32. kapitola

„Toto sa ti bude hodiť." povedala s úškrnom Katherina a podala Medhamovi palicu, podobnú tým, ktoré som zničila. Medham si ju poťažkal a sebavedome sa usmial. Katherine na tvár tiež zablúdil jemný úsmev. Vyzerá to na lásku na prvý pohľad. A to nie len u Medhama.

„Sú spolu zlatí." zašepkala Nathasha, ktorá ich tiež pozorovala, „A predsa takí rozdielni. Ona ubližovala, on chráni."

„Protiklady sa priťahujú." pousmiala som sa.

„Myslím, že by sme už mohli začať." ozval sa Gregor čím si vyslúžil pozornosť od každého.

Sadli sme si za kruhový stôl a rozhovor som začala ja: „Ak niekomu nie je ešte známe, čo sa stalo, tak začnem takto: S Liane sme boli na chodbe keď sme započuli vojakov. Liane som poslala späť aj so mnou, zatiaľ čo som zapomoci mimotelového zážitku zistila, že Victora a Berna uväznili potom, čo ich napadli vojaci a Bernovi priatelia sa vzdali."

Nachvíľu som sa odmlčala aby všetci dokázali spracovať informácie.

„Victora a Berna vzali teoreticky do podzemných ciel. Ja, Nathaniel a Patric sme Simonovi ušli len tak-tak. No a potom sme stretli vás."

„Prečo ide po nich Simon?" opýtal sa Quita a bradou kývol na vyvolených.

„Pretože nás chce obrať o majetok a Patric je jediný dedič. Keď zistil, že sme toho psychopata Hansa porazili aj s jeho armádou tak ho to znepokojilo a rozhodol sa jednať hneď ako zistí, že sme tu. No vy ste ho predbehli. I napriek tomu sa o nás nedozvedel. Až ráno." povedal Nathaniel.

„Simon musí mať nejakú tajnú zbraň, keď sa mu podarilo zajať Victora s Bernom a donútiť vzdať sa a slúžiť mu veľkú skupinu vojakov." ozvala sa Nathasha.

„Boli to nejaké...tyče. S rukoväťou. Mágia z nich doslova vyžarovala. A bola moc silná, že by to dokázalo dokázalo odstaviť aj mňa na nejakú dobu." povedala som znepokojene.

„To musí byť ozaj účinné." poznamenal Medham.

„Čo máme my?" opýtala sa Katherina zúfalo.

„Mňa. Vyzvaných. Vyvolených. Upíra. Vás. A ak sa nám podarí, tak aj Bernových zbabelých priateľov." povedala som.

„Fajn." povedal napokon Gregor, „Ideme hľadať Bernových zbabelcov."

„To je už vážne zbabelé skrývať sa na tomto do očí bijúcom mieste." povedal Quita, keď sme sa dovtípili, že vojaci budú tu.

„Stop." povedala som tesne pred dverami. Otočila som sa na Nathaniela a ten pochopil. Objal ma okolo pliec a moja duša si znova zašla na cestu. Nazrela som dnu. Vo vnútri boli hneď pri dverách vojaci. Mali sme šťastie, že nás nepočuli. Zašla som ďalej a našla tam ťažko doráňaných asi 15 vojakov, Bernových priateľov. Boli priviazaní a strážili ich Simonovi vojaci. Takže toto malo znamenať, že sa vzdali? Iba ich poriadne dobili. No zdali sa byť celkom v poriadku okrem škaredých podliatin. Vládlo tam ticho a len tí čo ich strážili sa rozprávali.

Rýchlo som sa ešte poobzerala ale už nikoho iného som nenašla. Našťastie. Podišla som k jednému, ktorý sa práve odvrátil od debatujúcich vojakov. Vošla som doňho a okamžite sa ho zmocnila. Vo vnútri síce bojoval a vzdoroval, no zvonka vyzeral normálne, ako bábka. Pomaly som sa teda vybrala k tým strážnikom pri dverách. Pomalými krokmi som im šla oproti a kývla im hlavou na pozdrav. Práve keď som stála medzi nimi som jednému vrazila, no viac sa zadarilo pri druhom, pretože na prvý šup padol na zem. Vykopla som mu tú nebezpečnú zbraň z ruky a rovnako zahodila tú takpovediac moju a druhého kopla silno do ruky až mu zbraň vypadla z ruky. Päsťou som buchla do dverí na znamenie a rýchlo sa premiestnila do svojho tela.

