35. kapitola

„Ďakujem ti, Anastasia." usmial sa Medham, ktorý teraz sedel po mojej lavici a Nathaniel ako vždy na pravici, „Máš moje uznanie." povedal a na vidličku si natočil špagety s boloňskou omáčkou.

„Ja mám uznanie od veľa ľudí." našpúlila som pery a pozrela naňho spod privretých viečok.

Usmial sa: „Nie vážne, tých troch si sfúkla jak sviečky."

Prvý do rehotu vybuchol Nathaniel. Tak chutne sa smial, že moje snaženie aby som sa nesmiala bolo marné. Všetci traja sme sa smiali, ešte aj baby čo sedeli za chalanmi a Victor, Bern a Kim s Edom sa len usmievali. Ostatní nás už nepočuli.

„Nathaniel nesmej sa lebo už ma bolí brucho." povedala som a rukou si utrela slzy, div som neprevrhla lyžičku s nabratými špagetami.

„Tak sa nesmej ty." povedal popri smiechu.

„To sa pri tebe nedá." šťuchla som ho päsťou.

Zaškeril sa a venoval mi kratučký špagetový bozk. Vôbec mi to nevadilo. Vrátila som sa späť k svojmu tanieru a dojedla zvyšok špagiet. Celý čas som sa nedokázala zbaviť toho pobaveného úsmevu.

„Rada by som chcela vedieť kde skončili naše veci." povedala Mya, ktorá bola dosť nesvoja.

„To by som aj ja rád vedel." pridal sa Medham.

Úprimne? Nechcem radšej vedieť kde mám svoje veci. Lebo viem čo ma tam čaká. To, čomu sa snažím vyhnúť celý čas.

Nathaniel mi stisol ruku.

„Prečítame si to spolu, okej?" povedal a vzal ma za obe ruky a preplietli sme si prsty.

Čelo si oprel o moje a ja som sa pozrela do jeho krásnych očí.

„Okej." vydýchla som."

„Ja som sa o všetko postarala nebojte sa." žmurkla Kim a už nás viedla.

Zaviedla nás na jedno poschodie a každého zaviedla do jeho izby. S Nathanielom sme vošli do našej a on si zložil ruksak k našim veciam. Otvorila som ten svoj a prehrabala sa medzi vecami. Našla som tam aj tie šaty, ktoré sa tak veľmi páčili Nathanielovi. Pousmiala som sa. Vybrala som knihu a list, ktorý bol v nej. Uznala som, že skrývať ho v kabáte ako predtým nebol dobrý nápad.

„Máš ho?" opýtal sa Nathaniel a ja som prikývla. Sadol si vedľa mňa na zem.

Ruky sa mi jemne roztriasli a ja som nebola schopná ničoho len pozerať na tú bielu obálku s menom Anastasia Ler.

Nathaniel mi chytil bradu medzi palec a ukazovák a otočil si ma k sebe. Pozerala som mu do jeho nádherných očí a následne mi pohľad zablúdil k jeho neskutočným perám, ktoré ma dokázali utešiť viac ako čokoľvek iné. A bozk na seba nedal dlho čakať. Tak veľmi som sa zahĺbila do nášho bozku, že som nechala obálku padnúť na zem a vzala Nathanielovu tvár do oboch rúk. Nathaniel ma chytil pod kolenami a pri krížoch a vyložil si ma do lona bez toho, aby prerušil naše bozkávanie. Po hodnej chvíli sme sa od seba odlepili celí zadychčaní. No zo svojho pevného zovretia ma nepustil.

„Nechcela si prečítať ten list?" opýtal sa zadychčane. Povzdychla som a načiahla sa po obálku. Nadýchla som sa a roztrhla ju. Vnútri boli dva listy.

Vytiahla som prvý. Bol od nej. Odkašlala som si a začala čítať nahlas:

„Milá Anastasia!

Je mi ľúto, že sa s tebou musím rozlúčiť takto, ale osud si to tak želal. Ver mi, bojovala by som za teba do poslednej chvíle a dúfam, že to tak bude. Som strážkyňa, jedna z najlepších a mala som za úlohu chrániť ťa. Samozrejme, že sama by som to nezvládla a tak mi Kim a Ed pomohli. Vieš, že nebezpečenstvo číha na každom kroku. Určite si to sama okúsila.

