Šoknutí? Aj ja som, celý deň som totiž rozmýšľala či dám kapitolu ešte dnes alebo počkám do zajtra... No tak sa zdá, že zase začínam byť posadnutá písaním príbehu,a teda si neviem odpustiť ako pridávať často a podeliť sa o to s vami, aby som vedela, čo si o tom myslíte :) Som zvedavá ako dlho mi toto vydrží :D 

Mimochodom, mám na vás jednu otázku - páči sa vám, keď je Annelie drzá a hašterivá, keď ide o Rentha alebo aj hocikoho iného? Pomaly totiž zisťujem, že začína čoraz viac vystrkovať rožky a keďže ja práve takéto charaktery mám rada, nie som veľmi objektívny sudca. Takže sa obraciam na vás, páči sa vám taká kickass alebo je to už moc? :) 

Ruky sa mi tak veľmi triasli, že kým som si ich zdvihla k tvári, aby som sa ošpliechala studenou vodou a trochu sa upokojila, všetko vytieklo späť do umývadla. Povzdychla som si a vypla kohútik a namiesto vody som sa teda oprela o chladný povrch zrkadla, čo viselo nad umývadlom.

Môj mozog akosi stále odmietal pochopiť to, čo sa stalo v archíve. Keď som zbadala tie plamene, na sekundu som sa preľakla, že Ermann je v dome, že konečne prišiel čas na jeho úder, ale nikde po ňom nebola ani stopa. A vtedy mi to došlo... Renth ma tak vytočil, že som ho chcela popáliť – popáliť! -, všetko som to bola ja a keď som si to uvedomila, zmocnil sa ma strach starý ako ľudstvo samo, ktorý utíšil moju zlosť, tá páľava, ktorá pohlcovala bunku po bunke bola preč a rovnako tak plamene.

Skĺzla som na podlahu a pritiahla si kolená k hrudi a snažila som sa dýchať pravidelne. Renth bol magor, to som vedela, rád ma štval aj keď vedel, že som impulzívna, ale nikdy by som si nepomyslela, že tak ľahko stratím hlavu, že by som bola schopná mu ublížiť. Nie som taká, alebo to som si aspoň myslela. Čo ak, pretože sme s Ermannom príbuzní, rovnaké zlo koluje v mojich žilách? Čo ak stačí iba malé postrčenie a stane sa zo mňa rovnaké monštrum akým je on?

Meškala som na hodinu s Asherom, no v tej chvíli som mala väčšie problémy ako tých niekoľko cvičení navyše, ktoré mi jednoznačne dá za nedochvíľnosť. Opieral sa o stenu pri oltári, hľadel na zbrane, čo tam ležali rozložené s istou zvedavosťou predátora, ruky zložené na hrudi. Keď za mnou buchli dvere, zdvihol pohľad a premeral si ma. Robila som všetko, čo sa dalo, aby som sa upokojila, zaplašila všetky spomienky na tú nepríjemnosť a možno mal Renth pravdu, tréning mi pomôže vyčistiť hlavu. No stále som vyzerala strašne, príliš bledo, aby som sa zdala v pohode. Asher si to musel všimnúť, no rozhodol sa nevyzvedať.

„No, no, koláčik, druhá hodina a už meškáš?" nespokojne zacmukal. „Takto kamaráti nebudeme."

„Prečo by si sa so mnou chcel priateliť?" vyhŕkla som.

„Pretože viem, aký je to pocit, keď na teba každý len zíza a súdi ťa, či si hodná, aby si zostala v tomto svete, keď poriadne nevieš kam patríš a nemáš nikoho, kto by ti pomohol," povedal. „Tiež som si tým prešiel."

Rozšírila som oči. „Ako to myslíš?" No Asher sa len uškrnul, zlomyseľne a tajomne a zatlieskal.

„No tak, nemáme na to celý deň."

Akokoľvek ťažko sa mi to priznáva, Renth hovoril pravdu, celé tie dve hodiny, ktoré som strávila s Asherom v kaplnke, behala, robila sklápačky, kliky a všetky možné iné cviky, ani raz som nepomyslela na to, čo som takmer urobila Renthovi, aká podobná som si s mojím vražedným strýkom. Bola som unavená, samozrejme, kolená sa mi triasli a moje svaly ne-svaly ma pálili od námahy. Ani raz som sa však nesťažovala, čo nezostalo nepovšimnuté, hlavne potom, čo ma Asher napadol rovnako ako včera a skončila som roztiahnutá na zemi.

„Dnes žiadne scény a nadávky?" nadvihol Asher obočie. „Asi sa dosť nesnažím."

