Tak som to stihla! Ako vidíte, ešte žijem, nezomrela som na spánkový deficit, aj keď je pravda, že to boli len dva dni... :D Keby náhodou som prestala komunikovať a pridávať, potom ma kleplo od tepla a vstávania pred piatou ráno ;) Som zvedavá, čo poviete teda na tú očakávanú reakciu na novú schopnosť Nel ;) Varujem, že kapitola je možno skôr taká pocitová, ale keďže ide o Rentha, možno to bude pre vás zaujímavejšie ;) 

     Plamene zmizli tak rýchlo, ako sa objavili, na sekundu som si pomyslel, že som si to celé len vymyslel, že sa so mnou zahráva môj uťahaný mozog. Ale vo vzduchu sa vznášal pach dymu a kniha, ktorá mi ležala pri nohách, bola nezvratným dôkazom, jej okraje boli spálené a očiernené.

Pomaly som zdvihol pohľad a pozrel na Annelie, ktorá stále sedela za stolom, jednou rukou pevne zvierala jeho okraj, zdalo sa, že je priveľmi ohromená na to, aby sa hýbala, oči mala rozšírené od šoku a...strachu.

„Annelie," oslovil som ju a spravil krok k nej. Vyskočila na rovné nohy, takmer pri tom prevrátila stoličku a cúvla odo mňa, snažila sa medzi nami vytvoriť toľko priestoru, koľko sa len dá. A ja som si uvedomil, že to nie je preto, že bola na mňa taká naštvaná a nechcela, aby som sa jej dotkol, ale skôr preto, lebo sa bála, že mi ublíži.

„Nerob," zaprosila. „Prosím, nepribližuj sa ku mne."

Hlas sa jej zlomil a zvraštila tvár, keď na ňu dopadla celá pravda, naplno si uvedomila, čo spravila... Úprimne, sám som tomu nechápal, ako sa jej podarilo vytvoriť tie plamene? Oheň bola Ermannova schopnosť a aj keď sú príbuzní a pravdepodobnosť, že by mala rovnakú alebo podobnú schopnosť bola vysoká, táto časť jej ja by sa už dávno prejavila, už by sme vedeli, čoho je schopná. Navyše, jej Výnimočnosťou boli vízie osudov, toľko sme už vedeli.

Annelie sa zošuchla popri najbližšej polici, ruky pevne omotané okolo seba a začala sa kolísať zboka na bok, zahĺbená v myšlienkach, rozrušená tým, čo spôsobila. Sledoval som ju a hruď mi zovrelo pocitom, ktorý som tak celkom nedokázal určiť, alebo som možno len nechcel. Zdala sa taká malá, taká krehká ako v ten deň, čo sme sa stretli, ako keby sa trieštila a to som nedokázal zniesť.

„Zaujímala si sa, čo taká sa stalo, že Bellemarovci chceli Serga mŕtveho," povedal som, uchýlil som sa k jedinej veci, o ktorej som vedel, že ju upokojí, vďaka ktorej zabudne, ako jej je mizerne. „No, bolo to preto, lebo ušetril život ľudskej ženy, ba čo viac, zaľúbil sa do nej."

Stretla sa s mojím pohľadom a zadívala sa na mňa, ako keby som bol idiot, že jej tu rozprávam takéto rozprávky, keď sme sa práve zaoberali úplne odlišnými problémami. Ale počúvala, tak som pokračoval.

„Volala sa Danea a bola to veštica. Dokážeš si predstaviť, že pred dvesto rokmi to bolo čosi nemysliteľné, aby sa upír, ešte taký vážený ako bol Serge, zamiloval do človeka. Bola to pre nich urážka, ľudia vtedy slúžili iba ako potrava."

„Serge porušil všetky pravidlá a nemohol dlhšie zostať vo svojej domovine, nie keď ho každý považoval za zradcu a chceli zabiť Daneu za to, že mu počarovala. Keďže nedokázal zniesť predstavu, že by ju lovili a ublížili jej, nemal na výber iba utiecť s ňou a nikdy viac sa do Asçutitu nevrátiť. Danea mala medzi vílami priateľov, ktorí im ochotne poskytli útočisko vo svojom teritóriu."

„Je teda Serge... Je Callisto jeho potomok?" zašepkala Annelie tak ticho, že som ju ledva počul.

Opatrne, aby som ju nevystrašil, som k nej pristúpil o krok, potom o ďalší a ďalší, až dokým nás nedelilo len pár centimetrov. Stále si objímala trup pažami, zľahka sa triasla, ale aspoň jej z očí zmizol ten ustrašený pohľad.