A ako to viem už teraz? Pretože ako ťa dobre poznám, list si neotvoríš skôr ako bude po všetkom. A tento odkaz je aj tak napísaný. A určite ti už po boku sedí tvoj spriaznený. Viem, že ste zadobre, možno aj viac akoby sa patrilo, no to už je len a len tvoja vec a ja ti ohľadom tohto verím, pretože kebyže nieste, už dávno by si ťa našiel a zabil by ťa. No skôr by zabil mňa, ty si predsa teoreticky nesmrteľná. Ale to už vieš.

Zajtra máš už sedemnásť a potom sa to všetko začne. Ale teraz, keď to čítaš je už po všetkom. A ja verím, že si každému pomohla, zachránila veľa životov aj keď veľa bytostí o tie svoje muselo prísť. Ale ver, že si to zvolili oni. Každý si volí svoju cestu sám. Aj ty Anastasia, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Sama si si zvolila, ako budeš riešiť svoje problémy, koho si vyberieš a prečo, a aká budeš nakoniec obľúbená, nebojácna a rozumná princezná. A len čo dovŕšiš osemnásť budeš niesť titul kráľovná, ale to už budeš mať vlastný život.

Dúfam, že si na seba hrdá. Pretože celý rod Ler bol hrdý na to, že práve niektorý z ich potomkov bude mať tú česť akú máš ty. A ja som neskutočne hrdá, že som tvoja sestra.

No a čo sa rodičov týka, v ten osudný deň, nás napadli lovci a vandali, bolo to priam neskutočné, že oni sa spolčili, sama som tomu neverila, no typujem, že ty sa s tým stretneš viackrát a ozaj by som ti to nepriala. Chcela som rodičom pomôcť, lenže oni povedali, že ak verím na osud, nemám sa mu vzpierať. Vyskočila som z auta skôr ako skončilo vo vode a tvárila som sa, že si tam bola so mnou. Snažila som sa utiecť, no keď zistili, že tam nie si, zahnali ma do lesa a brutálne ma začali mlátiť. Síce som už bola strážkyňou a praxovala som vonku, ani to mi nepomohlo. Ty vieš, čo je to čeliť päťnástim vandalom. Našťastie mi pomohli ostatní strážcovia a nakoniec na doviedli za policajtmi na kraj cesty, zatiaľ čo niektorí šli k nám domov a postarali sa o teba. Samozrejme, o tom ty už nevieš. Ubezpečili ma, že sa o to postarali, čo neznelo dvakrát presvedčivo, ale musela som sa s tým stotožniť. Možno si raz spomenieš. To že som bola nesmierne dobitá polícia zdôvodnila tým, že som sa poudierala keď som vyskočila z auta. Dobre mi tak.

A ešte na jednu vec nezabudni. Keďže starých rodičov nemáme, ani rodičov a nakoniec pri tebe nie som ani ja, aj keby som chcela (budem sa snažiť dokedy to pôjde, sľubujem a dodržím!), si úplne posledná z rodu Ler. Je len na tebe ako sa zachováš ak sa jedná o toto. Želám veľa šťastia a lásky do nového života.

A okrem toho, mám pre teba ešte jednu vec. Keďže o tebe nemajú žiadne záznamy, bola by som rada keby si si ten list upravila. Ty už budeš vedieť prečo.

Ľúbim ťa Anastasia viac ako si vieš predstaviť.

S láskou,

Elisabeth."

Prstami som prešla po jej podpise a to už bolo posledné čo som dokázala bez toho aby som sa nerozplakala. Slzy mi začali tiecť prúdom a ja som začala vzlykať. Nathaniel ma vzal okolo pliec a tuho objal.

Oči som mala zatvorené a užívala si jemné bozky na uplakanom líci, ktoré ma tak príjemne pálili. Nathaniel sa nič nepýtal, nič nevravel. Len ležal vedľa mňa na posteli, objímal ma a obdarúval bozkami.

„Ešte som ťa neomrzela?"