„Oh, ver mi, napadá ma veľa pekných slov, ktorými by som ťa veľmi rada počastovala," vydýchla som.

Zasmial sa. „Stavím sa, že to nie je nič, čo by som už nepočul."

Keďže som rovnako ako včera bola príliš ubolená, aby som sa dokázala zdvihnúť, natiahol ku mne ruku a pomohol mi vstať z podlahy.

„Ako dlho toto tvoje mučenie ešte potrvá? Vieš, rada by som sa dožila chvíle, kedy ma vlastne naučíš bojovať s nejakou zbraňou," nadhodila som a túžobne sa pozrela na kov, ktorý rezonoval v inak potemnenej miestnosti.

„Neboj sa, zlatko, zatiaľ žiadny z mojich zverencov nezomrel."

Pomohol mi dokrivkať späť k oltáru, o ktorý som sa vďačne oprela a dovolila si na chvíľu oddýchnuť. Kostanz si po mňa neprišla a po našom včerajšom malom nedorozumení bude len rada, ak sa neukážem na hodine. Asher tiež nevyzeral, že by sa niekam ponáhľal, keďže tam stále bol a pozoroval ma.

„Čo si tým myslel, keď si povedal, že si si prešiel tým istým, čo ja?" zaujímala som sa. Ak si myslel, že na to zabudnem, potom sa prerátal.

Asher si povzdychol. „Možno tomu budeš ťažko veriť, ale bol som v rovnakej pozícií ako ty, tiež som bol Navrátený." Bola som priveľmi ohromená, aby som na to nejako zareagovala. „Keď som sa narodila, zúrila vojna a moji rodičia ma radšej zverili do rúk ochrancov, aby ma vychovali mimo Mervely dokým nebude bezpečné, aby som sa vrátil."

„Koľko si mal, keď si to zistil?"

Strelil po mne striebornými očami, poplašený a zahanbený, ako keby si až teraz uvedomil, čo vlastne povedal, čo mi prezradil. Asher sa vystrel, aby som si nevšimla, ako ho to vykoľajilo, rukou si prehrabol čierne vlasy, čo bol jediný dôkaz jeho nepokoja. Chápala som ho, rozumela som tomu pocitu, keď nie je schopný zdieľať tieto pocity s niekým iným, ukázať im aký je vystrašený, pretože nikdy nebol oboznámený so svetom, do ktorého patrí. Nikdy nebude akceptovaný, je jedno ako veľmi sa snaží, stále ho budú mať za outsidera, votrelca, nehodného svojho miesta. A ľudia, ktorí mali byť jeho rodina? Ako si môže byť istý, že ho prijmú, príbuzní alebo nie? A môže on akceptovať ich, potom, čo sa ho tak ľahko vzdali, roky ho nechali žiť v klamstve a potom mu nanútili jeho osud a nepýtali sa, či ho chce alebo nie?

„Prepáč, nechcela som vyzvedať," ospravedlnila som sa, dávala mu priestor. Stretli sme sa len včera, ja som sa tiež ešte necítila na to, aby som s ním zdieľala všetky svoje myšlienky a tajomstvá. „Nemusíš ma na ďalšej hodine prizabiť extra dávkou posilňovania."

Na moju veľkú úľavu sa tomu zasmial. „Nerob si starosti, sušienka, nie som také monštrum."

✯✯✯

Kostanz sa v ten deň nedostavila na našu hodinu, Damaris sa ospravedlňovala, že je priveľmi zaneprázdnená svojimi povinnosťami čoby zástupkyne pre Najvyšších, no ja som za to bola len rada. Potom, čo som odišla z kostola, namierila som si to rovno na najbližšiu toaletu a vyvracala celý obsah žalúdka ako predošlý deň. Moja energia bola nižšia ako nula, ledva som sa držala na nohách a každý kúsok môjho tela, hlavne hlava, pulzoval bolesťou. Damaris mi ponúkla jeden zo svojich čajov, no tento krát som odmietla, môj žalúdok nebol práve v priateľskej nálade, tak som to nechcela riskovať.

Pomaly som vyšliapala po schodoch do svojej spálne a snažila sa držať myšlienky ďaleko od tej jednej veci, ktorá by ma zase mohla pekne vydesiť. Kým sme trénovali a potom sa rozprávali, mohla som to ignorovať, nemyslieť na to, ako blízko som bola k tomu, aby som sa stala rovnakou vecou, rovnakou osobou, ktorú som tak veľmi nenávidela.

Vďačne som za sebou zavrela dvere a zložila sa na posteľ, stratila sa v mäkkom objatí prikrývok. Jedna moja časť ma pobádala, že by som mala študovať zákonník, ktorý mi dala Kostanz a ktorý som včera tak nehorázne ignorovala, alebo možno vysnoriť viac informácii o Jistise alebo o tom, ako je možné, že niekto má viac schopností.

