Hello! Tak som tu aj s tou sľubovanou novou kapitolou ;) Dnes budem stručná, pretože som totálne unavená z čítania Bratstva čiernej dýky až do skorého rána (tá séria ma ničí, aj ja chcem chlapa ako je Zsadist 😢), poviem asi len toľko, že Annelie je v tejto kapitole totálne smartass a ja som na moju malú trubku patrične hrdá :D 

 Damaris dodržala svoje slovo a keď som si konečne myslela, že vyzerám dostatočne ako človek, zišla som dolu a našla celú rodinu zhromaždenú v salóne, presne ako v to ráno, keď Seth zmizol. Zhlboka som sa nadýchla, keď sa pohľady všetkých upreli na mňa a mne bolo jasné, že budú vyžadovať, aby som sa vrátila späť do toho prekliateho sna, opäť raz prežívala víziu o Sethovi...

„Annelie," privítala ma pani domu.

Usadila som sa na gauč vedľa Lynn a radšej hneď spustila. „Videla som Ermanna ako ho mučí. Ja...neviem vám to presne vysvetliť, poriadne som nevidela, čo s ním robí iba..." Zachvela som sa pri spomienke tej neznesiteľnej bolesti, moje telo si ju stále presne pamätalo. „Bolelo to ako čert, ako keby každý kúsok v mojom tele horel, krv v žilách ma úplne pálila –"

Nedokázala som pokračovať bez toho, aby som nemala pred očami jeho tvár, počula jeho výkriky, ktoré mi trhali dušu na kusy. Omotala som si trup rukami a Lynn ma upokojujúco objala okolo pliec. Neušlo mi, ako si Cunninghamovci vymenili znepokojené pohľady.

„Viete, čo to znamená?" vyzvedala som. „Je...Zabil ho?"

„Nie," prehovoril Renth. „Je to mučivý a zdĺhavý proces, ale výsledkom nie je smrť. Áno, človek môže zomrieť, ak nie je dostatočne silný, aby vydržal jednotlivé dávky. Ak to ale prežije, potom sa stane...niečím iným."

Srdce mi zastalo. „Čím?"

„Ver mi, čím menej toho vieš, tým lepšie pre teba," zamietol. „Navyše, stále je tu šanca, že sa mýlim a Ermann si vymyslel nový sadistický spôsob, ako prinútiť ľudí trpieť."

Otvárala som ústa, že budem protestovať, zaslúžila som si to vedieť a byť pripravená na všetko, no vtedy sa ozval Elian a prerušil moje myšlienkové pochody.

„Teraz nie je čas na dohady," vyhlásil. „Čo musíme urobiť je upovedomiť Najvyšších, aby vyslali skupinky ochrancov a prehľadali všetky carcere, či tam nenájdu stopy po Sethovi alebo Ermannovi skôr, ako bude schopný napáchať ešte viac škody." Obzrel sa na najstaršieho syna. „Myron, ty zostaneš tu, dohliadneš na ostatných. Potom, čo sa stalo naposledy, keď sme šli do Siene, nechcem žiadne ďalšie nemilé prekvapenia."

„Počkať!" zvolala som. „Vážne naznačujete, že ma tu necháte pomaly prichádzať o rozum, kým vy sa pokúsite vtĺcť trochu rozumu do tých troch imbecilov?"

„Opatrne, Annelie," varovala ma Damaris, „Najvyšší možno nie sú tí najmilší ľudia na svete, ale stále sú to právoplatní správcovia našej krajiny."

„A nezabúdajme na fakt, že mladiství pod osemnásť majú zakázaný vstup do Siene, pokiaľ nie sú osobne povolaní," pripomenul mi Myron.

Počastovala som ho nadurdeným pohľadom. „Na to ti kašlem, potrebujeme im niečo povedať a ani by mali počúvať. Navyše, keď sme tam šli, aby sme im povedali, čo vieme o Ermannovi, vzali ste ma so sebou tvrdiac, že mi môžete vybaviť vstup, tak prečo nie teraz?"

Elian sa zúfalo obzrel na svoju manželku, no ona mala oči len pre mňa, odhadovala ma a pravdepodobne uvažovala, či to stojí za tie problémy, ale ja som sa nemienila len tak vzdať. Aj keď mi povedia, že mám zostať doma, pôjdem za nimi. Najvyšší ich nebudú počúvať, nikdy ich nebudú brať vážne, no možno, ak ich prinútim cítiť všetko, čo som cítila ja, ak im ukážem, čo všetko som schopná urobiť, len aby som dostala svojho priateľa späť... Možno zmenia názor.

Damaris vzdychla. „Fajn, ale zostaneš vonku dokým nebudeš povolaná."