„Ty ma neomrzíš nikdy. Vždy tu budem. V dobrom aj zlom." povedal a vtisol mi ďalší bozk na líce. Jeho nejde nemilovať, „Čo je ten druhý list zač?"

„Je to môj list. Mala som ho ako domácu úlohu a v škole som ho odovzdala, nič zvláštne. No nejako sa jej ho podarilo dostať späť."

Vzal ho do ruky: „Volám sa Anastasia Ler-Kartusová. Kartusová? To vážne?"

Nad tónom jeho hlasu som sa musela zasmiať: „Priezvisko si nevyberáš."

„Kiežby hej. Medzi moje koníčky patrí hudba, maľovanie, tanec a knihy. Maľovanie? Namaľuješ mi niečo?" opýtal sa a obrátil sa na bok a podoprel sa lakťom aby na mňa videl.

„To nie je len tak. To musíš mať to chcenie." zasmiala som sa a rovnako som si ľahla ako on a pozerali sme si do tváre.

„Tak chcenie..." povedal a položil list aj s obálkou a druhým listom na stolík. Ja som ho len sledovala nechápajúc o čo mu ide. Otočil sa späť a surovo ma pritlačil chrbtom do mäkkého matracu. Obkročmo vyliezol na mňa a svoj stisk uvoľnil. Ja som vôbec neprotestovala, naopak, čakala som, temer nedýchala. Naklonil sa ku mne tak blízko, že sa nám dotýkali nosy a jeho dych ma hrial na perách. Jeho oči mi obsadili celé zorné pole. Pootvorila som ústa čakajúc na bozk a zdalo sa mi, že prešla už večnosť.

Keď vtom ma začal štekliť. Hlavu rýchlo odtiahol, inak by sme sa buchli, no väznil ma a ja som nemala kam ujsť. Výskala som jedna radosť a on sa len smial.

„Už stačí!" potiahla som a neustále sa krčila, no jeho rukám som sa nevedela ubrániť.

Mágia v mojom vnútri si žiadala zasiahnuť, no ja som to nutkanie okamžite utlmila. Ešte to tak.

„Nathaniel!" zvýskla som znova a nabrala som silu zaprieť sa doňho a odstrčiť ho. Predsa len som zapojila trocha svojej vlkodlačej časti aby som bola silnejšia, tak ako som to robila aj v normálnych bojoch a podarilo sa mi ho zo seba dostať a vykĺznuť sa mu. Prebehla som bosá po izbe.

„Ty blafuješ!" ozval sa od postele a vedela som, že už sa blíži ku mne.

„Tak ma neštekli!" zasmiala som sa.

Otočila som sa a v tej chvíli som sa ocitla pritlačená o stenu. Nathaniel držal rukami tie moje a panvou sa ku mne pritisol aby som neušla. Zadýchane sme na seba hľadeli.

„Ty nie si normálny." pokrútila som s úsmevom hlavou.

„To viem aj ja." zaškeril sa a premeriaval si ma očami, „Pusu nedostanem?"

„Za toto?" povedala som začudovane.

„A keď dám prídavok?" zaškeril sa.

„Aký prídavok?" ozvalo sa pri nás a Nathaniel ma okamžite pustil, aj keď mi stále držal ruky.

Vo dverách stála Mya a dobre sa zabávala na našich prekvapených výrazoch.

„Čo tu robíš?" opýtal sa Nathaniel.

„Prepáč, ale to sa nedalo nepočuť, že tu Anastasia výska ako šialená. No nikto nie je natoľko trafený ako ja aby sa sem prikradol a zistil čo sa deje." škerila sa.

„Pardon, že rušíme izbový kľud." zažartoval Nathaniel a všetci sme sa zasmiali.

„Inak čo?" opýtala sa už vážnejšie Mya a bradou ukázala na obálku na stolíku.

„V pohode." usmiala som sa. Nechala mi ešte menšiu úlohu na starosti. Potom sa do toho pustím. A čo vy?"

„Hráme karty, pridáte sa? Sú tam všetci, aj Ed s Kim a Victor s Nathashou a Bernom."

„Tomu sa nedá odolať." usmiala som sa a ruka v ruke s Nathanielom sme šli za Myou. Karty sme hrali až niekedy do večera a potom sme sa šli prejsť na čerstvý vzduch. Ozaj to dobre padlo.