No len čo mi tá myšlienka skrsla v hlave, vedela som, že som na to príliš unavená, stále priveľmi zmätená a vyľakaná. Bála som sa, aké spojitosti môžem nájsť a na nič z toho som nebola pripravená. Toľko otázok, ktoré potrebovali byť zodpovedané, toľko dier, ktoré bolo treba zaplniť, bola to nesplniteľná úloha, hlavne, keď som na to všetko bola sama. A potom, v archíve bolo toľko kníh a ja som nemala šajnu, kde vlastne začať.

Nakoniec som zapadla do sprchy, zmyť zo seba pot a únavu. Keď som skončila, zostala som stáť v kúpeľni, uterák omotaný okolo tela a mokré kučery sa mi lepili na odhalené plecia. Mlčky som civela na moju vlastnú tvár, ktorá na mňa hľadela späť zo zrkadla a nebola si úplne istá, čo hľadám. Keďže som Ermanna videla na vlastné oči, vedela som, že sa vôbec nepodobáme, nemali sme rovnaké črty. Vlastne, okrem toho faktu, že pochádzame z rovnakej rodiny a že máme rovnakú krv medzi nami nebolo žiadne zjavné spojenie.

„Čo sa snažíš nájsť?" zašepkala som. Možno som dúfala v nejakú úľavu, že ma náš tak veľmi odlišný zjav konečne upokojí, umlčí všetky starosti, ktoré mi zvierali vnútro.

Ibaže zrkadlo pre mňa nemalo žiadne slová útechy.

Kým konečne nastal čas ísť do postele, zaťala som sa a vyhľadala Lynnette v nádeji, že mi jej hrejivá spoločnosť pomôže cítiť sa lepšie. A nakoniec sme sa naozaj dobre bavili, naučila ma hrať kartovú hru zvanú taroky, o akej som nikdy predtým nepočula a bola to akási čudesná kombinácia pokru a farára, len s odlišnými kartami. Kdesi v polovici hry sa k nám pridal Shetani a skrútil sa mi pri nohách, čo neuniklo Lynninej pozornosti.

„Nikdy som ho nevidela takého uvoľneného aj pri niekom inom ako pri Renthovi," nadhodila. „Ani pri Thore, a to trávi s mojím bratom dosť veľa času." Nechcela som na to myslieť, nechcela som rozmýšľa o nich a tom čokoľvek, čo je medzi nimi. Sústredila som sa na karty, no moja ruka automaticky začala hladkať aguera medzi ušami.

Pokrčila som plecami. „Zvieratá ma vždy mali radi."

Vďaka Asherovi a nášmu tréningu som bola taká vyšťavená, že netrvalo dlho, kým si po mňa prišiel spánok. Iba som dúfala, že ma nebudú prenasledovať sny o ohni, vízie o tom, ako v blízkej budúcnosti zapaľujem niekoho, kto mi je blízky. Avšak, nebol mi dopriaty ani pokojný spánok bez snov, aký som si želala.

Seth vie, že sa niečo deje, keď ho z nepokojného spánku zobudí hlasné buchnutie vstupnej brány. Očami sa snaží vypátrať dôvod toho náhleho rozruchu, no obklopuje ho hlboká a nepreniknuteľná temnota, tlačí naňho z každej možnej strany. Zo srdcom tlčúcim ako opreteky sa posadí.

„Haló?" zavolá, no nie je taký hlúpy, aby si myslel, že mu niekto odpovie.

Vtedy k nemu doľahne zvuk krokov, dva páry a dvere do jeho cely sa otvoria s otrasným zaškrípaním, z ktorého krvácajú uši. Skôr ako stihne zareagovať, skôr ako má šancu čo i len sa postaviť, ktosi mu prehodí cez hlavu vrece, kompletne ho uväzní v tme a vytiahne ho na nohy. Potom ho ťahajú von, preč z jeho cely a srdce sa mu zbesilo roztlčie, keď si uvedomí, že to nie je preto, že ho Annelie konečne prišla zachrániť. Nie, toto je Ermann plniaci svoj zlovestný prísľub.

Snaží sa vzpierať, bojovať, zatína päty do zeme, aby im znemožnil odviezť ho v ústrety jeho vlastnej záhube, ale jeho trýznitelia sú príliš silní, dve mocné ruky zvierajú oba jeho paže tak brutálne, že mu tam určite zanechajú modriny. Aspoň sa pokúša zapamätať kadiaľ idú, počítať zákruty, možno ho to nakoniec vyvedie von z toho prekliateho miesta, no jeho panika je taká veľká, taká reálna, že sa len ťažko dokáže sústrediť.