Zavrtel som hlavou. „Aj keď to znie idylicky, ich šťastie dlho netrvalo. Serge bol stále upír a v určitom bode musel znova začať piť krv, aby prežil. Preto bol vlastne založený ten bar. Danea, keďže bola sama človek, nebola z toho veľmi nadšená a chcela ho zastaviť, verila, že je v ňom viac než len monštrum a Serge sa naozaj snažil, skúšal žiť bez krvi a zabíjania. No keď raz bol len krôčik od toho, aby ju pohrýzol, viac to nevydržal."

„V príbehu sa hovorí, že prinútil Daneu odísť, opustiť ho a všetkým upírom dal na známosť, že už viac nie je jeho slabinou, takže je zbytočné ďalej ju prenasledovať. Dopočul sa, že sa neskôr zamilovala do človeka ako bola ona sama, vydala sa a mala deti, ktoré zdedili jej dar. Nevideli sa dlhé roky, až dokým nebola na smrteľnej posteli a poslala poňho, aby sa s ním mohla rozlúčiť." Už som pri nej stál tak blízko, že by som sa jej mohol dotknúť, keby som chcel. „Poďakovala sa mu, že ju zachránil pred upírmi, že pre ňu toľko obetoval a ospravedlnila sa, že z neho chcela spraviť niečo, čo nie je. Na to jej odpovedal, že by to spravil znova, ak by to znamenalo, že bude v jeho živote a prisahal jej, že nikdy žiadneho človeka nezabije, ani to nedovolí svojim upírom. Taktiež jej sľúbil, že ochráni každého z jej krvi, kto to bude potrebovať. Preto všetky veštice, jej potomkovia, neskôr prijali Brume ako svoju rezidenciu, tak ako teraz Callisto."

Nemala kam ísť, chrbtom sa opierala o knižnicu a ja som sa postavil tak, aby som jej zablokoval cestu ku dverám. Chopil som sa svojej šance a vzal ju za ruky, pohotovo a rýchlo, aby ma nemohla zastaviť. Takmer okamžite sa ich pokúsila znovu odtiahnuť, ako keby sa zľakla, že sa popálim. Ale jej ruky boli také studené, triasli sa jej, tak som ich zovrel vo svojich, dúfal, že do nej možno vtisnem trochu tepla.

„Neublížiš mi," povedal som. „Takto ublížiš jedine sebe, veď mrzneš!"

„Ja – ja nechápem... Na chvíľu si ma tak vytočil, že som chcela..." Odmlčala sa a zahanbene mi pozrela do očí, spodnú peru schovanú pod zubami.

„Mrzí ma to, v skutočnosti som ti nechcela ublížiť, ani po tom všetkom, Renth, to nedokážem –"

Pevnejšie som jej stisol ruky. „Hej, nemusíš sa ospravedlňovať, bola to moja chyba, príliš som na teba tlačil, pretože som presne rovnaký sebecký idiot, za akého si ma vždy považovala."

Neviem, či moje slová prekvapili skôr ju alebo mňa, no myslel som to vážne. Samozrejme, že som si uvedomoval, že sa správam ako debil, ale bola to maska, ktorú som si musel udržať, ak som chcel zabrániť tomu, čo som vedel, že sa stane. Bolo to nefér a kruté, ale taký bol celý môj život. Annelie na mňa civela, ako keby sa nevedela rozhodnúť, či je to len ďalšia moja hra alebo hovorím úprimne.

Pomaly som od nej odstúpil. „Prídeme na to, čo to znamená. Stalo sa ti niečo podobné odkedy si prišla do Mervely?"

„Nie," odvetila. „Renth, je možné, aby niekto, povedzme, mal viac výnimočností?"

„Myslím, že som čítal o pár prípadoch, kedy sa to prihodilo, ale..." Pomasíroval som si spánky, kde mi začínala migréna a bolo mi jasné, že nebudem veľká pomoc, ak sa čoskoro nevyspím. „Nie je to veľmi bežné a ľudia by sa mohli báť, ak by sa to dozvedeli. Hlavne, ak sa ukáže, že máš rovnakú schopnosť ako Ermann." Annelie pri tej myšlienke striaslo.

„Nestačí, že máme spoločnú krv, musíme sa podobať ešte aj výnimočnosťou?" zahundrala. „Bola by som rada, keby si to nikomu nepovedal. Ja...Najprv chcem pochopiť, čo sa to deje a ako to kontrolovať."

