Ahoj, tak teda oficiálne posledná kapitola BO toto leto (alebo teda prázdniny). Ako som písala už predtým, netuším, či budem môcť dodržiavať vydávanie tak ako doteraz, mám síce niečo predpísané, ale keďže začne škola a maturita je smrť, netuším, ako budem všetko stíhať... Dám vám ešte vedieť ;) 

A na koniec ešte zaželám pevné nervy na zajtra aj vám všetkým, je to len mnou, alebo aj vám sa zdá, že to ubehlo tak hrozne rýchlo? 

Evelyn bývala v časti Excelsior, vedela som to, pretože bola dosť pyšná, že žije vo štvrti, kde sú len samí pracháči. Raz sa na to dokonca pokúsila zbaliť aj Setha, ale keďže to bol môj pojašený najlepší kamarát, nikdy tomu neprepadol, ani jej, za čo som bola vďačná. Priala som mu, aby bol šťastný a ak by sa s ňou rozhodol chodiť, fajn, akceptovala by som to, lenže Evelyn bola dosť otravná a no, tupá ako táčky.

„Nejaká šanca, že mi prezradíš, či tu len nestrácame čas?" adresovala som Cassianovi.

„Neviem ako vyzerá, alebo kto vlastne je, bolo mi prezradené iba jej prvé meno."

Obzrela som sa naňho. „A...?"

Vyzeral kladne rozpoltený, už sa mi predtým v uličke ospravedlnil, že nemá právo prezradiť mi to, ale teraz je aj tak tu, pomáha mi a ušetrilo by nám to kopu času, keby sme vlastne vedeli, koho hľadáme.

S povzdychom povedal: „Mireia."

Meer-ay-ah. Pohrala som sa s tým zvukom na jazyku, oddelila pekne všetky slabiky tak ako Cassian, no aj tak mi to neznelo o nič viac povedome. Nikoho s takým menom som nepoznala a v San Franciscu by sa hneď rozkríklo, že tu žije niekto s takým nezvyčajným menom.

Otrávene som zamrnčala. „Očividne používala falošné meno, inak by o nej dávno všetci počuli."

Kým sme konečne došli na jej ulicu, nastala tma, pouličné lampy nám osvetľovali cestu, po ktorej sme kráčali v úplnom tichu. Večerný vzduch bol chladný a pomaly mi začínali drkotať zuby, keďže som svoj kabát použila ako kamufláž a schovala ho pod prikrývku.

„Tu," omotalo sa okolo mňa náhle teplo a prekvapene som sa otočila na Cassiana, keď mi okolo pliec prehodil svoj vlastný kabát. Voňal po pižme a ešte čomsi, čo som nedokázala rozoznať, keďže som nechcela vyzerať ako idiot, že mu oňuchávam veci.

„Ďakujem."

Našťastie ešte nebolo tak neskoro, aby už Evelyn bola v posteli, ale aj tak som zaváhala, kým som zaklopala na dvere. Zahryzla som si do pery v zamyslení, čo som akože mala povedať? Mám to na ňu hneď vychrliť, konfrontovať ju s pravdou alebo ju mám nechať, aby sa priznala sama? Povzdychla som si, dvakrát hlasno zaklopala a čakala. Nuž, zistíme to za pochodu.

„Annelie?" nemohla som ju tak úplne viniť, že je v šoku z toho, že ma vidí. Za prvé, za celé tie roky sme sa ledva rozprávali, nemala som žiadny pádny dôvod prísť ju navštíviť. A za druhé, jednoducho som sa vytratila, neukázala sa v škole vyše dva týždne a zrazu som tu.

Podarilo sa mi usmiať. „Ahoj, Evelyn, prepáč, že otravujem, ale..." Okej, čas sa rozhodnúť, ktorú stratégiu použiť. „Pozri, prišla som sem v Sethovom mene, takže, ak za nejakých okolností si Mireia, môžeš to povedať, nebudem sa hnevať."

Evelyn sa na mňa pozrela ako keby som bola idiot a hádam, že to nebola tak celkom jej vina, všakže?

„O čom to do pekla rozprávaš? Kto je Mireia? A čo sa stalo so Sethom?" odsekla. „Obaja ste sa vytratili, prestali chodiť do školy a potom nám povedali čosi o tom, že ste sa presťahovali a –"

„Dobre, Evelyn, sústreď sa!" zastavila som jej nezmyselné bľabotanie, na to teraz nebol čas. „Takže nie si Mireia?"