Keď sa zastavia a doľahne k nemu ďalší kovový zvuk, ako keď sa niečo otvára, ešte raz sa pokúsi oslobodiť. Cíti osobu po svojom ľavom boku a vykopne nohou tým smerom v nádeji, že zasiahne svoj cieľ. Namiesto toho trafí len vzduch a jeho utláčateľ mu so zavrčaním vrazí päsť do brucha, dostatočne silno na to, aby zastonal od bolesti a prehol sa v páse.

„Urob to ešte raz a sľubujem, že dostaneš viac," zasyčí mužský hlas.

Vovlečú ho do miestnosti, kde je vzduch taký suchý a stuchnutý a páchne to tam tak príšerne, akosi ostro, až zalapá po dychu, jeho panika je taká silná, že nedokáže myslieť, nedokáže poriadne kráčať. Jeho utláčatelia sa nestarajú, vedú ho hlbšie, vtisnú ho do studenej stoličky z kovu a pripútajú mu k nej nohy aj ruky. Keď je kompletne spútaný, strhnú mu z hlavy vrece a Seth zažmúri do matného svetla.

Bol by sa rozhliadol okolo seba, možno pátral po oknách alebo dverách, ktoré by ho mohli priviesť k záchrane, ak by sa mu nejakým zázrakom podarilo oslobodiť z pút a ujsť svojim väzniteľom, keby rovno pred ním nestojí Ermann. Tvári sa pyšne a spokojne, jeho postoj ležérny ako keby to bolo len absurdné stretnutie, kde budú rozoberať počasie a iné nezmyselné témy. Vo svetle sa mu groteskne vyníma jazva na líci.

„Ako vidíš, Seth, som muž, ktorý drží svoje slovo," prehovorí. „Snáď si si výhľad zo svojho okna dostatočne užil."

„Prosím," zaprosí, aj keď sa nenávidí za to, že je taký úbohý, že sa ho tak veľmi bojí. „Prosím, nerobte to."

Ermann nakloní hlavu na stranu. „Obávam sa, že nemám na výber."

Seth otvorí ústa, že bude vyjednávať, že naňho použije svoj presviedčací talent, že jeho smrť nikam nepovedie, že ak chce, aby sa Annelie ukázala, musí ho udržať nažive. No všetky slová mu zamrú na perách, keď si niekto stúpi zaňho, chytí ho pod bradou a zdvihne mu hlavu. Všetky svaly sa mu napnú, čo sa tak veľmi snaží striasť zo seba putá, oslobodiť sa z nich.

Ermann sa k nemu blíži s tým jeho typickým chladným pokojom a eleganciou, s akou ho videl aj bojovať s Renthom a Annelie v tú noc, keď sa všetko pokašľalo. Kobra pripravená zasadiť úder. Miestnosť je taká tichá, nikto si netrúfne povedať čo i len slovo a srdce mu v hrudi duní tak mocne až si je istý, že to všetci počujú. Takto má skončiť? Vystrašený, pripútaný, bez šance bojovať? Čo by si o ňom Annelie pomyslela, že sa vzdal tak ľahko? Všetky jeho myšlienky utíchnu, keď sa mu do krku zabodne čosi ostré, prereže sa cez kožu a potom ho zachváti oslepujúca bolesť, taká surová a živá a pohlcujúca, že sa vo svojej snahe uniknúť pred ňou prekotí na stoličke na bok.

Výkrik, ktorý vydá – ktorý vyrazí aj z mojich vlastný úst – stačí na to, aby sa moje srdce rozpadlo na milión kúskov.      

Tááákže, aký z toho máte pocit? Nový detail do zložky Asher Alderwhite, vieme niečo nové o Sethovi a Annelie má zase o jednu dilemu na viac... Hej, to by som nebola ja, keby som to nemotala najvaic ako sa dá :D Aaa, ešte jedna otázočka (dneska som nejaká veľmi zvedavá, viem, pardon) je tu niekto kto má rád Ermanna? Ako, či je tu niekto taký, kto ho nutne neneznáša a berie ho skôr ako, hm, zaujímavého chlapíka? :D Pretože mám v pláne o ňom napísať novelu, keďže osobne jeho charakter zbožňujem, tak že či by tu bol niekto, kto by vlastne mal chuť si to prečítať :)  

Na dnes odo mňa všetko, je dosť možné, že nová časť  bude opäť vo štvrtok, ale radšej nebudem sľubovať... ;) 

Bye for now  ❤