Prikývol som. „Pozri, ja viem, že spolu nevychádzame a byť v mojej spoločnosti ťa teší asi tak, ako tráviť čas s Thorou, ale môžem...Môžem ti pomôcť."

„Prečo?" spýtala sa potichu. „Prečo by si to robil? Neznášaš ma."

Bolo to, ako keby na mňa vychrstla vedro ľadovej vody. Ako ju napadla taká hlúposť? Iba som sa ju snažil udržať v bezpečí, chrániť každého človeka v tomto dome... Ale to som jej nemohol povedať, nemohol som ju nechať nazrieť pod kožu, kde som skrýval všetky tie rany, diery a jazvy, bez toho, aby som neporušil to najdôležitejšie a najsvätejšie pravidlo, ktoré som si určil v momente, čo sa môj svet roztrieštil kvôli tým strašným slovám...

„Iba si chcem byť istý, že neublížiš mojej rodine, ak by si to znova prehnala," povedal som len, skĺzol späť do svojej role, môjho chladného a odmeraného tónu. Zase raz nás delili celé metre, keď som od nej cúval preč, potreboval som trochu priestoru, aby som zase mohol normálne uvažovať.

„Samozrejme," zamrmlala. „Musíš mi ale sľúbiť, že to nikomu nepovieš, ani tvojej mame. Nechcem, aby...sa ma báli."

„Máš moje slovo," prikývol som. „Teraz, naša hodina skončila, aj tak by si nevnímala nič z toho, čo by som ti rozprával, takže sa pokús trochu pozbierať a potom choď na hodinu s Asherom. Možno ti dobrý tréning a cvičenie pomôžu sa uvoľniť."

Jedna dôležitá vec, ktorú som o Annelie vedel, bola, že nemala rada, keď jej niekto hovoril, čo má robiť. Čiže, keď na odpoveď iba prikývla, akceptovala všetko, čo som jej poradil, došlo mi, aká zmätená a vystrašená vlastne je. Keď sa za ňou zavreli dvere a nechala ma tam v úplnom tichu, oprel som sa rukou o stôl, zavrel oči a zhlboka si povzdychol. Na čo som, do pekla, myslel? Prečo som jej niečo také navrhol? Byť v jej blízkosti, iba na jednu hodinu ako tomu bolo teraz, bolo zlé, hotový recept na katastrofu, ako s ňou môžem tráviť ešte viac času?

Bol som taký unavený, vyšťavený, ako keby som nespal celý rok, nenechal telo ani myseľ ani na chvíľku vydýchnuť. Včerajšok bol...drsný. Vošiel som do baru a Lyra tam už sedela, niečo popíjala a široko sa na mňa usmiala v momente, čo som ju zbadal. Bola pekná, viac než to, ale stačil mi jediný pohľad a vedel som, že to nemôžem urobiť, že to nie je to, čo chcem, tá, ktorú chcem...

Nakoniec som sa len ľahostajne odvrátil, vypýtal si od barmana to najsilnejšie, čo mal, aby som zaplašil ten čudný pocit prázdnoty. Niekedy to na mňa jednoducho doľahne, keď je toho priveľa alebo ak to v sebe dusím príliš dlho. Lyra ku mne aj tak podišla, tak som jej povedal, že nemám záujem, že mi to lichotí...ale nie. Pochopila to, ako keby to z mojej tváre dokázala zreteľne a jasne vyčítať a odišla, nechala ma tam s mojou samotou a trápením.

Domov som sa nevrátil, ale ani v bare som sa dlho nezdržal, na to tam bolo priveľa ľudí a toľko hluku, že som nepočul ani vlastné myšlienky. Vybral som sa do mesta, že sa budem len tak prechádzať, možno hľadať nejaké dobrodružstvo, ako keď som bol malý. Vtedy ma to zasiahlo, Shetani oživil puto medzi nami a zahltil ma obrazmi Annelie, ktorá ležala vedľa neho, zľahka ho hladka a ja...Bol som z toho taký vyvedený z miery, že som sa nemohol pohnúť, nemohol dýchať. Desilo ma, čo sa z toho môže vykľuť, čo sa stane, ak si nedám pozor alebo nezaplaším ten podivný pocit, čo o nej mám, ktorý ma pomaly začínal znepokojovať.

Iba jedna vec bola istá – bol som totálne a bezpodmienečne v keli!   

Hm, zrejme to bolo skôr také nemastné-neslané, ale čo si o tom myslíte? Čo poviete na tú "legendu" o Sergovi a že by Renth v blízkej budúcnosti prestal byť taký idiotský mimoň? ;)