Tak nakoniec jazykovku nemám, čiže môžem pridať kapitolu tak ako zvyčajne :) Nenapadá ma žiadny duchaplný príhovor, tak asi len poviem toľko, že koniec už o dve kapitoly a ak sa vám táto časť bude zdať nejaká divná a domotaná, tak si z toho nič nerobte, mám pocit, že sa moje myšlienky kotúľali všelijakými smermi, keď som to písala... 

Civela som na Cassianov chrbát tak intenzívne, až som sa vlastne čudovala ako je možné, že ešte nevzbĺkol. Všetky zmysly som mala zbystrené, zvierala som dýku tak silno, až mi beleli hánky a prisahala som, že ak sa nás pokúsi znova zradiť, rozsekám ho na kúsky. A súdiac podľa pohľadu, akým ho prepaľoval Renth, mi s tým veľmi rád pomôže. Asi sme boli obaja hlúpi, alebo naše zúfalstvo nám nedalo inú možnosť, než ho nasledovať a vykašľali sme sa na zdravý rozum. Práve teraz bol Cassian jedinou možnosťou na záchranu Lynnette.

Došli sme ku schodom a Cassian zdvihol ruku, aby nás zastavil, naznačil nám, aby sme boli ticho, kým on sa pomaly zakrádal bližšie k nagasi, čo tam hliadkovali. Čosi si mrmlal popod nos, no tak potichu, že som nerozoznávala slová. Kým ho nagasi spozorovali, ostražití, klesli im viečka a obaja sa v driemotách zviezli na podlahu.

„Rýchlo choďte, na dlho ich to nezdrží," vydýchol.

Renth ma posúril hore a ocitla som sa v prázdnej chodbe, ktorá sa široko tiahla do oboch strán, lemovaná toľkými dverami, že by nám to zabralo príliš veľa času, ak by sme ich prehľadávali všetky. Otočila som sa na Cassiana.

„Teraz kam?"

„Väčšina prvého poschodia je prázdna, navrhol sem toľko dverí, aby zmiatol strážcov, ak by niekedy odhalili toto sídlo," vysvetlil Cassian. „A pokiaľ viem, skupinky nagasi hliadkujú na každom poschodí. Nebudú na vás brať ohľad, aj keď ste takí cenní väzni."

Chrbtom som sa pritisla ku stene, snažila sa pôsobiť tak nenápadná ako to len šlo a úporne rozmýšľala, čo ďalej. Ani s Cassianovou schopnosťou a Renthovými bojovými zručnosťami sme nemali šancu prezrieť každú izbu, či to náhodou nie je tá, ktorú hľadáme, a jednoducho zabiť každého nagasi, na ktorého narazíme. Boli sme v peknej nevýhode.

„Tak teda potrebujeme niečo, čo ich všetkých vyláka z ich skrýš, odláka ich pozornosť iba na tak dlho, aby jeden z nás našiel Lynn," navrhol Renth. „Tuším by sa im veľmi nepáčilo, keby sme ich záhradu premenili na táborák."

„Nebuď smiešny," zamiešala som sa do toho, keďže mi bolo jasné, kam toto povedie. „Raz sme si týmto už prešli a takmer si otrčil kopytami, druhýkrát to nebudem riskovať. Musí byť aj iná cesta."

Renth ma prebodol svojím modrým pohľadom, aby mi ukázal, že on sa už rozhodol. Ale...Čo to nevidí? Hrozilo, že stratím sestru, nemohla som sa strachovať o oboch naraz.

„Ak máš lepší plán, prosím, ale dochádza nám čas a neviem ako ty, ale ja nenechám svoju sestru zomrieť v rukách toho odporného monštra, ak tomu dokážem zabrániť, určite nie, ak existuje, čo i len malá šanca zmeniť to!" zvolal, no rýchlo stíšil hlas, keď si uvedomil, kde sme. „Hovor o mne, že som masochista koľko chceš, ale svoje rozhodnutie nezmením, takýto proste som, takéto je pravidlo, podľa ktorého žijem – vždy do toho dám úplne všetko, ak to znamená, že zachránim nevinný život."

Frustrovane som si vrazila ruky do už aj tak strapatých vlasov. Mala som chuť mu jednu plesknúť, oh Nebesá, ako veľmi! Rovnako tak ako Cassianovi, ktorý tam len stál, počúval našu potýčku s nezúčastneným pohľadom, zahrabaný vo vlastných, pravdepodobne skľučujúcich myšlienkach, súdiac podľa toho zroneného pohľadu. Prečo musí len Renth vždy byť taký hrdinský, taký obetavý? Prečo ma musí doháňať do nepríčetnosti? Želala som si, aby aspoň jeden z nás bol dostatočne egoistický na to, aby zachránil samého seba.