„Tak kráľovná." povedal potichu Nathaniel a usmial sa.

„No, ale ten titul mi už bude potom na dve veci."

Znova som sa zamyslela nad tým osudným dňom, keď moji rodičia zahynuli. Až teraz som zistila pravdu. Verila som, že sa za seba sčasti hanbila, ale však bola len taká stará ako ja! To je pochopiteľné, že si nevedela rady. Ale aj tak sa zachovala hrdinsky. Strážila ma, bánila, až kým nevydýchla. Bola tou najlepšou sestrou akú som len mohla mať.

„Inak, keď som odchádzal, náhodou som drgol do stolíka a z obálky vypadlo ešte toto." povedal a podal mi malý lístok. V posledných lúčoch svetla som si pozrela papierik. Vyvalila som oči. Chvíľu som len stála neschopná slova.

„Že si to nečítal?"

„Bez teba nie. Prečo?"

„To je číslo účtu. A suma na ňom." podala som papierik Nathanielovi a on sa lepšie prizrel. Vyvalil oči a pozrel na mňa.

„Teraz si budúca kráľovná jak sa patrí. Láska, my sme milionári. A to čo tu vidím nie sú nemalé peniaze." povedal nadšene. Ja som sa usmiala tiež, zatiaľ čo on ma už vzal za ruky, zdvihol a zakrúžil so mnou. Pobozkala som ho a on ma pomaly pustil na zem. Papierik som si schovala do dobre známeho vnútorného vačku kabáta a nadšene sme dobehli ostatných.

Na druhý deň sme sa ráno stretli pri raňajkách a Victor nám dal kolovať obálku.

„Viem, že zajtra sa všetci lúčime a Nathasha mi prezradila, že sa chceš stretnúť so Salome a jej rodinou." povedal Victor, „Dominic nám včera poslal túto obálku. Je tam oznámenie a aj pozvánka pre vás dvoch."

S Nathanielom sme na seba pozreli.

„Myslím, že by som šiel."

„Ale ja nemám šaty a ty oblek." našpúlila som pery.

„To sa vyrieši po ceste tam." povedala Nathasha s úsmevom.

„V tom prípade súhlasím. A čo ty Mya? Ide Ed s tebou na univerzitu?"

„Mhm. Už sa teším." povedala a usmievala sa jedna radosť.

„Ja sa vrátim domov za Wroeom. Určite sa mu zíde pomoc." usmiala sa Liane.

„Myslím, že sa ešte stretneme. Chcela by som si niečo u Deyu vyzistiť skôr než odídeme." usmiala som sa.

„Kam odídete?" opýtala sa so záujmom Kim.

„Do ľudského sveta. Cestovať. Neusadíme sa. No určite sa nás tak skoro nezbavíte." zasmiala som sa.

„To ani nechceme." povedala Nathasha, „Aj my sa vrátime domov a pomôžeme Dominicovi s čím bude treba. Ale až po plese. Najprv si užijeme." usmiala sa Nathasha a spravila malé tanečné pohyby.

Zasmiali sme sa a môj pohľad padol na Medhama.

„Ja tu zostávam a budem sa snažiť dať to tu dokopy. A dúfam, že Kate bude po mojom boku." usmial sa na ňu a zdalo sa mi, že sa trochu hanbila.

„Budem ťa podporovať, neboj." usmiala sa a v tom úsmeve bolo aj čosi skryté.

„A Bern?" pozrela som po ňom.

„Myslím, vyvolení budú vždy nejakú tú armádu potrebovať. Je to môj koníček a nechcem sa toho zbaviť." usmial sa, „Ale kamaráta prídem pozrieť vždy." ľakťom šťuchol do Victora a ten sa potichu zasmial.

„Prečo som ja jediná, ktorá sa musí učiť?" ozvala sa zúfalo Mya.

„Učíš sa pre život, kráska." rypol do nej Medham.

„Tak v tomto prípade ani moja krása nepomôže. Len aby tá škola nezačala upadať." zavtipkovala.

„Ešte vždy tam je Marcus." povzbudila som ju.

