No, tak a tu je tá slávna prvá kapitola :3 Hm, nebudem vravieť, že je suchá alebo zlá alebo čosi také, všetci si urobte vlastný názor, no môžem aspoň povedať, že je to to najlepšie na čo som sa zmohla :3 Snáď sa bude páčiť :) 

Dýka preletela vzduchom, výrazne minula cieľ a odrazila sa od steny s hlasným cink. Útrpne som si povzdychla a nechala z rúk vykĺznuť aj zvyšné nože a dopadla na podlahu, znovu raz prevalcovaná pocitom beznádeje a neschopnosti. Už to bol celý jeden týždeň a moje Laurelovské gény sa odmietali prejaviť, bez ohľadu na to ako dlho a ako usilovne som sa snažila.

„Ber to pozitívne," povzbudzovala ma Lynn, „stále existuje šanca, že si to celé zle pochopila alebo že je Ermann lepší herec, než sa zdá a nie ste príbuzní."

Nič som na to nepovedala, jedna moja časť jej zúfalo chcela veriť, nájsť čo i len ten najmenší dôkaz, že ma oklamal, vedela som však, že na tom aj tak nezáleží. Damaris aj Kostanz mi už predsa potvrdili, že je Ermann môj strýko a Nisa viac-menej tiež, súdiac podľa toho, ako sa cítila v tom sne. Navyše, Laurelovci patria k najschopnejším bojovníkom, ak by som nebola z ich línie, nikdy by som nezabila Thanatosa.

Zvalila som sa na chrbát, oprela si hlavu o chladný mramor a zatvorila oči. Bola som na pokraji vyčerpania, posledných pár dní som stále trčala tu, v studenej a malej kaplnke v zadnej časti Cunnighamovského sídla, ktorú využívali ako zbrojnicu a tréningovú miestnosť. Okrem toho som ani veľmi dobre nespala, neustále som sa prebúdzala a nepokojne sa prehadzovala. Želala som si, aby prišiel ďalší sen o Sethovi a zároveň som sa toho desila, toho, čo v ňom uvidím.

Už to bolo sedem dní, čo som ho videla naposledy, v akejsi temnej miestnosti, nezraneného a živého. Nevedel, kde sa nachádza a ja tiež nie, ako by sme aj mohli, keď je pre nás oboch Mervela ešte stále v podstate cudzia. Bol tam aj Ermann, rozprával sa s ním tým falošne sladkým hlasom.

„Neboj sa, ľudský chlapec, nikto ti neublíži," usmial sa vtedy. „Teda, aspoň kým sa budeš vzorne správať."

„Annelie po mňa príde, nikdy vám nedovolí vyhrať!" prisľúbil mu Seth a ja si pamätám, ako vo mne tie slová vyvolali naraz pocit hrdosti aj bolesti, bol si tým taký istý... Veril vo mňa, vždy, a mňa srdce bolelo viac a viac s každým uplynulým dňom, čo som o ňom nemala žiadne informácie a nemohla ho priviesť späť.

Za celý ten čas som ledva prehovorila s niekým z Cunninghamovcov, teda, až na Lynnette, ktorá ako jediná videla ako mizerne sa cítim. Damaris aj Elian ma ubezpečovali, že sa snažia vystopovať nagasi aj Ermanna, no zatiaľ bezvýsledne. Aby som aspoň trochu uľavila tej zvierajúcej bezmocnosti, snažila som sa aspoň pochopiť svoje schopnosti, naučiť sa žiť s tým, že teraz som Výnimočná, ešte k tomu aj Laurelová, ale veľmi sa mi to nedarilo.

Veľa krát som sa pristihla, ako túžim ísť domov, vykašľať sa na celý tento svet a jednoducho prejsť späť tunelom do San Francisca, bolo to mesto, kde som vyrastala a aj napriek tomu, že som vedela, že tam pre mňa už nie je miesto, stále som ho vnímala ako domov. Určite viac ako mesto Výnimočných.