Keď som už videla svojimi očami, lovci už boli vnútri a zneškodnili všetkých troch vojakov a Gregor, Katherina a Quita si vzali zbrane zo zeme. Vošla som dnu a vybrala sa za ostatnými väznenými.

„Myslím, že zábava už skončila." povedala som a všetci na mňa vyjavene hľadeli. chcela som zaútočiť na tých predo mnou, no jeden ma odzadu napadol, schytil ma pod krk a hodil do najbližšej steny. Skôr než som sa stihla naňho zahnať sa už oňho postaral Nathaniel a Quita to zakončil. Nathaniel mi podal ruku a ja som sa zdvihla zo zeme. Spoločne sme zaútočili silnými kúzlami a vojaci nemali šancu. Katherina s radosťou vyskúšala novú záhadnú zbraň a tak čoskoro ležali všetci bez pohybu na zemi. Obzrela som sa na vyzvaných.

„Nikto nikoho nezabil?"

„To sa pýtaš teraz?" rypol Medham, ale podľa úškrnu som pochopila že nie. Vydýchla som si. Pozrela som na ostatných zviazaných a ich nechápavé pohľady.

„Pridávate sa k nám alebo vás tu máme nechať?" nadvihla som obočie.

„Od dávnych vekov proti nim bojujeme a teraz sa k nim máme pridať?!" ozval sa jeden a snažil sa odpútať.

„Pochybujete o mojich rozhodnutiach? A rozhodnutiach budúceho panovníka?" ukázala som na Patrica.

„Po tom čo ste spravili?"

Podišla som k nemu a kľakla si aby sme boli zarovno: „Spravili čo?"

„Vlúpali ste sa do kráľovského trezoru. Ukradli záznamy. A potom zmizli."

„Robili sme len to čo bolo nutné. Áno, priznávam, záznamy sme ukradli. A zmizli sme kvôli lovcom, ktorí vás vtedy prepadli a zničili štít. Ani teraz nie je zrejme veľmi účinný alebo si vy nekonáte svoju prácu. Inak by tu neboli. A mimochodom, toto je Gregor." podišla som k nemu a položila mu ruku na plece a on sa vypäl do výšky, „Vodca lovcov, ktorý mi prisľúbil vernosť. A toto," ukázala som na ostatných lovcov, „Je zvyšok lovcov, ktorých sme nezabili."

Vojaci si ich premerali s veľkým prekvapením.

„Tak kto ide s nami?" opýtala som sa. Všetky ruky v putách boli hore.

pomohli sme im odpútať sa a následne sa dohodli na ďaľšom postupe. Vzali sme si zbrane od Simonových vojakov a dohodli sa, že sa rozdelíme.

„Vyzvaní budú spolu v skupine s Katherinou, Gregor pôjde so mnou s Nathanielom dole do väzníc a Quita hore za Simonom, ku ktorému sa následne s Nathanielom premiestnime a Gregor so skupinou a Victorom a Bernom Prídu za nami. Katherina bude ochraňovať vyzvaných. Budete vonku a ak nájdete vojsko, zlikvidujete ho. Zapamätaj si, že vyzvaní nesmú nikoho zabiť."

Prikývla. Následne sme sa tak rozdelili a ku skupine s Katherinou sme poslali viacerých lovcov a vojakov a ostatných sme rozdelili presne na polovicu. Teda po desať a s Katherinou išli päťnásti. Vybrali sme sa cez les, lebo sme usúdili, že tam je to najbezpečnejšie.

Kráčali sme v lese, keď mi nedalo a šeptom sa opýtala: „Mya? Si v poriadku?"

Pozrela na mňa so žltšími očami ako obyčajne: „Prepáč, to ten adrenalín, núti ma to."

„Núti ťa to čo?"

„Premeniť sa. Dnes je spln."

„Takže sa fakt premieňate?"

