Cunninghamovcov.

„Damaris!" zakričala som a bolo mi jasné, že ma neskôr parádne zvozí. „Damaris, pomoc!" Nohy aj ruky sa mi triasli a videla som, že aj Mireia ledva stojí na nohách. Opatrne sme Cassiana položili na studenú podlahu, momentálne sme mali väčšie problémy ako jeho nepohodlie.

„Ann – Oh, dobrotivé Nebesá!" vydýchla pani domu, keď si všimla bezvedomého Cassiana. A lem jeho trička, ktorý bol celý od krvi.

„Prosím, pomôž mu," zaprosila som, jednu dlaň položenú na jeho hrudi, aby som sa uistila, že mi stále bije srdce.

Damaris si ku mne kľakla a Elian mal v sebe toľko duchaprítomnosti, že sa ponáhľal do kuchyne po jej liečivá. So šikovnosťou profesionála mu Damaris roztrhla predok trička a odhalila hrozivú bodnú ranu na bruchu, z ktorej sa rinula krv. Naplo ma z toho výjavu, z kovového pachu krvi, ktorý naplnil vzduch.

„Čo sa mu stalo?" dožadovala sa.

„Úprimne, neviem," priznala som. „Napadli nás nagasi, on – on nám získal čas, aby sme ušli, vyzeral v pohode, ale potom... Vieš mu pomôcť, však?"

Zahryzla si do pery. „Urobím všetko, čo môžem, no pomohlo by, keby som vedela, čo spôsobilo tú ranu, mohli ho bodnúť otrávenou čepeľou a v tom prípade –"

„Mami," Lynnette predstúpila o krok vpred, kde stála medzi svojimi bratmi. „Môžem to spraviť ja."

Damaris zaváhala. „Lynn...Si si tým istá? Vieš, že ťa to vždy stojí priveľa energie..."

„Dokážem to," odhodlane prikývla.

Bola som parádne zmätená, no zvedavo pozorovala Lynn, ako si kvokla po Cassianovom boku, jednu ruku si položila na rovnaké miesto ako predtým ja, nad jeho srdce a druhú držala iba kúsoček nad tou škaredou ranou. Zavrela oči a chvíľu sa nič nedialo, všetci sme na ňu len očakávajúco zízali. Potom sa roztrasene nadýchla, nakrčila čelo a ruka sa jej trochu roztriasla. Damaris ju sledovala s ustarostenou vráskou na čele.

Lynn držala svoju pozíciu, aj keď jej po spánkoch začali stekať kvapky potu, triasla sa a ťažko dýchala. Ohromene som sa dívala, ako sa mu diera na bruchu pomaly zatvára, pokožka sa sceľovala dokopy a aj krvácanie prestalo. Lynn namáhavo vydýchla a spustila ruky, keď bolo konečne hotovo a rana bola zacelená. Zrútila sa na mňa a ja som ju upokojujúco objala okolo pliec a snažila sa to spracovať – moje sestra dokáže liečiť dotykom.

Fungovalo to, zranenie bolo zahojené, no aj tak som bola napätá a znepokojená, keďže Cassian sa neprebúdzal a dýchanie sa mu nezlepšilo. Nikto sa nič nepýtal, nikto sa ani len nepozrel Mireiiným smerom, kde trápne postávala pri stene. Všetci sme pozorovali Cassiana dokým tak pomaly, že som si najprv len myslela, že si to predstavujem, neotvoril oči. Jeho pohľad spočinul na mne, potom cestoval ďalej k Lynnette a keď sa ich oči stretli... Ryšavka sa ostro nadýchla a Cassianovi sa rozšírili zreničky.

„Ty," vydýchol.

„J – ja?" zakoktala Lynnette. Cassian však nestihol povedať nič viac, oprel si hlavu späť o mramorovú podlahu, zavrel oči a upadol do mdlôb.  

Hm, tak čo si o tom myslíte? Preukázal sa Cassian, že je ich spojenec alebo vám na ňom niečo nesedí? A ten koniec, čo myslíte, že to znamená? :)