„Potrebujeme len toľko času, kým neprídu vaša posily," konečne sa do toho zapojil Cassian.

Zazrela som naňho. „Ty do tohto nemáš čo hovoriť, keďže som si viac než istá, že ti nezáleží na tom, či všetci zomrieme len aby sme napravili tento bordel, ktorý si sám spôsobil, podrazácky had!" vyštekla som a v poslednej sekunde schmatla opraty ničivej moci, keď sa pokúsila uniknúť. Bola som priveľmi naštvaná a zúfalá pre moje vlastné dobro, a to nebolo práve potešujúce znamenie, keďže som mohla celý tento dom zmeniť na trosky jedinou myšlienkou. Kým sme stále vo vnútri.

Otvárala som ústa, že sa opýtam ako znie ten ich grandiózny plán, keď mi hruďou prešla ostrá bolesť, taká nečakaná, až mi vyrazilo dych a obe dlane som pritisla k stene, aby som sa udržala na nohách. Renth sa hneď prepol zo svojho bojovného módu do ochranárskeho a priskočil ku mne, zovrel mi plecia a ponúkal mi svoju oporu, kým sa mi tá trýzeň ako osteň zabodávala hlbšie a hlbšie do tela.

Až prudký pohyb v kútiku oka ma prinútil vrátiť pozornosť svetu okolo seba a prehltnúť zafňukanie, ktoré sa mi snažilo predrať cez ústa. Natiahla som krk a všimla si Cassiana, ako kľačí na zemi, hánky mal popolavé z toho, ako pevne sa ťahal za vlasy, dýchal trhane a keď si všimol, že naňho hľadím, jeho oči odzrkadľovali presne rovnakú agóniu, ako som ja cítila. A ešte neznesiteľnú vinu.

„Začalo to," vysúkal zo seba. „On...Ona je..."

Výkrik, ktorý preťal ticho vládnuce v dome pre mňa nebol prekvapením, keďže mi najprv zaznel v hlave, cítila som, ako jej vyrazil z pľúc v rovnakom momente, ako sa pokúsil vydriapať tiež z môjho hrdla. Tie ničivé muky, čo mi zaplavili hruď...Prehla som sa tak drsne, že mi skoro prelomilo chrbticu napoly a pevne som zavrela oči, snažila sa to predýchať, akosi sa z toho pocitu vymotať...Za zavretými viečkami sa mi zdalo, že moje podvedomie zatiaľ kráča chodbami, s takou istotou, akoby presne vedelo, kde čo je v tomto labyrinte menom dom.

„Viem...kde..." dychčala som, pretískala cez stisnuté zuby. „Vidím...Môžem ju – ju nájsť."

Renth, ktorý ma držal zozadu, ruky pevne omotané okolo mňa, aby som sa nesklátila na zem ma na sekundu stisol ešte pevnejšie predtým, než zašepkal: „Získam vám čas, už nie je priestor na námietky." Nezmohla som sa na odpoveď, nemala som na to dosť síl, takže vedel, že vyhral, no na škáročku som otvorila oči a pokúšala sa mu aspoň takto naznačiť, čo si o jeho nápade myslím.

Zaplanuli mu oči a kým som stihla, čo i len pomyslieť, naklonil sa ku mne a vtisol mi jemný bozk do kútika pier, ako keby sa tým pokúsil zmierniť to, čo sa práve chystá urobiť. Potom podišiel ku Cassianovi, ktorý sa stále rúcal na kolenách.

„Môžeš pokračovať v nariekaní ako bezvýznamný zbabelec, ktorým, mimochodom, aj si, alebo sa to môžeš pokúsiť napraviť. Tvoja voľba," povedal mu. „Ale potom si buď istý, že nebudem robiť žiadny rozdiel medzi tebou a každým jedným netvorom v tomto dome."

Vyzeral ako chvíľu pred smrťou a pevne si zvieral hruď, ako keby sa bál, že sa rozpadne na kúsky, ak ruku odtiahne. Vstal na nestabilné nohy, stáčalo ho pri tom akoby bol opitý, no jeho hlas bol pevný.

„Poďme spraviť pár problémov." Renth sa obzrel cez plece, kým sa vybrali napravo, nepúšťal athame, pre prípad, že by sa Cassian znova rozhodol zmeniť strany a keď sa naše oči stretli, tento raz to bola moja vlastnú bolesť, ktorá mi zovrela srdce.

Stále medzi nami bolo toľko nevypovedaného, city a myšlienky, ktoré som pochovala tak hlboko a tak dlho, že sa teraz už jednoducho nedokázali dostať na slobodu. Namiesto toho mi uviazli v krku ako hrča, ktorá ma dusila a cítila som, ako sa mi do očí tisnú zradcovské slzy, pretože som si uvedomovala, že toto mohla byť moja posledná možnosť... Možno neviem, čo to znamená, že je môj anam, ale čo som k nemu cítila bolo silné a absolútne a finálne, bola to jediná vec, ktorá by mohla zmeniť moje rozhodnutie uprednostniť Lynnette. Lenže, zmysel pre povinnosť zachrániť moju jedinú žijúcu rodinu, bol predsa len mocnejší.