„Áno. Na krásnych vlkov. Alfa sú výrazne silnejší. To bola hádam aj zbytočná otázka."

„Prepáč,len som sa nad tým nezamýšľala. Ako to, že pred tým som to nevidela?"

„Ako vravím. Boli kľudné dni a tak som to vedela úspešne skrývať a večer sa prejsť vo vlčej podobe. Ale teraz, navyše keď máme bojovať..."

„Zaujímavé. A čím je to inšie? Zmysly máte vyvinuté."

„Áno, no vtedy sú ešte trochu silnejšie. Sme tri krát silnejší. Viac sme spriaznení s prírodou a to je úžasné. Obyčajní vlkolaci sú obemedzení. Ich zmysly už viac nezosilnia a sú iba dvakrát silnejší ako obvykle. A majú nutkanie byť s alfou, ísť vo svorke. Zatiaľ čo alfa sa môže voľne pohybovať."

„Ale teraz budú bez teba..." uvedomila som si. Mo predsa. Mya bola alfa a mala svojich priateľov. Sami to netušili, no boli pri nej, lebo ju potrebovali. Mali nutkanie, ktoré si ale neuvedomovali.

„Nič sa im nestane. Ostanú v okolí univerzity. Ostanú ako mnohopočetná svorka. Len blbec by sa vybral preč. Niežeby nás ovládli nejaké tie zvieracie pudy. Zmýšlame rovnako ako človek, dorozumievame sa. Len sme trošičku zdivočelejší."

„Čo si mám pod tým predstaviť?"

„Ako keby sme šli na párty a vrazili do seba dva drinky pre lepšiu náladu." zasmiala sa Mya.

„Pekne." zasmiala som sa tiež. Zaujímavé, že ma to doteraz nenapadlo. A že som to doteraz nepostrehla.

Boli sme už dosť blízko pri hrade. Quita sa otočil k nám: „Čo teraz?"

„Počkáme do súmraku." povedala som. A Mya sa preradí do skupiny čo ide rovno k Simonovi. Lucas a Vivien idú s nimi a Patric s nami do väzníc. Vymenovaných nahradia lovci a pár vyvolených." predniesla som a pošepky sa obrátila k Myi, „Mohla si to povedať skôr."

„Nepýtala si sa." zaškerila sa.

Ja som len s úsmevom pokrútila hlavou.

„Už je sedem hodín." ozrejmil jeden lovec, ktorý si vyrobil slnečné hodiny na voľnej trávnatej ploche.

Slnko bolo tesne nad obzorom a na tvár mi dopadali posledné slnečné lúče. Zatvorila som oči a užívala si ďaleký štebot vtákov a Nathanielove ruky okolo mojich pliec.

„Uvedomuješ si, že Simon je šialený? Útočí nielen na vás, ale ja na mňa a ostatných panovníkov. Aj keby vyhral, čo nehrozí, ostatní by sem prišli a dorazili ho za nás. Takže by v skutočnosti nevyhral tak či tak."

„Simonovi šlo vždy len o peniaze. Amanda sa ho snažila zmeniť, no vieš ako sa hovorí: Žena muža nezmení, ale muž sa zmení kvôli žene. On to všetko iba hral. My sme mu na to skočili. A tu je výsledok."

Vzdychla som a otočila sa mu tvárou. Bolo vidno, že mu to nie je jedno.

„Už to nechaj tak. Stalo sa. Teraz je dôležité uspieť." pohladila som ho po pleci.

„Uspieť? Vyhrať." žmurkol Lucas čím sa nás snažil povzbudzovať.

„Ideme na to." zavelila som a Nathanielovi venovala bozk akoby bol ten posledný.

Rozdelili sme sa na stri skupiny- tí čo šli do väzenia boli prví, tí čo šli za Simonom druhý a tí čo ostávajú vonku tretí. No i tak sme šli za sebou. Pomaly sme sa bez slova brodili lesom, bolo počuť iba praskanie konárikov a naše takmer nečujné pohyby. Za pár minút sme boli pri hrade.

„Fajn," prehovorila som, aj keď potichšie, no i tak ma počuli všetci lebo som hovorila iba ja.