Z akéhosi mne neznámeho dôvodu, Renth sa pridal k našej malej skupinke, jeho rodičia sa ani nepokúšali s ním hádať, že tam ísť nesmie a mal by pomôcť Myronovi v prípade nejakého nebezpečenstva. Nebolo to fér, ja som si musela svoje právo ísť vybojovať a jemu ani nevynadali za ignorovanie pravidiel. Dala som si záležať, aby som ho počastovala najnahnevanejším, najvražednejším pohľadom, akého som bola schopná a on...Sotva sa na mňa pozrel a úplne ma odignoroval. Taký idiot.

Kráčali sme v tichu, videla som v ich postoji, že sú Damaris aj Elian nervózni z nadchádzajúceho rozhovoru, Renth sa tváril, ako keby k nám vôbec nepatril a čo sa mňa týkalo, nemala som veľmi záujem o rozhovor. Takmer celá noc bez spánku si vybrala svoju daň, ledva som sa dokázala sústrediť na kráčanie, ale myseľ mi bežala na plné obrátky a hruď sa mi zvierala obavami. Očividne Cunninghamovci vedeli, čo sa deje so Sethom a súdiac podľa toho, ako okolo toho kľučkovali, nebude sa mi to ani trochu páčiť.

„Zostaňte tu," nariadil nám Elian, keď už sme stáli na kopci. „A varujem ťa, neurob nič hlúpe alebo nezodpovedné, čo by nás mohlo dostať na čiernu listinu."

„Pokúsim sa," povzdychla som si.

„Nehovoril som to tebe, Annelie." Strelil po synovi prísnym pohľadom. „Viem, že ty máš aspoň nejaký rešpekt voči autoritám."

Len čo sa za nimi zabuchli masívne dvere, pribehla som k oknu zdobenému freskou hviezdy a jej manžela z legendy a snažila sa nakuknúť dnu.

„Neobťažuj sa," radil mi Renth, no rozhodla som sa jeho slová nebrať na vedomie.

„Nehovor na mňa," odvrkla som a zažmúrila do miestnosti. Vedela som rozoznať tvary štyroch vysokých stoličiek, na ktorých sedeli Najvyšší, ich graciózne postavy v bielych rúchach bolo nemožné prehliadnuť, rovnako ako prázdnu stoličku v strede, ktorá bola ako kopanec do brucha.

„Nehovor na mňa, čo máš dvanásť?" rypol si Renth.

„Povedz mi, čo Ermann urobil Sethovi a možno sa budem správať slušnejšie a primeranejšie môjmu veku," zatiahla som.

Počula som, ako unavene vzdychol. „Pozri, napriek tomu, čo si o mne myslíš, v tomto mi budeš musieť veriť. Nechceš to vedieť a stále si nie sme stopercentne istí, bude lepšie ak sa nebudeš zbytočne znepokojovať."

„To je to až také zlé?"

Jeho mlčanie mi dalo jasnú odpoveď.

Snažila som sa nejako zahnať ten dotieravý hlások v mojej hlave, čo ma strašil najrôznejšími možnými závermi Sethovho osudu a radšej ďalej škúlila do Siene. Nepočula som, čo hovoria, odčítať z pier som tiež nevedela, no keď Eldrian, ten večne kyslo sa tváriaci starec, začal ohnivo gestikulovať, bolo mi jasné, že to nie je milá konverzácia. Damaris sa snažila niečo nadhodiť, no umlčal ju zavrtením hlavou a mávol rukou smerom ku dverám, čo bol jasný znak, že majú odísť.

Možno to bolo všetkým tým potlačovaným strachom, čo som za posledný týždeň v sebe hromadila, možno za to mohol nedostatok spánku a celková únava, ktorá nebola len čisto fyzická, ale odrazu akoby sa vo mne niečo zlomilo a neexistovalo nič iné iba ten animálny a žeravý hnev, ktorý mi naplnil žily. Vravela som, že ich nepočúvnu, na to sú až priveľmi zaujatí sami sebou, no ja neodídem so zveseným chvostom. Prinútim ich počúvať.

Vyrovnaným krokom som podišla ku dverám a stisla kľučku.

„Annelie," oslovil ma Renth, „vieš, že tam nesmieš vojsť, je to písané v zákone."

Nezaujato som sa naňho otočila. „Ešte to nie je môj zákon." Otočila som kľučkou a dvere vydali nepríjemný, škrípavý zvuk a potom som sa ocitla v Sieni, kde na mňa hľadelo päť párov očí. Elian si stisol koreň nosa, Damaris sa hrozivo chveli nozdry a z jej pohľadu mi bolo jasné, že by ma najradšej v momente vytrieskala. No a Najvyšší – Eldrianovi na čele nebezpečne pulzovala žila, Baldric bol od hnevu celý červený, ale Talbot... Pripadalo mi to, ako keby sa chcel začať smiať.

„Nehanebné dievčisko, čo si to dovoľuješ?!" vyštekol po mne modrooký starec.