Boli časy, keď som v noci ležala v posteli a snívala o vzdialených miestach, iných svetoch plných mágie a nadprirodzena a nekonečných dobrodružstiev, a chcela sa stať ich súčasťou. Teraz sa mi sen splnil, stala som sa súčasťou nadprirodzeného sveta skrytého za bránami toho môjho, ale ani zďaleka to nebolo také fascinujúce. Každý deň bol môj život alebo životy ľudí, na ktorých mi záleží v ohrození, ničomu, čo sa týka tohto života a sveta som nerozumela a nemala som ani len poňatia, kto vlastne som. Došlo mi, že nič, o čom čítate v knihách alebo vidíte v televízii, nie je v skutočnom živote také príjemné.

Moji rodičia – pardon, moji ochrancovia – ktorí boli takí milí a starostliví, že mi celý život len nechutne klamali a potom sa stratili bez stopy, aby ma nechali samú pretĺkať sa všetkým týmto šialenstvom, sa stále kdesi skrývali. Callisto mi povedala len toľko, že sú v poriadku a schovaní, ale že sa neukážu skôr, ako to bude nutné. Za celých tých sedemnásť rokov môjho života som sa necítila taká sama. Áno, Lynn so mnou bola každý deň, sedela a pozorovala ma, ako vrhám dýky a vždy miniem, povzbudzovala ma a snažila sa ma držať príčetnú, no skutočne mi nerozumela. Nikto z nich.

Oh, ale nezabúdajme na najlepšiu časť minulého týždňa! Dva dni potom incidente s Ermannom, ma nekresťansky skoro prišla budiť znepokojená Damaris. Najprv som mala chuť jej niečo pekné povedať, hlavne preto, že som opäť cítila to povedomé šteklenie, ktoré naznačovalo, že uvidím nejaký ďalší kúsok mojej minulosti alebo Sethovej budúcnosti, no stačil mi jediný pohľad na jej napäté črty a potichu som poslúchla.

Vonku na nás už čakala Kostanz, ktorá sa tvárila rovnako nadšene ako Damaris a mne bolo hneď jasné, že sa niečo stalo, na sekundu som sa preľakla, že ide o Setha, že ho našli, ale už bolo neskoro.

„Najvyšší vyžadujú tvoju prítomnosť, Annelie," oboznámila ma Kostanz, kým sme sa náhlili cez vyľudnené mesto, „a nemajú radi, keď ich niekto necháva čakať."

Po tých slovách som celú cestu neprehovorila ani slovo, hoci mi to v hlave šrotovalo ako o život. Najvyšší, čosi ako králi Mervely, ktorých vodcom bol Fallon Sailend, môj starý otec. Lenže aj to len dovtedy, kým ho nezabil jeden z nagasi pracujúci pre Ermanna. Čo ak si myslia, že to bola moja vina? Úprimne, neprekvapovalo by ma to, kvôli mne sa Ermann dostal do mesta, kvôli mne má späť svoju silu, prečo mi neprišiť aj vraždu ich majstra? Zákony Výnimočných som nepoznala, no čosi mi hovorilo, že som v tú noc porušila viac než jeden a rozhodne nevyviaznem bez trestu.

Ako sa silueta Siene Najvyšších blížila, začínala som si byť čoraz istejšia, že ma vyženú z Mervely, ak nie aj horšie. Za iných okolností by som si nič iné ani nepriala, ale nie, keď bol môj najlepší priateľ stále kdesi vonku, väzňom vraždiaceho psychopata. Výnimoční sa nestarajú o obyčajných ľudí, to mi bolo jasné, ak ma vykážu, nikto sa nebude snažiť ho nájsť.

Eldrian, Baldric a Talbot, ako sa volali traja zvyšní Najvyšší, sa na mňa všetci dívali s rovnakými výrazmi, ako v tú noc, keď prišli zastaviť Ermanna. Dvaja starci sa mračili, ich zvráskavené, vekom poznačené tváre boli výrazom čistého zhnusenia a nenávisti, ale Talbot, ktorý nemohol byť starší ako Damaris, si ma so záujmom premeral, tváril sa takmer až zvedavo.