„Nenápadne sa presunieme k stenám hradu. Máte laná a kotvy?"

Skupina, ktorá ide za Simonom prikývla.

„Vyleziete na prvé poschodie a schováte sa do prázdnych miestností. Ak tam niekto bude a uvidí vás, zlikvidujete ho. Skupina čo zostáva vonku sa rozbehne ako prvá. Musíte na seba upútať pozornosť. My ideme tesne po vás." rozdala som inštrukcie a na moje kývnutie sa veci rozbehli. Za behu som si stiahla prsteň a strčila do vnútorného vačku bundy a zazipsovala. Na pokyn, tí čo neliezli si dali na hlavu kapucne a rozbehli sa. Prvá skupina na seba upozornila krikom, my sme len šli za nimi a tí čo mali liezť, mali vyčkať ešte sedem minút. Pre istotu.

Vojaci pred hradnou bránou sa pohli. Ozvali sa prvé známky boja a čoskoro už aj prví mŕvi. Náš problém bol, že oni boli všetci vyvolení a lovci mali väčšie problémy. Nezapájala som sa príliš do boja, iba použila pre mňa jednoduché kúzla, ktoré vedeli aj vyvolení. Snažila som sa nepútať na seba pozornosť, čo sa mi darilo. Po pár minútach sme sa spoľahlivo dostali k dverám. Nenápadne sme prekĺzli dnu a Patric nás navigoval k väzeniu. Bolo dosť od veci položené a tak nás vojaci nemohli napadnúť. Všetci to mali namierené von.

Pred väzením hliadkovali vojaci a traja boli aj v kancelárii. O tých sa postarali lovci a vyvolení, ja s Nathanielom a Patricom sme zišli dole po schodoch k celám. Traja lovci čo šli s nami dvoch hliadkujúcich vojakov zdolali raz dva. Nathaniel rozkopol dvere a nám sa naskytol výhľad na piatich postávajúcich strážnikov.

Všetky zmätené pohľady sa upriamili iba na môj. Pousmiala som sa.

„Bu." povedala som a rukami vystrelila veľký ohnivý šíp a doľahli ku mne len zdesené a bolestné výkriky. Miestnosť náhle zhasla a lovci ich ešte zakolíkovali. Fakt som nepochopila načo berú kolíky. Ale zíde sa každá zbraň.

„Tie kolíky sú napustené protimágiou." objasnil mi Nathaniel, „Bavil som sa s nimi o tom."

Prikývla som a vybrala sa na koniec väzenia, po ceste som sa ešte zohla k jednému strážnikovi a vzala kľúče. Postála som pred celou a sledovala dva páry vyjavených a trochu vystrašených očí.

„Zdravím, ako ste sa mali?" zaškerila som sa a šikovne odomkla. Nemusela som ani jedného z nich extrarýchlo poháňať, pretože už boli na nohách a trielili spolu s nami k východu.

Vyšli sme hore a Nathaniel sa na mňa zadíval: „V pohode?"

Zovrela som pery a rázne prikývla, aj keď to neznelo presvedčivo. Nemyslela som na nič zlé. Iba na to, že chcem ochrániť priateľov. Ostatné môže počkať kým toto všetko skončí.

„Idem za skupinou čo je vonku. Vyvolených je tam veľa a sú slabí." oznámil Patric.

„Fajn, zober polku skupiny. My si už poradíme." povedala som.

Patric prikývol a ja s Nathanielom sme sa presunuli za skupinou ktorú viedol Quita. Gregor sa postará o zvyšok skupinky a Victora s Bernom aby sa s najmenšími problémami dostali k nám.

Objavili sme sa na poschodí. Bolo tam mŕtve ticho.

„Quita!" šeptom som ho okríkla. Žiadna odozva. Vzdychla som. Oprela som sa o Nathaniela a už som cestovala medzi stenami ako duch. Na poschodí nikoho nebolo. Vyšla som o poschodie vyššie.

„Kde je princezná?" ozval sa Lucas.

„Už ich mali oslobodiť."ozvala sa znepokojene Mya a oči jej žiarili.

„Možno nás nevedia nájsť." ozvala sa nepokojne Vivien.