Keď mi zmizli z dohľadu, nová vlna trýzne ma zložila na kolená, náraz bol silný, no necítila som ho. Po lícach sa mi rinuli slzy, konečne slobodné a nedokázala som sa sústrediť na nič iné iba na tú neviditeľnú ruku, ktorá mi driapala hrudný kôš, razila si cestu cez kosti, aby sa mohla chopiť srdce...A vytrhnúť mi ho z tela.

Nie, nie, nie, Annelie, spamätaj sa! Musíš byť silná, musíš ju odtiaľto dostať. Nesmieš ju znova sklamať...

Na sekundu som si dovolila zavrieť oči, všetko odignorovať, načiahnuť sa tak ďaleko ako sa len dá a... Objavila sa predo mnou tvár – tvár, ktorú som poznala, aj keď som si ju v skutočnosti nepamätala. Môj otec, Hector, ktorý nikdy nebol nič menej než statočný a nepoddajný a neohrozený. Zachránil ma mnohokrát, veril vo mňa, cítila som to v duši. Veril, že jedného dňa môžem byť ja tou, ktorá bude zachraňovať.

„Daj mi silu," zašepkala som. „Prosím..."

S hlbokým nádychom mnou prešla vlna chladnej vyrovnanosti, uzavrela som telo pred bolesťou, nie, nedovolím jej zlomiť ma, nenechám Ermanna, aby ma zastavil. Dostanem svoju sestru späť, neobetovala som toho toľko, len aby som to teraz vzdala. Vyskočila som na nohy a narazila pekne späť na stenu, keď sa mi podlomili kolená. A práve včas, aby som zacítila mocné dupotanie, ozvenu nespočetných nôh náhliacich sa zo všetkých strán. Chalanom sa teda podarilo odpáliť ich rozptýlenie.

Skočila som do výklenku, tesne sa pritisla k múru a neodvážila sa ani dýchať, keď sa najmenej dva tucty tmavých postáv prehrnuli okolo takou rýchlosťou, že pôsobili iba ako neforemná machuľa. Nevenovali pozornosť tomu, čo mali rovno pod nosom, keď videli iba hrozbu, ktorá im práve ničila záhradu. Keď som sa uistila, že sú všetci preč, rozbehla som sa opačným smerom a dúfala, že môj inštinkt ma zavedie presne tam, kam potrebujem ísť, a že nebude neskoro.

Schodisko bolo nenápadne skryté v inom výklenku o niekoľko krokov ďalej, takmer som sa prekotila, keď mi došlo, že som ho prebehla a rýchlo sa zvrtla. S prudkým nádychom som sa zaprela o zábradlie, vypovedali mi nohy a pred očami sa zatmelo. Bolesť sa tu zdala silnejšia, rovnako ako aj pach čohosi pradávneho a mocného, všetko vo mne sa zháčilo, keď sa mi v mozgu začalo ozývať rytmické búšenie, splašené ako tlkot môjho vlastného srdca.

Nohy som ťahala za sebou, tie zradcovské naničhodné hnáty, ako mám asi takto čeliť Ermannovi? Spomienka na otca, akokoľvek zahmlená, sa mi vrátila, pripomínala mi prečo to vlastne robím. Zaťala som zuby a s tlmeným výkrikom sa postavila, použila všetku silu, aby som sa udržala v chode. Cítila som to, bola som blízko, to bum, bum, bum znelo zúfalejšie, urgentnejšie... A akosi mi to prišlo, ako keby sa to bálo. Ale to mohla byť pokojne aj moja vlastná úzkosť.

Silueta dverí prišla akoby odnikiaľ, zase okolo mňa bolo šero a rozmazané tvary, klesala na mňa tma, tak prudko, až som si začínala byť istá, že tam nikdy nedôjdem, a zrazu tam boli, biele drevo žiarilo tak jasne, až to oslepovalo. Hodila som sa na ne celou váhou a ony ma vypľuli priamo na chladnú mramorovú podlahu, krik aj bubnovanie v mojej hlave sa zliali dokopy, vytvárajúc jednu trýznivú kakofóniu, kvôli ktorej som mala chuť trhať si vlasy.

„Hej –" ozvalo sa nahnevané zasyčanie a skôr, ako som si stihla spomenúť, čo mám robiť, alebo kam som odložila dýku, bytosť vo mne konala z vlastnej vôle. Stačilo na to len sa zaprieť a otočiť hlavu, nájsť rubínový pohľad jaštera.