„Zbláznila si sa, už dávno vieš, že sa volám Evelyn!" zasyčala rozhorčene. Pomasírovala som si spánky, Nebesá, tak som si želala, aby to bola ona, takže by sme mohli ukončiť tento výlet aj Sethovo trápenie. „Fajn, to je všetko, čo potrebujem vedieť. Zbohom."

Čosi za mnou kričala, pravdepodobne požadovala vysvetlenie, ale ponáhľala som sa, bola som unavená a noc začínala byť čoraz temnejšia, takmer nepreniknuteľná, až som začínala mať naozaj zlý pocit. V Mervele som bola v bezpečí, aspoň tak mi bolo povedané, ale tu, v ľudskom svete? Ktovie, čo všetko číha v tieňoch?

Mohla som len žasnúť nad tým, ako sa moje myslenie zmenilo odkedy som opustila San Francisco. Taký dlhý čas som si priala vrátiť sa, odísť z Mervely a od celej jej bláznivej histórie a zákonov a poriadkov, no teraz, keď som sa pozrela okolo seba na mesto, kde som vyrastala, ktoré som nazývala domovom... Akosi mi už tak nepripadalo. Žiadny náznak bolesti v hrudi, duša sa mi nezvierala smútkom, keď som ho znovu uvidela a vedela, že už viac nie som jeho súčasťou. Jediná vec, na ktorej mi záležalo, bolo nestretnúť sa tvárou v tvár s nejakou potvorou.

Stratená v myšlienkach by som si ani nebola všimla, že sa k nám niekto blíži z opačnej strany cesty, keby nebolo Cassiana, ktorý ma zachytil za rukáv a ukázal tým smerom. Zadrhol sa mi dych a pomaly som nechala ruku skĺznuť k opasku, pripravená vytrhnúť athame a bojovať, ak by bolo treba. Lenže, potom sa tá osoba priblížila a ja som rozoznala tie črty... Cassian zakričal moje meno, varoval ma, ale ignorovala som ho a vrhla sa na svoju najlepšiu kamarátku.

„Grace!" zavolala som jej meno a tuho ju stisla, vracala mi objatie, tak drvivo až to bolelo. „Oh, som taká rada, že ťa vidím!" Konečne som sa od nej odtrhla, aby som jej videla do tváre. „Kde sa tu berieš?"

Grace si zahryzla do pery a odvrátila zrak, cítila som, ako z nej sála nervozita a nepokoj.

„Annelie, musíš mi veriť, že som nikdy nemala v úmysle ťa klamať, iba som sa snažila robiť svoju prácu a fakt, že sme sa nakoniec spriatelili aj naozaj prišiel tak nečakane..." Pomaličky, úplne pomaly, som od nej cúvla.

„Nie," bolo jediné, na čo som sa zmohla, môj hlas bol sotva šepot. „Prosím, nie aj ty."

„Nebola to súčasť plánu a ja som ti to chcela povedať tak dlho," pokračovala vo svojej obhajobe, no ja som len vrtela hlavou.

Nechcela som si priznať, že ďalší človek v mojom živote bol len klamár, balamutil ma každý deň, prinútil ma mať ho rada, dôverovať mu...Prečo musela byť vždy taká priateľská, keď vedela, že je to len džob? Prečo mi musela byť najlepšou dievčenskou kamarátkou, akú som kedy mala, keď nič z toho tak nemyslela? A to som si myslela, že môj život už nemôže byť horší...

„Odpusť, Anne, ja –"

„Dosť už toho," zvolala som s nečakanou tvrdosťou v hlase. „Teraz naozaj nie je čas zapodievať sa tým. Vieš mi pomôcť nájsť Setha? To jediné ma zaujíma." Osvetlenie bolo chabé, ale dostatočné, aby som si všimla čosi podobné ako ublíženie a neskutočný smútok v jej hnedých očiach.

Prikývla. „Jasné, je to predsa moja povinnosť. Posledné dni som cítila, že sa niečo deje, ale puto je takmer nemé, je príliš ďaleko, aby som ho dokázala vystopovať alebo poriadne cítiť."

„Vieme, že ho držia niekde v carcere, presné miesto je pokračovanie na budúce," rýchlo som vysvetľovala, snažila sa udržiavať všetko na formálnej úrovni a nevybehnúť na ňu kvôli jej zrade tak ako na Cairu. „Včera som mala víziu, v ktorej ho Ermann mučil, pichol mu čosi, z čoho ho pálila krv."

Grace, alebo ako by som ju mala volať, Mireia zalapala po dychu a oči sa jej rozšírili od šoku a skutočných starostí. Cassian po mojom boku úplne zmeravel, možno bol môj tieň, no zdá sa, že ani on nemá všetky informácie.