„No háhá." povedala ironicky, no i tak sa zasmiala.

Ako veľmi mi za ten čas prirástli k srdcu.

„Ideme na kone?" opýtala sa Mya, ktorá sa nám vkradla do izby bez pozvania. Zase. Naozaj ju nenapadlo, že keď sme tu s Nathanielom sami, tak by nás mohla v niečom vyrušiť? Niežeby sme robili niečo špeciálne. Nathaniel ležal na posteli so zavretými očami a ja som čítala knihu. Pohodové popoludnie.

„Klopať." povedal trochu otrávene, „Nauč sa klopať."

„Sorry." prevrátila očami Mya ale bolo vidno, že sa na nás baví a že to bol jej zámer, „Tak čo, idete?"

Pozrela som na Nathaniela. Nereagoval.

...

Kone, príroda, romantika, krásne kaskádové vodopády, šum vody, slnečné lúče a naše pery v krásnom bozku.

...

Doslova som mu vnútila ten obraz a sama som nevedela, že také dokážem. Okamžite otvoril oči a pozrel po mne. Mykla som plecami.

„Aj tak to znie lákavo." pousmial sa a pomohol mi vstať. Strčila som do knihy záložku a položila ju pri obálku na stolíku. Prezliekli sme sa do vhodného oblečenia a stretli sme sa s ostatnými vyzvanými dole pred vchodom. Okrem nich tam stála aj Katherina, Ed a Kim.

Vybrali sme sa smerom k stajniam, pripravili kone, osedlali ich a šli sa prejsť po areáli. Jazda bola pre mňa ako pohladenie duše. Cítiť tú konskú vôňu, vietor vo vlasoch, počúvať dupot kopýt a nechať vietor postrapatiť moje vlasy.

Po dlhej, skoro hodinovej jazde sme došli k vodopádom. Zadok ma už bolel od sedla a tak som zastala a práve som chcela zliezť aby sa kôň popásol, keď vtom ma Nathaniel mocne oblapil okolo trupu a preniesol na na svojho koňa. Sedela som oproti Nathanielovi a ten sa usmieval jedna radosť.

„Aká to bola predstava? Kone, príroda, šumenie vodopádov, slnko..." začal a potom ma pobozkal v krásnom dlhom bozku.

„Tak nejako." usmiala som sa a zliezla dolu z koňa. Všetci sme si posadali k vodopádom a nechali sa zohrievať letným slnkom. Vyzula som si topánky a nohy vložila do sviežej vody.

„Zia?" ozvalo sa mi pri uchu. Ani som sa neunúvala otvoriť oči.

„Áno?" usmiala som sa keď so pocítila ako sa mi hrá s vlasmi.

„Vieš, uvažoval som o tom liste..." išlo to z neho ako z chplpatej deky.

„O čom konkrétne? Bolo tam toho dosť."

„Možno by sa mi celkom páčilo mať čestné meno Nathaniel Ler. Myslíš, že by sa mi to hodilo?"

„Č- čo prosím?!" okamžite som otvorila oči a otočila sa k nemu. Aj ostatní si všimli mojej reakcie.

„Nie je to dobré?" spýtal sa naoko sklamane.

„To myslíš vážne?"

„Samozrejme. Ak si jediná z rodu Ler, bola by to škoda, nie? A myslím, že Lucas a Patric s bratrancami sa o ten náš postarajú." zaškeril sa.

„Ty by si ozaj chcel mať moje priezvisko?"

„Nepýtaj sa ako keby ti nedochádzalo." zasmial sa, „Celý čas o tom rozprávam."

„Ja len... prekvapil si ma."

„Tak čo na to hovoríš?"

„Anastasia a Nathaniel Leroví. To sa mi páči." usmiala som sa.

„Leroví?" usmiala sa Liane, „A kedy bude svadba?"

„No dúfam, že nie tak skoro!" povedala som rýchlo. Nathaniel sa zatváril ublížene, „No tak. Však nemám ani osemnásť!"

Zasmiali sme sa.

„A na svadbu pozvete všetkých panovníkov, že?" uisťovala sa Nathasha.