„Už vás ani hľadať nemusia." ozval sa mrazivý hlas a všetci na dlhej bielej chodbe sa otočili. Simon stál pred nimi a škeril sa jedna radosť. Za ním mnoho vojakov.

Vrátila som sa späť do svojho tela a zvolala: „Hore! Rýchlo!" Raz-dva sme stáli aj my pred Simonom, vzadu za všetkými. Bola som vďačná kontaktným šošovkám, ktoré sme si zaobstarali, lebo aj teraz po západe slnka bolo nezvyčajné svetlo.

Dala som si dole retiazku a prsteň si nasadila. Predrala som sa dopredu k Simonovi.

„Aha tak tu ju máme."

„Si blázon Simon."

„To hovorí zlodejka."

„Najväčší zlodej a parchant sa mi a ostatným panovníkom dovoľuje postaviť?" nadvihla som obočie.

Drzo sa usmial. Rýchlosťou, čo by sa mohla podobať na upíriu vystrelil rukami a kebyže nemám taký výborný postreh, už by som letela von oknom. Spravila som obranné gesto a jeho útok v mojom štíte zanikol. Takže toto chce vojnu.

Tentoraz som ja zaútočila a už sa pohli aj ostatní. Simon môj útok odblokoval no stratil sa v dave bytostí. Tesne pri mne sa niečo pohlo a keď som sa otočila, nedokázala som sa pozerať nikam inam.

Vedľa mňa stál vysoký a mohutný vlk, asi tri krát väčší. Srsť mal hnedú, na labách až čiernu,no huňatú, veľké tesáky, čierny nos, dlhý chvost a žlté oči. No tie oči neboli vlčie. Boli ľudské. Keď som sa do nich pozrela, okamžite som ju spoznala. Pôsobila sebavedomo a inteligentne. Navonok neohrozene. Zľahka ma preskočila a odrazila vojaka ktorý na mňa medzitým zaútočil. Bojovala som s Myou po boku hodnú chvíľu, no potom som pociťovala, že je tam až moc tesne.

...

Nathaniel!

...

Necítila som žiadnu odozvu a to ma vydesilo. Predierala som sa davom a hľadala Nathaniela. Nezaujímalo ma že Simon ma môže hocikedy prepadnúť. Dôležitý bol on. Vedela som že žije. Cítila som to cez naše puto. Čupla som si a nado mnou preletel lovec. Zostala som pri zemi a myšlienkami hľadala Nathaniela.

...

Nathaniel!

Zia...

Nathaniel kde si?

...

Znova žiadna odpoveď, no aspoň som vedela, že je pri vedomí. Dostala som sa mu do hlavy a naskytol sa mi pohľad cez jeho oči. Ležal pri rozbitom okne. Teda bol na konci uličky. Mal porezanú ruku od skla. Niekto ho musel na chvíľu omráčiť, preto bol mimo. Ale pomaly sa preberal a pohľadom ma hľadal.

Odrazu ma prudko stiahlo do môjho tela a ja som cítila ako ma niekto ťahá za vlasy.

Zvýskla som a zahnala sa rukami. Dotyčný horel ako fakľa a jeden z Bernových priateľov ho zabil.

Rýchlo som sa postavila na nohy a predierala sa k nemu až som ho uvidela ako stojí na nohách a práve sa snaží brániť. Predpažila som ruku a odspodu som nič netušiaceho vojaka uväznila v ľade.

Zľahka som objala Nathaniela a premerala si jeho zranenia. Okrem tej ruky mu nič iné nekrvácalo. Vďakabohu.

„Nathaniel poďme preč." obzrela som sa a ten vojak sa už z ľadu dostal a ďalší traja nás prenasledovali, „Nathaniel, rýchlo."

Na to už zareagoval a ocitli sme sa o poschodie vyššie. Už aj tam sa bojovalo, ale bolo to kľudnejšie. Čo bolo horšie, že som uvidela Simona ako bojuje s Lucasom a Vivien. Na to, že boli dvaja na jedného to bol dosť vyrovnaný súboj.