Nechala som ho udusiť sa bez pocitu viny.

Prišlo mi to, akoby som šla na autopilota, telo sa hýbalo mechanicky, aj keď mu mozog nedal žiadny povel, myšlienky som mala rozprsknuté po celom tom prázdnom priestore. Ale v žilách mi praskala živá sila, taká omamujúca a dávna, že sa ju nedalo poprieť, nedalo sa pred ňou ujsť. A keď som videla svoju sestru pripútanú k mramorovému oltáru so sochou anjela s tvárou skrivenou v diabolskej grimase, ktorá v rukách zvierala tú prekliatu vec, ktorú som sem vo svojej hlúposti priniesla...

Naplnila ma taká prudká nenávisť, že som sa k svojej sestre s vrčaním vrhla ako nejaké zviera, jej výkriky mi trhali dušu na menšie a menšie kusy. Keď som rukami oblapila Hilain, zvreskla som, keď ma popálil, zahryzol sa mi do kože a nedal sa, skutočne sa proti mne bránil ako keby to bolo živá bytosť, ktorá si chráni svoj život. Svet zmizol a prišlo mi to, akoby som padala do zívajúcej, nekonečnej temnoty, strácala pojem o čase a priestore. Tiež som kričala, nahlas a nekontrolovateľne, bolo to, akoby som sa roztápala vo vzduchu ako bezvýznamné nič...

Trhla som sebou a treskla rovno na podlahu, vyrazilo mi dych, zadúšala som sa a triasla sa ako osika, a ledva som mala čas pretočiť sa na bok, keď som začala vracať. Dlane som stále akoby mala v jednom ohni a tuším som cítila spálené mäso. Skrz zvonenie v ušiach mi chvíľu trvalo, kým mi došlo, že je tam až ohlušujúco ticho.

Lynnette! Tá myšlienka do mňa narazila tak mocne, že to bol reštart, ktorý som potrebovala. Pokúsila som sa pozviechať na nohy, no príliš sa mi točila hlava, tak som sa len zdvihla na kolená a zaostrila na postavu ležiacu na oltári. Pomocou nechtov, snažiac sa pritom znova nepovracať, keď sa mi spáleniny šúchali o podlahu, som sa pritiahla bližšie, naslepo chňapla hore, nahmatala jej zápästie, a teda aj chabý tlkot srdca. Ohromne sa mi uľavilo.

Jazyk so mnou odmietol spolupracovať, takže to skôr znelo ako nezmyselné mumlanie. „Lynn...V poriadku, my – Renth nás...zachráni...Je to v poriadku."

Miestnosťou sa rozľahlo tlieskanie, čo zaúčinkovalo ako ihla do môjho uboleného mozgu a zúfalo som zastonala, prehĺtajúc žlč, ktorá mi znova stúpala do krku. Prišiel tak potichu a náhle, že som nemala čas ani žmurknúť a už tam bol, jeho tmavá postava, tá jeho zdrvujúca sila naplnila priestor okolo nás a bolestivo mi zvierala pľúca.

„Či to nie je zjav na pohľadanie," zatiahol Ermann, stále znel tak nonšalantne, že sa mi z toho chcelo kričať. „Ja a vy, moje drahé netere, konečne pod jednou strechou, poslední dediči rodov Laurelovcov a Sailendovcov."

Možno som bola slabá a rozklepaná ako nepoužiteľný hlupák, no stále vo mne vrel hnev, napĺňal ma ako jed – rýchlo a dôkladne, rozpaľoval každú jednu bunku. Zavrčala som, aj keď to pravdepodobne vyzeralo dosť komicky, keďže som pritom bola skrútená na zemi.

„Ako...ste ma to na – nazvali?" povedal tichý hlas a všetko vo mne zastalo. Nie, takto sa to nemala dozvedieť, nie od neho. Ermann akoby vytušil moje myšlienky, usmial sa a nebol v tom ani náznak zľutovania, len čisté a zvrátené potešenie.

„Je mi cťou byť tým, kto ťa zasvätí, drahá Lynnette, keďže sám viem, aké to je, keď ťa vynechajú z dôležitých vecí," zapriadol. „Tvoji skutoční rodičia boli Nisa a Hector a tuto Annelie je tvoja sestra, tvoje dvojča." Keď na nás ťažké ticho padlo ako opona, vnímala som každý jeden drsný, trhaný nádych, kým spracovávala a odmietala tak ako raz aj ja...

Ermannov úsmev sa ešte rozšíril. „Vitaj do rodiny." 

A tak sa Lynn dozvedela, že jej sedemnásť rokov klamali... Čo na to hovoríte, myslíte, že Hilain zanechá následky a ako Lynnette prijme túto novú skutočnosť? A ako tipujete, že to celé dopadne s nimi? :)