„A alfu menom Mya." ozvala sa Mya no ani sa neunúvala na nás pozrieť. Radšej sa vystavovala slnečným lúčom.

„A aj doprovod by nebol zlý." pridal sa Medham.

„Samozrejme. To bude kráľovská svadba." ozval sa hrdo Nathaniel, „Budem kráľ, ten titul sa mi páči. Kráľ Nathaniel Ler, vyzvaný, vyvolený a spriaznený."

Nad jeho honosným predstavením sa nedalo nezasmiať.

„Takže kráľ?" nadvihol obočie Medham.

„A kráľovná Nanastiasia Ler." usmial sa na mňa a pohral sa mi s vlasmi. Zbožňujem keď sa mi niekto hrá s vlasmi.

„A to odkedy?" opýtala sa prekvapene Liane.

„V momente keď dovŕšim osemnásť mi patrí titul kráľovnej." usmiala som sa.

„To je super." potešil sa Medham a Katharina prikývla.

„Paráda." usmiala sa Nathasha a presunula sa do tieňa a ľahla si na trávu. Nathasniel sa začal o niečom baviť s Edom a ja som sa presunula k Nathashe, pretože sa mi už zunovalo slnko.

„Povedz... Ako to je s tým hladom?" opýtala som sa nesmelo.

„Tak ako si si všimla, naše oči prezradia všetko. Keď nie sme hladní, naše oči majú normálnu farbu a sú lemované červenou. Keď sme mierne hladní, oči sú červené. Keď viac sú krvavočervené. Vtedy máme čo robiť aby sme ešte dokázali uvažovať triezvo. A keď sú čierne, neriešime nič. Len čo sa napijeme čerstvej krvi, dokážeme tak žiť veľa rokov a stávame sa... vandalmi. A potom sa už vieš veľmi ťažko dostať späť k normálnemu životu."

„A čo keby, no, vás niekto väznil dajme tomu päťdesiat rokov a nedal vám krv?"

„Tak by nám preplo, pochudli by sme, ale žili. V strašných mukách." povedala trpko.

„Aha tak. Vieš napadlo ma to keď..."

„Si ma videla? Vtedy som nevnímala nič len tvoju krv. Keď si tam s nami stála. Neviem, či ťa to poteší, alebo nie, tvoja by bola chutnejšia ako Nathanielova. A omnoho." zaškerila sa.

„Tak teda ďakujem za kompliment." zasmiala som sa, „Ale to bude zjavne aj preto, lebo som zmes všetkého možného aj nemožného."

„Si upírka, vlkodlačica, vyvolená, mutantka aj mutantská, človek. To sa nedá ani predstaviť si, čo všetko máš v sebe."

„Zabudla si na protimágiu a mimotelové cestovanie, prisilnú manipuláciu a donútenie mojich predstáv niekomu."

„Dobre, na teba nemá ozaj nikto. Máš to ťažké. Ako to, že si vyvolená ale máš v sebe protimágiu, ktorá ich zabíja?"

„Nepýtaj sa ma." zasmiali sme sa.

„Tešíš sa zajtra na ten ples?" opýtala sa.

„Hmm byť medzi stovkami upírov? Jasné." zavtipkovala som, „Ale nie, vážne sa teším." usmiala som sa.

„Ráno ma Victor ubezpečoval, že my dve sa o šaty nemusíme starať. Neviem čo si mám o tom myslieť." usmiala sa.

„A máš doprovod?"

„Sebastiana." našpúlila pery.

„To vážne?" neveriacky som na ňu hľadela.

„A prečo nie? Je sympatický. Až na to, že ho prežijem." zavtipkovala.

„Ešteže ja taký problém nemám." usmiala som sa.

Zvyšok popoludnia sme strávili tam, dokonca sme vošli do vody a poriadne jeden druhého vykúpali. Došli sme naspäť do stajní, očistili kone aj postroj, všetko upratali a následne šli do kaštieľa a ja som si dopriala horúcu sprchu. 

Ospravedlňujem sa, že vás nechávam tak dlho čakať, no oznamujem vám, že od konca nás delia už len dve časti :) Tak dúfam, že na príbeh nezanevrete a dočítate ho do konca, budem len rada :)

Viki :)