„Ah, dobrotivé Nebesá, ak by som si uvedomila, ako vážne sa veci majú, prišla by som ťa vyhľadať už skôr." Vzdychla si. „Som hrozná ochrankyňa."

Odrazu úplne celá stuhla, nozdry sa jej rozšírili, chrbát sa jej vystrel ako pravítko a ja som prekvapene zaspätkovala, keď som si všimla, ako jej okraj okolo zrenice žiari na zlato.

„Čo –" dožadovala som sa, no Cassian ma vzal za ruku a umlčal ma. Musel vedieť, čo to znamená, pretože bol odrazu celý napätý, monitoroval prázdnu ulicu, kde sme stáli ako jastrab. Snažila som sa tiež zaškúliť do tmy, pochopiť, čo ich oboch primälo správať sa tak čudne.

„Počúvaj ma," naliehavo mi šepkal Cassian, „musíme odtiaľto vypadnúť, ale snaž sa ostať pokojná, možno ešte nevedia, že vieme o ich prítomnosti." Mala som chuť opýtať sa na koho naráža, no múdro som si zahryzla do jazyka a len prikývla. „Vezmi ju za ruku a ideme."

Poslúchla som, schytila Mireiu, ktorá sa hýbala ako robot, tvár mala úplne bez výrazu, oči jej stále žiarili tým divným svetlom a zízala do prázdna.

„Sú traja," prehovorila ticho a meravo, musela sa k nej nahnúť bližšie, aby som jej rozumela. Stuhla mi krv.

„Kto je to?" sykla som. Sakra, sakra, sakra, ako nás našli? Neboli sme predsa takí nápadní...

„Nagasi."

Pridala som do kroku, ťahala za sebou Mireiu, ktorá sa snažila vyvliecť zo zovretia tej čudesnej moci, čo ju držala. Cassian kráčal pospiatky, civel rovno do temnoty za nami ako keby videl, čo sa tam zakráda. Boli sme len tri decká, jedna netrénovaná, druhá v akomsi podivnom tranze a tretí... Nuž, nedokázala som veľmi hovoriť za jeho schopnosti, ale podľa toho, čo som videla, mohol by sa vytratiť každú chvíľu.

„Vieš šoférovať?" zamrmlal smerom ku mne.

„Eh...oficiálne som nedokončila skúšky na vodičák, ale áno, viem," odvetila som.

Kývol. „Keď ti poviem, rozbehneš sa, nájdeš auto a vrátiš sa na cintorín. Za žiadnych okolností na mňa nečakaj."

Ešte skôr ako to dokončil som zamietavo krútila hlavou. Ani za nič ho tu nenechám, možno je Tieň, ale sama so sebou by som nedokázala žiť, ak by sa mu kvôli mne aj tak niečo stalo.

„Nenechávam ťa tu, pomocník čudák," odmietla som.

„Počul som, že si tvrdohlavá ako mulica, ale tento raz budeš musieť počúvnuť," škriepil sa. „Musíš dostať Mireiu do Mervely, aby ste mohli nájsť Setha, navyše, viem sa o seba postarať."

„To ja tiež," nevzdávala som sa a on sa na mňa otočil, jeho výraz prísny a rozkazovačný.

„Annelie!"

Mala som chuť začať naňho kričať, že o tomto sa dohadovať nebudeme, nebyť dýky, ktorá letela rovno na moju hlavu. Zalapala som po dychu, keď ju Cassian chytil holou rukou iba niekoľko zanedbateľných centimetrov odo mňa, normálne som cítila, ako sa mi obtrela o vlasy. Sťažka som preglgla.

„Prosím, nenúť ma použiť na teba nátlak," prosil. „Som Tieň a ešte k tomu ozbrojený, tuším, že sú ešte aj v nevýhode." S otráveným povzdychom som sa nakoniec poddala, musela som dostať ochrankyňu do bezpečia. Zovrela som ju pevnejšie, aby sa mi náhodou nevyvliekla po ceste.

„Ak sa necháš zabiť, prisahám, že z teba vymlátim dušu."

Venoval mi vlčí úsmev. „Platí." Potom ma šťuchol do boku rúčkou noža. „Teraz, utekaj."

Predtým ako ma zožeriete, že som to uťala takto, nebolo to schválne, kapitolu som musela rozdeliť, pretože inak by mala okolo 4000 slov a to by nikoho čítať nebavilo... A teraz, čo si myslíte o tom, že Grace je vlastne Mireia? A je Cassian skutočný spojenec alebo to len dobre hrá? :)