Nakoniec mi veľkoryso dovolili ostať, ako sami tvrdili, teraz je to aj môj domov, ale samozrejme, že tam bol nejaký háčik. Smiem zostať, iba ak sa stanem pravou Výnimočnou, čiže sa naučím kontrolovať svoje schopnosti, ako bojovať, samozrejme tiež, naštudujem si ich zákony a históriu Mervely. Damaris bola z verdiktu taká nadšená, že hneď začala plánovať hodiny a zvažovala, koho vybrať ako mojich učiteľov.

A ten des sa mal začať zajtra.

Keď som si na to teraz spomenula, frustrovane som zastonala a Lynn si musela myslieť, že je to kvôli môjmu ďalšiemu nezdaru, pretože skĺzla z oltára, kde sedela a kvokla si ku mne.

„Annelie, netrucuj," ramenom mi jemne ťukla do kolena. „Poď, ukážem ti niečo, čo ťa iste rozveselí!"

Dovolila som jej to, no keď som si uvedomila, že ma ťahá von z domu, začala som sa jej vyvliekať a štorcovať, ale držala ma pevne. Nemala som záujem skutočne spoznať Mervelu, už viac nie, snažila som sa ju predsa neznášať, pamätáte? Môj cieľ bol jasný – nájsť Setha, Ermanna odovzdať do rúk spravodlivosti a potom smer San Francisco, proste zabudnem, že sa tento malý uletený výlet stal. Teraz sa Lynn chystala porušiť moje hlavné pravidlo. Čo ak sa nakoniec ukáže, že Mervela nie je taká zlá a nakoniec v nej, nedajbože, budem chcieť zostať?

Zatiaľ som dole v meste bola len dvakrát, raz uprostred noci a potom zase skoro ráno, vtedy som nemala veľmi príležitosť ani chuť rozhliadnuť sa naokolo alebo pozorovať, ako si tu ľudia vlastne žijú. Avšak to, čo som videla teraz, mi úplne vzalo dych a hneď som sa Lynn prestala vzpierať. Mervela bola rozžiarená lampiónmi, ktorá viseli z tenkých povrázkov naťahaných cez vrcholky pouličných lámp a všade naokolo stáli malé stánky, ktoré mi pripomínali cirkusové šapito. Zo všetkých smerov sa niesla príjemná vôňa, smiech a vzrušené hlasy.

Lynn ma odviedla priamo k stánku, odkiaľ sa šírila tá najlákavejšia vôňa a ja som si čoskoro všimla, že to má na svedomí opekaný chlieb vo všetkých možných – i nemožných – variantoch a príchutiach. Boli tam také, čo som poznala – syr, cesnakové maslo, saláma, zelenina... Ale aj také, pri ktorých mi rozum mierne zastavoval – cornflakes, ryža so škoricou, nejaké korenie, banány v čokoláde... Užasnuto som sa otočila na Lynn, sánku až kdesi na chodníku, že niektorých ľudí skutočne napadne toto skombinovať.

„Prečo nám neskočíš kúpiť nejaký anízový likér?" ukázala na iný drobný stánok hneď oproti tomu, kde sme stáli. „Stretneme sa pri stole."

Váhavo som súhlasila a snažila sa držať hlavu sklonenú, kým som sa prepchala pomedzi davy ľudí, ktorí plnili ulicu a preklínala svoje jasné červené vlasy, ktoré sú všetko len nie nenápadné. Stačí, že mám medzi týmito ľuďmi reputáciu vďaka mojej rodine a fiasku s Ermannom, nepotrebovala som, aby si na mňa ukazovali a šepkali, alebo horšie, pýtali sa ma, prečo som tam, užívam si ich slávnosť, keď by som sa mala snažiť odčiniť, čo som spáchala.

Keď som sa zastavila pred stánkom, na ktorý Lynn ukazovala, zhlboka som sa nadýchla a zdvihla hlavu, aby som sa stretla pohľadom s mužom v stredných rokoch s očami farby škorice. Pri pohľade na mňa sa mu rozšírili.