Otočila som sa k nemu a posledný krát sa uistila či je v poriadku. Museli sme odtiaľ vypadnúť, pretože tam bolo priveľa Simonových vojakov ktorých sa dalo spoznať tak, že na odeve mali vyšitý erb Nathanielovej rodiny. Veľa lovcov bolo už mŕtvych, no i vyvolených bolo pomenej. Nechcem vedieť čo je vonku.

„Nestrachuj sa o mňa, Zia."

„Ja musím. Milujem ťa." pozrela som mu do jeho krásnych očí. Ako môže toto povedať? Dosť dobre ho poznám, že on sa o mňa strachuje rovnako. No keď už tak, ja som tá teoreticky nesmrteľná. To mňa nedokážu zabiť. Nikto a ničím.

Širokou a dlhou chodbou zapraskal silný výboj. Okamžite sme s Nathanielom spozorneli a ako praví spriaznení sa spolu zosúladili. Takto sme statočne bojovali proti všemožným kúzlam vojakov. Snažila som sa použiť aj manipuláciu, no skôr ma to stálo veľa námahy a nepomáhalo to. Nesedelo mi, že sú takí imúnni.

Chodba bola zničená, zhorená, niekde chýbali kusy steny. Aj keď toto vyhráme, ako tu bude môcť Nathanielova rodina prebývať? Čo s tým spravia jeho súrodenci. Keď už o nich hovorím, kde vôbec sú?

Vystrelila som dopredu a Nathaniel šiel hneď za mnou. Po pár krokoch som videla ako Lukáš leží na zemi a Vivien ho ratuje. V dlaniach vyčarovala vodu a dala mu napiť.

„Čo sa stalo?" opýtal sa Nathaniel.

„Bude v poriadku." ubezpečila nás Vivien a Lucas sa dokázal sebavedome usmiať ešte aj v tejto chvíli.

„Nie som padavka." povedal a s menším povzdychom sa posadil.

„Kde je Simon?" opýtala sa Vivien a my sme si len vymenili pohľady. Skôr ako niekto niečo stihol povedať, započuli sme vrčanie.

„Mya nie!" zvolala som a to som už bežala k Simonovi a hnedému mocnému vlkovi, ktorý ho pritláčal o zem. V Simonovej ruke sa zaleskol dlhý strieborný nôž. Spolu s Nathanielom sme skočili na Myu a len tak-tak sa minula striebornému nožu. Inak by už skončil v jej krku. Počastovala nás vrčaním a chcela opäť vybehnúť na Simona, no s Nathanielom sme ju úspešne držali na mieste. Odrazu do mňa niečo narazilo a odhodilo ma od nich do najbližšiej steny. Bolestne som skrivila tvár a omietka sa mi popadala na hlavu. Rozkašlala som sa. Prach sa zavíril a začalo ma dusiť. Okamžite som reagovala a prach sa snažila prebiť. Bol hustý a biely ako mlieko no po pár sekundách bol skoro taký riedky že by som cez neho mohla vidieť. Nech sa ktokoľvek akokoľvek snažil, bola som mocnejšia.

Prach bol už dostatočne riedky. Niečo ma neustále tlačilo k stene div by som sa neprebúrala vedľa do miestnosti. Celý chrbát ma bolel, div sa mi už nezlámali kosti. Moje pľúca trpeli nedostatkom kyslíka. Vytvorila som ohnivý polkruh a dymu už nebolo. No jediné čo som uvidela bola pomstychtivá tvár bytosti a jej ruku.

Simonovu ruku. Nôž s ružovkastým sfarbením. Bránila som sa s štítom, no bol rýchlejší. Presunul sa a bol odo mňa len pár centimetrov. Ešte raz som pozrela do tých očí, ktoré som milovala, no nie na tejto osobe. Tie jej boli temnejšie a tmavšie.

V tom istom okamihu ako sa objavil som zacítila ostrú a následne neznesiteľnú bolesť.

Vykríkla som až mi vyšli slzy. Akoby zaraz všetko vybuchlo.

A následne nič. Tma. Ticho.

///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Takže čo si myslíte o konci tejto časti? Prišiel dlho očakávaný boj a skončil nie práve šťastne. Umrela Anastasia podľ vás naozaj alebo je v tom akási finta? :)