Baldric sa pridal k svojmu spoločníkovi. „Taká drzosť, porušuješ zákon! Mohli by sme ťa za to uväzniť!"

„No tak prosím, do toho! Pokojne ma zavrite do cely, nechajte ma tam hniť hoci aj do konca môjho života, ale aj tak vám teraz niečo poviem a vy ma budete počúvať," vyštekla som, celá som sa triasla od hnevu a v jednej chvíli som mala neuveriteľnú túžbu všetko to tam spáliť.

Zacítila som, ako sa za mnou niekto pohol a bolo mi jasné, že je to Renth. Čakala som, že sa ma pokúsi schmatnúť a odvliecť späť do domu, kde mi dá podobnú prednášku ako dnes ráno, bola som pripravená kopať, škriabať a bojovať, len aby som mala túto možnosť konečne niečo urobiť...Ale on ma prekvapil, keď tam len tak stál, dostatočne blízko, aby som cítila jeho teplo, jeho blízkosť a vôňu. Môjmu zahmlenému mozgu to došlo až o sekundu neskôr – presne vedel, aké pocity mnou zmietajú a chcel sa uistiť, že pred Najvyššími neodhalím tú malú drobnosť o mojej druhej schopnosti.

„Oháňate sa zákonom, ale pri tom vám je úplne ukradnutý. Smiem vám pripomenúť, že sa tam tiež píše, že ste povinní chrániť ľudí, dohliadať na ich bezpečnosť a potrestať každé zlo, ktoré sa na nich napácha?" spustila som. „Seth, moja jediná skutočná rodina je teraz tam vonku, trpí, pretože ho Ermann mučí, zabíja ho, zatiaľ čo vy si tu váľate zadky a tvárite sa dôstojne a dôležito, keď v skutočnosti ste len obyčajní zbabelci!"

„Nemáte ma radi, viem, a je mi to jedno, pretože ani ja nemám rada vás. Ale či už sa vám to páči alebo nie, som Výnimočná, som jednou z vás a patrím do vášho sveta, no rovnako som súčasťou aj toho normálneho, my všetci sme, pretože sme ľudia. Nadprirodzené schopnosti alebo nie, nebeská krv alebo nie, sme rovnakí. Takže máte rovnakú povinnosť chrániť Setha a iných obyčajných ľudí, ako máte aj Výnimočných." Prekvapilo ma, keď ma všetok ten oheň a jed opustili rovnako rýchlo ako aj prišli, viac som nebola naštvaná, len...odhodlaná.

„Žiadam vás len o jednu prekliatu vec, ak vám je tak veľa aj zhromaždiť skupinu ochrancov, fajn, tak pôjdem sama. Negúľajte očami, urobím to, stačí na to len vaše povolenie, ktoré mi dáte."

„Prečo by sme mali?" sykol Eldrian.

„Nie je to predsa dokonalý spôsob, ako sa ma zbaviť?" pokrčila som plecami. „Ktovie čo všetko sa nachádza v carcere..."

Ani jeden z nich to nepoprel, namiesto toho si medzi sebou vymenili pohľady a ja som si všimla, že sa na mňa Talbot zase pozerá tým zaujatým pohľadom ako pri našom prvom stretnutí. Za to Damaris stále vyzerala, že by zo mňa najradšej vytriasla dušu.

„Pekne, Annelie," zašepkal mi Renth. „Aj keď som možno dúfal, že mu podpáliš aspoň tie odporné fúzy." Bola by som mu na to možno aj niečo odpovedala, keby som si nevšimla, ako sa Eldrian otáča, aby mi zrejme zdelil konečný verdikt.

Namiesto neho sa však ozval iný hlas. „Eldrian, to stačí."

Stŕpla som, vyrazilo mi dych a na moment som sa absolútne nedokázala pohnúť, nedokázala na nič pomyslieť...Aj po tom všetkom, čo som sa dozvedela, aj potom, čo som zistila ako nič na nej nebolo skutočné, jej hlas by som nikdy nezabudla. A potom som ju uvidela. Vlasy mala kratšie, ako som si pamätala, tmavšie, niesla sa s rovnakou pôvabnou ľahkosťou ako aj Najvyšší, ale tie oči... Na tie sa nedalo zabudnúť.

„Zdravím, Annelie," pozdravila ma.

Bola to ona, žena, ktorá ma vychovala, žena, ktorá mi celý život nechutne klamala a predstierala, že ma má rada – Penelope Smithová. 

Hm, hmm, ja viem, za ten koniec ma asi budete chcieť zabiť, ale ja za to nemôžem, že to takto vyšlo :D Čo poviete na Nel, konečne si dokázala otvoriť ústa aj na tých, ktorým to právom patrí :3 A ako myslíte, že to dopadne s jej mamou? :)