„Pri všetkých svätých, či to nie je Annelie Sailendová!" vyštekol smiechom a ja som sa úzkostlivo obzrela okolo seba, či ho náhodou niekto nezačul. „Poznal som tvojich rodičov, slečinka, v skutku skvelí ľudia."

Potlačila som nutkanie pretočiť očami. „Seriózne, existuje v tomto meste niekto, kto ich nepoznal?" Vlastne áno – ja.

„Mrzí ma, čo sa ti stalo, najprv ťa pripravili o rodičov, potom aj o tvoju domovinu a teraz máš v pätách toho diablovho potomka..." Popod nos si zahundral nadávku v jazyku, ktorý som nepoznala. „Páči sa, najskôr si prišla po drink, na, vezmi si ho zadarmo."

„Č – čože?!" vykoktala som s vyvalenými očami. „Nie... Nie, to nemôžem prijať, veď vás ani nepoznám a – Nie, zaplatím za to."

Nakoniec sa mi predstavil ako Bram Wykeham a tvrdiac, že teraz už ho predsa len trochu poznám, prinútil ma vziať si drink zadarmo, no musel mi prisahať, že ma nechá zaplatiť aspoň za ten druhý pre Lynnette.

„Verím, že toto nie je posledný krát, čo sa vidíme, slečinka," lúčil sa a ja som si tak úplne nebola istá, či to bol sľub alebo vyhrážka.

Lynn už sedela za jedným malým kruhovým stolom, ktoré boli schované pod dlhokánskou markízou na konci prehliadky stánkov, polovica z jej chleba už bola fuč, kým som sa k nej pridala. Cestou som prechádzala okolo zvyšných stánkov a priznám sa, že bolo ťažké odolať a neprehliadnuť si poriadne ich výrobky. Pripadalo mi to ako nejaký druh jarmoku, ľudia predávajú vlastnoručne vyrobené tovary, lákajú kupujúcich hudbou alebo vôňami, alebo výkrikmi o výhodnej cene...

Padla som na drevenú lavicu naproti nej a s miernymi obavami som si premerala svoju porciu, ktorá bola poliata čímsi hnedým a lepkavým. Lynnin chlieb bol zase biely s kúskami čohosi čierneho.

„Bože, milujem Oreos!" zaplesala a odhryzla si ďalší poriadny kúsok.

„Eh, mala by som sa báť otravy jedlom?" nadhodila som a nespúšťala nedôverčivý pohľad z toho čohosi hnedého. Nevoňalo to vyložene zle, ale to ešte neznamená, že nestrávim tri dni objímaním záchoda, ak to zjem.

„Ty asi nie si veľký gurmánsky experimentátor, čo?" zatiahla. „Žiadny strach, je to len roztopený fudge."

Strelila som po nej ohromeným pohľadom. „Ako si, do pekla, uhádla, že milujem fudge?!"

Bez zaváhania som zahryzla do chleba, ktorý bol nádherne chrumkavý, karamel mu dodával jemne sladkú chuť, dotváral ten dokonalý gurmánsky zážitok. Chutilo to božsky! Nikdy by ma nenapadlo, že skombinovať čosi slané a sladké môže byť takéto lahodné. Lynn ma pozorovala s vševediacim úškľabkom.

„Nie," zrušila som ju, „neskús mi tento pôžitok skaziť slovami."

Ani jedna z nás nič nepovedala, dokým chlieb nebol už len sladkou spomienkou na jazyku. Lynn si vzala svoj plastový pohár na vysokej stopke a napila sa, ja, zase raz opatrná, som spravila to isté. Likér mal farbu mútnej vody, bol hustý a plávali v ňom kúsky koreniny. Chutilo to po cukríkoch a zároveň tak trochu ostro.

„Vysvetlíš mi, čo má toto celé znamenať?" zagestikulovala som okolo nás.

„Féile na Dathanna," odvetila a ja som na ňu nechápavo nakrčila čelo. „Znamená to 'Slávnosť farieb', je to sviatok, ktorý má svoj pôvod ďaleko v minulosti. Naši predkovia slávili príchod nového ročného obdobia všetkým tým, čo boli schopní zozbierať za uplynulé mesiace. Výrobky, jedlá, rytmy, umenia... Tiež to bol spôsob, ako zhromaždiť celé mesto, zísť sa a zabávať sa ako jedna veľká, nadprirodzená rodina, ktorou sme."

Sklopila som pohľad na dno svojho pohára. To, čoho som sa tak bála, nastalo, bzučalo okolo mňa ako otravný hmyz, ktorý nezmizne, dokým mu nezačnete venovať pozornosť. Mervela má svoje vlastné slávnosti, históriu a legendy, to som vedela, no darilo sa mi to ignorovať, teraz mi Lynn odhalila iba malý kúsok tejto komplexnej a živej krajiny a ja som sa nemohla dočkať, až sa dozviem viac. Neznášam tajomstvá a neznášam záhady, pretože sú pre mňa ako tie bájne Sirény – zlákajú ma, opantajú, dokým nebažím po viac odpovediach len aby som sa nakoniec sklamala a zranila.

Rovnako ako tomu bolo s Renthom.

Ako keby nejako vycítil, že si po dlhom čase užívam trochu zábavy a prvýkrát za tých sedem dní nemyslím naňho a na to, čo mi urobil, zrazu sa ozval výbuch smiechu a keď som sa za tým zvukom obzrela, zbadala som ho sedieť pri zadnom stole na opačnej strane, spoločnosť mu robila nejaký blondína, ktorá sa niečomu hystericky smiala. Čo ma však zarazilo viac, bolo, že on sa smial tiež, nefalšovane a úprimne. Renth sa nikdy nesmial, dokázal sa len mračiť a pretáčať očami, zakaždým, keď náhodou urobil alebo povedal niečo pekné, ihneď to zničil čímsi drzým a krutým.

„Ah," vydýchla Lynn, keď tiež zablúdila pohľadom k tým dvom, „takže pár snov je opäť spolu."

Zalapala som po dychu. „Č – čo?! To...To dievča je jeho priateľka?!"

Nechápala som, prečo ma to tak zasiahlo, vidieť ho, ako sa tam v pohode s niekým – s dievčaťom! – zabáva, keď to nebolo tak dávno, čo ma bozkával a nechal ma naivne si myslieť, že možno medzi nami preskočila nejaká iskra. Nie je to tak, že by som doňho bola zamilovaná. Ublížilo m to, keď povedal, že so mnou nechce mať nič spoločné, zrejme som tak nejako usúdila, že to tak cíti aj pri ostatných dievčatách.

„Thora je to najbližšie, čo Renth kedy mal k priateľovi," vysvetlila Lynn, „no, ak sa pýtaš mňa, stavím sa, že sú viac než len to." Bez toho, aby som si to uvedomila, som stisla pohár tuhšie. „Poznajú sa od detstva, dvaja najlepší mladí bojovníci, akých Mervela kedy mala."

Blondína – Thora – sa k nemu naklonila bližšie, aby mu niečo zašepkala do ucha a keď sa na seba potom pozreli, tvárili sa ako keby išlo o nejaké tajomstvo, ktoré poznajú len oni dvaja. Skrsol vo mne hnev a hneď na to som mala chuť preplieskať samú za seba, že som taká sprostá. Renth pre mňa nič neznamená.

„Hej, Annelie, si okej?" nežne sa dotkla môjho zápästia Lynnette.

Prikývla som, možno až príliš rýchlo. „Ja len...Asi by som sa mala vrátiť späť, začínam byť unavená." Vstala som od stola a na jeden glg vypila svoj likér. „Ďakujem za pekný večer."

Ako som kráčala preč, cítila som, ako mi do chrbta vypaľuje dieru jeho pohľad. 

Asi je nechutne dlhá, ale čakali ste tak dlho, dlhovala som vám aspoň niečo, čo by to čakanie vynahradilo ;) Takže, pocity, myšlienky, názory? Buďte brutálne úprimní :3